Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_BA-7Sa-60-2021.pdf
PDF · 150.12 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
BA-7Sa/60/2021
Uznesenie
Správny súd v Bratislave v právnej žalobcov: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, A., 2. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, A., zastúpených: Weiss & Partners s.r.o., so sídlom Priemyselná 1/A, Bratislava, proti žalovaným: 1. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, 2. Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom Námestie generála Viesta 2, Bratislava, v konaní o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy, takto
r o z h o d o l :
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovaným v 1. a 2. rade sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
O d ô v o d n e n i e
1. Žalobou, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 07.06.2021, sa žalobcovia v zmysle § 252 ods. 1 SSP domáhali, aby im bol umožnený voľný pohyb cez hranice Slovenskej republiky bez podmienok preukazovania sa výsledkom testu na ochorenie Covid-19, očkovacím certifikátom alebo potvrdením o prekonaní ochorenia, bez prekrytia horných dýchacích ciest, tak ako to predpokladá právo Európskej únie a Ústava Slovenskej republiky.
2. Žalobcovia žalobu odôvodnili tým, že dňa 05.04.2021 boli orgánmi policajného zboru Slovenskej republiky a armády Slovenskej republiky od nich vyžadované nezákonné podmienky pri vstupe na územie Slovenskej republiky. Konkrétne dňa 05.04.2021 o 15:00 sa vracali z pracovnej cesty z Holandska späť do ich miesta trvalého pobytu na území Slovenskej republiky. Po úplne bezproblémovej a bez-kontrolnej ceste cez Západnú Európu boli na hraničnom prechode Kittsee/Jarovce zadržaný políciou a armádou Slovenskej Republiky. Bol na nich vyvíjaný nátlak na testovanie, predloženie nejakých covid certifikátov alebo podpisovanie nejakých vyhlásení. Všetko odmietli s jednoduchým vysvetlením, že sú obaja zdraví, a že majú ústavné právo na návrat domov. Hodina nátlaku a vyhrážok vyústila do kolapsu žalobkyne v 2. rade priamo pod policajné auto s nápisom „Pomáhať a chrániť“, boli aj volané záchranné služby. V aute medzitým trpel ich dehydratovaný pes (po 12 hodinovej ceste), všetko na dohľad od Bratislavského hradu. Nakoniec len opakovali „Pustite nás domov, pustite nás domov…“, načo ich s poslednými vyhrážkami (ohlásenia na Regionálny úrad verejného zdravotníctva) pustili do ich domoviny. Všetko majú zdokumentované na videu a fotkách, vrátane mena a čísla policajta ktorý to viedol. Žalobcovia mali za to, že orgány polície Slovenskej republiky a armády postupovali voči nim dňa 05.04.2021 pri návrate z pracovnej cesty nezákonne, nakoľko od nich vyžadovali splnenie povinností odporujúcich viacerým článkom Zmluvy o Európskej únii (ďalej len ZEU), teda primárnemu právu Európskej únie. Pritom poukázali na čl. 2, 3, 6, 9, 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1. Žalobcovia mali tiež za to, že došlo k porušeniu viacerých článkov Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len ZFEU), teda tiež
primárneho práva Európskej únie, konkrétne poukázali na čl. 8, 18, 20, 26, 45, 49, 67, 77, 95 a 326, ako aj k ignorovaniu Charty základných práv Európskej únie, konkrétne čl. 1, 3, 4, 6, 7, 20, 21, 45, 52 a 53.
3. Žalobcovia ďalej uviedli, že konaním orgánov verejnej moci, podmieňujúc prechod hraníc občanmi Slovenskej republiky s podmienkami preukázaním sa testom negativity, prekrytím nosa a úst bola taktiež porušovaná aj Ústava Slovenskej republiky. Nakoľko táto také obmedzenia nestanovuje. Poukázali na čl. 12 ods. 1, 13 ods. 2 a 152 ods. 1 Ústavy SR. Z uvedených článkov Lisabonskej zmluvy (Zmluva o Európskej únii a Zmluva o fungovaní Európskej únie, primárne právo EÚ) a ústavného zákona č. 460/1992 Zb. v znení neskorších novelizácií jednoznačne vyplýva, že pohyb občanov EÚ v rámci Európskej únie ani vstup na územie Slovenskej republiky, nie je možné podmieňovať očkovacím pasom, ani iným obdobným preukazom či už o očkovaní, výsledku testu alebo potvrdením o prekonaní ochorenia v akejkoľvek forme. Nieto vydaných na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (sekundárne právo EÚ) alebo nebodaj vyhlášky hlavného hygienika Slovenskej republiky. Rozhodnutia Vlády Slovenskej republiky, či iných orgánov verejnej moci (ako aj ich normatívne právne akty) prijaté počas núdzového stavu, ktoré obmedzujú základné práva a slobody spôsobom, ktorý je v rozpore s ústavnoprávnymi predpismi, sú teda neúčinné, nevykonateľné a nesankcionovateľné v časti, ktorou by sa snažili obmedziť základné práva a slobody iným spôsobom, než umožňuje ústava, či ústavné zákony. Základné ľudské práva a slobody (ako napríklad právo na život, zdravie, či slobodu pohybu a pobytu) nezanikajú prijatím protiprávnych predpisov, ktoré ich rušia či obmedzujú. Základné ľudské práva a slobody sú neodňateľné (nikoho nemožno týchto práv pozbaviť), nescudziteľné (nemožno ich previesť na iného), nepremlčateľné (nepodliehajú premlčaniu, a teda ich trvanie je počas života človeka časovo neobmedzené) a nezrušiteľné (existujú nezávisle od vôle zákonodarcu, ktorý ich uznáva, ale nemôže ich zrušiť). Preto aj keď protiprávne predpisy obmedzujúce základné ľudské práva a slobody neboli doposiaľ zrušené orgánom, ktorý ich vydal, ani neboli pozbavené účinnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky, nie je možné hľadieť na ne ako na platné a účinné. Takýto výklad by úplne popieral nezrušiteľnosť základných práv a slobôd zakotvenú nie len v Ústave Slovenskej republiky, ale aj v ústavnom zákone č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd či v Charte základných práv Európskej únie. V rámci hierarchie právnych predpisov sú pritom medzinárodné zmluvy a dohovory zaväzujúce Slovenskú republiku na úrovni Ústavy Slovenskej republiky a ústavných zákonov. Ide o právne predpisy najvyššej právnej sily, ktorých obsah nemožno meniť či rušiť zákonmi či právnymi predpismi nižšej právnej sily, dokonca ani ústavnými zákonmi. Vnútroštátnymi predpismi nie je možné rozširovať, ani zužovať medzinárodné záväzky Slovenskej republiky. Samozrejme, uvedené nebráni prijatiu vnútroštátnej právnej úpravy rozširujúcej záväzky Slovenskej republiky, ktoré jej vyplývajú z medzinárodných zmlúv a dohovorov, na vnútroštátnej úrovni. Ak by však zmenou vnútroštátnych právnych predpisov došlo k zásahu do existujúcich medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, znamenalo by to porušenie medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky. Porušenie záväzkov vo vzťahu k dodržiavaniu základných ľudských práv a slobôd pritom zakladá zodpovednosť Slovenskej republiky voči jej obyvateľom za škodu, ktorú im týmto Slovenská republika spôsobí. V žiadnom prípade však tieto práva nemôžu zaniknúť či dočasne sa neaplikovať.
