Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3CoCsp-6-2025.pdf
PDF · 168.83 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
SK-6Csp/41/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobkyne: B. U., nar. XX.X.XXXX, bytom C. L. X, XXX XX B., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448 proti žalovanej Slovenská sporiteľňa, a. s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice, IČO: 36 863 017, o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č. k. SK-6Csp/41/2019-555, z 21.11.2024 takto
r o z h o d o l :
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. Priznáva žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Bardejov (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 76,86 € s príslušenstvom a určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok tak, že cit: I. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa X.X.XXXX v bode 1 v časti II. poplatky: „Poplatok za upomienku je vo výške 25 eur za každú vystavenú upomienku,“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. II. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa X.X.XXXX v bode 7 v časti III. záverečné ustanovenia: „Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka,“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. III. Žalobkyni priznáva proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o ktorých výške bude rozhodnuté v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.
2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení čl. 3 ods. 2; čl. 5; čl. 6 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica“); § 3 ods. 1; § 39; § 52 ods. 1-4; § 53 ods. 1-5; § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“); § 3 ods. 3, ods. 5, prvá veta; § 4 ods. 10 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej aj „Zákon o ochrane spotrebiteľa); § 137 písmeno c); § 298 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“). O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1; § 262 ods. 2 CSP.
3. Súd prvej inštancie v danej právnej veci vychádzal z toho, že žalobkyňa a žalovaná uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu. Ustanovenie § 53 ods. l veta druhá OZ predstavuje širšiu súdnu ochranu spotrebiteľa vo vzťahu k esenciálnym zložkám zmluvy. Pri žalobe o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky súd neskúma naliehavosť právneho záujmu, keďže ide o osobitný druh žalôb vyplývajúci z osobitného právneho predpisu, v danom prípade z § 3 ods. 3, 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa. V tomto smere súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.3.2019, sp. zn. 6Cdo/27/2018. Po preskúmaní týchto zmluvných podmienok mal súd za preukázané, že Zmluva o úvere v bode 1 v časti II. poplatky obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože je neprijateľné, aby spotrebiteľ znášal akékoľvek výdavky dodávateľa, ktoré mu môžu vzniknúť s vymáhaním pohľadávky a ktoré si on sám určí pevnou sumou vopred. Výšku poplatku za upomienky žalovaná žiadnym spôsobom neodôvodnila, a preto ich požadovanie od spotrebiteľa odporuje dobrým mravom. Poplatok za upomienky bol zakomponovaný do zmluvy o spotrebnom úvere na vopred pripravenom tlačive, pričom žalobkyňa znenie tejto podmienky nemohla žiadnym spôsobom ovplyvniť. Uvedená zmluvná podmienka spôsobuje v rozpore s požiadavkou dobrej viery zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda v rozpore s generálnou klauzulou § 53 ods. 1 OZ. Súd poukázal na právny názor Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 15CoCsp/23/2020 z 11.2.2021. Naviac ide o zmluvnú podmienku, ktorej neprijateľnosť už bola judikovaná.
4. Ako neprijateľnú posúdil súd aj zmluvnú podmienku uvedenú v Zmluve o splátkovom úvere v bode 7 v časti III. záverečné ustanovenia. Judikatúra zastáva názor, že ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou (rozhodnutia NS SR sp. zn. 3MCdo/14/2014 z 21.4.2015, 8MCdo/3/2015 z 28. 8. 2015). Voľba Obchodného zákonníka podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka na reguláciu spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej s fyzickou osobou, ktorá nie je podnikateľom, smeruje k zhoršeniu jej postavenia, ak si strany dohodou nevylúčili aplikáciu § 651 Obchodného zákonníka (porov. Rc 41/2003). Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné, pričom toto ustanovenie novela Občianskeho zákonníka zákonom č. 102/2014 Z. z. precizovala o tretiu vetu (s účinnosťou od 1.4.2015), podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
5. Žalovaná podala v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, ktorým ho napadla v celom rozsahu. Odvolanie odôvodila podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP. Napadnutému rozsudku vytkla, že jeho odôvodnenie nevyhovuje kritériám, ktoré sú naň kladené právnou úpravou a ustáleným výkladom zo strany najvyšších súdnych autorít. Súd prvej inštancie prezentoval viaceré arbitrárne až dogmatické závery, ktoré však nijako nekonfrontoval s jej procesnou obranou. Mnohé vyslovené právne názory sú v príkrom rozpore s platným právom, ktoré malo byť na vec aplikované. Základnou požiadavkou je, aby rozhodnutie v dostatočnej miere uvádzalo dôvody, na ktorých sa zakladá (porov. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci García Ruiz v. Španielsko z 21.1.1999, č. sťažnosti 30544/96, bod 26; uznesenie a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3.7.2003; I. ÚS 265/05 zo 14.9.2006; I. ÚS 33/2012 z 3.10.2012; II. ÚS 410/06 z 2.8.2007 a rovnako uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/238/2008 z 30.11.2009; 9Cdo/294/2020 z 31.3.2021). Vo vzťahu k právnym otázkam sporu sa súd uspokojil s povrchnými poukazmi na rozhodnutia súdov vyšších inštancií, ktoré však vo veci nemali žiadnu inštančnú ani precedenčnú záväznosť. Takýto prístup je v neprekonateľnom konflikte s povinnosťou súdu vyrovnať sa s argumentmi sporovej strany, a to tak, že sa s nimi buď stotožní alebo vyvráti (nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 296/09 z 10.12.2009). Ak súd odmietne nejaký argument strany, musí v odôvodnení rozsudku vysvetliť, prečo ho považuje za irelevantný, nestačí, že sa s názorom strany nestotožní. Absencia dostatočne vyčerpávajúcej odpovede, ktorá musí vyjadrovať konfrontačné stanovisko vyvracajúce zásadné tvrdenia neúspešnej strany, má vždy za následok porušenie povinnosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia (nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 44/2011 z 26.10.2011). Napadnutý rozsudok nie je výsledkom riadneho výkonu verejnej moci a už vôbec nie výkonom spravodlivosti. Súdu bolo úplne ľahostajné, aké argumenty predniesla žalovaná, výsledok bol daný vopred a bol determinovaný výlučne očakávaniami Krajského súdu v Prešove (resp. jeho niektorých senátov) a plytkým naratívom „dobrý spotrebiteľ/zlá korporácia“, k rovnakému sporovému výsledku by dospel aj jednoduchý počítačový program, ktorý by v databáze vyhľadal „vhodné“ rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zodpovedajúce príslušnému zneniu žalobného návrhu. Nič však nie je vzdialenejšie imperatívom moderného civilného procesu, a v širšom meradle aj samotného demokratického právneho štátu. Iste žalovaná nemá právo, aby sa súd stotožnil s jej argumentmi, avšak určite má právo, aby bola plnohodnotne vypočutá, aby súd poctivo uvážil námietky a v prípade, že ich neuzná, ich dokázal aj presvedčivo vyvrátiť, a to použitím právnej argumentácie, a nie formálnym recyklovaním právnych názorov jedného z krajských súdov. Určite totiž má právo, aby sa s ňou nezaobchádzalo ako s „triednym nepriateľom“ a aby výsledok sporu nezávisel výlučne od toho, že žalobu podá subjekt patriaci do privilegovanej kategórie spotrebiteľa.
