Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sfk/31/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: ZSE Elektrárne, s.r.o., so sídlom: SPP Kompresorová stanica 3, 919 33 Trakovice, IČO: 36 239 593, zastúpený: ius aegis s.r.o., so sídlom: Trnavská cesta 100, 821 01 Bratislava, IČO: 36 857 203, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. -76 z 12. februára 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. -76 z 12. februára 2020 sa mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. 101961771/2018 z 3. októbra 2018 sa zrušuje a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania a konania pred správnym súdom.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy 1. Žalobca podal 23. apríla 2008 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2008, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet vo výške 100.583.462,- Sk (3.338.759,28 Eur). Daňový úrad Trnava (ďalej len „správca dane“) začal 2. augusta 2008 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2008, ktorú ukončil 14. novembra 2008. Kontrolou bol zistený nadmerný odpočet v sume uplatnenej žalobcom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2008, pričom nadmerný odpočet za kontrolované zdaňovacie obdobie v sume 100.583.462,- Sk správca dane podľa o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „“) v znení účinnom do 31. marca 2009 poukázal na účet žalobcu 24. novembra 2008 (v lehote desiatich dní od skončenia kontroly). 2. Dňa 27. decembra 2011 bola správcovi dane doručená žiadosť žalobcu o vyplatenie úroku z dôvodu vrátenia nadmerného odpočtu DPH za 1. štvrťrok 2008 po lehote. Žalobca žiadal o vyplatenie úroku podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011 (ďalej len „zákon o správe daní“) z dôvodu vrátenia nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2008 po lehote ustanovenej zákonom v celkovej výške 139.953,47 Eur. 3. Správca dane rozhodnutím č. 9215301/893/2012 z 23. januára 2012 (ďalej len „rozhodnutie správcu dane č. 1“) podľa zákona o správe daní v spojení s daňového poriadku v účinnom znení (ďalej len „daňový poriadok“) nepriznal žalobcovi sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. Žalobca sa voči rozhodnutiu správcu dane č. 1 odvolal. Žalovaný rozhodnutím (ďalej len „rozhodnutie žalovaného č. 1“) podľa zákona o správe daní v spojení s daňového poriadku potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 1. II. Konanie v správnom súdnictve o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1

4. Žalobca podal voči rozhodnutiu žalovaného č. 1. žalobu na Krajský súd v Trnave (ďalej len „správny súd“). Správny súd rozsudkom č. k. -109 zo 17. júna 2015 zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1 spolu s rozhodnutím správcu dane č. 1 a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov ( v účinnom znení). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) na základe podaného odvolania žalovaným predmetný rozsudok správneho súdu rozsudkom sp. zn. z 31. januára 2018 potvrdil. III. Pokračovanie konania pred orgánmi verejnej správy 5. V ďalšom konaní správca dane rozhodnutím č. 101128287/2018 zo 7. júna 2018 (ďalej len „rozhodnutie správcu dane č. 2“) rozhodol, že nevyhovuje žiadosti o vyplatenie sankčného úroku podľa zákona o správe daní a sankčný úrok nepriznáva. Uviedol, že nie sú splnené podmienky na priznanie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. Žalobca sa voči rozhodnutiu správcu dane č. 2 odvolal. 6. Žalovaný rozhodnutím č. 101961771/2018 z 3. októbra 2018 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného č. 2“) podľa daňového poriadku v spojení s daňového poriadku rozhodnutie správcu dane potvrdil. Z jeho odôvodnenia vyplynulo najmä, že nadmerný odpočet za 1. štvrťrok 2008 bol vrátený v plnej sume v zákonnej lehote splatnosti podľa do 10 dní od skončenia daňovej kontroly, a preto nadmerný odpočet nebol zadržaný neoprávnene a právo na priznanie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky tak v zmysle ustanovenia zákona o správe daní nevzniklo. Keďže bol nadmerný odpočet vrátený žalobcovi v zákonnej lehote splatnosti, nevzniklo mu ani právo na priznanie úroku podľa zákona o správe daní. 7. Žalovaný sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že mu v zmysle eurokonformného výkladu zákona o správe daní a poplatkov patrí právo na finančnú kompenzáciu spočívajúcu v úroku, ktorý mu má patriť ako náhrada za to, že v období od 23. augusta 2018 do dňa 24. novembra 2008 nemohol disponovať s finančnými prostriedkami vo výške 3.338.759,28 €. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že zákon o správe daní v danom čase upravoval len sankčnú povinnosť správcu dane za prípadné nedodržanie lehôt na vrátenie finančných prostriedkov, avšak nie povinnosť správcu dane kompenzačného charakteru, kedy by bolo možné daňovému subjektu kompenzovať zadržiavanie nadmerného odpočtu len z dôvodu výkonu daňovej kontroly, pričom by mu boli tieto finančné prostriedky vrátené v zákonnej lehote, čo sa aj v danom prípade stalo. Ohľadom rozhodovacej praxe Európskeho súdneho dvora (teraz Súdneho dvora Európskej únie, ďalej aj ako „Súdny dvor“) žalovaný zdôraznil, že tento vo svojej judikatúre sám predpokladá, že v prípade daňovej kontroly budú daňovým subjektom nárokované finančné prostriedky zadržiavané, a to práve z dôvodu jej výkonu, pričom opakovane odkazuje na primeranú lehotu vo vzťahu k ich zadržiavaniu. IV. Konanie na správnom súde 8. Proti rozhodnutiu žalovaného č. 2 podal žalobca na správny súd všeobecnú správnu žalobu. Žalobca namietal, že žalovaný nesprávne právne vec posúdil, rozhodnutie žalovaného č. 2 je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť i nedostatok dôvodov a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Žalobca navrhol, aby správny súd podľa , , v účinnom znení (ďalej len „“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. 2 spolu s rozhodnutím správcu dane č. 2 a vec vrátil na ďalšie konanie. 9. Správny súd rozsudkom č. k. -76 z 12. februára 2020 zamietol žalobu žalobcu ako nedôvodnú ( ). V odôvodnení najmä uviedol, že · do 31. decembra 2016 absentovala právna úprava úroku z nadmerného odpočtu DPH, ktorá by správcom dane umožňovala priznať platiteľom dane náhradu za zadržiavaný nadmerný odpočet počas daňovej kontroly; · v bola zakotvená iba právna úprava úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu; · inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa bol do tohto zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 1 januára 2017 pričom podľa prechodného ustanovenia sa neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31. decembra 2016; · v zmysle stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu z 30. októbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019 (ďalej len „stanovisko Najvyššieho súdu“) úprava obsiahnutá v vety druhej nie je v súlade s právom Európskej únie (najmä s uznesením Súdneho dvora vo veci C-120/15 Kovozber) a na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia;

· s prihliadnutím na uvádzané stanovisko Najvyššieho súdu sa na daný prípad môže aplikovať zákonná úprava náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa v znení účinnom od 1. januára 2017 s časovou pôsobnosťou ex tunc, t. j. bez aplikácie intertemporálneho ustanovenia k ustanoveniu citovaného zákona; · keďže žalovaný použil výklad zákona, ktorý nie je v príkrom rozpore s účelom zákonnej úpravy podľa v znení účinnom od 1. januára 2017, správny súd nepovažoval za hospodárne zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie, pretože je vo výroku vecne správne; · za súčasného stavu by žalovaný uplatňujúc stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu nedospel k priaznivejšiemu rozhodnutiu vo veci, keďže žalobcovi bol nadmerný odpočet vrátený v súlade s ustanovením a zároveň bol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , . V. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov 10. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť z dôvodu, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (, ). Navrhol rozsudok správneho súdu zmeniť tak, že kasačný súd zruší rozhodnutie žalovaného č. 2 a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Kasačný súd v stručnosti rekapituluje sťažnostné body: · judikatúra Súdneho dvora smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“) interpretuje v tom zmysle, že nárok na úrok vzniká už v momente, ak nie je nadmerný odpočet vrátený v čase, kedy mal byť obvykle vrátený, a teda podmienka uplynutia ďalších dodatočných šiestich mesiacov, ktorú zaviedol , nie je v súlade s týmto článkom smernice; · súdny dvor v rozsudku v spojených veciach C-286/94, C-340/95, C-401/95 a C-47/96 Garage Molenheide a ostatní z 18. decembra 1997 (ďalej len „Molenheide“) vykladal smernicu Rady 77/388/ EHS, konkrétne ., pričom najmä uviedol, že so zásadou proporcionality je v rozpore taká úprava, ktorá nárok na úrok počíta od iného dňa, ako od dátumu, kedy by bol pri normálnom priebehu udalostí tento odpočet vrátený; · v zmysle rozsudku Súdneho dvora vo veci C-107/10 Enel Marica Iztok 3 AD z 12. mája 2011 smernice bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly, hoci tento daňový odpočet bol už prenesený v priebehu troch zdaňovacích období nasledujúcich po zdaňovacom období, keď k nemu došlo. Naopak, skutočnosť, že táto obvyklá lehota je stanovená na 45 dní, nie je v rozpore s uvedeným ustanovením; · v zmysle rozsudku vo veci C-431/12 Agen?ia Na?ională de Administrare Fiscală z 24. októbra 2013 výpočet úrokov dlžných zo strany štátu, ktorý ako okamih, od ktorého plynie lehota, nepovažuje deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH obvykle nahradený podľa smernice o DPH, je v zásade v rozpore s požiadavkami článku 183 smernice; · v zmysle uznesenia Súdneho dvora vo veci C-120/15 Kovozber s. r. o. z 21. októbra 2015 vnútroštátna úprava môže predĺžiť lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu pre prípady overovania skutočností uvádzaných v daňovom priznaní, avšak keďže zdaniteľná osoba nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami, a je postihnutá finančným znevýhodnením, je potrebné, aby toto bolo kompenzované úrokom, pričom Súdny dvor potvrdil závery z rozsudku vo veci C-107/10 (bod 51) a uviedol, že pri výpočte úrokov sa musí zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH v súlade so smernicou o DPH obvykle vrátený; · aj v prípade absencie by daňové subjekty nárok na úrok mali, keďže tento im priznáva Smernice, ktorý bolo potrebné aplikovať priamo, pričom od tohto ustanovenia smernice odvodzuje svoj nárok žalobca; · rozšírenie účinnosti stanoviskom Najvyššieho súdu spätne do minulosti je v rozpore s ústavným zákazom pravej retroaktivity; · úrok je hmotnoprávnym nárokom, a jeho priznanie je potrebné posudzovať podľa právnej úpravy účinnej v čase splnenia príslušných podmienok na priznanie tohto úroku; · postup súdu v tom, že na danú vec aplikoval stanovisko Najvyššieho súdu, čím v podstate cez pravú retroaktivitu a aplikáciu „sprísnil“ podmienky na priznanie úroku, je rovnako v

rozpore s právom žalobcu vlastniť majetok a s princípom legitímneho očakávania, že žalobca tento majetok, t. j. úrok bude môcť využívať; · súd mal teda bez ohľadu na stanovisko Najvyššieho súdu neaplikovať, keďže tento nadobudol účinnosť až 1. januára 2017; · správny súd sa nedostatočne vysporiadal s argumentom, že stanovisko Najvyššieho súdu zaviedlo neprípustnú pravú retroaktivitu v rozpore s a že je v rozpore so Smernicou. 11. Žalobca v kasačnej sťažnosti navrhol, ak by kasačný súd mal za to, že nie je zrejmé, či je v súlade s Smernice, aby kasačný súd konanie prerušil a podal návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor s nasledovnou otázkou: Má sa prvý odsek smernice vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore taká vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej je jedna z podmienok na priznanie úrokov z omeškania z oneskoreného vrátenia dane z pridanej hodnoty (v prípade vykonania daňovej kontroly, pri ktorej sa daň z pridanej hodnoty vráti až po skončení daňovej kontroly, a to v lehote desiatich dní) skutočnosť, že k vráteniu dane z pridanej hodnoty došlo až po viac ako šiestich mesiacoch odo dňa, kedy k tomuto vráteniu malo dôjsť, ak by v danej veci nedošlo k vykonaniu daňovej kontroly?

