Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-38-2024.pdf
PDF · 112.41 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/38/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a členov senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Eduarda Valenčina, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XX, XXX XX B., právne zastúpeného: JUDr. František Kyšeľa, advokát so sídlom Radničné námestie 33, 085 01 Bardejov proti žalovaným: 1/ C. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX/XX, XXX XX F. G., 2/ B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX B., 3/ H. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX B., 4/ B. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. J. XXX/XX, XXX XX B., žalovaní 2/ až 4/ právne zastúpení: JUDr. Rastislav Stašák, advokát so sídlom 17. novembra 14, 064 01 Stará Ľubovňa, v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 8C/9/2023 – 87 zo dňa 21.6.2024 takto
r o z h o d o l :
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. Žalovanej 1/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
III. Žalovaným 2/ až 4/ voči žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že žalovaní 2/ a 3/ sú oprávnení spoločne a nerozdielne.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol: „I. Súd z a m i e t a žalobu v celom rozsahu. II. Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanej v 1. rade trovy konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. III. Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovaným v 2. a 3. rade spoločne a nerozdielne trovy konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. IV. Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému v 4. rade trovy konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“ V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že žalobca sa podanou žalobou, a po výzve prvoinštančného súdu, domáhal určenia neplatnosti dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k bližšie špecifikovaným nehnuteľnostiam zo dňa 14.9.2022, alternatívne určenia, že strany sporu sú podielovými spoluvlastníkmi týchto nehnuteľností v pôvodných podieloch. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že pri uzatváraní dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva bol uvedený do omylu, keď na základe náčrtu o budúcom vyporiadaní, ktorý bol pre neho rozhodujúci, nadobudol presvedčenie, že všetci spoluvlastníci nadobudnú samostatné parcely s rovnakou výmerou. Žalovaní vo svojom vyjadrení k žalobe nesúhlasili so žalobou a navrhli ju v celom rozsahu zamietnuť.
K určeniu neplatnosti dohody vyporiadaní podielového spoluvlastníctva uviedol, že žalobu o určenie právnej skutočnosti je prípustná len v prípadoch, kedy je v osobitnom zákone výslovne upravené, že určitá osoba alebo okruh osôb sa určitého práva môže domáhať žalobou na súde. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 40a a § 49a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Ust. § 49a OZ iba všeobecne upravuje podmienky neplatnosti právnych úkonov z dôvodu uvedenia omylu bez toho, aby toto ustanovenie upravovalo aj možnosť žalovať priamo neplatnosť právneho úkonu na súde. Preto súd dospel k záveru, že žaloba o neplatnosť právneho úkonu tak, ako je koncipovaná v tomto prípade, nemá oporu v zákone. Aj keby sa však žalobca mohol domáhať neplatnosti uvedenej dohody, podľa názoru súdu nebolo preukázané, že by niektorý zo žalovaných vyvolal u žalobcu (I.) omyl ohľadne nejakej skutočnosti, ktorá bola pre uskutočnenie právneho úkonu rozhodujúca (teda v danom prípade podpísanie dohody, t.j. podstatný omyl) ako ani to, že by (II.) na tvrdenom omyle žalobcu mal mať podiel niektorý účastník právneho úkonu, t.j. buď ho vyvolal alebo o ňom vedel, čo sú podstatné podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné aplikovať § 49a OZ. Takisto v danom prípade nebolo preukázané, že by mal byť žalobca uvedený do omylu ľsťou a k tomuto ani neboli prezentované žiadne skutkové tvrdenia. Aj keď žalobca tvrdil v priebehu konania, že o ničom nevedel, jeho tvrdenia boli vyvrátené tvrdeniami všetkých žalovaných. Všetci žalovaní zhodne potvrdili, že náčrt, na ktorý sa žalobca odvolával, že ním bol uvedený do omylu, bol len informačný a slúžil len na umiestnenie pozemkov v priestore, aby geodet vedel, kde kto bude mať pozemky. Ako vyplýva aj z vyjadrenia samotného žalobcu, vedel o tom, že má podiel 3/12. Jednoducho si teda dokázal vypočítať, aká výmera by mala pripadnúť na veľkosť jeho podielu. Výmera uvedená v dohode pritom zodpovedá veľkosti jeho podielu. Ďalej súd