Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_25CoEk-8-2025.pdf
PDF · 101.95 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoEk/8/2025
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna PhD. a členov senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Eduarda Valenčina, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: XXXXXXXX, proti povinnej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, o vymoženie 390,89 eur s prísl., súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, exekútorský úrad Bratislava, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 8Er/929/2007-19 zo dňa 06.03.2015, takto
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e uznesenie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd I. inštancie) uznesením č.k. 8Er/929/2007-19 zo dňa 06.03.2015 rozhodol tak, ,že Exekúciu vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú a exekúciu z a s t a v u j e . O trovách exekúcie r o z h o d n e po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie.
2. Z odôvodnenia zastavujúceho uznesenia vyplýva, že exekučný súd využil oprávnenie, ktoré mu dáva § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a v posudzovanej exekučnej veci preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov na zastavenie exekúcie. Vychádzal pritom aj z právneho názoru obsiahnutého v uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 09.12.2010, sp.zn. II.ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu, v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania ako aj bez návrhu.
3. Súd I. inštancie po oboznámení sa s obsahom spisu tunajšieho súdu, dokladov založených v spise, no najmä obsahom rozhodcovského rozsudku, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. dňa 10.09.2007, sp.zn. SR 6458/2007 a obsahom zmluvy o úvere č. 8600126 zo dňa 11.08.2006 so všetkými jej neoddeliteľnými prílohami zistil, že medzi oprávneným a povinným bola uzatvorená vyššie uvedená zmluva o úvere.
4. Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc na konanie a rozhodnutie vo veci rozhodcovským súdom, je upravená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru a splýva s ostatnými dojednaniami. V zmysle čl. 17 všeobecných podmienok všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761.
5. V danom prípade rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná k zmluve, nebola ani osobitne zmluvnými stranami podpísaná a nevyplýva z nej, že povinný bol oboznámený o tom, že spory medzi zmluvnými stranami môžu byť riešené aj pred Stálym rozhodcovským súdom. Samotný podpis na úverovej zmluve, ktorá iba formálne odkazuje na všeobecné podmienky, s ktorými netransparentne splynula aj rozhodcovská doložka spolu s ostatnými dojednaniami, podľa názoru súdu nepostačuje na to, aby bola riadne preukázaná vôľa povinného uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Súd svoj názor opiera o rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, v exekučnej veci č.k. 12CoE/11/2011-28 zo dňa 10.05.2011 v zmysle odôvodnenia ktorého tzv. rozhodcovská doložka vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, že spory medzi účastníkmi budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským súdom, predpokladá uzavretie písomnej dohody a nepostačuje len odkaz na všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Ak rozhodcovská zmluva nebola uzavretá písomne, nie je podpísaná účastníkmi a nepostačuje len všeobecné prehlásenie dlžníka, že súhlasí so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane zmluvy, možno konštatovať, že nedošlo k platnej dohode o rozhodcovskej zmluve a ak rozhodcovská zmluva nie je platná, vo veci rozhodoval orgán, ktorý nebol právomocný vo veci konať a z uvedeného dôvodu oprávnený nemá exekučný titul v zmysle § 41 ods. 1 Exekučného poriadku a to vykonateľné rozhodnutie právomocného rozhodcovského súdu.
6. Vzhľadom k tomu súd I. inštancie rozhodcovský rozsudok sp.zn. SR 6458/2007 zo dňa 10.09.2007 vyhodnotil z vyššie uvedených dôvodov ako nespôsobilý exekučný titul spôsobujúci neprípustnosť ďalšieho pokračovania v exekúcii na jeho podklade, danú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu zastavil.