4. Žalobcovia ďalej uviedli, že Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky pri ohrození verejného zdravia II. stupňa podáva návrhy na režimové opatrenia, nie je však oprávnený ich sám prijímať. Vydávaním opatrení pri ohrození verejného zdravia v čase vyhláseného a neskôr predĺženého núdzového stavu bol podľa ich názoru Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky porušený zákon. Porušenie zákona súvisí predovšetkým s nedostatkom vecnej pôsobnosti úradu verejného zdravotníctva na vydávanie opatrení po vyhlásení mimoriadnej situácie a po vyhlásení núdzového stavu, ako aj s právnou formou týchto opatrení. Úrad verejného zdravotníctva nepatrí medzi ústredné orgány štátnej správy, ani medzi ostatné ústredné orgány štátnej správy v zmysle § 21 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, v znení neskorších predpisov. Je zriadený zákonom č. 355/2007 Z. z., pričom ide o rozpočtovú organizáciu štátu s pôsobnosťou pre územie Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, ktorá je zapojená finančnými vzťahmi na rozpočet ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky. Úrad verejného zdravotníctva riadi a za jeho činnosť zodpovedá hlavný hygienik Slovenskej republiky, ktorého vymenúva a odvoláva na návrh ministra zdravotníctva Slovenskej republiky vedúci služobného úradu ministerstva (§ 5 zákona č. 355/2007 Z. z.). Vecná pôsobnosť úradu verejného zdravotníctva je vymedzená v ustanoveniach § 5 ods. 4 a § 10 a 11 zákona č. 355/2007 Z. z., pritom zahŕňa množstvo právnych vzťahov, ktorých podstatou je najmä existencia rôznych typov ohrození verejného zdravia a situácií spôsobujúcich potenciálne
ohrozenie prenosnými ochoreniami. Úrad verejného zdravotníctva odôvodňuje svoju kompetenciu na prijímanie opatrení predovšetkým ustanoveniami § 12 a § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. V zmysle § 12 zákona č. 355/2007 Z. z. ide o opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení, ktoré sú taxatívne vymenované a medzi ktoré patrí napr. izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, karanténne opatrenia, opatrenia zakazujúce alebo obmedzujúce hromadné podujatia, zákaz činnosti alebo prevádzky. Ustanovenie § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. taxatívne vymenúva opatrenia, ktoré nariaďuje úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia, ak v odseku 5 nie je ustanovené inak. Podľa § 48 ods. 5 zákona č. 355/2007 Z. z. pri ohrození verejného zdravia II. stupňa úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva podáva orgánom príslušným na úseku civilnej ochrany obyvateľstva návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie, prípadne ďalšie (taxatívnym spôsobom) vymenované návrhy. Úrad verejného zdravotníctva je teda oprávnený vydávať opatrenia podľa § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. len v prípade, ak ide o situáciu presahujúcu územie regionálneho úradu verejného zdravia, zákon mu však nezveruje túto kompetenciu aj v prípade, ak ide o pandemické celoštátne ohrozenie verejného zdravia dosahujúce intenzitu mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu, ktorý sa týka všetkých osôb na území štátu. Orgánmi krízového riadenia sú v zmysle zákona Vláda Slovenskej republiky, Bezpečnostná rada Slovenskej republiky, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy, Národná banka Slovenska, bezpečnostná rada kraja, obvodný úrad, bezpečnostná rada okresu, obec. Z uvedeného vyplýva, že úrad verejného zdravotníctva nepatrí medzi orgány krízového riadenia. Opatrenia na predchádzanie krízovým situáciám a na ich riešenie prijíma predovšetkým Vláda Slovenskej republiky a príslušné ministerstvá.
