Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8Co-145-2024.pdf
PDF · 120.04 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/145/2024
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a Mgr. Miloša Greguša vo veci navrhovateľov 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX bývajúceho v C. D. E. F. G. X, 2/ H. B., nar. XX.X.XXXX bývajúcej v C. D. E. F. G. X zastúpených Mgr. Ing. Jánom Folvarským, advokátom so sídlom v Košiciach, na Hlavnej ulici č. 6 a v Starej Ľubovni na Levočskej ulici č. 1 proti Mestu Košice so sídlom v Košiciach na Triede SNP č. 48/A, IČO: 00 691 135 (subjekt, ktorý má v čase začatia konania zapísané na liste vlastníctva vlastnícke právo k nehnuteľnosti) o potvrdení vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní Mesta Košice proti uzneseniu Mestského súdu Košice č.k. 24Vyd/1/2023-106 zo dňa 2.7.2024 takto
r o z h o d o l :
P o t v r d u j e uznesenie. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) zhora označeným uznesením rozhodol nasledovne: I. Potvrdzuje, že navrhovatelia v 1. a 2. rade ku dňu 14.8.1999 vydržali do bezpodielového spoluvlastníctva pozemok registra „C“ parc.č. 6976/7, druh pozemku - záhrada, o výmere 306 m2, zapísaný na LV č.XXXXX, katastrálne územie I. J., K. C. - I., K. C. I.
II. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
2. Navrhovatelia sa domáhali, aby súd vydal uznesenie o potvrdení vydržania vlastníckeho práva navrhovateľov k nehnuteľnosti napísanej na LV č. XXXXX kat. úz. I. J., K. C. – I., K. C. L. pozemku registra „C“ parc. č. 6976/7 druh pozemku – záhrada o výmere 306 m2. Návrh odôvodnili skutočnosťami, že na základe dohody o zriadení práva osobného užívania k predmetnému pozemku zo dňa 14.8.1989 dlhodobo až doposiaľ nerušene predmetnú nehnuteľnosť užívajú a vo vzťahu k obci hradia každý rok aj daň z nehnuteľností. Navrhovatelia vyjadrili presvedčenie, že boli splnené všetky predpoklady pre nadobudnutie ich vlastníckeho práva k nehnuteľnosti titulom vydržania, a to ku dňu 14.8.1989. Na podporu svojich tvrdení predložili listinné dôkazy: žiadosť navrhovateľa o pridelenie pozemku zo dňa 6.7.1988, dohodu o zániku práva osobného užívania pozemku predchádzajúceho užívateľa A. M. a J. M. zo dňa 14.12.1988, potvrdenie o zaplatení odplaty za predaj pozemku, rozhodnutie Národného výboru Mesta Košice č. R-10082/1989-Kr zo dňa 29.5.1989, dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku zo dňa 14.8.1989, návrh na registráciu dohody štátnym notárstvom zo dňa 14.8.1989, výpis z LV č.XXXXX, vyjadrenie Mesta Košice zo dňa 5.12.2013, rozhodnutia o vyrubení dane z nehnuteľnosti, potvrdenie Mesta Košice zo dňa 16.11.2022 o platení dane z nehnuteľnosti a čestné vyhlásenie navrhovateľov zo dňa 21.4.2023.
