Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_35T-2-2022.pdf
PDF · 88.18 KB
Case nature
Area
Subarea
35T/2/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava, samosudcom JUDr. Branislavom Krivošíkom, v trestnej veci obžalovaného: A. B., nar: 20.01.1979 v Nitre, pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona, § 207 ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní dňa 16.09.2025, takto
r o z h o d o l :
A. B., nar: 20.01.1979 v Nitre, trvalé bydlisko Váhovce 619, Galanta t. č. vo výkone väzby v ÚVV Leopoldov
sa uznáva za vinného, že od 31.08.2016 až do 31.10.2024, na území Slovenskej republiky a ani v mieste svojho bydliska v meste Marchegg v Rakúsku, ako otec maloletého syna B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky D. C., E. X, B., si riadne neplnil vyživovaciu povinnosť na svojho syna, ktorá mu vyplýva zo zákona o rodine a rozsah ktorej mu bol určený rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 20P/369/2011 zo dňa 11.04.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.04.2012, na základe ktorého je povinný prispievať na výživu syna B. sumou 200,- eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám matky D. C., obžalovaný hoci vedel o existencii vyživovacej povinnosti, túto si riadne a včas neplnil, na výživnom zaplatil iba sumu 350,- eur v mesiaci september 2016 a sumu 250,- eur v mesiaci október 2016, pričom obžalovaný pracoval a mal príjem potrebný na platenie výživného, o syna neprejavoval žiaden záujem a vyživovaciu povinnosť si neplnil ani iným spôsobom, čím mu vznikol dlh na výživnom vo výške 18.000,- eur.
teda
najmenej dva mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, uvedený čin spáchal závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas, čím spáchal prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona, § 207 ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona
a odsudzuje sa:
Podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 14 (štrnásť) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
o d ô v o d n e n i e :
Na podklade obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava zn. 1 Pv 126/19/2207-38, zo dňa 08.09.2022, súd vykonal hlavné pojednávanie. Uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 24.07.2025, sp. zn. 5To/22/2025, odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 31.10.2024, sp. zn. 35T/2/2022 a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Na hlavnom pojednávaní po vrátení veci bol obžalovaný poučený, že môže ku skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, urobiť vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 Tr. por. Po tomto poučení, ako aj po poučení o následkoch vyhlásenia podľa § 257 ods. 1 písm. b/ alebo c/ Tr. por., a to v rozsahu podľa § 257 ods. 5 a ods. 8 Tr. por., obžalovaný vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava zn. 1 Pv 126/19/2207-38, zo dňa 08.09.2022. Následne súd postupoval primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ a h/ Tr. por., pričom na položené otázky obžalovaný odpovedal „áno“. Prokurátor na hlavnom pojednávaní navrhol prijať vyhlásenie o vine. Po takomto zistení súd vyhlásenie obžalovaného o uznaní viny zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku, prijal pretože boli naplnené všetky 4 zákonné formálne znaky tohto trestných činov, t.j. subjekt, subjektívna stránka, objekt i objektívna stránka, podľa § 257 ods. 7, ods. 8 Tr. por., nakoľko na podklade výsledkov dokazovania vykonaného v prípravnom konaní nemal žiadne pochybnosti o vine obžalovaného s tým, že dokazovanie na hlavnom pojednávaní sa vykoná k výroku o treste.
Pri úvahe o druhu a výmere trestu, pri rešpektovaní zásad ukladania trestov tak, ako to predpokladá ustanovenie § 34 Tr. zák., prihliadol súd na spôsob spáchania činu úmyselným konaním obžalovaného nesúceho znaky ľahostajnosti voči vlastnému dieťaťu, následok konania obžalovaného v podobe porušenia druhového objektu chráneného Trestným zákonom, zavinenie vo forme priameho úmyslu (§ 15 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.), pohnútku, existenciu jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona a existencia jednej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m ) Trestného zákona, keďže nemá zahladené všetky odsúdenia, pričom prihliadol i na osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho nápravy s tým, že v tomto smere majú nepochybný význam jednak údaje o osobe obžalovaného vyplývajúce z odpisu jeho registra trestov, z ktorého je zrejmé, že obžalovaný naviac je i tzv. špeciálnym recidivistom (už bol za rovnaký trestný čin podľa § 207 ods. 1, Tr. zák. právoplatne odsúdený).