5. Ďalej žalobcovia uviedli, že elimináciu ohrozenia verejného zdravia možno viacerými právnymi spôsobmi, pričom determinujúca je závažnosť ohrozenia verejného zdravia a jej rozsah. Ak nejde o ohrozenie verejného zdravia II. stupňa, opatrenia môže nariaďovať úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva, a to podľa zákona č. 355/2007 Z. z. Ak je potrebné v súvislosti s ohrozením verejného zdravia prijať opatrenia podľa zákona č. 42/1994 Z. z., t. j. ide o ohrozenie verejného zdravia II. stupňa, vždy sa vyhlasuje mimoriadna situácia. Ak bol po vyhlásení mimoriadnej situácie vyhlásený núdzový stav, postupuje sa podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. To znamená, že vecná pôsobnosť úradu verejného zdravotníctva sa nevzťahuje na riešenie krízových situácií, či ich následkov. Na prijímanie opatrení na riešenie krízovej situácie a jej následkov sa uplatňuje ústavný zákon č. 227/2002 Z. z., zákon č. 387/2002 Z. z. a zákon č. 42/1994 Z. z., nie však jednotlivé ustanovenia zákona č. 355/2007 Z. z. Opatrenia prijaté úradom verejného zdravotníctva nemôžu dosahovať intenzitu a dosah (personálny aj územný) opatrení, na ktorý oprávňuje režim špeciálnych zákonov Vládu Slovenskej republiky a ústredné orgány štátnej správy. Nie je vylúčené, že by takéto opatrenia mohli byť vydávané úradom verejného zdravotníctva na vykonávanie opatrení Vlády Slovenskej republiky, a to na základe jednoznačného zmocnenia. Ak by zákonodarca mal v úmysle zveriť úradu verejného zdravotníctva kompetenciu, spočívajúcu v nariaďovaní opatrení počas výnimočného stavu, núdzového stavu alebo mimoriadnej situácie, prípadne pri ohrození verejného zdravia II. stupňa, formuloval by to v ustanovení § 48 zákona č. 355/2007 Z. z. (prípadne v spomínaných špeciálnych zákonoch) v takomto znení. V zmysle zákona č. 355/2007 Z. z. úrad verejného zdravotníctva disponuje s právomocou pri vzniku epidémie nariadiť opatrenia pri ohrození verejného zdravia. V prípade vyhlásenia mimoriadnej situácie a núdzového stavu sú štátne orgány povinné postupovať podľa špeciálnych zákonov, upravujúcich krízovú situáciu. S poukazom na zákonom vymedzenú právomoc na nariadenie opatrení pri ohrození verejného zdravia, odvodenie pôsobnosti na vydávanie opatrení aj v čase mimoriadnej situácie a núdzového stavu, pri ohrození verejného zdravia II. stupňa podľa § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. považovali žalobcovia za prekročenie rozsahu pôsobnosti úradu verejného zdravotníctva, ktoré spôsobuje nezákonnosť vydaných opatrení, s čím sa stotožnila aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Preto považovali za rovnako neúčinné, nevykonateľné a nesankcionovateľné aj opatrenia Úradu verejného zdravotníctva, vrátane jeho opatrenia, ktoré ukladá obyvateľstvu povinnosť prekrývať si horné dýchacie cesty a preukazovať sa antigénovým alebo PCR testom pri vstupe na územie Slovenskej republiky. Aj vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva môžu byť publikované v zbierke zákonov. Napriek tejto možnosti sú vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva publikované vo Vestníku Vlády Slovenskej republiky, ktorý je zverejňovaný na webovom sídle Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Zatiaľ čo o všeobecne záväzných právnych predpisoch publikovaných v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platí nevyvrátiteľná domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov (a teda platí o nich zásada „neznalosť neospravedlňuje“), v prípade všeobecne záväzných právnych predpisov publikovaných vo Vestníku
Vlády Slovenskej republiky táto domnienka neplatí. Vestník Vlády Slovenskej republiky je teda skôr publikačným prostriedkom určeným orgánom verejnej moci, než bežným občanom, o čom svedčí aj skutočnosť, že jeho zverejnenie má v gescii Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva neboli zverejnené v správnom publikačnom prostriedku. V zmysle uvedeného tiež platí, že vyhlášky, opatrenia či iné akty iných orgánov štátnej správy, ktoré nie sú zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, nie sú všeobecne záväzné. Obmedzenia základných práv a slobôd prijaté počas núdzového stavu a na jeho základe, či už uzneseniami Vlády Slovenskej republiky, alebo na nich nadväzujúcimi predpismi (napr. vyhláškami či opatreniami Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky či usmerneniami Hlavného hygienika Slovenskej republiky) sú neúčinné, a teda nevykonateľné. Rovnako nevynútiteľné a nesankcionovateľné je aj požadovanie prekrytia horných dýchacích ciest, bez ohľadu na požadovaný spôsob ich prekrytia. Aj uvedené je na dobrovoľnej báze a opatrenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky je potrebné vnímať v rovine odporúčaní, kým nedôjde k zhojeniu protiprávneho stavu a k vydaniu nových platných právnych aktov legálne umožňujúcich vynucovanie povinnosti prerytia horných dýchacích ciest či preukazovania sa platným negatívnym výsledkom COVID-19 testu.
6. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 17.06.2021, č. k. 7Sa/60/2021-57 vyzval žalobcov na doplnenie a opravu podania. Podaním zo dňa 06.07.2021 žalobcovia upresnili petit žaloby tak, že žiadali, aby súd určil nezákonnosť kontrol vykonávaných na hraniciach ozbrojenými zbormi Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Ministerstva obrany Slovenskej republiky, keď od žalobcov vyžadovali a môžu opäť vyžadovať preukazovanie sa výsledkom testu na ochorenie COVID-19, očkovacím certifikátom, prípadne potvrdením o prekonaní ochorenia. Keďže sa jednalo o odstránenie vád žaloby, súd nerozhodoval o pripustení zmeny žaloby.
7. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k žalobe zo dňa 26.11.2021 uviedol, že Policajný zbor vykonával na vnútorných hraniciach Slovenskej republiky kontrolu dodržiavania karanténnych opatrení vyplývajúcich z Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 130/2021 V. v., ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia ku karanténnym povinnostiam osôb po vstupe na územie Slovenskej republiky. Poukázal na konkrétne ustanovenia tejto vyhlášky a povinnosti v nej uložené. Ďalej uviedol, že Policajný zbor zároveň v rozhodnom čase vykonával aj na hraniciach Slovenskej republiky kontrolu dodržiavania obmedzení vyplývajúcich z unesenia vlády Slovenskej republiky č. 160 zo dňa 17.03.2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 227/2002 Z. z.“) vyhláseného uznesením vlády SR č. 587 zo dňa 30.09.2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. v znení doplnenom a zmenenom uznesením vlády Slovenskej republiky č. 169 zo dňa 24.03.2021. Poukázal na to, že podľa bodu 14 bod C.1 uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 160 zo dňa 17.03.2021 sa obmedzenie slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania nevzťahovalo na cestu na účel vycestovania do zahraničia, okrem cesty na rekreáciu v zahraničí, a cestu späť pri návrate zo zahraničia, ak ju vykonáva osoba, ktorá sa preukáže negatívnym výsledkom RT-PCR testu, nie starším ako sedem (7) dní, alebo výsledkom antigénového testu certifikovaného na území Európskej únie na ochorenie COVID-19, nie starším ako sedem (7) dní, alebo ak ju vykonáva osoba, ktorá prekonala ochorenie COVID-19 a má o jeho prekonaní doklad nie starší ako tri mesiace, alebo ak táto osoba bola zaočkovaná proti ochoreniu COVID-19 aj druhou dávkou vakcíny a od toho očkovania uplynulo aspoň štrnásť (14) dní, alebo osoba, ktorej zdravotný stav, zdravotná kontraindikácia neumožňuje vykonanie testu na ochorenie COVID-19. Pôsobnosť Policajného zboru na kontrolu dodržiavania protiepidemiologických opatrení (či už pri vstupe na územie SR, alebo v rámci územia) je zároveň daná aj zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Pokiaľ žalobcovia poukazovali na niektoré všeobecné ustanovenia primárneho práva Európskej únie Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie, žalovaný v 1. rade k tomu uviedol, že kontroly „protiepidemických opatrení“ zo strany Policajného zboru pri vstupe na územie Slovenskej republiky žiadnym spôsobom neporušujú právo EÚ. Cez hranice s Rakúskou republikou mohli vstúpiť na územie Slovenskej republiky všetky osoby (občania SR, cudzinci - občania EÚ, štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členských štátov), pričom protiepidemiologické opatrenia nerobili rozdiely, nediskriminovali tieto osoby. Ak osoba pri vstupe nedodržala uložené karanténe povinnosti (tie ktoré bolo možné skontrolovať pri vstupe na územie), napr. odmietla vykonanie registrácie na webe ehranica, polícia riešila vec ako priestupok na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 zákona č. 355/2007 Z. z.,
o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to buď v blokovom konaní (ak na to boli splnené podmienky § 84 až § 86 zákon o priestupkoch), alebo bol priestupok odstúpený na príslušný regionálny úrad verejného zdravotníctva. V žiadnom prípade nemohol byť osobe odopretý, zamietnutý vstup na územie. Skutočnosť, že žalobcovia boli vpustení na územie Slovenskej republiky konštatujú vo svojej žalobe aj žalobcovia. S poukazom na vyhlášku Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, uznesenia vlády Slovenskej republiky, príkazy prezidenta Policajného zboru, ako aj zákon č. 171/1993 Z. z. možno konštatovať, že v súvislosti so skutkovou situáciou zo dňa 05.04.2021 na hraničnom prechode Kitsee/Jarovce, kedy žalobcovia prechádzali štátnu hranicu Slovenskej republiky, nedošlo k takému postupu poverených príslušníkov Policajného zboru, resp. k takému zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobcov, ktoré by bolo možné označiť za nezákonné. Rovnako poverený príslušníci Policajného zboru neporušili žiadne ustanovenie súvisiace s primárnym právom Európskej únie. Postup poverených príslušníkov Policajného zboru bol v súlade so všeobecnými právnymi predpismi platnými na území Slovenskej republiky. Ďalej žalovaný v 1. rade uviedol, že nie je kompetentný vyjadrovať sa k zákonnosti jednotlivých rozhodnutí vlády Slovenskej republiky, opatrení Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ani posudzovať ich právny základ. V správnom súdnictve prichádza do úvahy preskúmateľnosť opatrení Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky v rámci konania o všeobecnej správnej žalobe podľa prvej hlavy tretej časti zákona SSP. Podľa § 177 ods. 1 SSP sa správnou žalobou podľa tejto časti možno domáhať ochrany subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy, alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Ústavnému súdu Slovenskej republiky bolo doručených viacero návrhov na začatie konania v súvislosti s vyhláškami Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, za účelom odstránenia pochybnosti o súlade oprávnenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky vydávať vyhlášky, ako všeobecne záväzné právne predpisy. Ústavný súd Slovenskej republiky o predmetných návrhoch ku dňu podania tohto vyjadrenia nerozhodol. Nemožno preto konštatovať, že postup vecne príslušného útvaru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 05.04.2021 voči žalobcom bol nezákonný, keďže predmetný postup vychádzal z vtedy (a ku dňu podania tohto vyjadrenia) platných a účinných právnych noriem. Žalovaný v 1. rade navrhol žalobu zamietnuť.
8. V doplňujúcom vyjadrení zo dňa 25.02.2022 žalovaný v 1. rade uviedol, že žalobcovia k svojmu opravenému, resp. doplnenému petitu žaloby neuviedli skutočnosti, v čom má spočívať žalobcami tvrdená nezákonnosť. Mal za to, že nedošlo k takému postupu poverených príslušníkov Policajného zboru, resp. takému zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobcov, ktoré by bolo možné označiť ako nezákonné. Rovnako tak nedošlo zo strany poverených príslušníkov Policajného zboru k porušeniu ustanovenia súvisiaceho s primárnym právom Európskej únie.
9. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k žalobe zo dňa 29.11.2021 namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Tiež mal za to, že žaloba bola podaná oneskorene. Ďalej uviedol, že ku dňu 05.04.2021, t. j. ku dňu, kedy malo podľa názoru žalobcov dôjsť k nimi prezumovanému nezákonnému zásahu príslušníka Policajného zboru a príslušníka ozbrojených síl Slovenskej republiky voči ich osobám, bola v platnosti a účinnosti vyhláška ÚVZ č. 130/2021, v intencii ktorej boli žalobcovia pri vstupe na územie Slovenskej republiky povinní sa preukázať touto vyhláškou určenými potvrdeniami službu konajúcemu príslušníkovi Policajného zboru. Z uvedeného vyplýva, že príslušník Policajného zboru, a v jeho podriadenosti profesionálny vojak ozbrojených síl Slovenskej republiky, obaja plniaci úlohy Policajného zboru, pri požiadaní predloženia príslušných potvrdení od žalobcov postupovali v súlade s v tom čase platnými a účinnými právnymi predpismi, z ktorého titulu absolútne nemožno hovoriť o inom (nezákonnom) zásahu orgánu verejnej moci do ich osobnej sféry v žalobcami naznačených súvislostiach. Dotknuté právne predpisy z dôvodu rozporu či už s európskou alebo národnou legislatívnou príslušnou autoritou doposiaľ zrušené neboli. Žalovaný v 2. rade poukázal na zásadu prezumpcie správnosti aktov orgánov verejnej moci (správy), pričom uviedol, že nemá vedomosť, že by bol v súvislosti s predmetnou právnou záležitosťou akýkoľvek všeobecne záväzný právny predpis, rozhodnutie, resp. normatívny právny akt príslušného orgánu verejnej moci (správy) zrušený kompetentnou (súdnou) autoritou. Z obsahu správnej žaloby v podstate samej vôbec nie je zrejmé, v čom mal spočívať iný (nezákonný) zásah orgánu verejnej správy (Policajného zboru, resp. Ministerstva vnútra Slovenskej republiky), nakoľko samotný zákonný postup policajta a profesionálneho vojaka opísaný v úvode žaloby nemožno za takýto zásah považovať. Žalovaný v 1. rade navrhol žalobu zamietnuť.