6. K hlavnému konfliktu so zaručeným právom na spravodlivé súdne konanie došlo rezignáciou súdu prvej inštancie na riadnu aplikáciu relevantných hmotnoprávnych noriem týkajúcich sa neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktoré nahradil svojvoľnými úvahami, bez zákonnej opory. Predpokladom uplatnenia dispozície právnej normy a nastúpenia právneho následku je, že sú súčasne naplnené všetky podmienky, či znaky obsiahnuté v jej hypotéze. Ak súd opomenie odôvodniť splnenie niektorej z podmienok (znakov) obsiahnutých v hypotéze právnej normy, ktoré musia byť splnené súčasne, ide o nedostatočne vyloženú a zdôvodnenú právnu argumentáciu, resp. nedostatočne zdôvodnenú subsumpciu skutkového stavu pod právnu normu (bližšie Wilfling, P. Kvantitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vybrané otázky. Pezinok: VIA IURIS, 2013, s. 56 a nasl.). Základné znaky relevantnej právnej normy, ktorá musí byť použitá na posúdenie spotrebiteľskej prijateľnosti zmluvných podmienok, sú vyjadrené v ustanovení § 53 ods. 1 OZ, ide pritom o vnútroštátnu transpozíciu kľúčových aspektov komunitárnej regulácie ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktorá je sústredená najmä do Smernice Rady 93/13/EHS. Judikatúra Súdneho dvora EÚ nepripúšťa v danom ohľade žiadne pochybnosti (rozsudok z 10.4.1984 vo veci C-14/83 Von Colson a Kamann proti Spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko; rozsudok z 13.11.1990 vo veci C-106/89 Marleasing proti Comercial Internacional de Alimentación; rozsudok z 15.5.2003 vo veci C-160/01 Mau, bod 34; rozsudok z 30.9.2003 vo veci C-224/01 Köbler, body 54 až 56). Ak otázka, ktorá je významná pre rozhodnutie, už bola riešená v rozhodovacej praxi Súdneho dvora Európskej únie, je bezpodmienečnou povinnosťou vnútroštátneho súdu vyporiadať sa s takouto judikatúrou a objasniť, ako ju premietol do svojich úvah a hodnotení. Úplná rezignácia na vysvetlenie, ako bola aplikovaná relevantná judikatúra Súdneho dvora, tak môže vyústiť len do záveru o nepreskúmateľnosti takto vadného rozhodnutia. 7. Základné znaky hypotézy relevantnej právnej normy - najmä značnú nerovnováhu a požiadavku dôvery - podrobne vysvetlili viaceré rozhodnutia Súdneho dvora. Ich význam spočíva v zadefinovaní záväzných objektívnych kritérií na hodnotenie obsahu zmluvného vzťahu medzi podnikateľom (obchodníkom) a spotrebiteľom. Ide o významný faktor, ktorý má zabrániť svojvôli pri posudzovaní zmluvy a, naopak, zaručiť, aby tento proces bol čo najviac nestranný, neutrálny a objektívny. Najmä v rozsudku zo 14.3.2013 vo veci C-415/11 Aziz postuloval absolútne zásadné interpretačné a aplikačné kritériá a tieto ďalej rozvinul v rozsudku zo 16.1.2014 vo veci C-226/12 Constructora Principado. V odôvodnení napadnutého rozsudku však nič nenasvedčuje tomu, že by súd prvej inštancie podrobil posudzované zmluvné podmienky prieskumu z hľadiska vyššie citovaných kritérií. Pre kvalifikáciu napadnutého rozsudku ako nepreskúmateľného pritom plne postačuje už to, že jeho odôvodnenie sa o aplikácii a prípadných výsledkoch takých testov na okolnosti konkrétneho prípadu nijako nezmieňuje.
8. Z odôvodnenia tak nie je zrejmé, ako bola zmluvná úprava konfrontovaná s právnym postavením, ktoré by spotrebiteľke vyplývalo zo všeobecne záväzných právnych predpisov, a v komparácii s ktorým by jej zmluvná pozícia mala byť zásadne nevýhodnejšia. Súd prvej inštancie takisto rezignoval na zapojenie obligatórnych kritérií zavedených článkom 4 ods. 1 Smernice. Nemožno zistiť, ako boli vytknuté zmluvné podmienky posudzované v kontexte povahy finančnej služby, ktorá bola predmetom uzavretej zmluvy, a už vôbec nie, aké bolo ich pôsobenie v rámci celého obsahu záväzkového vzťahu; súd sa vôbec neunúval skúmať ostatné ustanovenia zmluvy a jej príloh, a teda ako príslušné zmluvné podmienky obstoja v komplexe všetkých práv a povinností zmluvných strán. Kľúčovým aspektom úniovej legislatívy i judikatúry je, že je vylúčené vysloviť záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky len na podklade jej izolovaného hodnotenia bez zreteľa na celý obsah zmluvy; pri takomto neprípustne zjednodušujúcom prístupe by za neprijateľnú mohla byť označená napr. klauzula o povinnosti zaplatiť kúpnu cenu za tovar zo spotrebiteľskej kúpnej zmluvy, pretože „sama osebe“ predstavuje finančný záväzok na strane spotrebiteľa. Takisto sa z odôvodnenia napadnutého rozsudku nemožno dozvedieť, prečo by na ktorékoľvek z napadnutých dojednaní nemohla pomýšľať pri individuálnej negociácii so spotrebiteľkou (v tomto ohľade nestačí, že sa určitá zmluvná podmienka subjektívne „nepáči“ konkrétnemu spotrebiteľovi alebo konkrétnemu sudcovi, ale je potrebné skúmať napr. štandardy v príslušnom segmente trhu finančných služieb). Všetko vyššie uvedené ukazuje, že relevantné právne normy vôbec neboli aplikované (resp. neboli aplikované ústavne konformným spôsobom, t. j. nie svojvoľne a arbitrárne). Týka sa to najmä požiadavky kvalifikovanej („značnej“) nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o conditio sine qua non, bez existencie ktorej vôbec nemožno usudzovať na atribút neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Nestačí totiž akákoľvek nerovnováha v právnom (zmluvnom) postavení subjektov záväzkového vzťahu, ale musí ísť o nerovnováhu intenzívnu, čomu musí úplne prirodzene zodpovedať aj odôvodnenie súdneho rozhodnutia konštatujúceho neprijateľnosť. V napadnutom rozsudku sa však nič, čo by vyhovovalo týmto kritériám, nenachádza. Aj absencia takéhoto vysvetlenia úplne diskvalifikuje napadnuté výroky. Žiaden súd sa nemôže svojvoľne rozhodnúť, že určitú zložku aplikovateľnej právnej normy jednoducho vypustí z rozhodovacieho procesu, resp. že vo svojom odôvodnení nevysvetlí, v čom vzhliadol jej naplnenie.