3. Súd prvej inštancie vec právne posudzoval podľa § 868, § 205 ods. 1, § 205 ods. 2, § 214, § 872 ods. 1, 4 zák. č. 40/1964 Z.z. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) v znení účinnom k 1.1.1992,
§ 134 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 OZ a vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení právnej úpravy v spojení s výsledkami dokazovania konštatoval, že v súlade s § 205 ods. 1, 2 v spojení s § 214 OZ v znení účinnom do 31.12.1991, na základe rozhodnutia Národného výboru zo dňa 29.5.1989 o pridelení pozemku parc. č. 6976/7 o výmere 306m2, katastrálne územie Košice - Sever do osobného užívania, vzniklo navrhovateľom (manželom) právo, aby s nimi bola uzavretá dohoda o osobnom užívaní pozemku. Toto právo bolo aj naplnené, pretože Obvodný národný výbor Košice I s navrhovateľmi dňa 14.8.1989 uzatvoril dohodu o zriadení práva osobného užívania predmetného pozemku. Do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., ktorým bol novelizovaný Občiansky zákonník, t.j. v čase do 31.12.1991 však nedošlo k registrácii tejto dohody štátnym notárstvom, čoho právnym dôsledkom je, že právo osobného užívania pozemku navrhovateľom nevzniklo, a tak nemohlo dôjsť ani k automatickej transformácii, resp. premene práva osobného užívania pozemku na vlastníctvo navrhovateľov tak, ako to vyplýva z prechodných ustanovení § 872 ods.1 v spojení s § 872 ods.4 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom k 1.1.1992. V dôsledku skutočností, že dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku nebola registrovaná štátnym notárstvom, v katastri nehnuteľností ostal evidovaný pôvodný vlastník - Čsl. štát a následne, na základe zákona č.138/1991 Zb. o majetku obcí, v spojení s delimitačným protokolom bolo v katastri nehnuteľností k predmetnému pozemku zapísané vlastnícke právo Mesta Košice na list vlastníctva č.XXXXX, pričom právny stav trvá až doposiaľ. Rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu sa nejavia ako sporné. Spornou bola právna otázka, či je možné držbu navrhovateľov považovať za dobromyseľnú, resp. či riadne platne uzatvorená, avšak štátnym notárstvom neregistrovaná písomná dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku môže byť spôsobilým titulom pre vstup do oprávnenej držby. Súd v predmetnej veci posudzoval, či riadne platne uzatvorená, avšak štátnym notárstvom neregistrovaná písomná dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku môže byť spôsobilým titulom pre vstup do oprávnenej držby. Dospel k záveru, že požiadavku Mesta Košice o registrácii zmluvy pre vznik oprávnenej držby považuje za nadmernú, pretože za takého stavu by navrhovatelia nepotrebovali tvrdiť oprávnenú držbu tohto práva - mali by právo osobného užívania, ktoré by sa bez ďalšieho transformovalo na vlastnícke právo účinnosťou § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na historický kontext - t.j. špecifický vývoj vlastníckeho práva k pozemkom v bývalom Československu po roku 1948, kedy pre toto obdobie bola v oblasti občianskeho práva charakteristická snaha štátu o dosiahnutie spoločenského vlastníctva pôdy, ktoré malo nahradiť súkromné vlastníctvo. Pre tento účel vytvorilo socialistické občianske právo celý rad rôznych užívacích inštitútov, vrátane práva osobného užívania pozemku. Napriek tomu, že inštitút osobného užívania pozemku sa nazýval užívaním, v podstate sa jednalo o inštitút nahradzujúci vlastnícke právo. Vyplývalo to nielen z jeho funkcie a teoretickej právnej konštrukcie, ale aj z výslovného znenia niektorých ustanovení vtedajšieho znenia Občianskeho zákonníka. Jedným zo základných krokov smerujúcich k obnoveniu tradičného pojmu vlastníckeho práva bola transformácia dovtedajšieho práva osobného užívania na vlastnícke právo fyzickej osoby, ako prejav celkovej koncepčnej zmeny v pohľade na vlastnícke právo, tak ako to vyplýva z ust. § 872 tzv. veľkej novely Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.1.1992. V tomto kontexte preto posudzoval aj dobromyseľnosť navrhovateľov v spojitosti so vstupom do držby, pričom poukázal na špecifiká (okolnosti) danej veci. V danom prípade bola uzatvorená platná písomná dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku. Z listinných dokladov predložených navrhovateľmi nepochybne vyplýva, že navrhovatelia vnímali proces nadobudnutia práva osobného užívania daného pozemku ako kúpu do svojho vlastníctva. Je to zrejmé z použitých pojmov jednak v žiadosti navrhovateľa o pridelenie pozemku zo dňa 6.7.1988 („chcem Vás požiadať o zakúpenie záhrady...A. M., ktorý túto záhradu odpredáva“), ako aj v potvrdeniach o odovzdaní a prevzatí zálohy „na zakúpenie - predaj záhradného pozemku“. Ďalej poukázal na nespornú skutočnosť, že navrhovatelia zaplatili predchádzajúcemu osobnému užívateľovi A. M. za „prevod“ spolu sumu 35.800 Kčs a v deň uzatvorenia dohody o zriadení práva osobného užívania zaplatili národnému výboru aj úhradu vo výške 4.590 Kčs. V konaní tiež nebolo sporné, že navrhovatelia sa po uzatvorení dohody o zriadení osobného užívania pozemku chopili faktickej reálnej držby pozemku, ktorý nerušene dlhodobo, viac ako 30 rokov až doposiaľ nerušene užívali, pozemok zveľadili, udržiavali a investovali do neho finančné prostriedky. Mesto Košice ako subjekt, ktorému svedčí po právnej stránke zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, sa za obdobie viac ako 30 rokov nedomáhalo voči navrhovateľom ochrany svojho vlastníckeho práva, napr. žalobou o vypratanie a vyrubovalo navrhovateľom daň z nehnuteľnosti, ktorú navrhovatelia riadne platili. Konštatoval, že za takýchto okolností navrhovatelia mohli byť objektívne presvedčení o tom, že držaný pozemok nadobudli poctivým spôsobom. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnili zákonnú podmienku registrácie dohody štátnym notárstvom. Špecifiká danej veci a dĺžka uplynutého času vyvažujú nedôslednosť týkajúcu sa formálnych náležitostí a držba tak
môže byť považovaná za oprávnenú. Súd nezistil žiadne signály zneužitia inštitútu vydržania. Opačný výklad súd považoval za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, ktorým je uvedenie do súladu dlhodobého faktického stavu nepretržitej držby oprávneným držiteľom, ktorý je objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve. Zhrnúc uzavrel, že navrhovatelia vydržali vlastnícke právo k pozemku najskôr ku dňu 14.8.1999, t.j. po uplynutí 10 ročnej vydržacej doby odo dňa uzatvorenia dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku.
4. Podľa § 359j ods.1, 2 zák. č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP) vydal uznesenie o potvrdení vydržania.
5. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP, podľa ktorého zákon v ustanoveniach, ktoré sa týkajú konania o potvrdení vydržania, neustanovuje inú úpravu nároku na náhradu trov konania.
6. Proti tomuto uzneseniu podalo v zákonnej lehote Mesto Košice ( subjekt, ktorý má v čase začatia konania zapísané na liste vlastníctva vlastnícke právo k nehnuteľnosti) odvolanie uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, h/, f/ CSP a navrhlo, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že návrh navrhovateľov na začatie konania zamietne. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasilo a poukázalo na ustálenú rozhodovaciu prax NS SR vyjadrenú v rozsudku sp. zn. 4Cdo/274/2020, 3Cdo/97/2009, 4Cdo/283/2009, 5Cdo/30/2010, 3Mcdo/7/2010, 3 Mcdo/8/2010 a 6Mcdo/5/2010. Mesto Košice zastávalo názor, že navrhovatelia nepreukázali všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva v spornej nehnuteľnosti vydržaním, a to s poukazom na ustanovenie bodu 3 Dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku zo dňa 14.8.1989, ktorým boli výslovne upozornení na skutočnosť, že právo osobného užívania k spornému pozemku im vznikne až registráciou tejto dohody na štátnom notárstve s tým, že poplatok za registráciu hradí nadobúdateľ. Navrhovatelia, ktorí uvedenú dohodu podpísali a jeden jej rovnopis má k dispozícii, si museli byť vedomí, že právo osobného užívania k spornému pozemku im vznikne až registráciou dohody. Objektívne nemohli získať presvedčenie, že len na základe podpísania dohody a zaplatenia príslušného poplatku sa bez ďalšieho stanú oprávnenými držiteľmi sporného pozemku, keďže nespĺňali všetky zákonné podmienky oprávnenej držby. Takto