Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14CoP/13/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Miroslavy Korbašovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: A. B., nar. XX.XX.XXXX a C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, deti rodičov: matka C. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. X, zastúpená: JUDr. Ing. Viera Kolačanská, advokátka so sídlom Nám. Sv. Anny 7269/20A, Trenčín a otec F. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. E. XXX, zastúpený: Mgr. Ľubomír Sámel, advokát so sídlom Tatranská 1069/1, Trenčín, v konaní o návrhu otca na zníženie vyživovacej povinnosti, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 34P/77/2024-71 zo dňa 06. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Trenčín č.k. 34P/77/2024-71 zo dňa 06. novembra 2024 p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom vo výroku I. návrh otca na zníženie výživného zamietol, výrokom II. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Okresný súd, citujúc – 5 o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), Zákona o rodine, veta prvá, ods. 2 a 3 Zákona o rodine, mal preukázané, že návrh otca na zníženie výživného nie je dôvodný. Vyživovacia povinnosť otca k maloletým deťom bola naposledy upravená rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 34P/147/2023-38 zo dňa 10.01.2024, ktorým bola schválená rodičovská dohoda, ktorou sa otec dobrovoľne a z vlastnej iniciatívy zaviazal prispievať na výživu maloletej A. sumou 500 Eur mesačne a maloletej C. sumou 500 Eur mesačne. Po necelých 4 mesiacoch otec podal návrh na zníženie výživného o 70 % a navrhol znížiť výživné na sumu 150 Eur na každé maloleté dieťa. Ak sa otcovi maloletých detí javí výživné určené posledným súdnym rozhodnutím ako nadštandardné, tak okresný súd zdôraznil, že výšku výživného upraveného posledným súdnym rozhodnutím možno zmeniť, len ak od poslednej úpravy výživného dôjde k podstatnej zmene pomerov majúcej vplyv na určenú výšku. Bez preukázania zmeny pomerov nemožno zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o výživnom, pretože inak by to predstavovalo neprípustnú reparáciu súdneho rozhodnutia bez dodržania procesných postupov o opravných prostriedkoch. V danej veci však z vykonaného dokazovania vyplynulo, že od poslednej úpravy výživného nedošlo k žiadnej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zníženie výživného. Na strane otca nedošlo ani k zmene zamestnávateľa, ani k zmene zamestnania, dokonca nedošlo ani k zmene jeho pracovného zaradenia. Zamestnávateľ otca potvrdil, že otec vykonáva od začiatku pracovného pomeru (15.08.2022) prácu vodiča nákladného auta betón - pumpy a tento stav doposiaľ trvá. Tento druh práce otec vykonával v čase poslednej úpravy výživného, aj v čase podania návrhu

na zníženie výživného a vykonáva ho doposiaľ. Podľa lustrácie v sociálnej poisťovni o vymeriavacích základoch otca, ako aj podľa potvrdenia zamestnávateľa, otec dosahuje stále rovnakú mesačnú mzdu 1.300 Eur brutto, t. j. 1.002 Eur netto. Matka poukazovala na to, že otec vždy od daného zamestnávateľa dostával na účet uvedenú mzdu a zvyšnú časť mzdy dostával v hotovosti. Aj na pojednávaní v rozvodovom konaní otec uvádzal, že pracuje ako vodič, a že zarába v priemere 1.000 – 2.000 Eur, niekedy aj viac, poberá diéty a mesačný príjem má niekedy aj 3.000 Eur, hoci z listinných dôkazov vtedy vyplýval rovnaký príjem ako v súčasnosti, t. j. vymeriavací základ vo výške 1.316 Eur, teda 1.002 Eur netto. Keďže na strane otca nedošlo k žiadnej zmene zamestnania, ani k zmene jeho pracovného zaradenia a podľa lustrácie v sociálnej poisťovni nedošlo u neho ani k zmene jeho vymeriavacích základov, okresný súd nemal preukázanú žiadnu zmenu pomerov na strane otca. Zároveň konštatoval, že mu nepribudla žiadna vyživovacia povinnosť. 