V otázke trestu súd ukladal trest podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona, t. j. v trestnej sadzbe jeden až päť rokov. Súd pri ukladaní trestu vychádzal z ust. § 34 Trestného zákona, pričom prihliadol na potrebu ochrany spoločnosti pred ďalším páchaním trestnej činnosti obžalovaným a súčasne na to, aby iných trest odradil od páchania trestných činov, majúc tiež na zreteli vytvorenie podmienok na výchovu obžalovaného k tomu, aby viedol riadny život a ďalšiu trestnú činnosť už nepáchal a aby trest zároveň vyjadril morálne odsúdenie obžalovaného spoločnosťou. Pokiaľ ide o okolnosť, že obžalovaný bol už za trestný čin odsúdený, v prípade dvoch odsúdení, súd na tieto odsúdenia prihliadnuť nemohol, keď v týchto prípadoch nastala právna fikcia neodsúdenia. V jednom prípade nie je odsúdenie zahladené a neplatí ani fikcia zahladenia. Vo vzťahu k poľahčujúcim okolnostiam, súd zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona. Súd tak ukladal trest v trestnej sadzbe 1 rok až 5 rokov. Vzhľadom na okolnosť, že obžalovaný sa dopustil špeciálnej recidívy, pričom stíhaný skutok začal páchať bezprostredne po predchádzajúcom odsúdení, teda ani uloženie trestu odňatia slobody za rovnakú trestnú činnosť, ani jeho výkon neviedli obžalovaného k zmene správania a k náprave a vzhľadom na okolnosť, že obžalovaný páchal stíhaný skutok po dobu viac ako 8 rokov, teda extrémne dlhú dobu, dlžné výživné je vo výške 18.000 eur, súd považoval za nevyhnutné ukladať prísnejší trest, než trest pod dolnou hranicou trestnej sadzby, čo by inak umožňovalo ustanovenie § 39 ods. 5 Trestného zákona. Preto súd dospel k záveru, že uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 14 mesiacov, teda mierne nad dolnou hranicou trestnej sadzby plne odzrkadľuje spáchaný trestný čin. Súd takýto trest považuje za primeraný, nie neprimerane prísny, plne spôsobilý zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchaním ďalšej trestnej činnosti zo strany obžalovaného, viesť obžalovaného k náprave, odradiť iných od páchania trestnej činnosti a zároveň vyjadriť morálne odsúdenie obžalovaného spoločnosťou.
Súd z hľadiska druhu trestu posudzoval tiež možnosť uloženia tzv. alternatívneho trestu, teda trestu nespojeného s odňatím slobody. V tomto smere súd vychádzal zo závažnosti spáchaného trestného činu. Závažnosť trestného činu určuje sám zákonodarca, a to stanovením rozpätia trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy, podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia, zaraďuje medzi prečiny, zločiny, prípadne obzvlášť závažné zločiny. Tomuto zaradeniu potom zodpovedá buď možnosť súdu
ukladať rôzne druhy trestov, prípadne povinnosť súdu uložiť trest odňatia slobody. Pri prejednávanom trestnom čine stanovuje zákonodarca trestnú sadzbu v rozpätí jeden až päť rokov. Už týmto ho zákonodarca zaraďuje medzi prečiny (§ 10 ods. 1 písm. b) Trestného zákona), avšak podstatným tu je hlavne to, že stanovením rozpätia trestnej sadzby, zaradil zákonodarca tento trestný čin medzi menej závažné trestné činy, čo možno vyvodiť z toho, že za jeho spáchanie nemusí súd povinne vôbec ukladať trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Trestného zákona argumentum a contrario). Trestom odňatia slobody sa tu má na mysli nielen jeho nepodmienečná forma, ale aj prípadné podmienečné odloženie výkonu trestu odňatia slobody. Súd za spáchanie prečinu podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona môže preto uložiť dokonca len samostatné alternatívne tresty ako napríklad peňažný trest, trest povinnej práce, trest zákazu činnosti a podobne. Z uvedených skutočností preto súd uzatvára, že prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona nie je podľa zákonodarcu tak typovo závažným trestným činom, aby určil súdu povinnosť ukladať pri ňom trest odňatia slobody. Pri zvažovaní druhu trestu je teda nutné vychádzať, okrem závažnosti spáchaného prečinu, či osoby obžalovaného aj z toho, že trest odňatia slobody je trestom ultima ratio (poslednou a krajnou možnosťou), ktorý môže súd uložiť len vtedy, ak iné druhy trestov, nemôžu celkom zjavne viesť k náprave obžalovaného.