mohli mať pochybnosti o existencii svojho užívacieho práva a z neho vyplývajúcej oprávnenej držby. V nadväznosti na uvedené poukázalo na to, že omyl vychádzajúci v neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia OZ platného v dobe, keď sa držiteľ chopil držby, nie je ospravedlniteľný. Opätovne poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/283/2009, kde NS SR dospel k záveru, podľa ktorého oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do tej držby vstúpil za účinnosti OZ v znení do 31.12.1991 na základe Zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zák. č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a v konaní pred štátnym notárstvom. Zastával názor, že uvedené závery sú plne aplikovateľné aj na posudzovaný prípad. V prejednávanej veci z Dohody o zriadený práva osobného užívania pozemku zo dňa 14.8.1989 explicitne vyplýva skutočnosť, že právo osobného užívania sporného pozemku vznikne registráciou tejto dohody štátnym notárstvom. Pokiaľ sa navrhovatelia ujali držby sporného pozemku na základe tejto dohody, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon prostredníctvom jednoznačného a zrozumiteľného vtedy platného ustanovenia § 205 ods. 2 OZ takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú nositeľmi tohto práva, aj keď subjektívne mohli byť o tom presvedčení. V ďalšom namietal argumentáciu navrhovateľov, v zmysle ktorej títo odo dňa 14.8.1989 začali sporný pozemok v dobrej viere užívať ako vlastníci, bez akýchkoľvek výhrad tretích osôb, pričom však zároveň uviedli, že nato, aby bolo možné sporný pozemok užívať a obrábať, museli na vlastné náklady vybudovať nad pozemkom dva ochranné a oporné múry, jeden pre osadenie 40 m dlhého dreveného plota a druhý v dĺžke 29 m. Hoci z navrhovateľmi predložených listín nie je zrejmé, kedy presne došlo k realizácii uvedených terénnych úprav, resp. drobných stavieb, zastával názor, že pokiaľ by sa navrhovatelia správali ako dobromyseľní držitelia sporného pozemku, realizovali by tieto činnosti v súlade s vtedy platnou právnou úpravou, teda zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (Stavebný zákon), pričom v rámci takéhoto zákonného postupu by sa nepochybne dozvedeli, že im právo osobného užívania sporného pozemku nikdy nevzniklo. Vo vzťahu k argumentácii súdu prvej inštancie, v zmysle ktorej vyrubovalo navrhovateľom daň zo spornej nehnuteľnosti, poukázal na skutočnosť, že podľa § 13 ods. 1 zák. č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností, účinného do 31.12.2024, správu dane z pozemkov v Košiciach vykonávala okrem iného mestská časť Košice – Sever, ktorá na základe daňového priznania podaného samotnými navrhovateľmi im v roku 1996 nedopatrením vyrubila aj daň k spornému pozemku. Uvedené vyplýva z platobného výmeru č. 36876/9/1, ktorý navrhovatelia
predložili spolu s návrhom na začatie konania. Pre daňovú povinnosť je rozhodujúce, kto je ako vlastník pozemku zapísaný v Katastri nehnuteľností SR. S poukazom na citované zákonné ustanovenia zastávalo názor, že navrhovatelia objektívne mohli nadobudnúť pochybnosti o svojom vlastníckom práve k spornému pozemku aj pri vypĺňaní príslušného daňového priznania, keďže toto daňové priznanie boli povinní vyplniť v súlade s údajmi evidovanými na príslušnom liste vlastníctva, na ktorom bolo už v tom čase, ako vlastník, evidované Mesto Košice 7. Iné vyjadrenia doručené neboli.
8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP) prejednal odvolanie Mesta Košice (subjektu, ktorý má v čase začatia konania zapísané na liste vlastníctva vlastnícke právo k nehnuteľnosti) ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenie pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených v odvolacích dôvodoch (podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
9. Uznesenie je vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd, v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
10. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení uznesenia súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 CSP a na ne v plnom rozsahu poukazuje.
11. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/, b/ CSP.