3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že otec maloletých detí ďalej poukazoval na svoje znížené schopnosti platiť výživné svojimi výdavkovými pomermi titulom mesačných splátok dvoch úverov (125 + 290 Eur), k čomu okresný súd uviedol, že z predložených výpisov z úverov vyplynulo, že tieto úvery, ako aj ich splátky vznikli ešte v roku 2023, teda ich otec mal už v čase poslednej úpravy výživného a k žiadnej zmene pomerov nedošlo. Okrem toho okresný súd zdôraznil, že vyživovacia povinnosť rodiča k jeho nezaopatrenému dieťaťu má vždy prednosť pred inými ako nevyhnutnými výdavkami. Pokiaľ otec ako na dôvod zmeny pomerov poukazoval na zhoršenie vzťahov a komunikácie medzi rodičmi a obmedzovanie jeho v styku s maloletými deťmi, k tomu okresný súd uviedol, že tieto skutočnosti neboli spôsobilé privodiť zmenu úpravy výšky výživného. Naviac z vykonaného dokazovania vyplynulo, že rodičia komunikujú a otec sa s maloletými deťmi stýka, tieto u neho aj prespávajú, o čom svedčí aj rodičmi uzavretá dohoda o úprave styku otca s maloletými deťmi v konaní vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 32P/61/2024. Okresný súd záverom konštatoval, že otec si svoju doterajšiu vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom riadne plní, nemá žiadny dlh na výživnom, teda doterajšia suma výživného je v jeho schopnostiach a možnostiach. O trovách konania okresný súd rozhodol v zmysle v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v spojení s CMP.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie otec z dôvodov uvedených v , h) v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a . Uviedol, že počas celého konania tvrdil a tvrdí, že dlhodobo, t. j. od podania návrhu nemá možnosť celkového príjmu v takej výške, v akej ho dobrovoľne priznal pri uzatváraní rodičovskej dohody v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 34P/147/2023, v ktorom okresný súd podrobne neskúmal jeho majetkové pomery, ale vychádzal len z jeho tvrdenia: „Pracujem ako vodič kamiónovej dopravy a takto zarábam v priemere 1.000 – 2.000 Eur, niekedy aj viac, poberám aj diéty, neviem v akej výške, ale mesačný príjem mám niekedy aj 3.000 Eur.“ Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, jeho čistý príjem je v súčasnosti vo výške cca 1.002 Eur mesačne, pričom v konaní nebol preukázaný opak. Všetky nepodložené tvrdenia matky o tom, že dostáva „peniaze na ruku“, v konaní vyslovene poprel a matka tieto svoje tvrdenia ničím nepreukázala. Nemá objektívnu možnosť preukázať, že nepoberá žiadny iný príjem „na ruku“, teda, že sa niečo nedeje. V zmysle ustálenej rozhodovacej súdnej praxe od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu existenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť – niečo, čo sa nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné. V týchto prípadoch sa hovorí o presune dôkazného bremena na protistranu. V civilnej procesualistike sa pre túto skutočnosť používa termín negatívna dôkazná teória. Táto teória sa uplatní vtedy, keď nie je možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré v konečnom dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná. Nie je pravdou to, že by sa mu určené výživné javilo ako štandardné/neštandardné, ale ako primerané/neprimerané k výške jeho príjmu. Pri schvaľovaní rodičovskej dohody mal možnosť dosahovať vyšší príjem, ktorý dobrovoľne v konaní priznal, a preto s dohodou súhlasil. Okresný súd pri schvaľovaní dohody ohľadom výšky príjmu vychádzal iba z jeho tvrdení. Krátko na to však prišiel o možnosť tohto iného príjmu, ktorý v konaní pochopiteľne odmietol špecifikovať, keďže nechce spôsobiť problémy sebe ani niekomu inému. V súčasnosti dosahuje čistý mesačný príjem vo výške 1.002 Eur, čo bolo preukázané jeho výplatnými pásakmi, lustráciou v sociálnej poisťovni, ako aj potvrdením zamestnávateľa. Nevie lepšie zdokladovať svoj príjem, pričom neexistenciu iného príjmu nedokáže v konaní preukázať, nakoľko to reálne nie je možné, ani to nemožno v konaní od neho spravodlivo požadovať s poukazom už na spomenutú negatívnu dôkaznú teóriu. Navrhované výživné vo výške 150 Eur na každé maloleté dieťa tvorí 30 % z jeho čistého príjmu, čo považuje za primerané svojím možnostiam a schopnostiam, ako aj potrebám

