Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_43Cob-5-2025.pdf
PDF · 121.58 KB
Case nature
Area
Subarea
43Cob/5/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Miriam Kamenskej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a JUDr. Martiny Holecovej v právnej veci žalobcu SOUFFLET Agro Slovakia j.s.a., so sídlom Stará Vajnorská 2672/90, 831 04 Bratislava – mestská časť Nové Mesto, IČO: 53 253 426, v konaní zast. Advokátska kancelária Beňová, s. r. o., so sídlom Blumentálska 8, 811 07 Bratislava, IČO: 47 232 366 proti žalovanému Štefan Kováč, nar: XX.XX.XXXX, Hrabovka 26/0, 913 32 Hrabovka, IČO: 36 120 065, v konaní zast. MÚDRY & MINÁRIKOVÁ advokátska kancelária, so sídlom Palackého 6403, 911 01 Trenčín, IČO: 52 418 219 o zaplatenie 26.496,41 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozhodnutiu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 22Cb/77/2023-97 zo dňa 19. augusta 2024, takto
r o z h o d o l :
I. Rozhodnutie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 22Cb/77/2023-97 zo dňa 19. augusta 2024 v napadnutom výroku II. a výroku III. p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie istiny 2.300,- Eur zastavil; vo výroku II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 24.194,41 Eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 8.108,80 Eur od 01.12.2020 do 15.02.2024, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 7.608,80 Eur od 16.02.2024 do 21.03.2024, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 7.008,80 Eur od 22.03.2024 do 09.04.2024, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 6.408,80 Eur od 10.04.2024 do 04.06.2024, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 5.808,80 Eur od 05.06.2024 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 1.456,- Eur od 01.12.2020 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 4.393,01 Eur od 01.08.2021 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 3.921,- Eur od 01.12.2021 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 1.272,- Eur od 01.11.2021 do zaplatenia, s úrokom s omeškania 9% ročne zo sumy 4.725,- Eur od 01.11.2021 do zaplatenia, s úrokom s omeškania 9% ročne zo sumy 2.620,- Eur od 01.12.2020 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku III. žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením.
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa voči žalovanému domáhal zaplatenia 26.496,41 Eur s príslušenstvom s tým, že právny predchodca žalobcu ako predávajúci uzavrel so žalovaným ako kupujúcim Kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bolo dodanie osiva a chemických prípravkov na ochranu rastlín, na ktoré boli vystavené faktúra č. 5130103034 zo dňa 21.07.2020 na sumu 1.956,-0 Eur so splatnosťou dňa 30.11.2020, z ktorej bolo čiastočne plnené v sume 500,-
Eur; faktúra č. 5130106804 zo dňa 14.09.2020 na sumu 4.393,01 Eur so splatnosťou dňa 31.7.2021; faktúra č. 5130112046 zo dňa 26.02.2021 na sumu 3.921,60 Eur so splatnosťou dňa 30.11.2021; faktúra č. 5130112896 zo dňa 19.03.2021 na sumu 1.272,- Eur so splatnosťou dňa 31.10.2021; faktúra č. 5130113749 zo dňa 31.10.2021 na sumu 4.725,- Eur so splatnosťou dňa 31.10.2021; faktúra č. 5130098566 zo dňa 31.03.2021 na sumu 10.108,80 Eur so splatnosťou dňa 30.11.2020, z ktorej bolo čiastočne plnené v sume 2.000,- Eur a faktúra č. 5130100432 zo dňa 28.05.2020 na sumu 2.620,- Eur so splatnosťou dňa 30.11.2020. Dňa 22.09.2021 žalovaný svoj dlh písomne uznal podpísaním Uznania dlhu a dohody o splátkach, pričom sa s právnym predchodcom žalobcu dohodol, že uhradí svoj dlh v splátkach počas roku 2022, pričom v zmysle čl. III. Uznania dlhu a dohody o splátkach bol právny predchodca žalobcu oprávnený požadovať úroky z omeškania vo výške 9 % p.a. spätne k dátumu pôvodne stanovenej splatnosti. Po podpísaní Uznania dlhu a dohody o splátkach uhradil žalovaný dňa 02.03.2022 sumu 1.000,- Eur, dňa 25.04.2022 sumu 500,- Eur, dňa 04.05.2022 sumu 500,- Eur a dňa 22.11.2022 sumu 500,- Eur. Následne Zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretou medzi obchodnou spoločnosťou SOUFFLET AGRO a.s., Prostějov, IČ: 47 115459 ako postupcom a žalobcom ako postupníkom bol na žalobcu postúpený žalobou uplatňovaný nárok a postúpenie žalovanej pohľadávky bolo žalovanému oznámené listom zo dňa 08.11.2022, na čo žalovaný uhradil dňa 22.11.2022 čiastku v sume 500,- Eur.