12. V podstatnom odvolacia argumentácia Mesta Košice spočívala v tom, že navrhovatelia nepreukázali všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k spornému pozemku vydržaním s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR predovšetkým na dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku zo dňa 14.8.1989, z ktorého vyplývala skutočnosť, že právo osobného užívania sporného pozemku vznikne registráciou tejto dohody štátnym notárstvom. Navrhovatelia sa síce ujali držby sporného pozemku na základe tejto dohody, avšak táto nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon prostredníctvom jednoznačného zrozumiteľného vtedy platného ustanovenia § 205 ods. 2 OZ takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú nositeľmi tohto práva, aj keď subjektívne moli byť o tom presvedčení. Navrhovatelia ako držitelia, ktorí držali pozemok na základe takéhoto omylu, môžu byť síce v dobrej viere, avšak nie sú zreteľom na všetky okolnosti, preto nemôžu byť držiteľmi oprávnenými. Nemožno teda hovoriť o ospravedlniteľnom omyle navrhovateľov, ktorí s ohľadom na jasne deklarovanú povinnosť registrovať dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku nepostupovali s obvyklou mierou opatrnosti. Podporne poukázali i na skutočnosť, že navrhovatelia na spornom pozemku vybudovali dva ochranné a oporné múry. Pokiaľ by sa správali ako dobromyseľní držitelia sporného pozemku realizovali by tieto činnosti v súlade s vtedy platnou právnou úpravou zákonom č. 50/1976 Zb. o územnom plánoví a stavebnom poriadku (stavebný zákon). Napokon poukázali i na okolnosť, že Mesto Košice vyrubovalo navrhovateľom daň zo spornej nehnuteľnosti podľa § 13 ods. 1 zákona č. 317/1992 o dani z nehnuteľnosti, účinného do 31.12.2004, pričom správu dane z pozemkov v Košiciach vykonávala okrem iného mestská časť Košice-Sever. Táto na základe daňového priznania podaného samotnými navrhovateľmi im v roku 1996 nedopatrením vyrubila daň k spornému pozemku. pre daňovú povinnosť je rozhodujúce, kto je ako vlastník pozemku zapísaný v katastri nehnuteľnosti v Slovenskej republike.
13. Mesto Košice v podanom odvolaní uviedlo zhodnú argumentáciu ako pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal. Z uvedeného dôvodu odvolací súd konštatoval, že ani v odvolacom konaní neboli tvrdené a ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci.
14. Odvolací súd primárne poukazuje na to, že konanie o potvrdení vydržania v zmysle § 359a CMP je konanie s procesným postupom odlišným od sporového konania vo veci určenia vlastníckeho práva, kde má súd (a aj strany sporu) k dispozícii väčší priestor a procesné prostriedky potrebné na zisťovanie
skutkového stavu veci. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 68/2021 Z.z., ktorým sa s účinnosťou od 1. mája 2021 zmenil a doplnil Civilný mimosporový poriadok o ustanovenie upravujúce konanie o potvrdení vydržania, je uvedené konanie pomerne formálne a má znaky skôr registrového konania. V konaní o potvrdení vydržania súd v zásade nenariaďuje pojednávanie, nevykonáva plnohodnotné dokazovanie, ale skúma osvedčenie relevantných skutočností navrhovateľom. Súd vydá vyzývacie uznesenie podľa § 359f CMP, ak vo fáze skúmania návrhu na začatie konanie a dôkazných prostriedkov pripojených navrhovateľom za účelom osvedčenia relevantných skutočností dospeje k záveru, že osvedčované skutočnosti sa súdu, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, javia ako pravdepodobné, čo však nevylučuje, že práve na základe podaných námietok dotknutých osôb vymenovaných v § 359h CMP dôjde k vážnym pochybnostiam o uplatnenom nároku s následkom zamietnutia návrhu podľa § 359i ods. 1 CMP. V konaní o potvrdenie vydržania podľa § 359a CMP sa predpokladá jednoznačné a hodnoverné osvedčenie nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním.
15. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že táto podmienka bola splnená, pretože z listinných dokladov predložených navrhovateľmi nepochybne vyplýva, že vnímali proces nadobudnutia práva užívania daného pozemku ako kúpou do svojho vlastníctva. Je to zrejmé z použitých pojmov jednak v žiadosti navrhovateľa o pridelenie pozemku zo dňa 6.7.1988, ako aj v potvrdeniach o odovzdaní a prevzatí zálohy „na zakúpenie-predaj záhradného pozemku“. Za nespornú považoval aj skutočnosť, že navrhovatelia zaplatili predchádzajúcemu osobnému užívateľovi A. M. za „prevod“ spolu sumu 35.800 Kčs a tým uzatvorenia dohody o zriadení práva osobného užívania zaplatili Národnému výboru aj úhradu vo výške 4.590 Kčs. V konaní nebolo sporné, že navrhovatelia sa po uzatvorení dohody o zriadení osobného užívania pozemku chopili fakticky aj reálnej držby pozemku, ktorý nerušene dlhodobo, viac ako 30 rokov až doposiaľ užívali, pozemok zveľaďovali, udržiavali a investovali do neho finančné prostriedky. Naopak mesto Košice ako subjekt, ktorému svedčí po právnej stránke zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti, sa za obdobie viac ako 30 rokov nedomáhalo voči navrhovateľom ochrany svojho vlastníckeho práva, napr. žalobou o vypratanie, a vyrubovalo navrhovateľom daň z nehnuteľnosti, ktorú navrhovatelia riadne platili. Za takýchto okolností navrhovatelia mohli byť objektívne presvedčení o tom, že držaný pozemok nadobudli poctivým spôsobom v súlade s dobrými mravmi. Okolnosť, že pri tom nesplnili zákonnú podmienku registrácie dohody štátnym notárstvom s prihliadnutím na špecifiká danej veci a dĺžku plynutého času vyvážili nedôslednosť týkajúcu sa formálnych náležitosti a držbu tak súd považoval za oprávnenú. Zároveň nezistil žiadne signály zneužitia inštitútu vydržania.