maloletých detí. S takýmto názorom sa v podstate stotožnila aj kolízna opatrovníčka, ktorá odporučila, aby výživné sa určilo podľa preukázateľných príjmových pomerov otca s prihliadnutím na starostlivosť otca o deti, vek a potreby detí a odporučila výživné na maloletú A. vo výške 160 Eur mesačne a na maloletú C. vo výške 140 Eur mesačne, s ktorou odporúčanou úpravou by súhlasil. Nie je rovnako pravdivé konštatovanie okresného súdu, že si vyživovaciu povinnosť plní riadne, pretože voči nemu je momentálne na návrh matky vedená exekúcia na vymoženie výživného. K začatiu exekúcie došlo z dôvodu, že kvôli výraznému poklesu svojho príjmu nebol schopný platiť výživné načas, pričom matka túto skutočnosť okamžite po pár dňoch omeškania využila na podanie návrhu na vykonanie exekúcie. Je pravdou, že momentálne má zaplatené všetky splatné dávky výživného, no k ich úhrade došlo aj za finančnej výpomoci rodiny, ako aj z dôvodu obdržania daňového bonusu na maloleté deti vo výške 3.300 Eur. Platenie výživného v aktuálne stanovenej výške 1.000 Eur nie je pre neho dlhodobo udržateľné a možné, obzvlášť za situácie, kedy spláca dva úvery v G. G. v celkovej výške mesačných splátok 415 Eur. Momentálne vykazuje na svojom jedinom bankovom účte záporný zostatok. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že bude povinný prispievať na výživu maloletej A. sumou 150 Eur mesačne a na výživu maloletej C. výživným vo výške 150 Eur mesačne, a to vždy do 20. dňa príslušného mesiaca vopred k rukám matky s účinnosťou od právoplatnosti tohto rozsudku.

5. Matka k odvolaniu otca uviedla, že pokiaľ otec poukazuje na fakt, že vymáha výživné pre maloleté deti cestou súdneho exekútora, napriek tomu, že on má splatené všetky dávky výživného, tak uvedené je irelevantné. Otec si neplnil riadne vyživovaciu povinnosť v súlade so súdnym rozhodnutím nie však preto, že by nemal peniaze, ale preto, že jej tieto nedával včas. S výživným býval v omeškaní aj viac ako 10 dní, pričom s financiami jej museli pomáhať rodičia a takto mohla financovať potreby maloletých detí. Má za to, že okresný súd riadne posúdil vec, zistil skutkový stav veci, v odôvodnení rozsudku sa vysporiadal so všetkými námietkami otca prednesenými na pojednávaní a správne ustálil, že k zmene pomerov účastníkov konania nedošlo. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

6. Krajský súd, ako súd odvolací ( v spojení s ), po zistení, že odvolanie podal oprávnený účastník konania ( ) v zákonom stanovenej lehote ( v spojení s ), preskúmal vec v rozsahu danom v a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario v spojení s ) potvrdil rozsudok okresného súdu podľa , keďže dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení zákona o rodine, správne a zákonne rozhodol o návrhu otca na zníženie výživného, v odôvodnení sa vysporiadal s podstatnými okolnosťami prejednávaného prípadu a s jeho závermi sa v tejto časti odvolací súd v celom rozsahu stotožnil a poukazuje na ne cez úpravu v , 2 tak, ako sú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku súdu prvej inštancie. 7. Odvolací súd za aplikácie v spojitosti s z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/ týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa . 8. Pripomína odvolací súd, že hodnotenie dôkazov v zmysle je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten- ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. 9. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje

rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané otcom v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné: 10. V zmysle ustanovenia zákona o rodine v spojení s predstavuje práve zmena pomerov hmotno-právnu podmienku pre zmenu predchádzajúceho súdneho rozhodnutia o výživnom. Zmena pomerov musí byť podstatná a musí sa týkať okolností, ktoré odôvodňujú výšku výživného za podmienky, že sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase predchádzajúceho rozhodnutia. Zmena pomerov pritom môže byť odôvodnená buď subjektívne - okolnosťami na strane povinného, resp. na strane oprávneného, alebo objektívne - vývojom životných nákladov.