V tomto smere súd vychádzal z toho, že obžalovaný sa síce dopustil protiprávneho skutku, pričom išlo o typovo menej závažný trestný čin, avšak obžalovaný tento trestný čin začal páchať bezprostredne po jeho predchádzajúcom odsúdení, a napriek tomu v páchaní trestnej činnosti pokračoval. Teda obžalovaný nepreukázal žiadnu mieru nápravy v súvislosti s predchádzajúcim odsúdením za rovnaký trestný čin (na podmienečne odložený trest odňatia slobody), naopak predchádzajúce odsúdenie na podmienečne odložený trest odňatia slobody nemali na obžalovaného želaný výchovný vplyv. Súd vychádzajúc z uvedených okolností odmietol uloženie menej represívneho tzv. alternatívneho trestu pre zjavnú nespôsobilosť takéhoto trestu priaznivo pôsobiť na správanie obžalovaného, Vzhľadom na uvedené, súd dospel k záveru, že jediný druh trestu, ktorý môže viesť obžalovaného k náprave a k predchádzaniu ďalšej trestnej činnosti z jeho strany je trest odňatia slobody.
Súd tiež posudzoval možnosť podmienečného odkladu výkonu trestu u obžalovaného. Nie je totiž vylúčené dosiahnuť účel trestu uložením trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu aj u páchateľa, ktorý sa dopustil trestnej činnosti po krátkom čase po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody za podobnú trestnú činnosť (R 57/1990). Pri hodnotení recidívy páchateľa z hľadiska možnosti jeho nápravy musí súd prihliadnuť na povahu predchádzajúcej trestnej činnosti, na časový odstup od posledného odsúdenia, na celkový spôsob jeho života a na pohnútku jeho ďalšieho trestného činu (R 39/1965). Pri úvahe o podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody musí súd zhodnotiť všetky okolnosti týkajúce sa osoby páchateľa, najmä jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, ako aj činu, ktorý obvinený spáchal, aby mohol urobiť odôvodnený záver, či sa účel trestu dosiahne aj bez jeho výkonu alebo nie (R 56/1970).
Vychádzajúc z uvedených úvah a vzhľadom na zistený skutkový stav súd dospel k záveru, že u obžalovaného nie je možné dosiahnuť účel trestu bez jeho výkonu. Jednak tomu bráni tá okolnosť, že u obžalovaného dochádza aj k recidívam v druhovo rovnakej trestnej činnosti, čoho dôkazom je aj tá skutočnosť, že prejednávaného skutku sa dopustil bezprostredne po predchádzajúcom odsúdení a v páchaní trestnej činnosti pokračoval bezprostredne po uložení trestu odňatia slobody za predchádzajúcu trestnú činnosť. Závažnou a determinujúcou okolnosťou je však samotná povaha stíhaného trestného činu. Obžalovaný napriek tomu, že prebieha voči nemu trestné stíhanie a napriek tomu, že si musí byť plne vedomý svojej vyživovacej povinnosti, ktorú si dodatočne nesplnil ani počas trestného stíhania, protiprávny stav do vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa neodstránil ani sčasti. Ak doposiaľ nedošlo ku korekcii jeho správania, je plne dôvodné prognózovať, že k takejto korekcii nedôjde ani v prípade podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody, teda podmienečný odklad výkonu trest u obžalovaného úplne stráca opodstatnenie. Preto súd nepristúpil u obžalovaného k podmienečnému odkladu výkonu trestu odňatia slobody podľa § 49 ods. 1 alebo § 51 ods. 1 Tr. zák.