12. Žalovaný v replike uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a zákonný, s argumentáciou žalobcu sa nestotožňuje a navrhuje kasačnú sťažnosť zamietnuť. 13. V podaní z 9. júla 2021 žalobca doplnil návrh na podanie prejudiciálnej otázky nasledovne: V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, má sa článok 183 prvý odsek smernice 2006/112/ES vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore taká vnútroštátna judikatúra, podľa ktorej sa má na posúdenie toho, či má platiteľ dane nárok na úrok za zadržiavané prostriedky tvoriace nadmerný odpočet DPH, aplikovať vnútroštátna úprava, ktorá však nadobudla účinnosť až po tom, ako bola voči platiteľovi vykonaná daňová kontrola a vyplatený nadmerný odpočet DPH? VI. Prejudiciálne konanie 14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej len „kasačný súd“) uznesením sp. zn. z 30. januára 2023 prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prejudiciálnu otázku. Súdny dvor uznesením C-151/23 z 5. októbra 2023 rozhodol nasledovne: Článok 183 prvý odsek smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zdaniteľná osoba má nárok na to, aby jej vnútroštátny daňový úrad zaplatil úroky z omeškania pri nadmernom odpočte DPH, pokiaľ tento daňový úrad tento nadmerný odpočet nevrátil v primeranej lehote. Spôsoby uplatnenia týchto úrokov patria do procesnej autonómie členských štátov, ktorá je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity, pričom vnútroštátne pravidlá týkajúce sa najmä okamihu, od ktorého sa majú počítať prípadne dlhované úroky, nesmú viesť k tomu, aby zdaniteľná osoba bola zbavená primeranej náhrady za stratu spôsobenú oneskoreným vrátením uvedeného nadmerného odpočtu. VII. Rozsudok kasačného súdu 15. Kasačný súd rozsudkom sp. zn. z 27. marca 2024 (ďalej len „rozsudok kasačného súdu“) kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa zamietol. Účastníkom konania nepriznal právo na náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania. 16. V rozsudku poukázal na to, že požiadavkou európskeho práva je vrátenie nadmerného odpočtu DPH v primeranej lehote. Stanovenie tejto lehoty je v autonómii jednotlivých štátov. Táto lehota môže byť dlhšia ako lehota, v ktorej by bol vrátený nadmerný odpočet DPH, pokiaľ by sa nevykonávala daňová kontrola. V danom čase , ktorým sa však mení a dopĺňa , ktorým sa mení a dopĺňa daňový poriadok a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). bol prijatý 12. októbra 2016. Jeho časti, ktoré upravujú náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu DPH počas daňovej kontroly, nadobudli účinnosť 1. januára 2017. Paragraf 85ke , zakotvený , vylúčil aplikáciu vyššie uvedenej úpravy na veci, v ktorých daňová kontrola bola skončená do 31. decembra 2016. Najvyšší súd však v stanovisku Najvyššieho súdu uviedol, že nie je v súlade s právom Európskej únie ... Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia. S ohľadom na uvedené orgány verejnej správy a správny súd správne právne vec posúdili a vyhodnotili. Členské štáty môžu zadržať nadmerný odpočet DPH aj počas výkonu daňovej kontroly na nimi stanovený čas, ktorý je primeraný. Tento čas stanovil