10. V doplňujúcom vyjadrení zo dňa 10.02.2022 žalovaný v 2. rade uviedol, že napriek tvrdeniu žalobcov, že daný iný zásah je nezákonný, z opisu tohto zásahu nezákonnosť žiadnym spôsobom nerezultuje, a to najmä z dôvodu nepoukázania na konkrétne ustanovenie všeobecne záväzných právnych predpisov, k porušeniu ktorých malo zo strany žalovaných dôjsť.
11. Žalobcovia sa k vyššie citovaným vyjadreniam žalovaných nevyjadrili, hoci im tieto vyjadrenia boli doručené už dňa 13.04.2022 a právo vyjadriť sa k nim vyplýva priamo z ust. § 106 ods. 1 SSP. Napokon sa k nim mohli žalobcovia vyjadriť aj na pojednávaní, ktoré súd nariadil na prejednanie veci na deň 04.06.2025. Na pojednávaní sa zúčastnil právny zástupca žalobcov a poverení zástupcovia žalovaných v 1 a 2. rade. Právny zástupca žalobcov na pojednávaní uviedol, že kontrola vykonaná 05.04.2021 o cca 15.00 hod., keď pracovníci žalovaných podmieňovali vstup žalobcov na územie SR preukázaním sa PCR testom, potvrdením o prekonaní ochorenia alebo certifikátom o očkovaní, je nezákonný zásah. Mal za to, že z čl. 23 ods. 4 Ústavy SR vyplýva jednoznačne ústavné právo žalobcov na vstup na územie SR, keďže sú občanmi SR. Ústava neumožňuje toto právo nejakým spôsobom derogovať, obmedzovať či iným spôsobom podmieňovať. Na rozdiel od iných základných práv a slobôd, kde v ústave sú výslovne uvedené výnimky, kedy je zásah do týchto práv možný. Nie je to ale zjavne tento prípad. Akékoľvek odvolávky žalovaných na iné podústavné predpisy či opatrenia sú irelevantné. Nakoľko toto právo vyplýva priamo z ústavy. Tým pádom je to priamo aplikovateľné a vykonateľné právo. V tejto súvislosti poukázal aj na princíp, že zákon vyššej právnej sily má prednosť pred zákonom nižšej právnej sily. Tiež na princíp ústavnokonformného výkladu právnych predpisov. Z týchto princípov je zrejmé, že na žalobcov sa nemohli vzťahovať obmedzenia, ktoré žalovaní uvalili na žalobcov. Ďalej uviedol, že v prejednávanej veci sa jedná o vec mimoriadne dôležitého právneho významu, keďže žiadny orgán verejnej moci, a to v tomto prípade žalovaní, nemôžu svojvoľne či už na základe akýchkoľvek administratívnych opatrení derogovať práva výslovne dané a priamo vykonateľné Ústavou SR. Skutkový stav spočívajúci v tom, že vstup na územie SR sa podmieňoval vyplýva priamo aj z vyjadrení žalovaných. Nie je pravda, že by nebol vstup akokoľvek sťažovaný, obmedzovaný, ba až znemožňovaný. Žalovaní v 1. a 2. rade odkázali na svoje predchádzajúce písomné vyjadrenia. K zvukovoobrazovému záznamu, ktorý bol prehratý na pojednávaní, uviedli, že tento nepreukazuje žiadny nezákonný zásah. Súd ukončil pojednávanie bez vyhlásenia rozhodnutia vo veci, s tým, že rozhodnutie bude účastníkom zaslané. Keďže pri žalobách proti inému zásahu orgánu verejnej správy sa vo veci samej rozhoduje uznesením, toto nemusí byť verejne vyhlásené.
12. Podľa § 3 ods. 1 písm. e) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie iným zásahom orgánu verejnej správy faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté; iným zásahom je aj postup orgánu verejnej správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného predpisu, ak ním sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.
13. Podľa § 252 ods. 1 SSP, žalobca sa môže žalobou domáhať ochrany pred iným zásahom orgánu verejnej správy, ak takýto zásah alebo jeho následky trvajú alebo ak hrozí jeho opakovanie.
14. Podľa § 252 ods. 2 SSP, žalobca sa môže žalobou domáhať aj určenia nezákonnosti už skončeného iného zásahu orgánu verejnej správy, ak počas jeho trvania nebolo možné podať žalobu podľa odseku 1 a rozhodnutie správneho súdu je dôležité na náhradu škody alebo inú ochranu práv žalobcu.
15. Podľa § 255 ods. 2 SSP, ak ide o iný zásah ozbrojených síl, ozbrojeného zboru alebo iného verejného zboru, je žalovaným ten orgán verejnej správy, ktorý takýto zbor riadi alebo ktorému je takýto zbor podriadený.
16. Podľa § 256 SSP, žaloba musí byť podaná v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa osoba dotknutá iným zásahom orgánu verejnej správy o ňom dozvedela, najneskôr do dvoch rokov odo dňa vykonania iného zásahu orgánom verejnej správy.
17. Podľa § 262 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že žaloba nie je dôvodná, uznesením ju zamietne.
18. Podľa čl. 5 ods. 1 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu, núdzový stav môže vláda vyhlásiť len za podmienky, že došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, a to aj v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, k ohrozeniu životného prostredia alebo k ohrozeniu značných majetkových hodnôt v dôsledku živelnej pohromy, katastrofy, priemyselnej, dopravnej alebo inej prevádzkovej havárie; núdzový stav možno vyhlásiť len na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., v čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v rozsahu podľa odseku 3 písm. a), b), e), g), h) alebo písm. j).