16. Podľa § 359d ods. 2 CMP, návrh na začatie konania o potvrdení vydržania musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí podania opísanie skutočností, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúcim vecnému bremenu vydržaním, označenie nehnuteľnosti podľa údajov z katastra nehnuteľnosti a označenie dňa, keď navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním. Skutočnosti podľa prvej vety musí osvedčiť.
17. Napriek skutočnosti, že konanie o potvrdení vydržanie je upravené v Civilnom mimosporovom poriadku, ide o civilné konanie, ktoré je možné začať len na návrh a na začatie konania ex offo sa nepripúšťa. Upravujú sa základné obligatórne náležitosti v návrhu začatie konania a rozsah bremena tvrdenia a dôkazného bremena navrhovateľa, keď navrhovateľ je povinný osvedčiť (preukázať relevantnými, zväčša listinnými dôkazmi) skutočnosti, z ktorých vyplýva, že splnil zákonom ustanovené hmotnoprávne podmienky vydržania, a teda že nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním. Základným účelom a cieľom právnej úpravy je zabezpečiť rýchle a efektívne posúdenie splnenia hmotnoprávnych podmienok vydržania navrhovateľa súdom na základe skutočností uvedených v návrhu na začatie konania a na základe najmä listinných dôkazov preukazujúcich navrhovateľom tvrdené skutočnosti. Vychádzajúc z osobitného charakteru a zmyslu konania o potvrdení vydržania (deklarovanie vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bez nariadenia pojednávania tak, aby bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva a súčasne zachovaný princíp právnej istoty) a vychádzajúc zo zákonodarcom uloženej povinnosti navrhovateľovi, ktorý iniciuje toto konanie, osvedčiť v návrhu skutočnosti, z ktorých vyplýva, že si splnil zákonom ustanovené hmotnoprávne podmienky vydržania, že uvedená právna úprava vyžaduje náležitú pozornosť a dôslednosť navrhovateľa už pri podávaní návrhu podľa § 359d CMP, z ktorého následne súd pri rozhodovaní (v spojení s dôkazmi k nemu pripojenými) vychádza.
18. V prejednávanej veci je zrejmé, že súd prvej inštancie si zabezpečil dostatok skutkových podkladov pre záver o osvedčení návrhu navrhovateľov v danom druhu konania, vecne správne postupoval súd prvej inštancie, ak skúmal, či navrhovatelia osvedčili splnenie predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním. Vydržanie vlastníckeho práva je zákonom vymedzené ako nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovené dobu (§ 134 Občianskeho zákonníka). Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“ (§ 130 OZ). Základnými predpokladmi vydržania sú teda spôsobilý predmet vydržania, spôsobilý subjekt vydržania, uplynutie vydržacej doby a oprávnená držba, a to počas celej zákonom ustanovenej vydržacej doby.
19. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, teda či je jeho držba oprávnená, je potrebné hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) navrhovateľa, resp. jeho právnych predchodcov. Vždy je potrebné brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemá, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvod na pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pri tom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť tak právny ako aj skutkový. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Podstata skutkové omylu spočíva potom v omyle držiteľa ohľadne skutkových okolností, ktoré majú za následok vznik vlastníckeho práva alebo o určitej skutočnosti, ktorá má za následok neplatnosť právneho úkonu alebo inak bráni vzniku jeho vlastníckeho práva. Príkladom skutkového omylu je omyl spočívajúci v okolnostiach týkajúcich sa nadobúdania nehnuteľností, vstupu do právneho vzťahu uzavretím zmluvy, vybavovania náležitostí potrebných k nadobudnutiu vlastníctva, obhliadky nehnuteľností, držba pozemku vo väčšej výmere ako bol nadobudnutý, ako aj v iných skutkových náležitostiach.