9. V prípade zmluvnej podmienky o poplatku za upomienku súd prvej inštancie úplne ignoroval preventívne a sankčné pôsobenie dojednania, ktoré je z povahy spojené s protiprávnym správaním dlžníka. Súd bral zreteľ iba na záujmy protiprávne konajúceho subjektu, ale nie na oprávnené záujmy veriteľa, najmä na jeho legitímny záujem na riadnom splácaní úverovej pohľadávky. Takisto sa z odôvodnenia napadnutého rozsudku nemožno dozvedieť, prečo by na dojednanie o sankcii za omeškanie nemohla pomýšľať pri individuálnej negociácii so spotrebiteľkou, keďže ide o zabezpečenie nie vedľajšej povinnosti z úverového vzťahu, ale povinnosti azda najhlavnejšej - riadne a včas platiť dohodnuté splátky úveru. Súd o. i. argumentoval, že výška poplatku údajne presahuje „reálne náklady“ spojené s upomienkou. Toto kritérium je neudržateľné už len z dôvodu, že ide o skutkový záver vyslovený bez akéhokoľvek dokazovania a zisťovania skutočných nákladov (pričom nerozumie, prečo by mali byť zohľadnené napr. len tzv. vecné náklady, a nie napr. aj cena práce zamestnanca, ktorý sa miesto svojich obvyklých pracovných povinností musí venovať delikventnému dlžníkovi). Čo je však ešte závažnejšie, súd sa takto uchýlil k neprípustnej sudcovskej tvorbe práva, keď bez akejkoľvek zákonnej opory kreoval quasi-právnu normu, podľa ktorej v spotrebiteľských právnych vzťahoch nesmie výška jednotlivej sankcie presahovať výšku nákladov, ktoré musia byť vynaložené na vyhotovenie a zaslanie príslušného úkonu veriteľa. Takýto postup považuje za nezlučiteľný jednak s kategorickým imperatívom zmluvnej autonómie (čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky), ale aj s ústavným trojdelením štátnej moci, ako ho napr. postuloval Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 796/2016 z 22.6.2017. Prekročil tým akékoľvek mysliteľné limity právomoci súdu pri prieskume zmluvnej podmienky, ktorá mu neumožňuje bez výslovnej zákonnej opory a bez akéhokoľvek zreteľa na individuálne okolnosti veci jednoducho „zakázať“ určitý typ dohody zmluvných strán ako výraz ich zmluvnej autonómie. Poukázala o. i. na ustanovenie § 5a ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré presne enumeruje neprípustné typy dohôd a právnych inštrumentov na zabezpečenie uspokojenia pohľadávky alebo splnenia záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy. Prísna kritika typu sankčného dojednania, ktorého výška presahuje vecné náklady spojené s vyhotovením a zaslaním upomienky, zaznieva od súdnej moci, ktorá vyberá napr. poplatok 30 € za „spracovanie podania a jeho príloh v listinnej podobe, ak zákon ustanovuje povinnosť doručovať podanie do elektronickej schránky súdu a za spracovanie podania a jeho príloh v elektronickej podobe doručeného súdu inak ako do elektronickej schránky súdu, ak zákon ustanovuje povinnosť doručovať podanie do elektronickej schránky súdu“ (položka 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov).
10. Najzásadnejšiu odvolaciu námietku vzniesla voči tomu, že nebolo zistené porušenie osobitných zákonných povinností, ktorých cieľom je ochrana spotrebiteľa pred neprimeranými sankciami za omeškanie. Rozhodnutie vo veci samej záviselo od právnej otázky, či môže byť neprijateľnou zmluvná podmienka o sankcii za omeškania spotrebiteľa, pri ktorej nebolo zistené porušenie povinností podľa § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka a jeho vykonávacím právnym predpisom. Z hľadiska najdôležitejšieho testu podľa rozsudku C-415/11, ktorým je komparácia zmluvného postavenia spotrebiteľa so stavom, ktorý by pre neho vyplýval priamo z normatívnej úpravy, keby spochybneného dojednania nebolo, sa nijako nemôže presadiť záver o nerovnováhe v postavení zmluvných strán. Ustanovenia § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 3a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. zakotvujú striktné limity sankcií za omeškanie spotrebiteľa so splácaním poskytnutých finančných prostriedkov, pričom právna norma explicitne dovoľuje dojednať nielen úroky z omeškania a zmluvnú pokutu, ale aj „akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa“. Žalobkyňa však nielen nepreukazovala, že napadnutou zmluvnou podmienkou boli porušené vyššie označené ustanovenia právnych predpisov, teda že jej zmluvné postavenie bolo horšie ako zákonné, ale ani súd prvej inštancie takúto skutočnosť inak nezistil. Práve týmito ustanoveniami mala byť pomeriavaná prípustnosť zmluvného dojednania o poplatku za upomienku, a iba v prípade ich porušenia by mal prichádzať do úvahy účinok v podobe neexistencie nároku na nevyhovujúcu sankciu. A naopak, nemôže byť „zneplatňované“ dojednanie, ktoré je v súlade s právnou normou zavedenou práve za účelom regulácie sankcií v spotrebiteľských úverových vzťahoch. Ustanovenie § 3a bolo do nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. zavedené nariadením vlády Slovenskej republiky č. 281/2010 Z. z., ktorého bod 8 v čl. I. jednoznačne deklaruje, že takto dochádza k vnútroštátnej implementácii požiadaviek Smernice 93/13. Aj z tohto hľadiska je vylúčené, aby sa na dojednanie kompatibilné s transpozičnou normou hľadelo ako na nevyhovujúce nárokom ochrany spotrebiteľa. Prípadný argument, že nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. upravuje len „horný strop“ (najvyššiu možnú výšku) sankcií za omeškanie spotrebiteľa, pritom nemôžem obstáť; ide, naopak, o komplexnú reguláciu, ktorá zakotvila aj limity individuálnych sankcií. V tejto súvislosti má absolútne zásadný význam ustanovenie § 3a ods. 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktoré je zreteľným obmedzením výšky jednotlivej sankcie za omeškanie, ktorá nesmie prekročiť zákonné úroky z omeškania, avšak výlučne za predpokladu, že skôr uplatnené sankcie prekročili výšku poskytnutého úveru. Súd nie je oprávnený negovať toto jednoznačné zákonné pravidlo dodatočnými kritériami „spotrebiteľskej prijateľnosti“, nanajvýš môže skúmať, či v konkrétnej veci neboli prekročené normatívne mantinely týkajúce sa celkovej i individuálnej výšky sankcií.