dodáva, že aj keď napokon bolo zistené, že žalobca nemal k dispozícii geometrický plán, minimálne pri podpise dohody mal možnosť zistiť, že podkladom na pre vytvorenie nových pozemkov bol geometrický plán presne označený v dohode, pričom výmery nových parciel boli v dohode presne uvedené pri každom jednom účastníkovi dohody. Za tohto stavu súd uzavrel, že žalobca nepreukázal, že by bol uvedený do omylu niektorým zo žalovaných ohľadne rozhodujúcej skutočnosti pri uzatváraní dohody, ako to vyžaduje § 49a OZ. Ak nebola preukázaná skutočnosť, že by bol žalobca uvedený do omylu, tak potom je nedôvodná tak prvá časť žalobného petitu (okrem už vyššie uvedeného dôvodu) ohľadne určenia neplatnosti uvedenej dohody, ako ani alternatívna časť petitu týkajúca sa určenia, že strany sporu sú spoluvlastníkmi pôvodných parciel, keďže aj táto časť petitu predpokladá, že dohoda by mala byť neplatná, čo súd nemal preukázané. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd žalobu zamietol v celom rozsahu, teda aj v časti alternatívneho petitu. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovaným ako stranám, ktoré mali vo veci plný úspech, nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100%, pričom vzhľadom na to, že žalovaní v 2. a 3. rade sú manželia a pozemky vlastnili a vlastnia ako bezpodieloví spoluvlastníci, vo vzťahu k nim je žalobca povinný nahradiť trovy konania spoločne a nerozdielne. O výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku. Dôvody pre aplikáciu ust. § 257 prvoinštančný súd nevzhliadol.
2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu rov odvolacieho konania. Žalobca v odvolaní dôvodil, že žalovaný 2/ uviedol, ,,že vyzeralo to, že žalobca si myslí, že má väčšiu výmeru, ako podľa geometrického plánu mal mať, ale v dohode boli jasne uvedené výmery, aké mu prináležia.“ Teda podľa názoru žalobcu je zrejmé, že žalovaný o omyle žalobcu v čase uzatvorenia predmetnej dohody vedel. Poukázal na svoj vyšší vek v spojitosti s vyššie preukázanou vedomosťou minimálne žalovaného v druhom rade o omyle žalobcu týkajúceho sa výmery jemu prislúchajúcej. Podľa žalobcu náčrt bol jediným grafickým jemu aspoň k nahliadnutiu poskytnutým zobrazením budúcich pozemkov. Z náčrtu je zrejmé, že parcely sú približne rovnakej výmery.
3. Žalovaní 2/ až 4/ s podaným odvolaním nesúhlasia, napadnutý rozsudok považujú za správny, spravodlivý a zákonný. Majú za to, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, aby ktokoľvek zo žalovaných vyvolal u neho omyl. Každému z účastníkov dohody bolo zrejmé, že náčrt na ktorý sa žalobca odvoláva, je len orientačný a slúži len na priestorové usporiadanie novovznikajúcich nehnuteľností. Ak sa žalobca odvoláva na svoj vyšší vek a tým sa snaží spochybniť svoju vôľu uzavrieť predmetnú dohodu, k tomu uviedli, že žalobca nie je obmedzený v spôsobilosti na právne úkony, z jeho vyjadrení je zrejmé
že problematika nehnuteľností mu nie je celkom neznáma. Náčrt, na ktorý žalobca poukazuje nebol súčasťou dohody, netvoril jej prílohu. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti žalovaní 2/ až 4/ navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal im aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
4. Žalovaná 1/ v podanom vyjadrení zotrvala na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.
5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia môže sa odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením nad padnutého rozhodnutie a pre zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné.
6. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadom akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05).
7. Odvolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia, ktorej súčasťou je aj právo sporovej strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami a argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Kraska proti Švajčiarsku z 29.04.1993, nález US SR 2, ÚS 4/06 a pod.). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 220 ods. 2 CSP a táto norma sa uplatňuje aj odvolacom konaní § 393 ods. 2 CSP. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia, či v prvostupňovom , či v odvolacom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument alebo iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (aj o odvolaní), zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, dal odpoveď na všetky otázky, ktoré boli nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súčasne sa súd prvej inštancie náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými vyjadreniami strán sporu.