20. V prejednávanej veci z návrhu navrhovateľom na začatie konania o potvrdení vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a k nemu pripojených listín vyplýva, že navrhovatelia vnímali proces nadobudnutia práva osobného užívania daného pozemku ako kúpu do svojho vlastníctva na základe dohody č. 1311/89 zo dňa 14.8.1989 o zriadení práva osobného užívania pozemku č. 6976/7 za účelom zriadenia záhradky. Za účelom zriadenia záhradky uhradili navrhovatelia v hotovosti pri podpise tejto dohody cenu 4.590 Kčs a podpísali aj návrh na registráciu dohody o zriadení práva osobného užívania adresovaný Štátnemu notárstvu Košice – mesto. Navrhovatelia taktiež zaplatili predchádzajúcemu osobnému užívateľovi A. M. za prevod spolu sumu 35.800 Kčs. Následne po uzatvorení dohody o zriadení osobného užívania pozemku sa kopili faktické reálne držby pozemku, ktorý nerušene dlhodobo, viac ako 30 rokov až doposiaľ nerušene užívali. Dlhodobé užívanie dotknutej nehnuteľnosti nebolo narušené Mestom Košice (ako subjektu, ktorému svedčí po právnej stránke zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti), nakoľko za obdobie viac ako 30 rokov sa nedomáhalo voči navrhovateľom ochrany svojho vlastníckeho práva. Je teda nepochybné, že sporný pozemok navrhovatelia držia v presvedčení, že sú jeho vlastníkmi od roku 1989.
21. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutkových zistení, ktoré vyplynuli z navrhovateľmi predložených dôkazov, odvolací súd dospel k záveru, že navrhovatelia v konaní o potvrdení vydržania osvedčili základný predpoklad vydržania vlastníckeho práva – oprávnenosť svojej držby a uplynutím zákonom stanovenej 10-ročnej doby, čím osvedčili splnenie predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním.
22. Navrhovatelia v konaní osvedčili, že v roku 1989 nadobudli na základe dohody o zriadení práva osobného užívania pozemok č. 6976/7 za účelom zriadenia záhradky. Následne v dobre viere užívali predmetný pozemok ako vlastníci, bez akýchkoľvek výhrad tretích osôb. Je teda zrejmé, že navrhovatelia sa titulom dohody v roku 1989 chopili držby nehnuteľnosti, pričom Mestu Košice svedčil po právnej stránke zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, nakoľko nedošlo k registrácii dohody štátnym notárstvom. Napriek tejto skutočnosti možno podľa odvolacieho súdu považovať navrhovateľov za dobromyseľných držiteľov dotknutého pozemku, a teda ich držbu za oprávnenú, keďže sa chopili
držby dotknutej nehnuteľnosti na základe dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, t.j. od 14.8.1989 a návrhu na registráciu dohody o zriadení práva osobného užívania, pričom z nehnuteľnosťou nakladali nerušene a v dobrej viere ako s vlastnou. Rovnako za užívanie zaplatili spolu sumu 40.390 Kčs a platili Mestu Košice po celú dobu daň z nehnuteľnosti. Navrhovatelia tak pri vstupe do držby pozemku v roku 1989 a ani neskôr pri jeho užívaní nemohli pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať zistiť, že užívajú pozemok Mesta Košice, ktorému svedčí zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Odvolací súd preto argumentáciu Mesta Košice spochybňujúcu existenciu dobrej viery navrhovateľov za nedôvodnú.
23. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii Mesta Košice, že navrhovatelia nemohli byť dobromyseľný, nakoľko pri realizácii drobnej stavby nepostupovali podľa stavebného zákona dodáva, že táto argumentácia sama o sebe nemôže spochybniť dobromyseľnosť navrhovateľov v spojitosti so vstupom do držby. Je nepochybné, že navrhovatelia vybudovali predmetné oplotenie z dôvodu ďalšieho zveľaďovania, udržiavania a investovania do neho finančných prostriedkov.