11. Rovnako, ak by súd riadne vykonal testy prijateľnosti vyžadované úniovou judikatúrou, hneď v prvom teste podľa rozsudku C-415/11 by sa musel zapodievať, či existuje vnútroštátna úprava sankcií za omeškanie spotrebiteľa, a či zo zmluvnej podmienky vyplýva pre spotrebiteľku horšie postavenie. Práve s týmito zákonnými pravidlami mal pomeriavať preskúmavanú zmluvnú podmienku a iba v prípade zistenia rozporu s nimi by mohol dospieť k záveru o prítomnosti značnej nerovnováhy ku škode spotrebiteľky. Súd prvej inštancie takto flagrantne opomenul, že aj on je súdom Európskej únie, ktorý je povinný aplikovať úniové právo (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 309/2020 zo 14.10.2021). V širšom kontexte prístup súdu prvej inštancie ignoroval aj jednu z hlavných zásad prieskumu spotrebiteľskej prijateľnosti zmluvnej podmienky, ako ju vyjadruje ustanovenie článku 1 ods. 2 Smernice. Jeho podstatou je, že ak zákonodarca explicitne reguluje určitú otázku, ním zvolené riešenie nemôže nikdy mať atribúty neprijateľnosti, ratio legis sa odvíja od premisy, že vnútroštátny zákonodarca prijíma iba také právne normy, ktoré sú súladné s jej zamýšľaným cieľom a sú dostatočne vyvážené. Plne zodpovedá výkladovému pravidlu v 13. bode odôvodnenia Smernice 93/13/EHS a takto ju aj stabilne interpretuje Súdny dvor Európskej únie (napr. rozsudok z 9.7.2020 vo veci C-81/19 Banca Transilvania). Ak teda existuje konkrétna a záväzná právna norma, ktorú je potrebné aplikovať na rozhodujúcu otázku (tu prípustnú výšku sankcie za omeškanie spotrebiteľa), nie je možné ju „vypustiť“ z rozhodovacej činnosti a miesto nej pomeriavať zmluvnú podmienku inými kritériami spotrebiteľskej prijateľnosti. Platí tu totiž, že vyhlásiť zmluvnú podmienku za neprijateľnú by bolo v takom prípade to isté, ako vyhlásiť za neprijateľné (resp. „nedostatočne“ prijateľné) ustanovenia § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., čo je právomoc, ktorá všeobecnému súdu nepatrí. Legitímne očakávanie byť v príslušnom ohľade „vypočutí“ tak súd opäť neprípustne negoval.
12. Aj v spojitosti so zmluvnou podmienkou o aplikácii Obchodného zákonníka je zjavné, ako povrchne pristúpil súd prvej inštancie k jej prieskumu „zo všetkých hľadísk“. Zreteľne sa ukázalo, že ani tu nebol súd ochotný podrobiť zmluvnú podmienku ktorémukoľvek testu prijateľnosti, ako ich záväzne zadefinovala úniová judikatúra. Vo veci samej to rezultuje do nutnosti posúdenia, či aplikácia Obchodného zákonníka na záväzkový vzťah medzi stranami sporu vyplýva aj priamo „zo zákona“, ak by napadnutej zmluvnej podmienky v zmluve so žalobkyňou vôbec nebolo. Odpoveď je pritom jednoznačne kladná, podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka patrí zmluva o úvere medzi tzv. absolútne obchody, ktoré sa „bez ohľadu na povahu účastníkov“ spravujú aj Obchodným zákonníkom, keďže Občiansky zákonník nemá žiadnu vlastnú, „konkurenčnú“ reguláciu zmluvy o úvere. Ak by žalovaná skutočne mala úmysel vylúčiť použitie noriem občianskeho práva, musela by to nejako manifestovať aj navonok tým, že by s odvolaním na príslušnú zmluvnú podmienku presadzovala aplikáciu obchodnoprávnej úpravy tam, kde má byť použitá úprava občianskoprávna, preto bolo úlohou žalobkyne preukázať takýto špecifický nekalý zámer. Neexistuje teda žiadna obhájiteľná právna metodológia, podľa ktorej by bolo možné dospieť k záveru, že zmluvná podmienka o aplikácii Obchodného zákonníka vylučuje použitie noriem občianskeho práva. Predsa toto samotné zákonné ustanovenie výslovne uznáva, že existujú aj spotrebiteľské právne vzťahy, ktoré sú zároveň vzťahmi obchodnoprávnymi a pre taký „stret“ zavádza osobitné pravidlo o prednosti Občianskeho zákonníka. Atribút obchodnoprávnej povahy záväzkového vzťahu nevylučuje atribút jeho spotrebiteľskej povahy, naopak, môžu koexistovať popri sebe. Práve tento aspekt zvýraznil aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/294/2019 z 28.2.2022. Ak by sa právny názor súdu prvej inštancie dotiahol do nevyhnutných dôsledkov, tak by sa na spotrebiteľský právny vzťah nikdy nemohli použiť normy obchodného práva, čo je však v rozpore najmä so zákonnou enumeráciou zmluvných typov, ktoré sú bez ohľadu na povahu zmluvných strán vždy obchodnými záväzkovými vzťahmi.
13. Napokon je potrebné odmietnuť aj ten rozmer príslušného výroku súdu prvej inštancie, ktorým si neprípustne atrahoval právomoc „zakázať“ subjektom práva uskutočniť typ právneho úkonu, ktorý je zákonom výslovne dovolený. Ustanovenie § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka výslovne umožňuje dohodu zmluvných strán, že ich záväzkový vzťah sa bude spravovať týmto zákonom a táto možnosť nie je vylúčená ani pre oblasť záväzkových vzťahov, ktorých subjektom je spotrebiteľ (a contrario to o. i. vyplýva z faktu, že zákonodarca na iných miestach Obchodného zákonníka zakotvil viaceré špecifické pravidlá týkajúce sa „spotrebiteľských obchodných záväzkových vzťahov“; možno sa preto oprávnene domnievať, že ak by zamýšľal vylúčiť použitie § 262 pre danú oblasť právnych vzťahov, také pravidlo by doň jednoducho explicitne zakomponoval). Ak by sa však mala presadiť predstava súdu prvej inštancie, znamenalo by to, že spotrebiteľ by nikdy nemohol uzavrieť dohodu podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka. A to je nutné rozhodne odmietnuť ako zásadne nekompatibilné s fundamentálnymi ústavnými a súkromnoprávnymi princípmi, predovšetkým ústavným imperatívom podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. V závere navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
14. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyňa uviedla, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie čo do odôvodnenia určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok atribúty jasnosti, stručnosti a zrozumiteľnosti spĺňa. Rozhodovanie súdov o neprijateľnosti zmluvných podmienok v individuálnych sporoch, popri posudzovaní nekalých obchodných praktík je nosným pilierom spotrebiteľského práva, tak ako to vyplýva z úniového práva a vnútroštátnych právnych noriem. Pokiaľ ide o rozhodnutia Súdneho dvora EÚ uvádzané žalovanou, ide iba o rozhodnutia týkajúce sa všeobecného výkladu Smernice z pohľadu právnej teórie a povinnosti jej transpozície členským štátom EÚ. Tieto rozhodnutia akcentujú povinnosť súdu skúmať neprijateľnosť zmluvných podmienok ex offo. Vzhľadom na znenie a obsah napadnutých zmluvných podmienok nemožno očakávať, že rozumný spotrebiteľ by s takýmito zmluvnými podmienkami súhlasil, pretože ide iba o jednostranné zvýhodnenie dodávateľa, preto nemožno dospieť k záveru, že možno „rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“. Žalobkyňa poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/46/2022 z 27.10.2022, ktorý sa vysporiadava aj s ďalšími námietkami žalovanej. K povinnosti súdneho skúmania neprijateľnosti zmluvných podmienok poukázala na rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach C-243/08 (Pannon GSM); C-137/08 (VB Pénzügyi Lizing); C-472/11 (Banif Plus Bank); uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 245/2016 z 19.4.2016. Súhrnnú odpoveď na všetky námietky žalovanej dáva rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 124/2020 z 15.4.2020, rovnaké právne závery vyplývajú z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/27/2018 z 28.3.2019.