20. Podľa § 59b ods. 1 zák. č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (ďalej aj len „zákon o ochrane verejného zdravia“), ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich ministerstvo zdravotníctva [§ 4 ods. 1 písm. g)], úrad verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)] všeobecne záväzným právnym predpisom.
21. Podľa § 59b ods. 3 zákona o ochrane verejného zdravia, všeobecne záväzný právny predpis úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva vydávaný podľa odseku 1 sa označuje názvom vyhláška a nadobúda platnosť dňom vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky.
22. Podľa § 59b ods. 4 zákon o ochrane verejného zdravia, vyhláška úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia, ak v nej nie je ustanovený neskorší deň nadobudnutia účinnosti.
23. V prvom rade správny súd uvádza, že žaloba bola pôvodne podaná na Krajský súd v Bratislave. Na základe zákona č. 151/2022 Z. z. bol s účinnosťou od 01.06.2023 zriadený Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, vrátane prejednávanej veci.
24. Iným zásahom orgánu verejnej správy je faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy. Na rozdiel od rozhodnutia alebo opatrenia má iný zásah orgánu verejnej správy čisto faktickú povahu, čiže neprebehlo pri ňom žiadne formalizované administratívne konanie a je výsledkom okamžitého (bezprostredného) uplatnenia oprávnenia orgánu verejnej správy na mieste samom. Musí však ísť o oprávnenie týkajúce sa zákonom ustanovenej pôsobnosti (plnenia úloh) orgánu verejnej správy v oblasti verejnej správy. Správny súdny poriadok v ust. § 252 SSP upravuje dva typy žalôb proti inému zásahu, a to negatórnu zásahovú žalobu, ktorou sa žalobca domáha ochrany pred trvajúcim alebo hroziacim, resp. opakujúcim sa iným zásahom a určovaciu zásahovú žalobu, ktorá smeruje proti už skončenému inému zásahu, počas trvania ktorého nebolo objektívne možné podať negatórnu zásahovú žalobu.
25. Pre obidva typy žalôb je stanovená rovnaká lehota na podanie žaloby, a to lehota dvoch mesiacov odo dňa, keď sa osoba dotknutá iným zásahom orgánu verejnej správy o ňom dozvedela, najneskôr dvoch rokov odo dňa vykonania iného zásahu orgánom verejnej správy. Súd sa prioritne zaoberal včasnosťou podania žaloby, keďže to aj žalovaní namietali. K tvrdenému inému zásahu malo dôjsť 05.04.2021. Žalobcovia síce neuviedli, kedy sa o inom zásahu dozvedeli, z povahy tvrdeného zásahu je však možné vyvodiť, že sa o ňom dozvedeli v ten istý deň, teda 05.04.2021. Dvojmesačná zákonná lehota na podanie žaloby teda uplynula dňa 07.06.2021 (05.06.2021 bola sobota; posledným dňom lehoty bol teda podľa § 69 ods. 5 SSP najbližší nasledujúci pracovný deň). Z potvrdenky o prijatí, ktorá sa nachádza v spise (č. l. 24) vyplýva, že elektronická podateľňa tunajšieho súdu prijala žalobu dňa 07.06.2021 o 22.15 hod. Žaloba bola síce podaná v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu, avšak následne bola v lehote 10 dní, konkrétne dňa 16.06.2021, doručená
správnemu súdu autorizovaná podľa osobitného predpisu (§ 56 ods. 2 SSP). Z uvedeného vyplýva, že žaloba bola podaná včas.
26. V žalobe bolo uvedené, že žalobcovia podávajú v zmysle § 252 ods. 1 SSP negatórnu žalobu proti inému zásahu orgánu verejnej správy. Z úpravy petitu žaloby vykonanej podaním zo dňa 06.07.2021 v spojení s tým, čo uviedli na pojednávaní dňa 04.06.2025, je zrejmé, že žalobcovia sa domáhajú určenia, že iný zásah spočívajúci v tom, že počas kontroly vykonanej dňa 05.04.2021 na hraniciach ozbrojené zbory žalovaných vyžadovali od žalobcov preukazovanie sa výsledkom testu na ochorenie COVID-19, očkovacím certifikátom, prípadne potvrdením o prekonaní ochorenia, je nezákonný. Hoci sa tak žalobcovia výslovne nevyjadrili, je zrejmé že sa jedná o určovaciu žalobu podľa § 252 ods. 1 SSP. Zákon ustanovuje dva predpoklady pre riadne uplatnenie určovacej zásahovej žaloby, a to jej subsidiaritu k negatórnej zásahovej žalobe a reparačnú alebo inú ochrannú povahu. Jedným z predpokladov uplatnenia určovacej zásahovej žaloby je teda preukázanie, že rozhodnutie správneho súdu o jej vyhovení je dôležité pre náhradu škody, alebo inú ochranu práv žalobcu. Žalobcovia, však ani neuviedli ani nepreukázali, že rozhodnutie správneho súdu o vyhovení žalobe je dôležité pre náhradu škody alebo inú ochranu ich práv. Už len sama táto skutočnosť je dôvodom pre zamietnutie žaloby. Žalobcovia v žalobe síce uvádzali, že im hrozí strata zamestnania v Holandsku (čo ale nepreukázali), avšak to bolo v súvislosti s odôvodnením návrhu na priznanie odkladného účinku žalobe, ktorý návrh bol zamietnutý práve z dôvodu nepreukázania možnosti vzniku ujmy. Pokiaľ žalobcovia mali obavu z toho, že sa budú rovnaké zásahy opakovať, k tomu súd uvádza, že na zabránenie takejto situácii slúži negatórna zásahová žaloba, ktorou sa žalobca môže domáhať ochrany pred trvajúcim alebo hroziacim, resp. opakujúcim sa iným zásahom. Ako však už bolo uvedené vyššie, žalobcovia v rámci odstraňovania vád žaloby upravili petit žaloby tak, že sa domáhajú určenia nezákonnosti zásahu.