24. Rovnako nedôvodná je aj argumentácia Mesta Košice, že správu dane z pozemkov v Košiciach vykonávala o.i. Mestská časť Košice – sever, ktorá na základe daňového priznania podaného navrhovateľovi mu v roku 1996 nedopatrením vyrubila daň k spornému pozemku. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na vyjadrenie adresované navrhovateľovi zo dňa 5.12.2013, v ktorom o.i. uvádza, že Mesto Košice je zapísané v liste vlastníctva č. XXXXX v kat. úz. Severné mesto ako vlastník parcely č. 6976/7, záhrady o výmere 306 m2 v súlade s platnou úpravou. Okolnosť, že daňovú povinnosť vo vzťahu k uvedenej nehnuteľnosti si plnili navrhovatelia v žiadnom prípade nemožno považovať za skutočnosť, ktorá by vylučovala ich dobromyseľnosť. Napokon vyjadrenie Mesta Košice navrhovateľom, že Mesto Košice je zapísané ako vlastník uvedenej nehnuteľnosti je zo dňa 5.12.2013, t.j. po uplynutí zákonom stanovenej 10-ročnej doby, pričom navrhovatelia, ktorí si svoju daňovú povinnosť plnili riadne a včas preto nemali pochybnosti o svojom vlastníckom práve k spornému pozemku.
25. Pokiaľ Mesto Košice v odvolaní argumentuje súdnymi rozhodnutiami a vydanými v iných konaniach, je potrebné zdôrazniť, že každé rozhodnutie je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, nezameniteľných s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Súd prvej inštancie sa dôsledne vyporiadal aj s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, pričom jeho rozhodnutie je v súlade s aktuálnym právny názorom o splnení podmienok vydržania s poukazom na rozhodnutie Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR zo dňa 13.mája 2024 vo veci sp. zn. 1 VCdo/1/2024. Rešpektujúc vyslovený právny názor je potom záver súdu prvej inštancie, že navrhovatelia mohli byť objektívne presvedčení o to, že predmetný pozemok nadobudlo poctivým spôsobom i keď nesplnili podmienku registrácie dohody štátnym notárstvom s prihliadnutím na špecifiká danej veci, dĺžku uplynutého času vyvažujúcu nedôslednosť týkajúcu sa formálnych náležitostí (držbu tak považoval za oprávnenú), správny. V tomto kontexte je potrebné poukázať i na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie a jeho odôvodnenie spočívajúce na riešení čisto individuálnych otázok konkrétnej preskúmavanej veci nemožno považovať za odklon od doterajšej rozhodovacej praxe súdov.
26. Na základe vyššie uvedených skutočností sa odvolací súd stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že navrhovateľov možno považovať za dobromyseľných držiteľov s prihliadnutím na podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, ktorým je uvedenie do súladu dlhodobého faktického stavu nepretržitej držby oprávneným držiteľom, ktorý je objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve.
27. Odvolací súd sumarizujúc uvedené uzatvára, že súd prvej inštancie nepochybil ak dospel k záveru o osvedčení zákonom vyžadovaných podmienok vydržania vlastníckeho práva navrhovateľov v predmetnom mimosporovom konaní. Odvolací súd dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie napadnuté uznesením spĺňa kritéria odôvodňovania rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP a § 393 ods. 2 CSP za použitia § 234 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné. V tejto súvislosti dodal, že odôvodnenie uznesenia zodpovedá základnej formálnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, súslednosti jeho jednotlivých častí aj obsahová náplň zakladá jeho zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Jeho rozhodnutie je
konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Odvolací súd nezistil, že by postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ani že zistenie skutkového stavu by bolo prima facie natoľko chybné (svojvoľné), že by k nemu súd pri rešpektovaní základných zásad hodnotenia vykonaných dôkazov nemohol nikdy dospieť (porovnaj I. ÚS 6/2018), a ani že prijaté právne závery by boli v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. že by z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývali (porovnaj I. ÚS 243/07). Podľa názoru odvolacieho súdu preto prijaté skutkové a právne závery súdu prvej inštancie možno považovať za logické, vychádzajúce zo skutkových okolností veci a relevantných právnych noriem a nemožno mu vyčítať takú svojvoľnosť, ktorá by mala za následok arbitrárnosť jeho rozhodnutia. Záverom odvolací súd dodáva, že Mesto Košice v odvolaní neuvádza nijaké relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené v konaní pred súdom prvej inštancie.
28. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
29. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
30. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
31. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
32. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).