15. Čo sa týka súdom určených neprijateľných zmluvných podmienok, tieto predstavujú už notoricky známe neprijateľné zmluvné podmienky používané žalovanou, ako aj inými dodávateľmi bankového alebo nebankového spektra. Spotrebiteľská zmluva uzatvorená medzi ňou a žalovanou má tzv. formulárový charakter, všetky zmluvné podmienky ako aj všetky dokumenty predstavujú diktát dodávateľa bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť ich obsah. Čo sa týka neprijateľnosti predmetných zmluvných podmienok, tak pre súdenú vec je rozhodujúce, aby existovalo hoci aj len jedno právoplatné rozhodnutie, ktoré určuje predmetnú zmluvnú podmienku za neprijateľnú a teda absolútne neplatnú. Ak z čl. 2 ods. 3 Ústavy SR vyplýva, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, tak z toho vyplýva aj to, že čo zakázané je, to konať nemôže. V ďalšom texte citovala z viacerých komentárov, ktoré sa zaoberajú danou problematikou. Ak žalovaná ako dodávateľ nepredložila v konaní jediný dôkaz na preukázanie vedenia kontraktačného procesu s dlžníkom, potom po skutkovej, ani právnej stránke konajúci súd pri hodnotení dôkazov ani nemôže dôjsť k záveru, ktorý prezentuje žalovaná. Dôkazné bremeno znáša žalovaná a preto ako dodávateľ je povinná preukázať, že zmluvné ustanovenie bolo dojednané individuálne. Pri štandardných zmluvách sa vychádza práve z toho, že druhá strana ich nečíta a právo ani nemá požadovať, aby ich strany čítali, keďže je ekonomicky nezmyselné, aby tieto subjekty zmluvu čítali a o nej rokovali. Právna úprava prináša ochranný mechanizmus, ktorý reflektuje legitímne očakávania subjektov, že predformulované zmluvy budú obsahovať všetky obligatórne náležitosti a nebudú obsahovať neprijateľné klauzuly. Spotrebiteľ z dôvodu prevládajúcej dôvery v správnosť a poctivosť postupu dodávateľa nepociťuje dôvodnosť čítať veľké množstvo zmluvných ustanovení, pričom sa domnieva, že sú v súlade s právnymi predpismi a pravidlami ekonomiky. Zo strany dodávateľov však dochádza k zneužívaniu tejto dôvery a konaniu v rozpore s dobrými mravmi. Neprijateľnosť zmluvnej podmienky je súd povinný vyhlásiť dokonca aj v prípade, ak ju zmluvné strany zmluvne zmenili, ako to vyplýva z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-19/20 z 29.4.2021, alebo aj keď ide o zmluvnú podmienku, ktorá je v dobe rozhodovania súdu už neplatná a už nie je používaná (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/149/2020 z 24.08.2022).
16. Podľa žalobkyne poplatok za upomienku predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ a § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka. V konkrétnom prípade ide o sankciu za akékoľvek každé omeškanie hoci aj 1 cent. Zmluvné ustanovenie nepočíta ani so žiadnymi prípadnými objektívnymi dôvodmi na strane spotrebiteľa, resp. s dôvodmi, ktoré spotrebiteľ nezavinil. Limitovaná nie je ani vo výške súčtu všetkých nesplatených splátok po odpočítaní zostatku istiny. Takto formulovaná zmluvná pokuta je neobmedzená a môže byť účtovaná žalovanou jednostranne, podľa vlastnej úvahy. Neobstojí ani argument žalovanej podľa čl. 1 ods. 2 Smernice 93/13, keďže v danom prípade napadnuté zmluvné ustanovenie o poplatku za upomienky v žiadnom smere nezohľadňuje vnútroštátne ustanovenie, ale je dokonca v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou. Napadnuté dojednanie totiž žalovanej ako veriteľovi umožňuje sankcionovať omeškanie spotrebiteľa poplatkom za upomienku v rozsahu súčtu všetkých sankcií za omeškanie, medzi ktoré patrí okrem iných aj úrok z omeškania. Nárok na úrok z omeškania však žalovanej vzniká priamo zo zákona (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Oprávnenie iba dodávateľa sankcionovať porušenie povinnosti zo strany spotrebiteľa, a naopak absenciou oprávnenia spotrebiteľa tiež si nárokovať sankčný poplatok alebo inú sankciu v prípade porušení zo strany dodávateľa, predstavuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Za takéto porušenie zmluvného dojednania môže veriteľ žiadať zákonné úroky z omeškania, v dôsledku čoho je poplatok ďalšou (duplicitnou) sankciou za omeškanie. Prečo žalovaná nevyužila efektívnejšie a v podstate bezplatné možnosti, akými sú e-mailové alebo SMS notifikácie alebo telefonické oznámenia? V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 18CoCsp/47/2020-113 z 22.6.2021.
17. Žalovaná by v prípade platnosti tejto zmluvnej podmienky bola od spotrebiteľa oprávnená požadovať v súhrne sankcie za omeškanie vo výške presahujúcej limit stanovený nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., keďže popri úroku z omeškania by bola oprávnená požadovať aj poplatok. Posudzovanie neprijateľnej zmluvnej podmienky totiž závisí od formulácie konkrétnej zmluvnej podmienky, či by teoreticky a teda objektívne mohla viesť k situácii spôsobujúcej jej neprijateľnosť, teda vedúcej k hrubej nevyváženosti vzťahu účastníkov zmluvy v neprospech spotrebiteľa. Ak súdy rozhodujú o zmluvných podmienkach, ako sú zrážky zo mzdy a ďalšie zabezpečovacie inštitúty, tak určujú neprijateľnosť zmluvných podmienok nie preto, že ide o právne inštitúty, ktoré sú právom zakázané, ale sú neprijateľnými podľa § 53 ods. 1 OZ. Naviac neprijateľnosť zmluvnej podmienky sa podľa § 53 ods. 1 OZ nehodnotí len podľa toho, akú absolútne najvyššiu sankciu zákonodarca pripúšťa, alebo že určitý právny inštitút ako taký nezakazuje. Podstatné však je, že aj o neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky už súdy Slovenskej republiky rozhodovali pred mnohými rokmi a o jej neprijateľnosti rozhodujú doposiaľ (viď napr. rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda, sp. zn. 9C/52/2013, zo 7.1.2014, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24Co/211/2014, z 18.02.2015; rozsudok Okresného súdu Komárno, sp. zn. 13C/96/2013, z 31.5.2013, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 6Co/172/2013, z 30.4.2014, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3Co/3/2011, z 28.9.2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 18Co/107/2017, z 9.5.2018, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 8Co/23/2017, z 20.2.2018, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 22Co/51/2018, z 18.12.2018, rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 19Csp/127/2020, z 23.03.2021; sp. zn. 8Csp/15/2022, z 24.05.2022; sp. zn. 11Csp/9/2022, zo 6.5.2022; sp. zn. 16Csp/16/2022, zo 7.6.2022, ako aj rozsudok Okresného súdu Skalica 9Csp/85/2020 zo dňa 12.7.2021, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave 26CoCsp/51/2021 z 2.3.2022. Z najnovších rozhodnutí priamo vo vzťahu k žalovanej poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 7CoCsp/31/2023-493 z 22.4.2024, rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 6CoCsp/16/2023-236 zo 14.12.2023, rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 20CoCsp/10/2023-414 z 22.8.2023, rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2CoCsp/36/2022-244 z 26.4.2023.