7. O trovách exekúcie rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie.
8. V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený. Namietal, že k tvrdeniam súdu I. inštancie o rozhodcovskej doložke uvádza nasledovné: Je nepochybné, že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t.j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka (Magál, M. - Kubina, R: Rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách. Justičná revue, 2008, č. 4, s. 616 a nasl.). V danom prípade má spotrebiteľ kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Z textu uzavretej rozhodcovskej doložky v zmluve o úvere vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. V závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo teda do úvahy buď rozhodcovské konanie (podľa zákona o rozhodcovskom konaní) alebo konanie pred všeobecným súdom (podľa Občianskeho súdneho poriadku). Prijatie argumentácie súdu by znamenalo pre dodávateľa len jediné, a to úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania. Pritom je zrejmé, že z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Toto ustanovenie naviac vôbec (ako to už vyplýva aj z vyššie citovanej odbornej literatúry) neobmedzuje dodávateľa (ten sa môže obrátiť na rozhodcovský orgán v rámci výhradnej doložky, t.j. je možné dohodnúť sa, že rozhodcovská doložka alebo zmluva je pre neho výhradná alebo môže ho zaväzovať len nevýhradná doložka, t.j. bude sa môcť podobne ako spotrebiteľ rozhodnúť, či sa so svojimi nárokmi obráti na súd alebo na rozhodcovský orgán). Je úplne nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Treba zdôrazniť, že v zmysle príslušnej smernice (č. 93/13/EHS) sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnený si týmto dovoľuje informovať súd, že suma vymáhanej pohľadávky s príslušenstvom bola povinným v celom rozsahu uhradená dňom 18.08.2008. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam sa oprávnený domnieva, že nie je potrebné a účelné vydávať akékoľvek rozhodnutie o neprípustnosti resp. zastavení v hore uvedenom exekučnom konaní, nakoľko v zmysle ustanovenia § 60 písm. e) EP: „Poverenie na vykonanie exekúcie vydané exekútorovi podľa § 44 exekútor bezodkladne vráti súdu, ak
sa exekučné konanie skončilo vymočením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie.“ Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhoval, aby odvolací súd uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 06.03.2015 zrušil.
9. Uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou pod sp.zn. 8Er/929/2007-47 zo dňa 21.11.2024 súd rozhodol, že pokračuje v konaní na strane povinného s dedičkou po povinnom A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX.
10. Právna nástupkyňa sa k podanému odvolaniu vyjadrila tak, že odo dňa 26.04.2021 je v osobnom bankrote, k čomu aj predložila doklady, v zmysle ktorých bol vyhlásený na jej majetok, ako dlžníka, konkurz uznesením Okresného súdu Prešov 5OdK/77/2021-19 zo dňa 20.04.2021.
11. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“ ) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal uznesenie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP), konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a už len na zdôraznenie jeho správnosti uvádza nasledovné:
13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym procesným postupom, nesprávnym rozhodnutím vo veci, nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd I. inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
14. Vo vzťahu k námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.
15. K námietkam nesprávneho skutkového zistenia odvolací súd konštatuje, že v konaní pred súdom I. inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie v predmetnej sporovej veci. Dokazovanie je potrebné vnímať ako procesný postup, ktorý smeruje k vytvoreniu skutkových poznatkov potrebných pre rozhodnutie vo veci samej. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania možno vzhliadať najmä v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd ustanoví skutkový stav v prejednávanej veci, a z ktorého potom vychádza, a na ktorý následne aplikuje konkrétnu právnu normu. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný predovšetkým aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení účastníkov a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporom konaní (primerane rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/256/2012).
16. Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri
rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že nedošlo k naplneniu tejto odvolacej námietky.
17. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje na skutočnosť, podľa ktorej základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
18. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné obchodné podmienky úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu odvolacieho konania nebolo oprávneným preukázané, aby úver poskytol povinnému za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti povinného. Spotrebiteľský charakter zmluvy bol teda dostatočným spôsobom preukázaný.
19. Voľbu Obchodného zákonníka v spotrebiteľských veciach nie je možné uskutočniť v rámci všeobecných obchodných podmienok, nakoľko takáto voľba je považovaný za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Voľbou Obchodného zákonníka pre právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, „nezmyjeme jeho spotrebiteľský punc“ so všetkými následkami s tým spojenými. Nie je to dané len existenciou verejnoprávnej kogentnej vetvy spotrebiteľského práva, ktorá je prezentovaná najmä zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, ale daná skutočnosť jednoznačne vyplýva aj z Občianskeho zákonníka, ktorý v § 52 ods. 2 výslovne prezentuje (okrem iného aj) svoju prednosť pred normami Obchodného zákonníka.