11. Podstatná zmena pomerov musí byť v súdnom konaní dostatočne preukázaná, takže súd musí preto podrobne skúmať pomery na strane účastníkov v čase pôvodného rozhodnutia o výživnom a porovnať ich s aktuálnymi pomermi. Povinnosťou súdu v konaní o zníženie výživného je predovšetkým podrobne porovnať zmenu odôvodnených potrieb na strane plnoletého dieťaťa vo vzťahu k primeranosti určeného výživného, životnej úrovne rodičov s poukazom na vek, zdravotný stav, schopnosť starať sa o seba, pravidelné, ako aj náhodné výdavky dieťaťa v súvislosti so štúdiom, ako aj jeho kultúrnymi, športovými a inými voľnočasovými aktivitami. Rovnako na strane povinných osôb súd musí porovnávať a preukazovať ich aktuálne schopnosti, možnosti a majetkové pomery za účelom ich porovnania s pomermi v čase posledného rozhodovania, aby mohol dospieť k záveru, buď o podstatnej zmene pomerov, prípadne k záveru, že k zmene pomerov nedošlo, a to v súvislosti s príjmami rodičov dieťaťa, počtom ich vyživovacích povinností, osobných a materiálnych pomerov v nadväznosti na vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, vedomosti, pracovné skúsenosti, ako aj situáciu na trhu práce a podobne. Majetkové pomery treba posudzovať komplexne, nakoľko zahŕňajú jednak majetok povinného ako objektívnu kategóriu a jednak jeho životný štandard, ktorým sa prezentuje navonok.

12. Pri zmene pomerov je nutné prihliadať ku všetkým okolnostiam, ktoré majú podstatný vplyv na posúdenie výšky vyživovacej povinnosti a ktoré sa závažnejším spôsobom prejavili v pomeroch účastníkov konania v porovnaní s ich pomermi v čase poslednej úpravy. Preto aj dokazovanie súdu sa musí starostlivo orientovať na to, či došlo k zmene pomerov, t.j. musia byť spoľahlivo zistené okolnosti rozhodujúce pre pôvodne stanovené výživné a okolnosti rozhodujúce pre stanovenie výživného v čase, keď sa rozhoduje o novej úprave. Zmena pomerov z času vyhlásenia rozsudku nemôže byť akákoľvek, musí ísť o podstatnú oproti času, keď súd rozhodoval o úprave výkonu rodičovských práv a povinnosti. Na tom, aby súd mohol viesť dokazovanie o novom návrhu si musí ako 1. krok najprv ustáliť, či došlo k zmene pomerov a následne, či došlo k takej zmene pomerov, ktorú možno chápať ako podstatnú oproti pôvodným okolnostiam. Zo skutočnosti, že zmena pomerov je hmotnoprávnym základom pre nové rozhodnutie, vyplýva, že súd je vždy povinný zistiť a ustáliť v takýchto rozhodnutiach všetkých okolností, za ktorých výroku rozsudku dospel. Tiež je povinný uviesť ich v odôvodnení rozhodnutia. 13. V preskúmavanej veci sa otec domáha zníženia výživného, ktoré bolo pôvodne určené rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 34P/147/2023-38 zo dňa 10.01.2024, preto bol súd prvej inštancie povinný zistiť a porovnať pomery účastníkov v čase tohto posledného rozhodovania a ich súčasné pomery, čo okresný súd aj urobil. Pokiaľ ide o pomery na strane maloletých detí, súd prvej inštancie nevzhliadol zmenu pomerov na ich strane, rovnako nevzhliadol zmenu pomerov na strane matky maloletých detí, pričom tento záver okresného súdu nebol spochybnený odvolacou argumentáciou otca. Odvolaním otec napádal záver okresného súdu vo vzťahu k vyhodnoteniu zmeny pomerov na jeho strane, ktorá mala spočívať v strate možnosti dosahovať príjem ním tvrdený v čase posledného rozhodovania súdu prvej inštancie.