3. Žalovaný s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo/4936/2010 zo dňa 19.09.2011 bol názoru, že žalobca jednoznačne nepreukázal svoj nárok z dôvodu, že ako jediný relevantný dôkaz, resp. podporný dôkaz slúžia faktúry, pričom však svoj nárok nepreukázal, napríklad dodacími listami. Žalovaný tiež namietal, že uznanie dlhu nespĺňa základné náležitosti právneho úkonu, keď žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že príloha číslo 1, ktorá mala presne špecifikovať záväzok žalovaného, bola žalovanému aj predložená. Táto príloha neobsahuje ani dátum a ani podpis žalovaného. Uznanie dlhu tiež obsahuje informácie dopísané ručne, a teda nie je evidentné a preukázané, či tieto boli uvedené už pri podpise tejto listiny. Poukázal, že z ustálenej súdnej judikatúry vyplýva, že uznaním dlhu sa dlžník nezbavuje možnosti uplatňovať v súdnom konaní námietky týkajúce sa dôvodu alebo výšky nároku veriteľa. Žalovaný súčasne uviedol, že uznáva faktúru č. 5130098566 a túto riadne plní a mal za to, že suma vo výške 2.500,- Eur mala byť v celom rozsahu započítaná na úhradu tejto faktúry, a to z dôvodu, že túto ako jedinú uznáva, eviduje ju vo svojom účtovníctve, na túto faktúru bola vyhotovená objednávka, bol predložený dodací list a tovar bol dodaný. Faktúru č. 5130106804, ani faktúru č. 5130112896 žalovaný vo svojom účtovníctve neeviduje. Ostatné faktúry síce odovzdal do účtovníctva, avšak s výhradou, že fakturované čiastky neboli žalobcom špecifikované.
4. Súd prvej inštancie vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby z dôvodu čiastočnej úhrady žalovanej sumy žalovaným po podaní žaloby, konanie v časti o zaplatenie istiny 2.300,- Eur zastavil.
5. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že aktívna vecná legitimácia žalobcu bola preukázaná Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 08.11.2022, ktorou pôvodný veriteľ žalovaného ako postupca postúpil na žalobcu ako postupníka svoje pohľadávky v sume 26.496,41 Eur voči žalovanému. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že medzi stranami nebola sporná existencia obchodnoprávneho záväzkového vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, nebola sporná ani skutočnosť, že právny predchodca žalobcu podľa objednávky dodal žalovanému tovar - osivo a chemické prípravky na ochranu rastlín a rovnako nebola sporná skutočnosť, že žalovaný podpísal listinu „Uznání dlhu a dohoda o splátkach“ zo dňa 22.09.2021. Spornou bola otázka, či listina „Uznání dlhu a dohoda o splátkach“ obsahuje náležitosti uznania dlhu žalovaným, ako i otázka, či predstavuje uznanie dlhu žalovaným len pokiaľ ide o faktúru č. 5130098566 zo dňa 28.04.2020 alebo všetkých faktúr uvedených v prílohe č. 1.
