Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4Cob-111-2025.pdf
PDF · 94.39 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/111/2025
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Júliusa Tótha a členov senátu JUDr. Mareka Kotoru a JUDr. Moniky Šabľovej, v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., sídlo: Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, právne zastúpeného: ČOLLÁK & PARTNERI advokátska kancelária s.r.o., sídlo: ul. Floriánska 19, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 45 946 868, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/X, XXX XX D., právne zastúpenému: kochan advokáti s.r.o., sídlo: Wuppertálska 3159/67, 040 23 Košice – mestská časť Sídlisko KVP, IČO: 54 901 413, o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Košice č. k. 30Odi/1/2024 – 152 zo dňa 5.februára 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Potvrdzuje uznesenie Mestského súdu Košice č. k. 30Odi/1/2024 - 152 zo dňa 5.februára 2025 v napadnutom výroku II.
II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie uznesením č. k. 30Odi/1/2024 – 152 zo dňa 5.februára 2024 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) rozhodol tak, že výrokom I. konanie zastavil a výrokom II. žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Výrok II. uznesenia súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na § 256 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) pričom mal za to, že žalobca bol stranou sporu, ktorá procesne zavinila zastavenie konania, a to späťvzatím žaloby v celom rozsahu. Súd prvej inštancie mal za to, že ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom alebo sčasti zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je možné vyvodzovať súvislosť a teda ani procesné zavinenie medzi chovaním žalovaného vo vzťahu k žalobe. V konaní žalobca žiadal súd, aby zrušil oddlženie žalovaného pre nepoctivý zámer, pričom následne zobral žalobu späť z iných objektívnych príčin a nie pre správanie žalovaného. Súd prvej inštancie preto právne uzavrel, že nie je dôvod pričítať procesné zavinenie žalovanému, a teda trovy žalovaného má znášať žalobca.
3. Žalobca doručil v zákonom stanovenej lehote súdu prvej inštancie odvolanie proti výroku II. uznesenia, ktoré oprel o odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania alebo alternatívne, že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3.1. Odvolanie odôvodnil tým, že podľa neho sú v konaní dané okolnosti hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného až na pojednávaní konanom dňa
5.2.2025, na základe ktorého bol zistený majetkový stav žalovanej, čo nebolo možné zistiť pri podaní žaloby. Okolnosti podania návrhu na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer žalovaného v spojení s následným procesným vývojom tohto civilného sporového konania, možno z pohľadu odvolateľa vnímať ako osobité okolnosti, ktoré bolo možné posúdiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa, čo však súd prvej inštancie neurobil. Formálne uprednostnenie aplikácie § 256 ods. 1 CSP namiesto § 257 CSP, a to bez zohľadnenia osobitných aspektov a samotnej podstaty tohto civilného sporového konania potvrdzujúceho informačnú asymetriu žalobcu, považuje odvolateľ za vecne nesprávny postup súdu prvej inštancie zakladajúci dôvodnosť podaného odvolania.
3.2. Ďalej poukázal na to, že v čase podania návrhu na zrušenie oddlženia žalovaného bez svojho zavinenia nemal vedomosť a nemal ani zákonnú možnosť a schopnosť preveriť okolnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania a zabezpečiť dôkazy na ich preukázanie. K zisteniu týchto okolností došlo až na základe procesnej aktivity samotného súdu prvej inštancie, ktorý vyhovel návrhu odvolateľa na vykonanie dokazovania, pričom nakoľko odvolateľ ako žalobca nedisponoval zákonnou možnosťou preverenia majetkových pomerov žalovaného, odvolateľ využil svoje právo zakotvené v ust. § 166f ZKR a domáhal sa prešetrenia súladnosti postupu žalovaného cestou všeobecného súdnictva. Podaný návrh považoval za dôvodný s poukazom na ust § 166g ods. 1, § 166g ods. 2 písm. c), f), h) ZKR. Postupom súdu prvej inštancie došlo podľa odvolateľa k faktickému vyrovnaniu informačnej asymetrie vzťahu medzi odvolateľom a žalovaným, a až závery takéhoto postupu súdu priniesli informácie o stave a statuse jeho osoby. Tieto okolnosti priebehu sporového konania odôvodňujú podľa odvolateľa aplikáciu § 257 CSP.
4. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril svojim podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 11.4.2025, ktorým navrhol odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, pričom mal za to, že žalobca si musel byť vedomý rizika spojeného s podaním žaloby. Podľa žalovaného neobstojí argument žalobcu vo vzťahu k tomu, že sa má jednať o okolnosti, ktoré by bolo možné posúdiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa žalovaného je v danej veci procesné zavinenie čisto na strane žalobcu a žalovaný nevykonal v konaní žiadne úkony, na základe ktorých by bol žalobca nútený zobrať žalobu späť. Poukázal pritom na to, že žalobca sa domáhal zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer vo vzťahu ku všetkým zákonným dôvodom v zmysle ust. § 166g ods. 2 ZKR, pričom celú dobu niesol riziko možnosti neúspechu v spore.
5. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 29.05.2025 sa žalobca vyjadril k stanovisku žalovaného, ktoré označil za zavádzajúce, nedostatočné a vecne nesprávne v celom rozsahu. Ďalej uviedol, že mal v čase a priestore za dôvodné iniciovať súdne konanie a toto inicioval výlučne na vlastné náklady s vedomím prípadného procesného neúspechu. Súd pri „ex ante“ kontrole pri vyhlasovaní konkurzu nemá reálnu možnosť skúmať platobnú schopnosť, nemá možnosť posúdiť reálne schopnosti a možnosti navrhovateľa plniť dlhy a musí sa uspokojiť s navrhovateľom tvrdenými skutočnosťami, (ne)pravdivosťou a (ne)úplnosťou informácii ním poskytnutých – týkajúcich sa prioritne finančnej, majetkovej situácie a sociálnych možností a osobných schopností. Podľa žalobcu za daného skutkového a právneho základu nemožno vylúčiť nepoctivý zámer dlžníka pri takomto úkone, najmä ak má byť „oddlžením“ zbavený všetkých svojich dlhov, a teda je „motivovaný“ uviesť (prípadne zamlčať) také informácie, ktoré povedú k oddlženiu ako tie, ktoré nepovedú. Z uvedeného je na mieste iniciácia „ex post“ kontroly prostredníctvom návrhu žalobcu (dotknutého veriteľa) na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer. Účelom tohto konania je náležité, obsahovo a materiálne skúmanie (ne)poctivosti zámeru dlžníka, prostredníctvom všetkých dostupných dôkazov týkajúcich sa veci samej, bez ohľadu na to, od koho dôkazná iniciatíva vzišla. Späťvzatie žaloby neučinil nedôvodne, ako sa snaží žalovaný svojou argumentáciou predostrieť, ale na základe informácii a skutočností, ktorými z objektívnych dôvodov a bez iniciovania súdneho konania nemohol disponovať ani sa s nimi iným spôsobom oboznámiť. Späťvzatie žaloby v tomto konaní a jeho následok v podobe zastavenia konania je v prospech žalovaného. Práve žalovaný je ten, kto má povinnosť preukázať svoj poctivý zámer pri oddlžení a svoju platobnú neschopnosť, ktorá sa v prípade prehlásenia o platobnej neschopnosti v návrhu na vyhlásenie konkurzu len predpokladá a teda ide o vyvrátiteľnú domnienku.
6. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 6.6.2025 sa žalovaný vyjadril k stanovisku odvolateľa. V podstatnom rozsahu zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácii vo vzťahu k zavineniu trov konania žalobcom. Ďalej uviedol, že sa nestotožňuje s názorom odvolateľa o tom, že dôkazné bremeno vo vzťahu k poctivému zámeru leží na žalovanom. Je podľa žalovaného len na odvolateľovi, aby zvážil
pre a proti, a vyhodnotil všetky skutočnosti a dostupné dôkazy, ktorými je schopný preukázať nepoctivý zámer žalovaného. Späťvzatie žaloby podľa žalovaného potvrdzuje len to, že odvolateľ sa stotožnil s argumentáciou žalovaného ako aj s dôkaznou situáciou výrazne hrajúcou v neprospech odvolateľa.
7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou a proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné. Odvolanie bolo prejednané bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani si to nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolanie prejednal podľa § 379 až § 385 Civilného sporového poriadku a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti bolo vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd z nižšie uvedených dôvodov podľa § 387 CSP potvrdil.
8. Podľa § 365 (Odvolacie dôvody) ods. 1 písm. h) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Žalobca vo svojom odvolaní deklaroval odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, pričom s ohľadom na nižšie uvedené má odvolací súd za to, že odvolací dôvod nie je daný.
11. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje, že dôvody, ktoré viedli súd prvej inštancie k jeho rozhodnutiu, boli správne. Podľa zistenia odvolacieho súdu nie sú dané žiadne odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 CSP, ktoré by mohli privodiť zmenu, prípadne zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.
12. Len na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého výroku uznesenia odvolací súd uvádza, že v prejednávanom spore rozhodoval súd prvej inštancie na základe žaloby žalobcu voči žalovanému o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer. Žalovaný navrhoval žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Na pojednávaní dňa 5.2.2025 žalobca zobral žalobu v celom rozsahu späť, žiadal konanie zastaviť a nepriznať stranám nárok na náhradu trov konania. Uviedol, že dôkazná situácia nastala až vykonaním dôkazu (dopyt na Sociálnu poisťovňu) a nie tým, že by žalovaný preukázal, že nemal poctivý zámer.
13. Mestský súd Košice uznesením č. k. 30Odi/1/2024 – 152 zo dňa 5.februára 2025 konanie zastavil (výrok I.) a o trovách konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP tak, žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).
14. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
15. Podľa § 257 Civilného sporového poriadku, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
16. Podľa prvej vety § 166f ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“), veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi alebo jeho dedičom do šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára na súde, ktorý rozhodol o oddlžení, ak preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer.
17. Vychádzajúc z obsahu § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí vo všeobecnosti zásada, že pokiaľ niektorá zo strán sporu zaviní zastavenie konania, tak súd voči nej prizná právo na náhradu trov konania protistrane. Súd pritom je povinný skúmať procesné zavinenie na oboch stranách sporu. Súd prvej inštancie vzhľadom na zastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom dospel k záveru, že zastavenie konania v prejednávanom prípade zapríčinil žalobca.
18. Odvolací súd sa s uvedeným záverom plne stotožňuje. Uvedená zásada neplatí iba vo výnimočných prípadoch, kedy súd neprizná právo na nahradenie trov konania a to konkrétne za situácie, keď existujú dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP). Dôvody, ktoré by umožňovali aplikáciu ustanovenia § 257
CSP nie sú špeciálne upravené a v zásade je táto otázka ponechaná na voľnú úvahu súdu. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje určitý materiálny korektív aplikácie ustanovení § 255 a nasl. CSP upravujúcich postup súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Odvolací súd však má za to, že v prejednávanom prípade neboli dané žiadne dôvody pre aplikáciu § 257 CSP.
19. Vo vzťahu k aplikácii § 257 CSP odvolací súd, nasledujúc závery najvyšších súdnych autorít (napríklad: 4Cdo/106/2024 zo dňa 29.5.2025, I. ÚS 387/2019, I. ÚS 469/2013), má za to, že každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010 či sp. zn. 3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. V prípade jeho aplikácie však platí, že musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (m. m. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 14/99, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2000 a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 469/2013).
20. S ohľadom na nesporné procesné zavinenie žalobcu na zastavení konania (späťvzatie žaloby) a vyššie uvedené závery ohľadom posudzovania uplatnenia § 256 a § 257 CSP v prejednávanej veci, je zrejmé, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď pre aplikáciu § 257 CSP nevzhliadol žiaden dôvod a preto je odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania vecne správne. Zjednodušene odvolací súd dodáva, že žalobca nesie plnú procesnú zodpovednosť za svoj úspech alebo neúspech v konaní, pretože je iba na jeho vlastnom rozhodnutí to, či s dôkaznými prostriedkami, ktoré má k dispozícii podá žalobu alebo nie.
21. Odvolací súd naviac dodáva, že z činnosti súdu je odvolaciemu súdu známe, že odvolateľ sa aplikácie § 257 CSP domáha aj v iných konaniach s rovnakým predmetom konania a v rovnakej procesnej situácii. Aj táto skutočnosť napovedá, že okolnosti, na ktoré poukazuje odvolateľ nie sú tak mimoriadnymi a výnimočnými okolnosťami, aké sú v zmysle § 257 CSP predpokladom nepriznania náhrady trov konania. Naopak, okolnosti, na ktoré odvolateľ poukazuje sú pre konanie o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer príznačné do tej miery, že by sa aplikácia § 257 CSP stala v týchto konaniach nie výnimočnou, ale naopak pravidlom, čo podľa názoru súdu nezodpovedá zámerom zákonodarcu.
22. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
23. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na neúspech žalobcu v odvolacom konaní, priznal odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.
25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).