14. Konštatuje primárne odvolací súd, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 34P/147/2023-38 zo dňa 10.01.2024 bolo manželstvo rodičov maloletých detí rozvedené; vo vzťahu k úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom bola schválená rodičovská dohoda, v ktorej sa otec zaviazal prispievať na výživu maloletých detí po 500 Eur mesačne, pričom odôvodnenie pre svoju stručnosť nedáva odpoveď na žiadnu z rozhodujúcich otázok týkajúcimerov maloletých detí alebo povinných osôb (rodičov) v čase tohto rozhodovania. Okresný súd v čase schválenia rodičovskej dohody o výživnom na maloleté deti vychádzal z dohody rodičov, nejednalo sa o autoritatívne rozhodnutie súdu, ktoré by vyplynulo z podrobného skúmania majetkových pomerov rodičov. Pokiaľ rozsudok ani spisový materiál neobsahoval potrebné skutočnosti pre vyhodnotenie zmeny pomerov

účastníkov konania v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení, potom nezostávalo okresnému súdu iné, než vykonať dokazovanie (výsluchom účastníkov, listinnými dôkazmi a pod.) aj na preskúmanie minulých pomerov účastníkov, najmä vo vzťahu k jedinej tvrdenej zmene pomerov, a to príjmu na strane otca maloletých detí. Bez toho totiž porovnanie pomerov, ktoré tvorí základ pre vyslovenie záveru, či sú dôvody na zmenu výživného, alebo nie sú, nebolo možné. Vágne opísanie príjmových pomerov otca pri schvaľovaní rodičovskej dohody v čase posledného rozhodnutia súdu uvedením rozpätia/odhadu 1.000 – 3.000 Eur mesačne (teda rozdiel 2.000 Eur mesačne) v závislosti od odpracovaných jázd, diét a iných príplatkov nepredstavovalo pre vyhodnotenie zmeny pomerov dostatočný skutkový základ, nakoľko nešlo o záväzný skutkový záver okresného súdu, ale o vyjadrenie účastníka. Z vykonaného dokazovania okresným súdom jednoznačne vyplynulo, že nedošlo k žiadnej zmene zamestnania, pracovného zaradenia ani príjmu otca, ktorý by predstavoval relevantnú zmenu pomerov v zmysle § 78 zákona o rodine. Otec aj naďalej pracuje u toho istého zamestnávateľa – H. F. G., G. G. XXX XX I. G. XXX, J.: XX XXX XXX, vykonáva rovnakú činnosť - vodič nákladného vozidla betón-pumpy, jeho čistý mesačný príjem sa pohybuje na úrovni 1.002 Eur (Potvrdenie o príjme, č.l. 30 spisu okresného súdu) – presne ako v čase schválenia rodičovskej dohody. Zároveň otcovi nepribudla žiadna ďalšia vyživovacia povinnosť, ktorú by bolo potrebné v rámci jeho schopností a možností zohľadniť. 15. Po vykonaní odvolacieho prieskumu, odvolací súd konštatuje, že pokiaľ návrh otca na zníženie výživného, jeho argumentácia pred súdom prvého stupňa, ako i odvolacieho súdu neobsahuje žiadne konkrétne údaje o „stratenom príjme“, jeho zdroji, charaktere alebo dôvode jeho zániku, otec sa výslovne odmietol k tejto časti vyjadriť s odôvodnením, že nechce spôsobovať problémy sebe ani iným osobám, tak takto nekonkrétne a ničím nepreukázané tvrdenie nemôže obstáť ako dôkaz preukazujúci zmenu pomerov v zmysle zákona o rodine. Zásadným aspektom rozhodovania o zmene výživného je preukázanie objektívnej zmeny oproti predchádzajúcemu stavu, a nie subjektívny pocit rodiča, že ním dobrovoľne dohodnutá výška výživného je neprimeraná. Obranu otca odvolací súd považuje za nepresvedčivú až účelovú, keďže v predchádzajúcom konaní o určení vyživovacej povinnosti otec tvrdil svoj príjem, konkrétne a detailne – uvádzal dokonca aj možnosť dosahovať príjem až 3 000 eur mesačne. Teda v čase, keď príjem podľa vlastných slov poberal, a potenciálne teda „mohol spôsobiť“ spomínané problémy, nemal problém tieto údaje deklarovať pred súdom. Naproti tomu, v čase, keď údajne príjem už nemá, odmieta jeho (ne)existenciu vysvetliť. Dodáva sa, že vychádzajúc z článku 6 základných princípov , v spojitosti s ustanoveniami a , súd je povinný zistiť skutočný stav veci, pričom postupuje v súčinnosti s účastníkmi konania a je povinný na účely zistenia skutočného stavu veci vykonať všetky potrebné dôkazy, aj keď ich účastníci konania nenavrhli (tzv. vyšetrovací princíp, ktorý je v mimosporovom procese úzko spätý s princípom oficiality a princípom materiálnej pravdy, ktoré súvisia s objemom a kvalitou zistených skutočností právne relevantných pre meritórne rozhodnutie). I keď zákon nerezignuje v mimosporových konaniach na procesnú aktivitu účastníkov konania, zodpovednosť za zistenie skutočného stavu veci je bremenom súdu, keďže vylučuje, resp. obmedzuje využitie procesnej zodpovednosti účastníkov konania za výsledok konania, teda ho možno identifikovať ako „potlačenie subjektívneho dôkazného bremena“. Ako