8. Vo vzťahu k prvému žalobnému petitu prvoinštančný súd zamietol žalobu z dôvodu jeho procesnej neprípustnosti. K tomuto odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 137 CSP zakotvuje pozitívnoprávne členenie súkromnoprávnych žalôb na viaceré druhy, a to 1/ žalobu o splnenie povinnosti, 2/ žalobu o nároku na usporiadanie práv a povinností, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z právneho predpisu, 3/ žalobu na určenie, či tu právo je alebo nie je, 4/ žalobu na určenie právnej skutočnosti, 5/ inú žalobu neuvedenú v § 137 CSP. Ustanovenie § 137 CSP uvádza jednotlivé druhy žalôb demonštratívne. Iná súkromnoprávna žaloba neuvedená v ust. § 137 CSP je prípustná iba za predpokladu, že osobitný petit vyplýva z hmotného práva (napr. žaloba na nahradenie prejavu vôle,
žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku, žaloba prehlasovaných spoluvlastníkov, aby súd rozhodol o dôležitej zmene veci a pod.). Význam ustanovenia § 137 CSP nie je len deskriptívny (vymenovanie niektorých druhov žalôb), ale predovšetkým normatívny. Jeho normatívny význam spočíva v tom, že vymedzuje podmienky prípustnosti pre niektoré druhy žalôb. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie považuje žalobcom podanú žalobu o určenie neplatnosti dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva za žalobu o určenie právnej skutočnosti podľa ust. § 137 písm. d) CSP. Právnou skutočnosťou je skutočnosť, s ktorou právna norma spája vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Najčastejšími právnymi skutočnosťami závislými od vôle sú zmluva, odstúpenie od zmluvy, skončenie pracovného pomeru výpoveďou a pod. Účelom ust. § 137 písm. d) CSP je vylúčiť všetky nepotrebné a zbytočné žaloby o určenie neplatnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu určovacej žaloby, pretože s definitívnou platnosťou neriešia právny stav medzu účastníkmi. Do tejto kategórie možno zaradiť aj žalobu v danej veci, nakoľko prípadné určenie, že dohoda o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je neplatná, nerieši s konečnou platnosťou otázku usporiadania spoluvlastníckych práv k nehnuteľnostiam, ktoré súd predmetom tejto dohody. Navyše žaloba podľa ust. § 137 písm. d) CSP je prípustná len v prípade, ak jej existenciu predpokladá osobitný predpis. Podľa dôvodovej správy k CSP medzi osobitné predpisy podľa ust. § 137 písm. d) CSP patria napríklad zákon č. 311/2011 Z.z. Zákonník práce, zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a pod. Odvolací súd má za to, že ust. § 49a Občianskeho zákonníka nie je právnym dôvodom podania určovacej žaloby podľa ust. § 137 písm. d) CSP.
9. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok vychádza zo správnych skutkových zistení, ktoré majú svoj podklad vo vykonaných dôkazoch. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, vykonal všetky navrhované dôkazy, ktoré vyhodnotil jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach a z týchto prijal správne skutkové závery, pričom svoje úvahy náležite odôvodnil. V prvom rade sa súd prvej inštancie riadne zaoberal tým, čoho sa strana žalobcu domáhala, aké skutočnosti tvrdila, a aké dôkazné prostriedky označila, riadne sa zaoberal vyjadreniami žalovanej strany a prostriedkami jej procesnej obrany a taktiež komplexne posúdil čiastkové skutkové tvrdenia strán a tieto aj riadne vyhodnotil. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval predmetnú odvolaciu námietku za nedôvodnú.
10. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie (ust. § 387 ods. 2 CSP) a len pre zdôraznenie správnosti a k jednotlivých odvolacím námietkam dodáva nasledovné.
11. Čo sa týka právnej záväznosti náčrtu, ktorým mal byť žalobca uvedený do omylu, je potrebné uviesť, že tento vo vzťahu k samotnej dohode o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva nemôže byť považovaný za relevantný podklad pre vyporiadanie spoluvlastníctva, a tvrdenia žalobcu o tom, že tento náčrt považoval za záväzný považuje odvolací súd za absolútne nedôvodné. Už na prvý pohľad je zrejmé, že náčrt má len informatívny charakter a to najmä vzhľadom na absenciu akéhokoľvek označenia jednotlivých parciel a ich rozmerov. Skutočnosť, že sa žalobca bez vynaloženia čo i len najmenšej miery opatrnosti a bez akéhokoľvek konkrétneho dôvodu (absencia rozmerov jednotlivých novovytvorených parciel v náčrte), a za stavu, kedy ako podielový spoluvlastník si mal byť vedomý veľkosti svojich spoluvlastníckych podielov, mylne domnieval, že pozemky sa rozdelia na rovnaké časti bez ohľadu na veľkosti spoluvlastníckych podielov, nemôže na úkor právnej istoty zasahovať do právneho postavenia a majetkových práv ostatných účastníkov dohody, a nemôže prevýšiť potrebu ochrany dôvery adresáta právneho úkonu, v tomto prípade žalovaných. Na dôvažok, z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by v priebehu jednaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva od ktoréhokoľvek spoluvlastníka padol čo i len náznak návrhu na vyporiadanie v rovnakej miere bez ohľadu na veľkosti spoluvlastníckych podielov, z čoho by si žalobca mohol mylne vyvodiť, že každý dostane parcely s rovnakou výmerou.
