Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Cob-88-2024.pdf
PDF · 85.98 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/88/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a členov senátu JUDr. Igora Ragana a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v spore žalobcu: Advokátska kancelária - Ján Buroci, s. r. o., so sídlom Za Šestnástkou 17, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 50 663 160, proti žalovanému: JUDr. Ing. Vladimír Ledecký, so sídlom kancelárie Tatranské námestie 3, 058 01 Poprad, IČO: 48 413 011, o zaplatenie 494,55 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 23Cb/87/2023 – 56 zo dňa 5. marca 2024, takto
r o z h o d o l :
I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Prešov, č. k. 23Cb/87/2023 – 56 zo dňa 5. marca 2024.
II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 494,55 eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 494,55 eur od 16.7.2020 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že poskytoval žalovanému v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 4Cbi/14/2017 právne služby. Dňa 19.6.2020 žalovaný oznámil žalobcovi, že odvoláva udelené plnomocenstvá na zastupovanie. Následne došlo k vyúčtovaniu odmeny za poskytovanie právnych služieb žalobcom žalovanému, ale žalovaný odmenu žalobcovi nezaplatil.
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že v súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 4Cbi/14/2017 konal ako správca v mene a na účet úpadcu. Považoval preto za neprípustné, aby si žalobca uplatňoval nárok proti nemu, keď pohľadávka mohla vzniknúť len z dôvodu konkurzu vo veci úpadcu A. B., preto nárok sa dotýka majetku podliehajúcemu konkurzu. Voči správcovi úpadcu tak konanie nemožno začať a viesť. Navyše žalovaný považoval nárok žalobcu za nedôvodný aj preto, že žalobca na základe uzatvorenej dohody a dovtedajšej vzájomnej praxe mal nárok na odmenu a náhradu trov právneho zastúpenia len v prípade úspechu v spore a len voči žalovanému v danom súdnom konaní.
4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním ustálil, že splnomocnením zo dňa 9.5.2017 žalovaný ako správca konkurznej podstaty úpadcu A. B., konkurzné konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 2K/42/2016, splnomocnil žalobcu na zastupovanie vo veci neúčinnosti právneho úkonu - zmluvy o predaji obchodného podielu zo dňa 29.6.2012 v spore vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 4Cbi/14/2017, ktorý viedol žalovaný ako správca konkurznej podstaty úpadcu A. B. proti
žalovanému C. B.. Listom zo dňa 19.6.2020 žalovaný odvolal plnomocenstvo na zastupovanie udelené žalobcovi vo veci sp. zn. 4Cbi/14/2017 z dôvodu porušenia povinnosti chrániť a presadzovať záujmy klienta. Následne vyúčtovaním zo dňa 15.7.2020 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie odmeny za poskytovanie právnych služieb v spore sp. zn. 4Cbi/14/2017, a to za päť úkonov právnych služieb v celkovej výške 494,55 eur.
5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 566 ods. 1, 2; § 571 ods. 1, 2; § 574 ods. 1 až 4; § 575 ods. 1, 2, 4 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, ďalej podľa § 24 ods. 1 až 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a § 44 ods. 1, § 47 ods. 5, § 74a ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „ZKR“) a uviedol, že žalovaný pri splnomocnení žalobcu konal z pozície správcu úpadcu (§ 74a ZKR). Žalobca však nesprávne smeroval žalobu proti žalovanému bez špecifikácie, že ide o správcu úpadcu A. B., pričom uvedené nevyplýva ani z popisu skutkových okolností. Súčasne súd prvej inštancie uviedol, že v spore nie je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného ako označenej fyzickej osoby.