20. Podľa dojednanej rozhodcovskej zmluvy sa všetky spory zo zmluvy o úvere mohli riešiť buď pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom. Podanie žaloby na všeobecnom súde malo síce povahu rozväzovacej podmienky vo vzťahu k rozhodcovskej zmluve, avšak toto dojednanie neplatilo, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd. S prihliadnutím na uvedené, ak spor vyvolal dodávateľ podaním žaloby na rozhodcovskom súde spotrebiteľ sa takto začatému rozhodcovskému konaniu musel podrobiť. Podanie žaloby na rozhodcovskom súde má totiž rovnaké účinky, ako keby bola žaloba podaná na súde, pričom po začatí rozhodcovského konania nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde, čo je zrejmé z ustanovenia § 19 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne súd prvej inštancie aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej zmluvy. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 Najvyšší súd judikoval, že cit.: „Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. (Porovnaj Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 3Cdo 146/2011,6Cdo 143/2011,2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011).
21. Rozhodcovská zmluva nemá v predmetnom prípade obligatórnu písomnú formu, keďže je obsiahnutá len vo všeobecných obchodných podmienkach, pričom ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní hovorí, že rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu,
inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
22. Odvolací súd konštatuje, že súd I. inštancie správne vyhodnotil, keď posúdil predmetnú rozhodcovskú zmluvu ako zmluvu, ktorá nebola spotrebiteľom osobitne, individuálne dojednaná. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 odsek 3 Občianskeho zákonníka). Uvedená zmluva a VOP síce boli technicky spojené avšak ani zo samotného technického spojenia zmluvy a VOP nemožno vyvodiť, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia s VOP (viď uznesenie NS SR sp.zn. 2Cdo/245/2010). Navyše, odvolací súd má za to, že Všeobecné podmienky majú slúžiť k tomu, aby nebolo nutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického alebo vysvetľujúceho charakteru. Rozhodne nemôžu slúžiť k tomu, aby dodávateľ v nich skryl, často v neprehľadnej, ťažko formulovanej forme, dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že ujdú jeho pozornosti. Ak tak učiní, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takému dojednaniu nie je možné priznať právnu ochranu. Podľa názoru odvolacieho súdu za individuálne dojednanú rozhodcovskú zmluvu možno považovať zmluvu len vtedy, ak zmluvné strany, teda aj spotrebiteľ bude mať možnosť sám vyplniť v zmluve kolónku, či v prípade sporu bude rozhodovať všeobecný alebo rozhodcovský súd a bude mať možnosť ovplyvniť výber rozhodcovského súdu.
23. Občiansky zákonník s neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spája v ustanovení § 53 ods. 5 sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka) išlo o neplatnosť absolútnu pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd môže totiž vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ustanovením § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 odsek 1 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov) akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie. Rozhodcovskú doložka je v predmetnom prípade nielen že nebola uzavretá platne, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 OZ, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).
24. Odvolací súd v súvislosti s akoukoľvek rozhodcovskou zmluvou naviac dodáva, že jej cieľom je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Často krát sa rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve, resp. je skrytá. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je predsa len význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože pri vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak stane v súkromnom právnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva rozhodcom, vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná alebo vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces nedokáže náležite naplánovať sú plne namieste.
25. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (Porovnaj Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6M Cdo 9/2012). Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (článok 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Súdna kontrola dopadá aj na stav, že zmluvný vzťah hlavný a vedľajší bol vyjadrený v samostatných listinách. Niet dôvod vylúčiť súdnu kontrolu formulárovej zmluvy len preto, že je na samostatnej listine a nebola hodnoverne preukázaná vôľa spotrebiteľa individuálne vyjednať, aby prípadné spory riešil rozhodca (v danej veci predformulovaný na tlačive dodávateľa). Inak by aj napríklad záložné zmluvy, ktoré sa nachádzajú na ,,sólo“ tlačivách boli vylúčené zo súdnej kontroly. Podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je skutočnosť, že bola vopred dodávateľom naformulovaná bez možnosti zmeny jej obsahu, a to je práve aj prípad typových rozhodcovských zmlúv, ktoré sa predkladajú spotrebiteľom na podpis a majú vyvolať dojem, že si ich vyžiadali spotrebitelia.
26. Z uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy žiadne podstatné informácie o rozdieloch medzi riešením sporu medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom nevyplývajú. Oprávnený sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôže zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje požiadavka na podrobnej znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť mu nemôže byť na ujmu.
27. Z uvedených dôvodov považuje odvolací súd odvolanie oprávneného za nedôvodné a vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).