12. Omyl, na ktorý sa žalobca odvoláva, vo všeobecnej rovine zakladá relatívnu neplatnosť dotknutého právneho úkonu pri splnení celkovo štyroch podmienok: (1) musí ísť o omyl v skutočnosti, ktorá je pre právny úkon rozhodujúca, (2) bez omylu by k právnemu úkonu za daných podmienok nedošlo (kauzalita omylu), (3) osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl buď vyvolala alebo o omyle musela vedieť, (4) judikatúra dovodila, že omylu sa môže osoba dovolať len v prípade, ak je jej omyl ospravedlniteľný.
13. K otázke ospravedlniteľnosti omylu sa už vyjadroval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 192/2008 konštatoval, že „ustanovenie § 49a Občianskeho zákonníka však nemožno vykladať tak, že na jeho základe je osoba, ktorá sa omylu dovoláva, zbavená povinnosti si sama, podľa okolností konkrétneho prípadu, zabezpečiť objektívne informácie o okolnostiach, ktoré považuje táto osoba za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu a bez príčiny sa vo svojom úsudku nechala mylne ovplyvniť prípadnými náznakmi riešenia zamýšľaného právneho úkonu“. Obdobne ospravedlniteľnosť omylu podrobne rozpracoval vo svojej ustálenej judikatúre aj Najvyšší súd ČR, podľa ktorého o ospravedlniteľný omyl nejde, ak bol omyl konajúcej osoby zavinený jej nedbanlivosťou pri využití možnosti overiť si rozhodné právne skutočnosti. O ospravedlniteľný omyl teda nepôjde vtedy, „měla-li jednající, a omylu se pak dovolávající osoba, možnost se takovému omylu vyhnout vlastní pečlivostí při seznání skutečností pro uskutečnění právního úkonu rozhodujících. Nelze totiž akceptovat možnost, že by se bylo lze účinně dovolat neplatnosti pro omyl podle ustanovení § 49a o. z. za situace, kdy by omylu se dovolávající osoba zanedbala pro ni ve věci objektivně existující možnost přesvědčit se o pravém stavu věci, a bez příčiny se ve svém úsudku nechala mylně ovlivnit případnými dojmy, náznaky řešení, resp. hypotézami o vlastnostech předmětu zamýšleného právního úkonu.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 1251/2002). Právna teória ale aj súdna prax teda vyžaduje, aby osoba dovolávajúca sa omylu konala s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať, aby pri formovaní vôle nebola ovplyvnená nesprávnymi a nepravdivými informáciami. V danej veci sa žalobca bez akéhokoľvek relevantného dôvodu domnieval, že po zrušení spoluvlastníctva nadobudne pozemky s väčšou výmerou aká mu prináleží, pričom pri vynaložení čo i len minimálnej miery opatrnosti mohol a mal vedieť, že pozemky sa budú deliť podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov.
14. Žalobca ako podielový spoluvlastník, ktorý svoj podiel nadobudol ešte v roku 1995, si musel byť vedomý veľkosti svojich spoluvlastníckych podielov. V prípade, že by mal žalobca pochybnosti, ide o údaje verejne prístupné v katastri nehnuteľnosti. Veľkosť spoluvlastníckych podielov je jasne uvedená aj v dohode o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, konkrétne veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalobcu sa nachádza v čl. I. bod 1. písm. a) dohody. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, žalobca mal príležitosť na to, aby si dohodu prečítal. Navyše samotná dohoda je napísaná na necelých štyroch stranách, pričom gro dohody, t.j. čl. I., II. a III. je v rozsahu dva a pol strany, dohoda je prehľadná a čitateľná, preto od žalobcu ako od osoby plne spôsobilej na právne úkony možno dôvodne očakávať, že je schopný prečítať a porozumieť takémuto textu. Pokiaľ si žalobca napriek tomu, že mu bol daný priestor na preštudovanie dohody, dohodu neprečítal, nemožno to brať na ťarchu žalovaných, ktorí konali v dobrej viere.