6. Keďže žalovaný bol vo veci úspešný, súd prvej inštancie mu priznal podľa §§ 255 ods. 1; 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že nie je správne konštatovanie súdu prvej inštancie, že by žalovaný musel byť označený i akýmsi dodatkom o tom, akú funkciu zastával pri vzniku hmotnoprávneho úkonu. Žalobca uviedol, že vo svojom podaní, ktorým vyslovil súhlas s pokračovaním v konaní na miestne príslušnom súde, jasne uviedol, že právne služby boli poskytované správcovi konkurznej podstaty a nie úpadcovi. S poukazom na uvedené argumentoval, že nie je teda pravdou, že by z popisu skutkových okolností nevyplývalo, že žalobca žaloval žalovaného nie ako fyzickú osobu, ale ako správcu úpadcu A. B.. Tvrdil, že žalovaný bol jednoznačne identifikovaný v súlade s § 133 ods. 1 CSP. Pasívna vecná legitimácia žalovaného bola podľa žalobcu daná a záver súdu prvej inštancie o jej absencii nie je správny.
8. Vyjadrenie k odvolaniu žalovaný nepodal.
9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal podané odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné.
10. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
11. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správne právne závery. Aj keď odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie možno považovať za stručné, odpovedalo na relevantné argumenty vznesené v tomto spore. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie tak napriek svojmu neveľkému rozsahu spĺňa kritériá vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Odvolací súd sa s odôvodnením súdu prvej inštancie stotožňuje a odkazuje na neho (§ 387 ods. 2 CSP). Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu žalobcu odvolací súd uvádza:
12. Žalobca v odvolaní uviedol, že žalovaného jednoznačne identifikoval, tento nemusí byť označený aj dodatkom o tom, akú funkciu zastával pri vzniku hmotnoprávneho úkonu. Odvolací súd k tomuto uvádza, že z obsahu spisu nevyplýva akákoľvek pochybnosť o náležitom označení žalovaného, teda o označení žalovaného v súlade s § 133 CSP. Táto skutočnosť nebola riešená súdom prvej inštancie, nebol na nej založený rozsudok súdu prvej inštancie a odvolací súd nevidí žiaden dôvod, prečo ju v odvolaní uvádzal žalobca. V danom prípade je rozhodnou otázkou konania pasívna vecná legitimácia žalovaného, na ktorej neexistencii súd prvej inštancie žalobu (správne) zamietol.
13. Žalovaným v tomto konaní je správca konkurznej podstaty, ktorý nezaplatil žalobcovi odmenu a náhrady za poskytovanie právnych služieb vzniknuté pri zastupovaní žalovaného ako správcu úpadcu A. B., nar. XX.X.XXXX proti žalovanému C. B., nar. XX.XX.XXXX v súdnom konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu. Aj keď sa javí, že žalobca v danom prípade poskytoval právne služby žalovanému ako strane súdneho konania, je nutné uviesť, že tomu tak nebolo. Odborná literatúra totiž uvádza, že „správca má v konkurznom konaní osobitné procesné postavenie, pretože nie je účastníkom konania, i keď je dôležitým subjektom konkurzného konania. Má špecifické postavenie vo vzťahu k úpadcovi. Aj keď je oprávnený nakladať s majetkom úpadcu, ktorý patrí do konkurznej podstaty, ako aj s majetkom tretích osôb, ktorý podlieha konkurzu vrátane jeho speňažovania, nie je zástupcom úpadcu.“ (ĎURICA, Milan. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. 4. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2021, s. 369). Žalovaný tak nebol stranou konania o určenie neúčinnosti právneho úkonu a ani zástupcom strany tohto súdneho konania. Iniciovanie a vedenie súdneho konania správcom bolo konaním správcu vyplývajúcim z jeho špecifického postavenia pri správe a speňažovaní majetku úpadcu. Totožne to konštatoval aj ústavný súd, keď uviedol, že „správou a speňažovaním sa na účely konkurzu rozumie aj vymáhanie peňažných pohľadávok úpadcu správcom v súdnom alebo exekučnom konaní.“ (sp. zn. I. ÚS 417/2020). Zároveň aj Krajský súd v Košiciach už konštatoval, že vedenie súdneho sporu zo strany správcu (ako žalobcu) za účelom zaplatenia peňažnej sumy od dlžníka úpadcu do konkurznej podstaty úpadcu je činnosťou, ktorá predstavuje správu konkurznej podstaty (sp. zn. 4CoKR/33/2023).