18. Pokiaľ žalovaná poukazuje na § 53b ods. 1 OZ, tak dané ustanovenie vôbec nie je jediným a primárnym ustanovením, podľa ktorého sa má posudzovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky. Základné parametre sú stanovené v generálnom ustanovení § 53 ods. 1 OZ. Režim § 53b ods. 1 OZ nevylučuje posúdenie neprijateľnosti zmluvných podmienok podľa § 53 ods. 1 OZ alebo § 53 ods. 4 OZ, ktoré sa uplatnia prednostne, keďže do testu administratívneho stropu podľa § 53b ods. 1 OZ môžu vstúpiť iba tie zmluvné podmienky upravujúce sankcie lege artis, a nie tie, ktoré sú už ex lege neplatné, ako je to v tomto prípade. V danom prípade však napadnutá sankcia nespĺňa podmienky primeranosti a prijateľnosti v zmysle § 53b ods. 1 OZ v spojení s § 3a ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., keďže poplatok za upomienku vo výške 25 € je stanovený všeobecne a teda neobmedzene. Ak by dodávateľ spotrebiteľovi vyrubil za každú omeškanú mesačnú splátku (70,01 €) upomienku vo výške 25 €, tak to predstavuje 35,7 %, za rok to predstavuje sumu 300 €. Pri poplatku za upomienku na úrovni 35,7 % a výške zákonných úrokov z omeškania 5 % ročne, ich súčet predstavuje 40,7 % ročne, čo prevyšuje trojnásobok úrokov z omeškania v súčine 15 % (3 x 5 % = 15 %). Aj v situácii, že by zmluvná pokuta prešla testom podľa § 53 ods. 1 OZ (čo samozrejme nepripúšťa), tak jej neprijateľnosť je daná aj § 53b ods. 1 OZ. Pokiaľ žalovaná porovnáva poplatok za upomienku so súdnym poplatkom podľa zákona č. 71/1992 Zb., zo strany žalovanej ide o argument v duchu „mieša hrušky s jablkami“.
19. Rovnako vo vzťahu k zmluvnej podmienke týkajúcej sa aplikácie Obchodného zákonníka žalovaná používa alibistickú argumentáciu. Pokiaľ by bolo úmyslom žalovanej aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, prečo neformulovala znenie priamo tak, že prioritne je potrebné aplikovať normy občianskeho práva a najmä ustanovenia Občianskeho zákonníka. Zmluvné ustanovenie nestanovuje žiadnu alternatívu, ale výhradné aplikovanie Obchodného zákonníka a z toho vyplývajúce vylúčenie aplikácie Občianskeho zákonníka. Touto zmluvnou podmienkou bolo upravené, že všetky vzťahy bez výnimky medzi účastníkmi zmluvy sa budú riadiť Obchodným zákonníkom, hoci nepochybne uzavreli spotrebiteľskú zmluvu, ktorá sa posudzuje v zmysle noriem občianskeho práva. Obchodný zákonník pritom neobsahuje úpravu neprijateľných zmluvných podmienok a teda možno dospieť k záveru, že cieľom dojednania tejto zmluvnej podmienky zo strany žalovanej, ktorá ju predformulovala, bolo znemožnenie aplikácie právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa.
20. Žalovaná poukazuje na § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka a uvádza, že „ani „zneplatnenie“ dohody zmluvných strán teda nič nezmení na charaktere právneho vzťahu zo zmluvy o úvere ako tzv. absolútneho obchodu, na ktorý sa už len z tohto dôvodu vždy aplikujú aj ustanovenia Obchodného zákonníka“, avšak súčasne dodáva, že o vylúčenie aplikácie OZ žalovanej nešlo. Ak žalovaná jednak zastáva názor, že podľa právnej úpravy sa beztak vždy použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, prečo potom do Zmluvy zakomponovala napadnutú zmluvnú podmienku, ktorou exaktne a výsostne zavádza a odkazuje iba na aplikáciu Obchodného zákonníka. Ak sa žalovaná alibisticky odvoláva na právnu úpravu (s ktorou je znenie Zmluvy v rozpore), buď nemusela túto zmluvnú podmienku vôbec zakomponovať alebo mohla vyslovene odkázať na aplikáciu Občianskeho zákonníka (o ktorom však v Zmluve nie je žiadna zmienka). Ani rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/294/2019 sa súdenej veci priamo netýka, keďže napadnutá zmluvná podmienka neponúka možnosť voľby medzi OZ a ObZ podľa priaznivejších podmienok pre spotrebiteľa, ale požaduje právnu úpravu podľa ObZ aplikovať ako výlučnú právnu úpravu. V súčasnosti, v spotrebiteľských právnych vzťahoch, nie je v žiadnej situácii právna úprava podľa ObZ výhodnejšia ako podľa OZ. Pre úplnosť poukazuje aj na aplikačnú prax, ktorá sa opakovane s určením neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky vyporiadala, a to rozsudok Okresného súdu Svidník, sp. zn. 7C/15/2012, z 26.6.2014, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 20Co/268/2014, z 19.11.2015; rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 20Csp/171/2019, zo 17.8.2020, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7CoCsp/55/2020, z 24.6.2021; rozsudok Okresného súdu Svidník, sp. zn. 4Csp/39/2019, z 3.3.2020, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 18CoCsp/36/2020, z 28.9.2021; rozsudok Okresného súdu Bardejov, sp. zn. 6Csp/6/2022, z 8.7.2022, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2CoCsp/39/2022, z 23.11.2022; rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 8Csp/4/2022, z 19.5.2022, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3CoCsp/35/2022, zo 6.12.2022; rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 32Csp/136/2019, z 31.3.2021, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 5CoCsp/22/2021, z 20.1.2022. Z najnovších rozhodnutí priamo vo vzťahu k žalovanej poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 7CoCsp/31/2023-493 z 22.4.2024, rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 20CoCsp/10/2023-414 zo dňa 22.8.2023, rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2CoCsp/36/2022-244 zo dňa 26.4.2023. Z najaktuálnejších rozhodnutí voči inému dodávateľovi poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10CoCsp/21/2023 zo dňa 23.7.2024. V závere navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
21. Podaním došlým odvolaciemu súdu 08.09.2025 žalovaná uviedla, že vyjadrenie žalobkyne k podanému odvolaniu nemôže označiť inak ako vedomé, so zlým úmyslom prekrúcať uplatnené odvolacie námietky. Vo vzťahu k zmluvnej podmienke o poplatku za upomienku žalovaná poukazovala na komplexnú právnu úpravu limitov sankcií za omeškanie s plnením záväzku spotrebiteľa podľa § 53b Občianskeho zákonníka a vykonávacieho nariadenia vlády SR č. 87/1995. So zreteľom na výluku podľa článku 1 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, keďže zmluvná podmienka odráža vnútroštátnu úpravu, nie je možný prieskum jej spotrebiteľskej prijateľnosti. Ďalej uviedla, že podľa jedného z hlavných testov spotrebiteľskej prijateľnosti, ktorého podstata spočíva v porovnaní zmluvného a zákonného postavenia spotrebiteľa, neprichádza do úvahy určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, z ktorej pre spotrebiteľa nevyplýva horšie postavenie, než aké mu garantuje právny predpis. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie sa však nenachádza žiadne vysvetlenie ako sa súd vyrovnal s týmito námietkami, ako ich vyvrátil, ako ich neuznal, prípadne prečo ich neuznal za významné pre posudzovanie veci. Osobitne vo vzťahu k zmluvnej podmienke o aplikácii Obchodného zákonníka žalovaná argumentovala, že aj v prípade, ak by táto podmienka v zmluve nebola zahrnutá, rovnaký efekt by vyplýval priamo zo zákonnej regulácie vzhľadom na konštrukciu zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu. Takáto zmluvná podmienka teda pre spotrebiteľa nezavádza horší alebo menej výhodný režim než zákon. V odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie sa však nenachádza vysvetlenie ako sa súd vyrovnal s týmito námietkami, ako ich vyvrátil, ak ich neuznal, prípadne prečo ich neuznal, za významné v posudzovanej veci. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
22. Krajský súd v Prešove ako súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 CSP (ďalej aj „odvolací súd“) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nebolo dôvodné.
23. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver a keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
24. Pokiaľ ide o námietku žalovanej o porušení jej práva na spravodlivé súdne konanie, s touto nie je možné sa stotožniť. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.
25. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces však pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Pod procesným postupom sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
26. Viackrát opakované námietky žalovanej na porušenie jej práva tým, že súd „nevypočul“ jej tvrdenia o striktnom pridŕžaní sa zákonných limitov pri formulovaní zmluvných podmienok, pričom sa prezumuje, že implementovaná európska legislatíva do vnútroštátnych právnych poriadkov je eurokonformná, podľa odvolacieho súdu vychádzajú viac z nespokojnosti žalovanej s napadnutým verdiktom, než zo skutočného priebehu konania pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie žalovanej neuprel nijaký procesný úkon, ktorý jej patril, mohla sa zúčastniť všetkých pojednávaní a vyjadriť sa k všetkým skutočnostiam, príp. použiť také prostriedky procesnej obrany a procesného útoku, ktoré sama uznala za vhodné. Ak súd „nevypočul“ jej argumentáciu, v zmysle, že sa s ňou nestotožnil, to neznamená, že ju nevypočul vôbec. Žalovanej, resp. jej právnemu zástupcovi, z jej profesionálnej činnosti musí byť takisto zrejmé, že domnienka o eurokonformite implementovanej európskej legislatívy nie je nevyvrátiteľná, Súdny dvor už mnohokrát judikoval rozpor medzi právom Európskej únie a vnútroštátnym právom jednotlivých členských štátov a aj Slovenská republika viackrát menila a upravovala vlastný právny poriadok pod vplyvom luxemburskej judikatúry.
27. Navyše, a to je potrebné osobitne zdôrazniť, predmetom konania bolo určenie neprijateľnosti dvoch zmluvných podmienok výslovne uvedených v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX z XX.XX.XXXX a medzi stranami nebolo sporné ich znenie, teda obsah týchto zmluvných podmienok, sporným bolo len to, či tieto zmluvné podmienky mali charakter neprijateľných zmluvných podmienok alebo nie. Strany sporu uzatvorili štandardnú formulárovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere v súlade s ustanoveniami v tom čase účinného zákona o spotrebiteľských úveroch, čo je dôvodom na to, aby sa súdnej kontrole podrobili aj zmluvné dojednania majúce charakter podmienok spôsobujúcich značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pritom by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu neinformovanosti alebo vyjednávacej pozície pri pokuse dosiahnuť zmenu už vopred naformulovanej zmluvy. Smernica o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá členským štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok. Súdny dvor dokonca považuje ochranu spotrebiteľa podľa čl. 6 Smernice za takú významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku.
28. Žalovaná v rámci odvolacej argumentácie vyslovila tézu, že nepreskúmateľným robí rozsudok už to, že v odôvodnení explicitne neodkazuje na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa interpretačných kritérií pri aplikovaní úniového práva. Odhliadnuc od toho, že odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje správnu aplikáciu sekundárneho legislatívneho aktu EÚ, samotný fakt, že neodcituje presné znenie relevantnej európskej judikatúry nerobí bez ďalšieho toto rozhodnutie arbitrárnym a nepreskúmateľným, ak inak je z úvah súdu zrejmé, ako právne posúdil prejednávanú vec. Rovnako argumentácia žalovanej, že pri takomto prístupe možno za neprijateľnú podmienku určiť aj povinnosť spotrebiteľa zaplatiť kúpnu cenu je irelevantná vzhľadom na zákonné znenie § 53 ods. 1 druhá veta OZ. Čo sa týka námietky, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie použil kritérium značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, odvolací súd odkazuje na bod 36. rozsudku, ktorý dáva rozsiahlu odpoveď na túto námietku. S určením určitej zmluvnej podmienky za neprijateľnú je spojený významný právny následok spočívajúci v tom, že dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi, čo vyplýva z § 53a Občianskeho zákonníka.
29. Vo vzťahu k poplatku za upomienky vo výške 25 € je potrebné poukázať na § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa. Toto ustanovenie bolo prijaté zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od 13.06.2014 s prechodným ustanovením § 879p Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovením § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13.06.2014. V danom prípade ustanovenie zmluvy o splátkovom úvere upravujúce poplatok za upomienky i po tomto termíne zostalo nezmenené a teda bol daný zákonný predpoklad pre určenie neprijateľnosti takéhoto zmluvného dojednania.
30. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že ide o poplatok, ktorý nie je primeraný, predstavuje skrytú sankciu vo vzťahu k žalobkyni ako spotrebiteľke a spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Kým úrok vyjadruje cenu za úver, poplatky sú cenou za tzv. vedľajšie plnenie. Ak však má poplatok obstáť z hľadiska súdnej kontroly podľa § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka, musí ísť o plnenie, ktoré je pre spotrebiteľa skutočné, ktoré má svoj význam alebo inými slovami povedané, má pre spotrebiteľa pridanú hodnotu. A contrario plnenie, ktoré prevažne nie je v záujme spotrebiteľa, je plnením, ktoré možno považovať za neprijateľné. Upomienka nemôže mať sankčný charakter, v opačnom prípade by mala skutočne povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty, čo je vo vzťahu k spotrebiteľovi nečestné a netransparentné. Zmyslom upomienky je upozornenie a súčasne výzva pre dlžníka, aby si dodatočne splnil svoju povinnosť, s plnením ktorej je v omeškaní. Účelom zaslania upomienky nemôže byť získanie majetkového prospechu vo forme finančnej sankcie voči spotrebiteľovi ako dlžníkovi, ktorá by prinášala majetkový prospech obchodníkovi. Možné náklady spojené s vyhotovením upomienky a jej zaslaním sú nepochybne nižšie ako poplatok vo výške 25 €, tento poplatok nemožno chápať ani ako poplatok za službu, teda za plnenie, ktoré je poskytované spotrebiteľovi. Poplatky za služby spojené s administratívnou agendou predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa a konanie banky spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi ako poškodzujúce. Preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb obchodníka, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme obchodníka. Dôležité je však aj to, že právne posúdenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa sústreďuje na objektívne posúdenie zmluvnej podmienky vo vzťahu k spotrebiteľovi, a teda je bezvýznamné, či obchodník ju použije alebo nie, keďže rozhodujúce je to, či je objektívne spôsobilá vyvolať stav hrubej nerovnováhy bez ohľadu na pôsobenie tejto klauzuly v skutkových okolnostiach konkrétneho prípadu.