zákonodarca v , pričom v posudzovanej veci nebol prekročený. Dĺžka zadržania nadmerného odpočtu v dôsledku výkonu daňovej kontrola trvala menej ako štyri mesiace, teda približne tretinu času, po ktorú môže trvať daňová kontrola ( daňového poriadku). Kasačný súd preto nezistil, že by zadržanie nadmerného odpočtu DPH v prejednávanej veci bolo v rozpore s právom Európskej únie. So zreteľom na tieto závery kasačný súd vyhodnotil kasačné námietky ako nedôvodné. VIII. Konanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky 17. Žalobca podal voči rozsudku kasačného súdu ústavnú sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“). Ústavný súd nálezom č. k. -48 (ďalej len „nález Ústavného súdu“) rozhodol, že rozsudkom kasačného súdu bolo porušené právo žalobcu na súdnu ochranu podľa v účinnom znení. Rozsudok kasačného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že stanovisko Najvyššieho súdu nemá normotvornú silu a nemôže účinne zabezpečiť, či snáď priamo založiť retroaktívnu aplikáciu právnej normy daňového práva. Priama aplikácia tak priamo odporuje obsahu práva na súdnu ochranu. IX. Právne posúdenie veci kasačným súdom 18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu. Jeho príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v . 19. Kasačný súd s ohľadom na nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s . 20. So zreteľom na , , účinného do 30. júna 2023 kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. Súdny poplatok za kasačnú sťažnosť bol uhradený. 21. Po preskúmaní veci kasačný súd dospel k záverom, ktoré deklaroval vo výroku svojho rozsudku. Bližšie tieto závery odôvodňuje v nasledovnom texte. 22. zakotvil s účinnosťou od 1. januára 2017 náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly v . Podľa ods. 1 tohto ustanovenia ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2. Podľa ods. 2 predmetného paragrafu platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane. Paragraf 85ke , vylúčil aplikáciu vyššie uvedenej úpravy na veci, v ktorých lehota na vrátenie odpočtu DPH bola skončená do 31. decembra 2016. Najvyšší súd v stanovisku uviedol, že orgány verejnej správy sú povinné zdržať sa aplikácie predmetného ustanovenia. So zreteľom na uvedené orgány verejnej správy, správny súd i kasačný súd posudzovali vec podľa právnej úpravy účinnej od 1. januára 2017 s tým, že neaplikovali. 23. Tento záver však s ohľadom na nález Ústavného súdu nemôže obstáť. Kasačný súd viazaný nálezom Ústavného súdu ( v spojení s ) poukazuje na časť odôvodnenia tohto nálezu, ktorý sa týka nemožnosti priamej aplikácie účinného od 1. januára 2017 na prejednávanú vec. Ústavný súd v odôvodnení uvádza nasledovné: 32. Obsahovou podstatou stanoviska Najvyššieho súdu je pokyn na zdržanie sa aplikácie druhej vety , ktorý hovorí len o tom, že sa nevzťahuje na konania skončené do konca roka 2016. Sťažovateľka (žalobca) preto správne namieta, že problémom tohto prístupu nie je len explicitná existencia druhej vety . Aj v prípade opomenutia, neprihliadania na túto časť prechodného ustanovenia sa nič nemení na tom, že nadobudol účinnosť 1. januára 2017 a nie je ho možné bez výslovného pozitívneho zákonného zmocnenia aplikovať na prípady, ktoré nastali pred jeho účinnosťou. Osobitne v situácii, keď stanoviskom nedotknutá prvá veta výslovne záväzne vymedzuje (ohraničuje) okruh tých právnych vzťahov, na ktoré je možné a prípustné novú právnu úpravu vztiahnuť do minulosti (formou nepravej retroaktivity - neskončené daňové kontroly do 31. decembra 2016). Túto kumulatívnu podmienku hypotézy prvej vety prechodného ustanovenia prípad sťažovateľky