6. Súd prvej inštancie pre posúdenie platnosti predloženého Uznania dlhu a dohody o splátkach vychádzal z ustanovenia § 323 Obchodného zákonníka, keď nebolo sporné, že Uznanie dlhu a dohody o splátkach má písomnú formu, obsahuje vyhlásenie žalovaného ako dlžníka, že uznáva svoj záväzok voči veriteľovi vo výške 28.996,41 Eur. Pokiaľ žalovaný namietal, že údaje o časovom harmonograme splácania dlhu v článku II boli dopísané ručne, podľa súdu prvej inštancie táto skutočnosť nečiní právny úkon neplatným pre neurčitosť, keď bolo zrejmé, že jednotlivé splátky boli rozložené na obdobie 10 mesiacov s tým, že výsledný súčet splátok je totožný s výslednou dlžnou sumou uvedenou v samotnom texte Uznania dlhu a dohody o splátkach, ako i s výslednou sumou súčtu splatných faktúr uvedených v prílohe č. 1, tvoriacej neoddeliteľnú súčasť Uznania dlhu a dohody o splátkach. Súd prvej inštancie tiež vyhodnotil, že v Uznaní dlhu a dohode o splátkach je osoba veriteľa i osoba dlžníka jednoznačne
identifikovaná a tiež jednoznačne vyplýva, kto voči komu uznal svoj záväzok, odkazujúci na splatné faktúry špecifikované v prílohe č. 1. Podľa súdu prvej inštancie skutočnosť, že príloha č. 1, ktorá ako vyplýva z textu Uznania dlhu a dohody o splátkach, tvorí jej neoddeliteľnú súčasť, nebola osobitne podpísaná žalovaným a datovaním, nečiní uznanie dlhu neplatným právnym úkonom. Rovnako tak nie je daný žiaden dôvod spochybniť skutočnosť, že žalovaný podpisom Uznania dlhu a dohody o splátkach uznal svoj záväzok voči právnemu predchodcovi žalobcu zo splatných faktúr uvedených v predmetnej prílohe. Je zrejmé, že samotný text uznania dlhu na uvedenú prílohu výslovne odkazuje; suma, ktorú ako svoj dlh žalovaný uznal je totožná s výslednou sumou dlžných splatných faktúr a korešponduje i s harmonogramom splácania dlhu v mesačných splátkach. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že predložené písomné Uznanie dlhu a dohoda o splátkach spĺňa zákonom stanovené náležitosti. Podľa súdu prvej inštancie zo strany žalovaného neboli uvedené žiadne skutkové tvrdenia a neboli predložené ani označené také dôkazy, ktoré by existenciu záväzku žalobcu a tým i žalobou uplatnený nárok spochybnili. Súd prvej inštancie poukázal i na to, že v zmysle čl. II. Uznania dlhu a dohody o splátkach nezaplatením jedinej so splátok nastala splatnosť celého dlhu. Jednotlivé splátky boli určené nie podľa jednotlivých faktúr, ale celá dlžná suma bola rozložená na desať splátok. Žalobca tak správne započítal jednotlivé úhrady nie na konkrétnu faktúru, ktorú žalovaný ako jedinú uznáva, ale na splatenie žalovaným uznaného celého dlhu.
7. Súd prvej inštancie žalobcovi, ktorý mal v spore úspech, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
8. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podal žalovaný odvolanie v rozsahu výroku II. a výroku III. z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a teda z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietol, resp. zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II. tak, že žalobu v tejto časti zamieta a vo výroku III. tak, že žalovanému sa priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Žalovaný v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s tvrdeniami žalovaného týkajúcich sa faktúry č. 5130098566 s dátumom splatnosti dňa 30.11.2020. Žalovaný si dovoľuje upriamiť pozornosť na skutočnosť, že od začiatku nepopieral svoj záväzok v tejto časti faktúry. Ako však bolo uvedené zo strany právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 19.08.2024, žalobca nebol oprávnený z tejto faktúry žalovať sumu 8.108,80 Eur, nakoľko žalovaný ešte dňa 11.11.2022 uhradil sumu vo výške 500,- Eur a táto mala byť započítaná na úhradu tejto faktúry, nakoľko túto žalovaný ako jedinú uznáva. Uvedené je jednoznačné a preukázateľné aj tým, že žalovaný pri úhrade čiastočnej platby uviedol do poznámky pre prijímateľa (žalobcu) číslo tejto faktúry. Tak podľa § 330 ods. 1 prvá veta Obchodného zákonníka platí, že je splnený záväzok určený pri plnení dlžníkom. Žalovanému potom nie je zrejmé, prečo táto úhrada zo dňa 11.11.2022 bola svojvoľne žalobcom započítaná na iný ním zvolený záväzok, ktorý navyše žalovaný neuznáva. Uvedené pritom má jednoznačný dopad aj na správnu identifikáciu príslušenstva v petite rozhodnutia, čo je neprijateľné. Uvedené pôvodne potvrdila svojou argumentáciou aj právna zástupkyňa žalobcu, nakoľko na pojednávaní dňa 22.04.2024 uviedla, že čiastočnú úhradu je možné považovať za úhradu faktúry č. 5130098566. Na ďalšom pojednávaní dňa 19.08.2024 právna zástupkyňa žalobcu uvedené tvrdenie poprela a súd prvej inštancie sa s týmto nijakým spôsobom nevysporiadal. V tejto súvislosti je žalovaný presvedčený, že žalobca bol z predmetnej faktúry oprávnený žalovať len sumu vo výške 7.608,80 Eur. Žalovaný nemal dôvod uhrádzať inú zo žalobcom predložených faktúr, nakoľko ako uviedol pred súdom prvej inštancie, ostatné faktúry neuznáva a ani ich neeviduje vo svojom účtovníctve a nemá vedomosť o tom, o aké faktúry sa jedná a ani čo bolo ich predmetom. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo/4936/2010 zo dňa 19.09.2011. Žalobca svoj nárok odôvodňuje nezaplatením kúpnej ceny za údajne dodaný tovar, pričom jediným jeho dôkazom sú predložené faktúry. Súd prvej inštancie sa však nezaoberal skutočnosťou, že žalovaný popieral dôvodnosť predmetných faktúr. Podľa žalovaného súd prvej inštancie tiež nesprávne identifikoval tzv. skutočnosti, ktoré nie sú medzi stranami sporné, keď dôležitou súčasťou predmetu sporu bola práve konkrétna identifikácia jednotlivých objednávok žalovaného a plnení žalobcu.
10. Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že žiadal na žalobcom predloženú listinu Uznanie dlhu neprihliadať ako na dôkaz, nakoľko neobsahuje podstatné náležitosti. Je evidentné, že táto listina bola pripravovaná žalobcom, pričom zároveň špecifikácia záväzku, ktorá je obsiahnutá až v prílohe, nie je podpísaná žalovaným a žalovaný s ňou ani len nebol oboznámený. Taktiež je prinajmenšom zvláštne a podozrivé, že túto listinu žalobca podpísal už dňa 22.09.2021 a žalovaný až dňa 13.01.2022. Zároveň v Uznaní dlhu sa konštatuje, že výpočet nezaplatených faktúr je prílohou Uznania dlhu. Uvedené však žalovaný rozporoval, nakoľko táto Príloha nebola žalovaným podpísaná a žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že žalovaného s touto listinou oboznámil. S uvedeným tvrdením žalovaného sa však súd prvej inštancie taktiež nijakým spôsobom nevysporiadal. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na ustálenú judikatúru, konkrétne aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo/376/2003. Podľa žalovaného tak Uznanie dlhu nespĺňa podmienku určitosti právneho úkonu, ktorá je vyžadovaná ustanovením § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom platnosť či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho urobenia, dodatočné okolnosti nemajú vplyv na jeho platnosť. Rovnako tak žalovaný poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, podľa ktorých právny úkon je ale neurčitý, ak sa jeho predmet určí odkazom na listinu, ktorá v čase uzatvorenia zmluvy neexistuje, hoci podľa zmluvy mala byť jej súčasťou už pri uzatvorení zmluvy. Z dôvodu právnej istoty žalovaný tiež uvádzala, že uznaním dlhu sa dlžník nezbavuje možnosti uplatňovať v súdnom konaní námietky týkajúce sa dôvodu alebo výšky (rozsahu) nároku veriteľa. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie R13/88.
11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu potvrdil. Podľa žalobcu odvolacia argumentácia žalovaného je zmätočná a ak ju má žalobca chápať tak, že žalovaný namieta, že jedna z čiastkových úhrad mala byť započítaná na úhradu jednej z faktúr a nie celej sumy uznaného dlhu, tak tento argument v rámci priznaného nároku nemá právne opodstatnenie, lebo k plneniu, ktoré uvádza žalovaný, došlo až po podpise dohody o uznaní dlhu. Žalobca v návrhu podanom dňa 13.07.2023 zohľadnil všetky čiastkové úhrady žalovaného, a to aj platbu, ktorá bola z účtu žalovaného odpísaná 11.11.2022, ale hradil ju napriek postúpeniu pohľadávky na účet postupcu a na účet postupníka, teda žalobcu, bola pripísaná dňa 22.11.2022. Žalovaný počas konania neuviedol žiadnu ďalšiu čiastkovú úhradu uskutočnenú pred podaním návrhu. Z dôvodu právnej istoty žalobca uvádza, že na nové dôkazy sa pred odvolacím súdom prihliada iba z dôvodov uvedených v § 366 CSP, čo ale nie je súdená vec. Žalobca poukazuje na závery potvrdené Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 1Obdo/46/2017 zo dňa 30.01.2018 a zdôrazňuje, že uznaním záväzku vzniká nevyvrátiteľná právna domnienka o tom, že záväzok v čase uznania a v uznanom rozsahu trvá a pri popieraní tejto skutočnosti prechádza dôkazné bremeno na dlžníka. Skutočnosť, ktorej svedčí nevyvrátiteľná právna domnienka, nie je s poukazom na § 192 CSP predmetom procesného dokazovania. Ak žalovaný napádal dohodu o uznaní dlhu, avšak svoje tvrdenia, že sa týka neexistujúcich dodávok, žiadnym spôsobom nepreukázal a nevenoval sa ani vysvetleniu toho, prečo pristúpil k jej podpisu, je podľa žalobcu nutné konštatovať, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení tak, ako to správne skonštatoval aj súd prvej inštancie.