Odsúdený síce pri výsluchu uviedol, že dlhodobo žije v Rakúsku, pracuje len brigádne príležitostne, podľa možností, bez uzavretia riadnej pracovnej zmluvy. Tuto obhajobnú argumentáciu obžalovaného súd, ale nezohľadnil v rozsahu ako to navrhovala obhajoba, pretože žiadne objektívne prekážky nebránili obžalovanému, aby sa riadne zamestnal či v Rakúsku alebo, prípadne aj na Slovensku, keďže žije v prihraničnej oblasti, dokonca v dostupnej dochádzkovej vzdialenosti k hlavnému mestu Bratislava, kde je dostatok pracovných príležitostí. Obžalovaný netrpí žiadnou duševnou poruchou, nemá žiadne
zdravotné obmedzenia, nepoberá invalidný dôchodok. Súd tak neidentifikoval žiadnu objektívnu prekážku, ktorá by mu znemožňovala riadne sa zamestnať, mať pravidelný legálny príjem a podieľať sa na výžive svojho syna. Obžalovaný neprejavil dostatočný záujem a iniciatívu na to, aby hľadal možnosti ako svoj nepriaznivý stav zmeniť, práve naopak bol celkom pasívny či už pri kontakte so synom (v krajnom prípade mu nič nebránilo domáhať sa stretávania sa so synom aj súdnou cestou), pri finančnej alebo vecnej úhrade nákladov na jeho výživu.
Aby tak bol naplnený účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák., bolo podľa názoru súdu potrebné uložiť práve tento druh trestu vo vyššie uvedenej výmere, a to z dôvodu nezodpovedného a dlhodobého konania obžalovaného (ako je to zrejmé zo súdom ustáleného skutku), pričom ako neúčelné súd posúdil uloženie akéhokoľvek alternatívneho trestu obžalovanému.
Vzhľadom k uvedenému, súdom ukladaný trest odňatia slobody obžalovanému vo výmere 14 mesiacov, t. j. v dolnej polovici trestnej sadzby. Takýto trest zodpovedá osobe obžalovaného, ktorý je špeciálny recidivista ako aj okolnostiam prípadu, z ktorých vyplýva, že obžalovaný dlhodobo finančne zanedbáva svoje dieťa a riadne sa nesnaží plniť si svoju vyživovaciu povinnosť. Rovnako tak je uloženie tohto trestu adekvátnym z hľadiska generálnej prevencie, nakoľko trest musí byť aj taký, aby odradil iné osoby od páchania trestnej činnosti, t. j. súd musí dať najavo, že sústavné (dlhodobé) nehradenie vyživovacej povinnosti rodiča voči svojim deťom nie je možné tolerovať.
Súd záverom dodáva, že vyvodeniu trestnoprávnej zodpovednosti v tejto veci nebránil ani tzv. materiálny korektív v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák., keďže s poukazom na spôsob spáchania činu a jeho následok je stupeň závažnosti činu vyšší ako nepatrný.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil obžalovaného na výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia prostredníctvom Okresného súdu Trnava na Krajský súd v Trnave. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. V písomne podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom odvolanie smeruje, a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie prokurátora, odvolanie, ktoré podáva za obžalovaného jeho obhajca, ako aj odvolanie, ktoré podáva za poškodeného alebo za zúčastnenú osobu ich splnomocnenec, musí byť zároveň odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Oprávnená osoba sa môže vzdať práva podať odvolanie. V prospech obžalovaného môžu rozsudok odvolaním napadnúť i príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh. Obžalovaný môže výslovne vyhlásiť, že nesúhlasí s podaním odvolania v svoj prospech jeho príbuznými v priamom rade, jeho súrodencami, osvojiteľom, osvojencom, manželom a druhom. Odvolanie má odkladný účinok.