14. Vzhľadom na túto špecifickosť právneho postavenia správcu a jeho zastupovania v konaní, trovy takéhoto zastúpenia nie sú dlhom správcu voči žalobcovi, ale osobitnými nákladmi spojenými so správou konkurznej podstaty. Trovy konania titulom nákladov na zaplatenie právnej pomoci sú nákladmi súvisiacimi so správou konkurznej podstaty, a preto ide o pohľadávku proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. e) ZKR. Uvedené konštatoval aj ústavný súd, keď uviedol, že „trovy konania vzniknuté neúspešným vymáhaním pohľadávky úpadcu správcom sú potom takouto pohľadávkou proti podstate, ktorá nie je vylúčená z uspokojenia v konkurze.“ (opätovne viď. I. ÚS 417/2020).
15. Odvolací súd ďalej poukazuje na odbornú literatúru, ktorá uvádza, že „pohľadávka proti podstate je hmotnoprávne vždy pohľadávkou voči úpadcovi, nie voči správcovi, preto túto nie je možné uplatňovať a vymáhať voči správcovi, a to ani v prípade trov, ktoré vzniknú účastníkom v konaniach, v ktorých správca vystupuje namiesto úpadcu, resp. ktoré boli vyvolané žalobami podanými správcom, resp. voči správcovi.“ (Pospíšil, B. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Wolters Kluwer s.r.o.: Bratislava 2012). Ak teda bol žalobca splnomocnený na zastupovanie správcu úpadcu v spore o neúčinnosť právneho úkonu, bol splnomocnený správcom ako osobitným subjektom konkurzného konania. Z tohto vzťahu vznikli vzájomné práva a povinnosti, pričom v prípade uplatňovaného nároku ide o pohľadávku proti konkurznej podstate podľa § 87 ods. 2 písm. e) ZKR.
16. Odvolací súd vo vzťahu k tomuto záveru napokon poukazuje na zákonné znenie § 47 ods. 5 ZKR, podľa ktorého súdne konanie, ktoré sa týka majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, možno po vyhlásení konkurzu začať len návrhom podaným voči správcovi v súlade s týmto zákonom. Slovné spojenie v súlade s týmto zákonom znamená, že počas účinkov vyhlásenia konkurzu možno žalobu voči správcovi efektívne podať iba v prípadoch a spôsobmi predpokladanými zákonom (ide najmä o žaloby incidenčné a excindačné). Oproti všeobecnej úprave žalobných dôvodov, ktorá je upravená demonštratívnym výpočtom (§ 137 CSP) a v tomto sa principiálne odlíšila od procesných pravidiel, v konkurznom práve sa presadzuje zásada uzavretého počtu žalobných dôvodov (numerus clausus), resp. spôsobov uplatňovania práva. Ak teda zákon predpokladá, že veriteľ svoje pohľadávky v konkurze uplatňuje prihláškou, žalobu veriteľa, ktorou by sa domáhal voči správcovi zaplatenia určitej peňažnej sumy, napríklad z dôvodu existencie zmluvného vzťahu s úpadcom, je potrebné zamietnuť s poukazom na existenciu zásady numerus clausus žalobných typov v konkurze. Je teda nepochybné, že žalobca sa v tomto konaní domáha svojich práv nesprávne zvoleným prostriedkom právnej ochrany a proti nesprávnemu subjektu (bez pasívnej legitimácie), keďže ZKR výslovne predpokladá iný prostriedok (uplatnenie pohľadávky proti konkurznej podstate u správcu podľa § 87 ods. 7 ZKR) a voči inému subjektu (úpadcovi, resp. voči konkurznej podstate úpadcu).
17. Záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti podanej žaloby a neexistencii pasívnej vecnej legitimácie žalovaného je tak správny. Odvolací súd preto vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane správneho výroku o trovách konania) potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
18. Vzhľadom na nedôvodnosť podaného odvolania a plný úspech žalovaného by mal odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodnúť podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému prizná proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Keďže ale z obsahu spisu vyplýva, že žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, odvolací súd žalovanému ich náhradu nepriznal.
19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP. V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).