31. Námietka týkajúca sa neprípustnej tvorby práva zo strany súdu a porušenia princípu zmluvnej autonómie v prípade kvalifikovania dojednania o poplatku za upomienku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku sa javí ako nepochopenie účelu a zmyslu spotrebiteľského práva, kde princíp zmluvnej autonómie je vyvážený princípom ochrany slabšej strany. Súdna ochrana v spotrebiteľských záväzkových právnych vzťahoch nastupuje ex offo a nie je viazaná na návrh spotrebiteľa a vo svojej podstate je celé odvetvie spotrebiteľského práva odpoveďou na neprijateľné praktiky obchodníkov, ktorí práve pod rúškom zmluvnej autonómie a zmluvnej voľnosti zneužívali svoje dominantné postavenie v záväzkových vzťahoch. Ak žalovaná tvrdí, že dotknuté dojednanie nie je v rozpore s platnou právnou úpravou SR, k tomu treba uviesť, že je v rozpore s ustanoveniami Zákona o ochrane spotrebiteľa, na ktorý sa sama odvoláva a ktorý jasne definuje, do akej výšky si môže veriteľ uplatniť náklady spojené s vymáhaním pohľadávky. Porovnávanie zmluvných poplatkov so súdnymi poplatkami je v tomto prípade bezpredmetné, keďže funkcia a charakter oboch typov poplatkov vychádza z úplne iných predpokladov a týkajú sa iných právnych vzťahov. Odpoveď na námietku, ako súd vedel, či by žalovaná na ktorékoľvek z napadnutých dojednaní nemohla pomýšľať pri individuálnej negociácii so spotrebiteľkou spočíva v tom, že súd to ani nemohol vedieť, keďže žalovaná v celom priebehu konania nepreukázala, že so spotrebiteľkou uskutočnila individuálny kontraktačný proces a v civilnom sporovom konaní nie je povinnosťou súdu nahrádzať procesnú aktivitu sporových strán. Uvedené rovnako platí aj na námietku, že súd prvej inštancie mal skúmať napr. štandardy v príslušnom segmente trhu finančných služieb. K tomu odvolací súd len dodáva, že i keby obdobnú zmluvnú podmienku používali finančné inštitúcie naprieč celým finančným trhom, to samo o sebe predsa neznamená, že daná zmluvná podmienka nie je neprijateľná, len z dôvodu, že je rozšírená. K výčitke, že napadnutý rozsudok je poplatný lacnému naratívu o dobrom spotrebiteľovi a zlej korporácii, ktorý presadzuje Krajský súd v Prešove, stačí poukázať na desiatky konaní o prejudiciálnych otázkach iniciovaných týmto súdom na Súdnom dvore EÚ a na výsledky týchto konaní, ktoré z pochopiteľných dôvodov veriteľom z úverových vzťahov nemusia konvenovať.
32. Podľa odvolateľky najzásadnejšia námietka sa týkala toho, že podzákonný právny predpis jej ako sankciu okrem úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty umožňuje aplikovať aj akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa, teda aj poplatok za upomienku, a sporná zmluvná podmienka nevybočuje z tohto zákonného rámca, pričom si nie je vedomá porušení akýchkoľvek zákonných obmedzení. Napriek tvrdeniu žalovanej, že napadnutý rozsudok trpí vadou nedostatočnosti príp. úplnej absencie akéhokoľvek odôvodnenia čo do vyriešenia tejto právnej otázky, súd prvej inštancie dal odpoveď na otázku, prečo napadnuté dojednanie považuje za neprijateľné v zmysle predpisov spotrebiteľského práva (už spomínaný bod 36. odôvodnenia) a tvrdenie, že sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s každou individuálnou námietkou žalovanej podľa jej predstáv bez ďalšieho nerobí toto rozhodnutie zmätočným a nepreskúmateľným.
33. Rovnako sa stotožnil odvolací súd so záverom súdu prvej inštancie o neprijateľnosti zmluvnej úpravy o voľbe Obchodného zákonníka. Podľa tohto zmluvného dojednania, vzájomné právne vzťahy sa mali v súlade s ust. § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Je teda nepochybné, že ustanoveniami Obchodného zákonníka sa mali riadiť všetky vzťahy medzi žalobkyňou a žalovanou bez akýchkoľvek výnimiek. Obchodný zákonník pritom úpravu neprijateľných zmluvných podmienok neobsahoval. Cieľom dojednania o výlučnej aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka zo strany žalovaného bolo znemožnenie aplikácie právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa na vzniknutý právny vzťah. Novela Občianskeho zákonníka účinná od 01.04.2015 doplnila ustanovenie § 52 ods. 2 o tretiu vetu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver priamo vyplýva nielen z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.04.2015 vydaného vo veci 3MCdo 14/2014, ale aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.05.2015 vydaného vo veci 8MCdo 13/2014.
34. Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je obsiahnuté všeobecné pravidlo, podľa ktorého v prípade uzatvárania spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv. Toto pravidlo má pôsobiť aj preventívne, teda slúži na vyjadrenie toho, v akom zmysle má dodávateľ pripravovať podmienky spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sú v zákone zakotvené pre uzatváranie konkrétnych spotrebiteľských zmlúv. Týchto zákonom ustanovených podmienok sa spotrebiteľ nemôže vopred vzdať. Preto by bolo neplatné aj také dojednanie v spotrebiteľskej zmluve, v ktorej by spotrebiteľ dal súhlas na neakceptovanie zákonom ustanovenej podmienky, či obchádzanie niektorej neprijateľnej podmienky, a to by v konečnom dôsledku zhoršilo jeho zmluvné postavenie. Podmienky spotrebiteľských zmlúv upravené v zákone sú vo vzťahu k spotrebiteľovi kogentné, keďže nepripúšťajú odchýlnu úpravu, ktorou by sa zhoršilo postavenie spotrebiteľa. Dojednanie použitia ustanovení Obchodného zákonníka na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, v situácii, ak v súlade s ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, na tieto právne vzťahy sa vždy musia prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.
35. Preto odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v žalovanej napadnutých výrokoch, ktorými vyhlásil zmluvné podmienky označené v žalobe za neprijateľné (výroky I., II.) a v závislom výroku o trovách v tejto časti konania (výrok III.) ako vecne správny potvrdil.
36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej v plnom rozsahu.
37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).