27. Žalovaní vo vyjadreniach v žalobe uvádzali, že na vnútorných hraniciach Slovenskej republiky vykonávali kontrolu dodržiavania karanténnych opatrení vyplývajúcich z Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 130/2021 V. v., ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia ku karanténnym povinnostiam osôb po vstupe na územie Slovenskej republiky, v intencii ktorej boli žalobcovia pri vstupe na územie Slovenskej republiky povinní sa preukázať touto vyhláškou určenými potvrdeniami službu konajúcemu príslušníkovi Policajného zboru SR, prípadne v jeho podriadenosti profesionálnemu vojakovi ozbrojených síl SR. Títo postupovali v súlade s v tom čase platnými a účinnými právnymi predpismi, z ktorého titulu nemožno hovoriť o inom (nezákonnom) zásahu orgánu verejnej správy. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobcovia nenamietali, že by príslušníci ozbrojených zborov podriadených žalovaným postupovali v rozpore s touto vyhláškou (podľa § 134 SSP súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby), ale namietali, že rozhodnutia orgánov verejnej moci (ako aj ich normatívne právne akty) prijaté počas núdzového stavu, ktoré obmedzujú základné práva a slobody spôsobom, ktorý je v rozpore s ústavnoprávnymi predpismi, sú neúčinné, nevykonateľné a nesankcionovateľné v časti, ktorou by sa snažili obmedziť základné práva a slobody iným spôsobom, než umožňuje ústava, či ústavné zákony. Preto aj keď protiprávne predpisy obmedzujúce základné ľudské práva a slobody neboli doposiaľ zrušené orgánom, ktorý ich vydal, ani neboli pozbavené účinnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky, nie je možné hľadieť na ne, ako na platné a účinné. Vydávaním opatrení pri ohrození verejného zdravia v čase vyhláseného a neskôr predĺženého núdzového stavu bol podľa ich názoru Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky porušený zákon. Tiež namietali, že vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva neboli zverejnené v správnom publikačnom prostriedku. Inými slovami, žalobcovia netvrdili, že by postup žalovaných bol v rozpore s normatívnymi právnymi aktami prijatými počas núdzového stavu, ale že tieto (najmä opatrenia resp. vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva) boli v rozpore s ústavou, medzinárodnými zmluvami resp. zákonom a tieto sú neúčinné, nevykonateľné a nesankcionovateľné a naviac neboli zverejnené v správnom publikačnom prostriedku, a teda nie sú všeobecne záväzné.
28. V tejto súvislosti súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 8/2021 z 01.12.2021, podľa ktorého „Úrady verejného zdravotníctva sú tak, ako vyžaduje čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky, zákonom zriadené orgány štátnej správy, ktoré sú zákonom o ochrane verejného zdravia splnomocnené vydávať všeobecne záväzné právne predpisy (vyhlášky). Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva môžu byť vyhlasované vo Vestníku vlády Slovenskej republiky.“ V odôvodnení nálezu ústavný súd uviedol, že ustanovenie § 59b ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia je právnym základom, ústavou požadovaným zákonným splnomocnením, na základe ktorého môžu úrady verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva vydávať všeobecne záväzné právne predpisy.
Zároveň toto ustanovenie určuje aj medze, v rámci ktorých môžu tieto orgány štátnej správy všeobecne záväzné právne predpisy vydávať. Ide o nariadenie opatrení podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia, a to buď na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, čím je zároveň daná normatívna povaha týchto opatrení. Ústava explicitne neustanovuje, že sa vyhlášky (iných) správnych orgánov majú vyhlasovať, resp. publikovať v Zbierke zákonov. V čl. 123 je stanovené, že iné orgány štátnej správy môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Ustanovenie § 59b ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia zreteľne splnomocnilo orgány štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva vydávať všeobecne záväzné právne predpisy („Ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich ministerstvo zdravotníctva [§ 4 ods. 1 písm. g)], úrad verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)] všeobecne záväzným právnym predpisom“) a zároveň v právnej sile zákona stanovil spôsob publikácie. Ústavná podmienka výhrady zákona z čl. 123 bola tak splnená. Vestník vlády sa na základe čl. 1 ods. 4 a čl. 3 ods. 1 uznesenia vlády čl. 185/2021 uverejňuje na internetovej stránke ministerstva vnútra <www.minv.sk>, kde je riadne dohľadateľný. Ústavný súd tiež uviedol, že vyhlášky úradu verejného zdravotníctva, ako aj vyhlášky regionálnych úradov verejného zdravotníctva sú preskúmateľné v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. V prvom prípade ide o konanie podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy, v tom druhom zas o konanie podľa čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy.
29. Vyhláška Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 130/2021 V. v., ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia ku karanténnym povinnostiam osôb po vstupe na územie Slovenskej republiky (ďalej aj len „vyhláška č. 130/2021 V. v.“) bola vyhlásená vo Vestníku vlády SR dňa 19.03.2021 a bola účinná od 22.03.2021. Zrušená bola Vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 176/2021 V. v., ktorá nadobudla účinnosť dňa 19.04.2021. V čase, keď malo dôjsť k tvrdenému inému zásahu (05.04.2021), bola teda platná aj účinná vyhl. č. 130/2021 V. v., ktorá bola vydaná na základe zákonného splnomocnenia. Ako bolo uvedené v predchádzajúcom odseku vyhlášky úradu verejného zdravotníctva sú preskúmateľné v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Bolo teda jedine v kompetencii ústavného súdu rozhodnúť o prípadnom nesúlade vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi. Súdu nie je známe a netvrdili to ani žalobcovia, že by ústavný súd ku dňu 05.04.2021 vyslovil nesúlad vyhlášky č. 130/2021 V. v., prípadne jej časti s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami alebo so zákonmi, alebo že by pozastavil jej účinnosť.
30. V tejto súvislosti súd ešte dodáva, že žalovaní uvádzali, že v rozhodnom čase vykonávali aj kontrolu obmedzení vyplývajúcich z unesenia vlády Slovenskej republiky č. 160 zo dňa 17.03.2021 v znení doplnenom a zmenenom uznesením vlády Slovenskej republiky č. 169 zo dňa 24.03.2021. Aj tieto rozhodnutia boli preskúmateľné ústavným súdom podľa čl. 129 ods. 6 Ústavy SR, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o tom, či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom, pričom platí obdobne to, čo bolo uvedené v poslednej vete predchádzajúceho odseku.