Na uvedenom nič nemení ani to, že žalobca nemal pred podpisom dohody k dispozícii geometrický plán. O veľkosti výmery jemu pripadajúcej parcely žalobca mal (mal mať) vedomosť priamo z dohody, ktorú mal možnosť si preštudovať, a takisto vyplýva aj z veľkosti jeho spoluvlastníckeho podielu.
15. Žalobca ďalej v odvolaní poukazuje na to, že žalovaný 2/ vedel o jeho omyle, keď na pojednávaní dňa 21.6.2024 uviedol: „Vyzeralo to tak, že on si myslí, že má väčšiu výmeru, ...“. Uvedené tvrdenie žalovaného 2/ podľa názoru odvolacieho súdu nie je dôkazom o jeho vedomosti o omyle žalobcu, nanajvýš tak preukazuje jeho podozrenie o tom, že žalobca sa mýli ohľadom veľkosti jeho podielu. Následne svoj postoj žalovaný 2/ vysvetlil tak, že v dohode je uvedená výmera prináležiaca žalobcovi. Z výpovedí žalovaného 2/ a 4/ na tomto pojednávaní vyplýva, že žalovaný 2/ všetkým zúčastneným, vrátane žalobcu, vysvetlil veľkosti ich podielov a z toho vyplývajúce veľkosti budúcich novovytvorených parciel.
16. Neobstojí ani odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa jeho vyššieho veku. V čase podpisu dohody mal žalobca 74 rokov a v priebehu konania netvrdil, že by mal nejaké zdravotné problémy, ktoré by mohli mať vplyv na jeho rozumové či vôľové schopnosti. Navyše žalobca sa nestal obeťou podvodu, ani nebol úmyselne či ľsťou uvedený do omylu. Len samotný vyšší vek bez ďalšieho nie je dôvodom neplatnosti právneho úkonu, ktorý inak spĺňa všetky zákonom vyžadované náležitosti, vrátane toho, že bol uzavretý slobodne a bez nátlaku.
17. Nemenej dôležitým aspektom tejto veci je tiež to, že uzavretím dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva žalobca nebol na svojich právach nijako ukrátený a dostal toľko, koľko mu prináležalo podľa veľkosti jeho spoluvlastníckeho podielu, a v súlade so zákonom. Pôvodné podiely žalobcu predstavovali dokopy 320,75 m2, v zmysle dohody sa žalobca stal výlučným vlastníkom parcely o výmere 321 m2. Pokiaľ sa teda žalobca domáha neplatnosti dohody, či navrátenia do pôvodného stavu, v konečnom dôsledku sa v jeho majetkovej rovine nič nezmení. Nemožno tiež opomenúť tú skutočnosť, že parcela, ktorá v rámci vyporiadania pripadla žalovaným 2/ a 3/ bola rozdelená na ďalšie parcely, na ktorých je aktuálne vybudovaný rodinný dom. Účelom civilného sporového konania je spravodlivé usporiadanie vzťahov tak, aby sa, pokiaľ možno, zamedzilo ďalší sporom a konfliktom. Navrátením spoluvlastníckych vzťahov do pôvodného stavu by sa docielil presný opak. Princíp spravodlivosti je jedným z najdôležitejších princípov sporového konania. Spravodlivosť predstavuje koncept zahŕňajúci spravodlivosť, rovnosť a spravodlivé zaobchádzanie, ktorého obsahom je predovšetkým jeho uplatňovanie vo svetle konkrétnych okolností každého sporového konania. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (nález Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.3.2008).
18. Keďže žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že bol uvedený do omylu, ani že by išlo o ospravedlniteľný omyl, ako aj z ďalších uvedených dôvodov, odvolací súd rozsudok v jeho zamietavom výroku v zmysle ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP, vrátane výroku o trovách konania, potvrdil ako vecne správny, s odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa stotožňuje a tak, ako je už uvedené vyššie s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP na neho odkazuje.
19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli úspešní žalovaní, preto im vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %. Žalovanej 1/ však v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, preto jej odvolací súd ich náhradu, s poukazom na čl. 17 základných princípov CSP, nepriznal. Žalovaní 2/ a 3/ ako manželia, ktorých spoluvlastnícky podiel bol súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov, sú oprávnení spoločne a nerozdielne. O výške náhrady trov konania žalovaných 2/ až 4/ rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
20. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).