vyplýva z uznesenia ÚS SR z 24. apríla 2003 sp. zn. IV. ÚS 78/03 všeobecný súd je povinný a oprávnený v nesporových konaniach vykonávať dôkazy nielen v rozsahu svojej zákonnej kompetencie, ale aj v rozsahu ústavnej zodpovednosti za zistenie skutkového stavu, ktoré dôkazy nemôžu závisieť od vôle účastníkov konania. I keď má súd povinnosť zistiť skutočný stav veci, toto nie je možné dosiahnuť bez súčinnosti účastníkov konania, a preto zákon aj v týchto veciach trvá na naplnení základných procesných povinností (povinnosti tvrdenia právne relevantných skutočností a dôkazná povinnosť). Zistený skutkový stav v intenciách už naďalej nie je potrebné overovať vykonaním ďalších dôkazov. Toto by bolo aj v rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania, ak by súd ďalej zisťoval to, čo bolo preukázané predloženými dôkazmi. Pokiaľ účastník v takomto type konania namieta, že skutočný stav bol iný, je povinný aspoň relevantne skutkový stav predloženými dôkazmi spochybniť, pričom toto nemôže ponechať na povinnosť súdu podľa , k čomu však v prejednávanej veci nedošlo. 16. K odvolacej námietke otca o tzv. negatívnej dôkaznej teórii odvolací súd uvádza, že nemožno aplikovať v prejednávanom prípade princíp obrátenia dôkazného bremena len preto, že otec tvrdí výrazný pokles svojho príjmu. Odvolací súd primerane a podporne uvádza, že odborná literatúra v tomto smere uvádza, že „Negatívnu dôkaznú teóriu určite nemožno prijímať všeobecne, pretože v praxi môžu nastať prípady, keď je možné preukazovať aj negatívne skutočnosti. Uplatňovanie negatívnej dôkaznej teórie teda nemôže byť bezbrehé, pretože pri preukazovaní negatívnej skutočnosti nie vždy dôkazné bremeno prechádza na protistranu. Nie je totiž úplne pravda, že dokázať je možné len to, čo existuje a nie to, čo neexistuje. Napríklad žalovaný sa bráni tým, že on nemohol poškodiť plot žalobcu, pretože v dobe, keď plot spadol, v mieste vzniku škody vôbec nebol. Neexistenciu je možné v tomto

prípade preukázať dôkazom o existencii inej skutočnosti, ktorá súdom preskúmavanú neexistenciu (neprítomnosť žalovaného v mieste vzniku škody v dobe, keď ku škode došlo) vylučuje. Ako ale možno vidieť na citovanom príklade, žalovaný nepreukazuje, že plot bol poškodený, čo práve tvrdí žalobca, ale preukazuje skutočnosť, ktorú tvrdí, t. j. že v čase poškodenia plota v danom mieste nebol“ (UHAĽ, M.: Dokazovanie negatívnej skutočnosti v uznesení Najvyššieho súdu SR, nevyvrátiteľná domnienka a negatívna dôkazná teória. In: Bulletin slovenskej advokácie, č. 1-2/2015; SVOBODA, K.: Dokazování. Praha : ASPI – WoltersKluwer, 2009, s. 29). Z uvedeného vyplýva, že v niektorých prípadoch je objektívne možné preukázať neexistenciu určitej skutočnosti prostredníctvom iných existujúcich (pozitívnych) komplementárnych skutočností, ktoré túto negatívnu skutočnosť potvrdzujú (preukazujú). Tvrdenie otca samo osebe podľa odvolacieho súdu nezakladá v prejednávanom prípade nemožnosť dôkazu – otec mohol predložiť napríklad výpisy z účtov, záznamy o dochádzke, pracovné výkazy alebo iné podporné doklady preukazujúce, že jeho príjem je stabilne na nižšej úrovni, než v čase dohody, ako aj dôkazy preukazujúce odzrkadlenie zníženie jeho príjmu v životnej úrovni. Pokiaľ otec v odvolaní tvrdil schopnosť uhrádzať určené výživné na maloleté deti s finančnou pomocou svojej rodiny, ako aj z dôvodu obdržania daňového bonusu na maloleté deti vo výške 3.300 Eur, ani tieto skutočnosti otec žiadnym spôsobom nepreukázal. 17. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku a súvisiaci výrok o trovách konania potvrdil ako vecne správne rozhodnutie cez úpravu v , 2 v spojení s a v podrobnostiach naň opäť i na tomto mieste odkazuje. 18. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa v spojení s a tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu. 19. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa , v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa , dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa , povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Podľa , rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa , dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa , dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa , dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa , dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa , dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa , dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa , v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.