31. Žalovaní nepopierali, že vykonávali na vnútorných hraniciach Slovenskej republiky kontrolu dodržiavania karanténnych opatrení resp. obmedzení vyplývajúcich z Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 130/2021 V. v., ako aj z uznesení vlády SR č. 160 a 169 z roku 2021, a iných všeobecne záväzných právnych predpisov účinných v tom čase. V súvislosti s tým súd poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 8Sžz/2/2011: „vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu a jeho následná aplikácia nespĺňa pojmové znaky nezákonného zásahu, ktorým by bol navrhovateľ ukrátený na svojich právach“.
32. Pokiaľ žalobcovia namietali, že bolo porušené ich ústavné právo na vstup na územie SR vyplývajúce z čl. 23 ods. 4 Ústavy SR, žalovaní kategoricky odmietali, že v súvislosti s vykonávaním kontrol dodržiavania karanténnych opatrení resp. obmedzení, mohol byť osobe odopretý alebo zamietnutý vstup na územie SR. Žalobcovia túto skutočnosť ani ničím nepreukázali. Súd prehral na pojednávaní zvukovoobrazový záznam, ktorý založili do spisu žalobcovia, avšak tento nemal na posúdenie veci žiaden relevantný význam, nakoľko nezachytáva tvrdený priebeh iného zásahu. Súd nevykonal výsluch
žalobcu v 1. rade na pojednávaní (navrhnutý v žalobe), keďže právny zástupca žalobcov na pojednávaní dňa 04.06.2025 uviedol, že žalobcovia netrvajú na vykonaní tohto dôkazu a súd ho tiež nepovažoval za potrebný. Napokon žalobcovia sami uviedli (už v žalobe), že ich „pustili do našej domoviny“. Pokiaľ aj žalobcovia boli pri návrate zo zahraničia na hraničnom priechode Kittsee/Jarovce podrobení kontrole zo strany príslušníkov ozbrojených zborov podliehajúcich žalovaným, žalobcovia zrejme nevnímali rozdiel medzi kontrolou/vyžadovaním splnenia povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov pri vstupe na územie SR a podmieňovaním vstupu na územie SR splnením týchto povinností, resp. dokonca odopretím vstupu na územie SR v prípade nesplnenia týchto povinností. Naviac je potrebné uviesť, že žalobcovia sa žalobou zo dňa 07.06.2021, upresnenou v rámci odstraňovania vád žaloby podaním zo dňa 06.07.2021, domáhali určenia nezákonnosti iného zásahu spočívajúceho v tom, že počas kontroly vykonanej dňa 05.04.2021 na hraniciach ozbrojené zbory žalovaných vyžadovali od žalobcov preukazovanie sa výsledkom testu na ochorenie COVID-19, očkovacím certifikátom, prípadne potvrdením o prekonaní ochorenia, je nezákonný. Až na pojednávaní dňa 04.06.2025 žalobcovia modifikovali žalobu tak, že nezákonnosť zásahu mala spočívať v podmieňovaní vstupu žalobcov na územie SR preukázaním sa výsledkom testu na ochorenie COVID-19, očkovacím certifikátom, prípadne potvrdením o prekonaní ochorenia. S poukazom na ust. § 62 ods. 1 SSP, podľa ktorého žalobca môže meniť rozsah a dôvody žaloby len do uplynutia lehoty určenej zákonom na podanie žaloby na správny súd (viď ods. 25. odôvodnenia), však súd na túto zmenu žaloby nemohol prihliadnuť.
33. Vzhľadom na vyššie uvedené súd doplel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, keďže nebol preukázaný rozpor žalovaného iného zásahu so zákonom, prípadne iným všeobecne záväzným právnym predpisom. Žalobcovia nepreukázali tvrdený priebeh napadnutého iného zásahu orgánu verejnej správy. Vzhľadom však na vyjadrenia žalovaných a znenie všeobecne záväzných právnych predpisov platných a účinných v čase, keď malo dôjsť k inému zásahu, nie je vylúčené, že žalobcovia mohli byť pri vstupe na územie SR dňa 05.04.2021 kontrolovaní a mohlo byť od nich vyžadované splnenie povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov (vrátane preukázania sa potvrdením o negatívnom výsledku testu na ochorenie COVID-19 a pod.). Ako už bolo uvedené vyššie aplikácia všeobecne záväzných právnych predpisov nespĺňa pojmové znaky nezákonného/iného zásahu, ktorým by boli žalobcovia ukrátení na svojich právach. Pokiaľ žalobcovia spochybňovali všeobecne záväzné právne predpisy, najmä tie vydávané Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, prípadne vládou, k tomu sa súd vyjadril už vyššie (viď ods. 26., 27. a 28. odôvodnenia uznesenia). Odopretie resp. podmieňovanie vstupu žalobcov na územie SR splnením akýchkoľvek povinností preukázané nebolo (ostatne tak ani nebol formulovaný petit žaloby – viď ods. 32. odôvodnenia). Napokon súd opätovne poukazuje na to, že už samotné nepreukázanie, že rozhodnutie správneho súdu o vyhovení žalobe je dôležité pre náhradu škody alebo inú ochranu ich práv, je dôvodom na zamietnutie určovacej zásahovej žaloby.
34. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného v 2. rade týkajúcou sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní s odkazom na ust. § 70 ods. 1 a 2, a § 71 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, na § 1 a § 3 od. 2 vyhl. Ministerstva vnútra SR č. 283/1993 Z. z. a Uznesenie vlády SR č. 805 z 29.12.2020. Avšak vzhľadom na dôvod zamietnutia žaloby uvedený v predchádzajúcom odseku, toto nemá vplyv na konečné rozhodnutie vo veci, preto sa súd touto argumentáciou bližšie nezaoberal. Na záver súd len dodáva, že nedostatok pasívnej vecnej legitimácie je dôvodom na zamietnutie žaloby, nie na zastavenie konania.
35. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a žalovaným, ktorí boli v konaní úspešní v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože im voči žalobcom nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od nich spravodlivo požadovať. Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady hospodárnosti podľa § 5 ods. 7 SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať na Správnom súde v Bratislave v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP, § 446 ods. 2 písm. a) SSP a contrario). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).