12. Súd prvej inštancie dňa 03.12.2024 žalovanému ako odvolateľovi doručoval vyjadrenie žalobcu k odvolaniu a umožnil mu vyjadriť sa k nemu najneskôr v lehote 10 dní od doručenia. Písomnosti boli do elektronickej schránky zástupcu žalovaného doručené uplynutím úložnej lehoty s fikciou doručenia dňa 19.12.2024 (§ 92 ods. 2 v spojení s § 110 ods. 1 CSP). Žalovaný sa už vo veci nevyjadril.
13. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozhodnutie verejne vyhlásil dňa 04.09.2025, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, 3 CSP).
14. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že dňa 22.09.2021 spoločnosť SOUFFLET AGRO a.s., so sídlom Prúmyslova 2170/2, 796 01 Prostějov, IČ: 471 15 459 ako veriteľ a žalovaný ako dlžník spísali Uznání dluhu a dohodu o splátkách, ktoré žalovaný podpísal dňa 13.01.2022 a v ktorej listine žalovaný ako dlžník prehlásil, že uznáva čo do dôvodu i výšky svoj dlh voči veriteľovi vo výške 28.996,41 Eur s príslušenstvom, dlh vyplýva z neuhradených faktúr, ktorých výpočet je uvedený v prílohe č. 1, ktorá tvorí
neoddeliteľnú súčasť tejto dohody. V prílohe č. 1 boli uvedené nasledovné faktúry: č. 5130103034 zo dňa 21.07.2020 v sume 1.956,00 Eur so splatnosťou dňa 30.11.2020; č. 5130106804 zo dňa 14.09.2020 v sume 4.393,01 Eur so splatnosťou dňa 31.07.2021; č. 5130112046 zo dňa 26.02.2021 v sume 3.921,60 Eur so splatnosťou dňa 30.11.2021; č. 5130112896 zo dňa 19.03.2021 v sume 1.272,- Eur so splatnosťou dňa 31.10.2021; č. 5130113749 zo dňa 31.10.2021 v sume 4.725,- Eur so splatnosťou dňa 31.10.2021; č. 5130098566 zo dňa 28.04.2020 v sume 10.108,80 Eur so splatnosťou dňa 30.11.2020; č. 5130100432 zo dňa 25.05.2020 v sume 2.620,00 Eur so splatnosťou dňa 30.11.2020.
15. Dňa 08.11.2022 spoločnosť SOUFFLET AGRO a.s., Prostějov ako postupca a žalovaný ako postupníkom uzavreli Zmluvu o postúpení pohľadávok, predmetom ktorej bolo postúpenie pohľadávky proti žalovanému v sume 26.496,41 Eur.
16. Podľa 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
17. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu a z odvolacích dôvodov uvedených a obsahovo vymedzených žalovaným v podanom odvolaní a dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď po čiastočnom späťvzatí žalobe žalobcu vyhovel a v konaní na súde prvej inštancie odvolací súd ex offo nezistil ani vady týkajúce sa procesných podmienok.
18. Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu a len na zdôraznenie správnosti dopĺňa ďalšie dôvody a zároveň v súlade s § 387 ods. 3 CSP sa vysporadúva aj s tými podstatnými tvrdeniami strán uvedenými v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa nevysporiadal, resp. dostatočne nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
19. Žalovaný aj v odvolaní zotrval na tvrdení, že listina Uznania dlhu a dohody o splátkach neobsahuje podstatné náležitosti, keď špecifikácia záväzku je obsiahnutá až v prílohe, ktorá nebola žalovaným podpísaná a žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že žalovaného s touto listinou oboznámil, a teda je zrejmé, že Uznanie dlhu nespĺňa podmienku určitosti právneho úkonu.
20. Uznanie záväzku je inštitútom zabezpečenia záväzku. Ak niekto písomne uzná svoj určitý obchodný záväzok, podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka sa predpokladá, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Význam uznania záväzku teda spočíva najmä v uľahčení procesnej situácie veriteľa v prípade súdneho uplatnenia svojho nároku voči žalovanému dlžníkovi. Zakladá totiž vyvrátiteľnú domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Dlžník môže tento predpoklad vyvrátiť, len ak preukáže opak, teda neexistenciu záväzku v čase uznania. V prípade, že dlžník neunesie bremeno tvrdenia a dôkazu o tom, že v dobe uznania záväzku tento neexistoval, v zmysle § 192 CSP súd bude mať existenciu záväzku dlžníka za preukázanú.
21. Odvolací súd súhlasí so žalovaným, že úkon uznania záväzku je právnym úkonom, keďže je prejavom vôle dlžníka smerujúcim k vzniku predpokladu trvania záväzku v čase uznania. Uznanie záväzku ako právny úkon preto musí spĺňať zákonné náležitosti vyžadované pre platnosť právneho úkonu, vrátane podmienky určitosti tak, ako táto vyplýva z ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Pri uznaní záväzku podľa ustanovení obchodného práva je kritérium určitosti dané všeobecne, a teda nevyžaduje sa určenie priamo čo do dôvodu a čo do výšky tak, ako pri uznaní dlhu podľa ustanovení občianskeho práva (§ 558 Občianskeho zákonníka), ale postačujúca je bezpečná identifikovateľnosť uznávaného záväzku.
22. V súdenej veci žalovaný v písomnom úkone zo dňa 22.09.2021, označenom Uznání dluhu a dohoda o splátkach, prehlásil, že uznáva čo do dôvodu a výšky svoj dlh voči veriteľovi vo výške 28.996,41 Eur s príslušenstvom a dlh vyplýva z nezaplatených faktúr, ktorých výpočet je uvedený v prílohe č. 1, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť tejto dohody. V Prílohe č. 1 boli faktúry definované číslom, dátumom vystavenia, dátumom splatnosti a čiastkou (sumou), keď celkom šlo o 7 faktúr v celkovej čiastke (sume) 28.996,41 Eur. Je potom pravdou tvrdenie žalovaného, že predmetná Príloha č. 1 žalovaným osobitne podpísaná nie je. Žalovaný však pri svojej obrane opomína, že uznanie záväzku je jednostranným právnym úkonom
dlžníka a v súdenej veci dlžníkom uznávajúcim svoj záväzok bol žalovaný. I keď listina Uznania dlhu je koncipovaná ako dohoda veriteľa a dlžníka a je veriteľom aj podpísaná, keďže zároveň obsahuje aj dohodu o splátkach, ani táto okolnosť nič nemení na podstate uznania záväzku, a teda že sa jedná o jednostranný úkon dlžníka adresovaný veriteľovi. Preto, ak žalovaný ako dlžník vyhlásil, že uznáva svoj záväzok vo výške 28.996,41 Eur s príslušenstvom, ktorý vyplýva z nezaplatených faktúr, ktorých výpočet je uvedený v prílohe č. 1, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť predmetnej dohody, bolo bez právneho významu pre vznik účinkov uznania záväzku, že žalovaný ako dlžník predmetnú Prílohu č. 1 osobitne nepodpísal. Prejavom vôle žalovaného sa totiž Príloha č. 1, v ktorej bol uvedený výpočet uznaných záväzkov, stala neoddeliteľnou súčasťou listiny uznania dlhu. Rovnako bez právneho významu pre vznik účinkov uznania záväzku bola žalovaným tvrdená okolnosť, že predmetnú listinu pripravoval žalobca, resp. právny predchodca žalobcu. Rozhodujúcim bolo, že