(žalobcu) nespĺňa (daňová kontrola bola skončená v roku 2008), a preto na jej prípad nie je aplikovateľná ani prvá veta § 85ke zmocňujúca k retroaktívnej aplikácii § 79a. Zdržanie sa aplikácie druhej vety § 85ke teda nie je riešením, pretože neznamená, že je automaticky prípustné aplikovať § 79a aj na prípady daňových kontrol skončených pred 1. januárom 2017. V právnom štáte si každé retroaktívne pôsobenie právnej normy vyžaduje osobitnú výslovnú právnu úpravu a jej zakotvenie v predpise právnej sily minimálne na úrovni zákona, a preto právny názor obsiahnutý v napadnutom rozsudku (... je potrebné aplikovať súčasnú právnu úpravu...) nie je zo stanoviska vyvoditeľný už na základe logickej analýzy samotného textu stanoviska a zároveň odporujúci zákazu retroaktivity. 33. Navyše výkladové zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu nemá normotvornú silu a nemôže účinne zabezpečiť či snáď priamo založiť retroaktívnu aplikáciu právnej normy daňového práva. Účelom výkladového stanoviska je zjednotiť rozdielnu rozhodovaciu prax formou zjednotenia výkladu sporných otázok, nie utvárať normy či ukladať povinnosti štátnym orgánom. Od výkladového stanoviska nemožno odvodiť retroaktívnu priamu aplikáciu právnej normy, nie je preň dostatočným právnym základom a nemôže takto vyplniť právne vákuum na priznanie náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet v prípade daňových kontrol ukončených do 31. decembra 2016. Ak aj stanovisko malo za cieľ dosiahnuť aplikabilitu na tieto sporné prípady, výslovne to neuvádza, hovorí len o zdržaní sa aplikácie druhej vety . ... 34. ... priama aplikácia odporuje obsahu ... práva na súdnu ochranu. Súčasťou obsahu práva na súdnu ochranu je totiž aj požiadavka, aby na vec ... boli aplikované relevantné platné a účinné právne normy za použitia ústavno-súladného výkladu. Základným princípom právneho štátu je aj zákaz pravej retroaktivity právnych noriem a prípustnej (nepravej) retroaktivity zakotvenej zákonom. Právny názor, ... ktorý priamo aplikoval retroaktívne na prípad sťažovateľky bez zákonného zmocnenia len na základe zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu, je preto ústavne neakceptovateľný. 24. S prihliadnutím na uvedené je zrejmé, že správny súd nesprávne právne posúdil vec, pokiaľ v zmysle stanoviska Najvyššieho súdu dospel k záveru, že predmetná vec by sa mala posudzovať podľa v znení účinnom od 1. januára 2017 a v zmysle tohto ustanovenia by žalobcovi nárok na náhradu zadržaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly nevznikol. Kasačná sťažnosť žalobcu je tak dôvodná. 25. Kasačný súd zároveň uvádza, že absencia vnútroštátnej zákonnej právnej úpravy kompenzácie za zadržanie nadmerného odpočtu DPH z dôvodu výkonu daňovej kontroly počas jej neprimerane dlhého výkonu sama osebe nemôže predstavovať dôvod pre nepriznanie náhrady za neprimerane dlho zadržaný odpočet DPH. Z uznesenia Súdneho dvora citovaného v bode 14 tohto rozsudku vyplýva, že každá zdaniteľná osoba má nárok na zaplatenie úrokov z omeškania pri nevrátení nadmerného odpočtu v primeranej lehote. Súdny dvor pritom v uznesení C-120/2015 Kovozber s. r. o. proti daňovému úradu Košice skonštatoval, že smernice bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. 26. So zreteľom na uvedené orgány verejnej správy sú povinné pri daňových kontrolách skončených do 31. decembra 2016 kompenzovať stratu, ktorá vznikla v dôsledku nevrátenia nadmerného odpočtu DPH v primeranej lehote. Nemôžu pritom postupovať podľa , pretože priamo aplikáciu tohto ustanovenia vylučuje . Kritériá, podľa ktorých by mali orgány verejnej správy postupovať, ponúkol Ústavný súd v bode 37 nasledovne: ... ak bola daňová kontrola v jednotlivom prípade skončená v primeranej lehote, úrok zdaniteľnej osobe za túto primeranú dobu neprináleží. Ak však daňová kontrola presiahla lehotu, ktorá je nevyhnutne potrebná na jej riadne vykonanie, potom má zdaniteľná osoba nárok na úrok odo dňa presahujúceho lehotu, ktorá by bola nevyhnutne potrebná na výkon daňovej kontroly v danej veci (podľa náročnosti veci, napr. počet zdaniteľných obchodov, potreba medzinárodnej výmeny