listina obsahovala prejav vôle žalovaného ako dlžníka uznať svoj záväzok vo výške 28.996,41 Eur, ktorý záväzok bol bezpečne identifikovateľný odkazom na nezaplatené faktúry, ktorých výpočet bol uvedený v Prílohe č. 1, ktorá tvorila neoddeliteľnú súčasť úkonu uznania záväzku. Nebol to preto žalobca, koho by v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno o tom, že žalovaný sa s listinou prílohy oboznámil, keďže bol to samotný žalovaný ako dlžník, kto vyhlásil, že uznávaný záväzok je identifikovaný v prílohe, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť úkonu uznania. Označenie uznávaného záväzku odkazom na faktúru, ktorá je dostatočne určito identifikovaná, pritom v zmysle aplikačnej praxe spĺňa požiadavku určitosti uznávaného záväzku. Potom, hoci žalovaným uznávaná výška záväzku 28.996,41 Eur pozostávala z viacerých nezaplatených faktúr, tieto boli každá jednotlivo v prílohe č. 1, ktorá tvorila neoddeliteľnú súčasť úkonu uznania, definované a identifikované svojím jedinečným číslom, dátumom vystavenia, dátumom splatnosti a sumou výšky záväzku. Žalovaný pritom v konaní neuviedol žiadny rozumný, ani logický argument, prečo by ako dlžník listinu uznania podpísal, ak by v relevantnom čase nemala existovať príloha, ktorá podľa vyhlásenia samotného žalovaného ako dlžníka, tvorila neoddeliteľnú súčasť úkonu uznania záväzku a v ktorej prílohe bol uvedený zoznam faktúr, ktoré definovali súčet nezaplatených záväzkov žalovaného.
23. Odvolací súd súhlasí so žalovaným i v tom, že uznaním záväzku sa dlžník nezbavuje možnosti uplatňovať v súdnom konaní námietky týkajúce sa dôvodu alebo výšky (rozsahu) nároku veriteľa, čo zodpovedá zmyslu vyvrátiteľnej právnej domnienky, avšak obrana žalovaného v tomto súdnom konaní nespočívala na tom, že by žalovaný uvádzal tvrdenia, argumenty a dôkazy o tom, že jeho záväzok v čase uznania neexistoval, ale podstata obrany žalovaného spočívala v tom, že prenášal na žalobcu ako veriteľa, aby preukázal, že záväzok žalovaného existuje. V tomto však zmysel a podstata vyvrátiteľnej právnej domnienky nespočíva. Pre úplnosť veci na tomto mieste odvolací súd tiež poukazuje na to, že nejednalo sa prípadne o tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, ale povinnosť dlžníka tvrdiť a preukázať opak existencie uznaného záväzku je podstatou tzv. vyvrátiteľnej právnej domnienky a tomu zodpovedajúcej procesnej úprave ustanovenia § 192 CSP.
24. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uzatvára, že úkon uznania záväzku tak, ako bol žalovaným podpísaný, a teda písomne uznaný dňa 13.01.2022, je určitým, a teda platným právnym úkonom a zároveň odvolací súd uzatvára, že žalovaný v konaní na súde prvej inštancie neuviedol žiadne také dôkazmi podopreté tvrdenia, ktoré by umožňovali prijať záver, že v čase uznania záväzok žalovaného celkom v sume 28.996,41 Eur definovaný nezaplatenými faktúrami, ktorých výpočet bol uvedený v Prílohe č. 1, ktorá tvorila neoddeliteľnú súčasť úkonu uznania, by netrval, t.j. neexistoval.
25. Žalovaný v odvolaní súdu prvej inštancie tiež vytýkal, že sa nevysporiadal s tvrdeniami žalovaného týkajúcimi sa faktúry č. 5130098566 zo dňa 28.04.2020 vystavenej na sumu 10.108,80 Eur s dátumom splatnosti dňa 30.11.2020, keď žalovaný na tento záväzok dňa 11.11.2022 uhradil sumu vo výške 500,- Eur, ktorá bola žalobcom svojvoľne započítaná na iný ním zvolený záväzok.
26. Jedným zo základných princípov civilného sporového konania je povinnosť strán sporu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi tak, ako to upravuje článok 8 CSP. Každý má teda v konaní tvrdiť a preukazovať tie skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti. Vo všeobecnosti pritom platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť a preukázať žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú náležitosťou žalovaného (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/2/2016 zo dňa 11.04.2017). Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť tak v spore svedčí aj žalovanému.