informácií, aktivita, kontaktnosť a počet svedkov a pod.). Je na správnych súdoch posúdiť primeranosť v jednotlivých prípadoch. Vzhľadom na rovnosť v právach adresátov právnych noriem a predvídateľnosť rozhodnutí správnych orgánov je však žiaduce, aby rovnaké prípady boli posudzované rovnako a nedochádzalo k svojvôli pri určovaní primeranosti lehoty, a to pri zohľadnení priliehavej judikatúry Súdneho dvora podľa skutkového a právneho stavu vecí. Toto hodnotenie musí byť náležite odôvodnené 27. So zreteľom na uvedené je potrebné si ustáliť, či s ohľadom na stanovené kritériá v judikatúre Súdneho dvora vykladajúcej smernice bola doba, po, ktorú bol nadmerný odpočet DPH zadržaný, primeraná. Pokiaľ by primerané nebola, je potrebné rozhodnúť aj o výške kompenzácie. 28. So zreteľom na skutočnosť, že v zmysle v správnom súdnictve správne súdy poskytujú ochranu právam a právom chráneným záujmom súkromných osôb v oblasti verejnej správy, je potrebné,

aby primeranosť lehoty na zadržanie nadmerného odpočtu DPH a následnú prípadnú kompenzáciu posúdil orgán verejnej správy. Po takomto posúdení a vydaní rozhodnutia zodpovedajúcemu tomuto posúdeniu správne súdy budú môcť, za splnenia zákonných podmienok, preskúmať, či závery o primeranej lehote a následnej kompenzácii sú v súlade s legislatívou. X. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov 29. Podľa ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy ... nie je v súlade so zákonom, a správny súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie správneho súdu zmeniť tak, že zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy ... a vec mu vráti na ďalšie konanie. Vzhľadom k tomu, že kasačný súd vyhodnotil kasačnú sťažnosť za dôvodnú, rozhodol podľa tohto ustanovenia. Úlohou orgánov verejnej správy bude posúdiť, či v súlade so závermi rozsudku tohto súdu bola doba, po ktorú bol zadržaný nadmerný odpočet DPH primeraná. Za predpokladu, že prídu k záveru, že primeraná nebola, bude úlohou orgánov verejnej správy tiež rozhodnúť o kompenzácii. Kasačný súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti svoj rozsudok sp. zn. z 21. júla 2025. Tento rozsudok sa síce týka veci podľa právnej úpravy účinnej po 30. decembri 2016, avšak kasačný súd sa v ňom detailne venuje v bodoch 48 až 62, za ktorú patrí daňovému subjektu náhrada za zadržaný nadmerný odpočet DPH a v bodoch 63 až 74 výške úroku z nadmerného odpočtu zadržiavaného počas daňovej kontroly. Zo záverov predmetného rozsudku vychádzal aj rozsudok sp. zn. zo 14. augusta 2025 vo veci podľa právneho stavu do 31. decembra 2016. 30. O nároku na náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa , v spojení s spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Podľa ... súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú ... náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom ... úspech. Z dôvodu, že žalobca bol vo výsledku úspešný tak v správnom konaní ako aj v kasačnom konaní úspešný, kasačný súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku. 31. Podľa o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení výkon súdnictva v predmetnej veci prešiel od 1. júna 2023 zo správneho súdu na Správny súd v Bratislave. Z tohto dôvodu bude aj tento rozsudok doručovaný cestou Správneho súdu v Bratislave. 32. Tento rozsudok prijal kasačný súd jednomyseľne. Absencia vnútroštátnej zákonnej právnej úpravy kompenzácie za zadržanie nadmerného odpočtu DPH z dôvodu výkonu daňovej kontroly počas jej neprimerane dlhého výkonu sama o sebe nemôže predstavovať dôvod pre nepriznanie náhrady za neprimerane zadržaný odpočet DPH.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.