27. V konaní nebolo sporným, že žalovaný dňa 22.11.2022 čiastočne plnil svoj záväzok, a to vo výške 500,- Eur, ktorú skutočnosť konštatoval v podanej žalobe aj žalobca, pričom táto úhrada bola žalobcom započítaná na záväzok podľa faktúry č. 5130103034 zo dňa 21.07.2020, splatnej dňa 30.11.2020. V prípade, ak má veriteľovi splniť ten istý dlžník niekoľko záväzkov a poskytnuté plnenie nestačí na splnenie všetkých záväzkov, podľa § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka je splnený záväzok určený pri plnení dlžníkom a ak dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv jeho príslušenstvo. Žalovaný síce v konaní na súde prvej inštancie tvrdil, že všetky čiastočné plnenia mali byť započítané na úhradu faktúry č. 5130098566, avšak žalovaný v konaní na súde prvej inštancie nikdy neuviedol konkrétne a dôkazom podopreté tvrdenie o tom, že pri čiastočnom plnení dňa 22.11.2022 vo výške 500,- Eur ako splnený určil záväzok podľa faktúry č. 5130098566. Ak si žalovaný v konaní na súde prvej inštancie dostatočne nesplnil povinnosť tvrdenia a absolútne si nesplnil povinnosť dôkaznú, nie je dôvodné žalobcovi vyčítať, že platbu svojvoľne započítal na iný ním zvolený záväzok a rovnako nie je dôvodné súdu prvej inštancie vytýkať, že sa s námietkou žalovaného nijako nevysporiadal. Len strohé konštatovanie žalovaného o tom, že platba mala byť započítaná na faktúru č. 5130098566, nakoľko túto žalovaný ako jedinú uznával, bolo nedostatočné na to, aby prinieslo pre žalovaného želané právne následky v tomto súdnom konaní.
28. Pokiaľ potom žalovaný až v odvolaní uviedol substancované tvrdenie o tom, že pri úhrade čiastočnej platby dňa 11.11.2022 uviedol do poznámky pre prijímateľa číslo faktúry 5130098566 a toto tvrdenie podoprel dôkazom, a to detailom pohybu na účte o odoslanej platbe, odvolací súd udáva, že koncepcia odvolacieho konania v civilnom sporovom konaní vychádza z tzv. neúplného apelačného systému, a teda právo odvolateľa, ale aj protistrany (§ 373 ods. 4 CSP), použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené a prípustné len za splnenia zákonom stanovených podmienok definovaných v ustanovení § 366 CSP. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je totiž v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie (viď Dôvodová správa k ustanoveniu § 366 CSP). Pretože žalovaným až v odvolaní uvedené a dôkazom podopreté tvrdenie to tom, že pri úhrade čiastočnej platby dňa 11.11.2022 uviedol do poznámky pre prijímateľa číslo faktúry 5130098566, sa netýka procesných podmienok konania, ani výlučenia sudcu a nemá ním byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a žalovaný v odvolaní ani len netvrdil, že tieto prostriedky procesnej obrany bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, odvolací súd uzatvára, že ide o novotu, ktorú podľa § 366 CSP nebolo možné v odvolaní použiť.
29. Žalovaný podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie aj v rozsahu závislého výroku III. o náhrade trov konania, avšak žalovaný neuviedol žiadnu odvolaciu argumentáciu, prečo v tomto rozsahu považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne. V zmysle § 262 ods. 1 CSP síce platí, že o nároku na náhradu trov konania súd rozhodne aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, čo však neznamená, že v prípade odvolania podaného odvolateľom proti závislému výroku o náhrade trov konania, by odvolací súd mal správnosť rozhodnutia o trovách konania vyhodnocovať ex offo, resp. bez odvolacej argumentácie odvolateľa, ale aj pri posudzovaní správnosti závislého výroku je odvolací súd viazaný a limitovaný tvrdeniami a argumentmi uvedenými odvolateľom.
30. Vzhľadom na uvedené odvolací súd na základe obsahového vymedzenia odvolania žalovaného dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu napadnutého výroku II. vo veci samej, ako aj závislého výroku III. o náhrade trov konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodoval podľa pomeru úspechu vo veci, je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP v napadnutom rozsahu potvrdil.
31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
32. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).