Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8CoPr-9-2025.pdf
PDF · 96.27 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoPr/9/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a Mgr. Miloša Greguša v spore žalobcu A. B. nar. X.X.XXXX bývajúceho v C. D. D. E. F. XX zastúpeného advokátom JUDr. Máriom Hollerom so sídlom advokátskej kancelárie v Košiciach na Krmanovej ulici č. 16 proti žalovanému REFLEX - PRO spol. s.r.o. so sídlom v Košiciach na Kmeťovej ulici č. 1572/13, IČO: 36 199 761 zastúpenému JUDr. Martinom Breznenom advokátom so sídlom advokátskej kancelárie v Košiciach na Tibavskej ulici č. 40 v konaní o zaplatenie 6.923,80 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. 60Cpr/10/2023-102 zo dňa 17.6.2024 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Košice č. k. 60Cpr/10/2023-171 zo dňa 7.7.2025, takto
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením.
Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu ( 100% ).
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) preskúmavaným rozsudkom žalobu zamietol (výrok I.) a žalobcovi voči žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 6.923,80 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne z dlžnej sumy od 22.04.2023 do zaplatenia a súčasne si uplatnil náhradu trov konania v rozsahu 100%. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že na základe dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 24.11.2022 ukončil pracovný pomer medzi žalovaným, ako zamestnávateľom a právnym predchodcom žalobcu, G. H. I., ako zamestnancom (ďalej ako „ dohoda “). Podľa bodu 1.2 dohody evidoval právny predchodca žalobcu voči žalovanému, ku dňu ukončenia pracovného pomeru, pohľadávku pozostávajúcu z nevyplatenej mzdy a nepreplatených dovoleniek. Tieto pohľadávky sa žalovaný zaviazal právnemu predchodcovi žalobcu vyplatiť najneskôr do 31.12.2022, čo však neurobil. Následne prebehla medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu mimosúdna komunikácia týkajúca sa dôvodnosti pohľadávok, ktoré právny predchodca žalobcu evidoval voči žalovanému v zmysle platne uzavretej dohody. Po následnej kontrole právny predchodca žalobcu zistil, že mu žalovaný uhradil mzdu za mesiac 03/2022 v sume 983,56 Eur, o čom v liste zo dňa 16.01.2023 právny predchodca žalobcu riadne žalovaného informoval. V tomto liste zároveň vyzval žalovaného na úhradu sumy 6.923,80 Eur; ku úhrade tejto sumy zo strany žalovaného nedošlo. Žalovaný namietal dôvodnosť pohľadávky s tým, že nárok na mzdu právneho predchodcu žalobcu zanikol započítaním tak, ako to uvádza v liste zo dňa 31.12.2022. Pohľadávky z pracovnoprávnych vzťahov, napr. nárok na výplatu mzdy, nemožno započítať a ani proti nim nie je možné namietať započítanie
jednostranným úkonom, v dôsledku čoho nie je obrana žalovaného dôvodná. Žalovaný dohodu o skončení pracovného pomeru riadne podpísal, pričom v dohode bola pohľadávka riadne špecifikovaná a žalovaný sa zaviazal túto právnemu predchodcovi žalobcu v stanovenom termíne uhradiť. Dňa 01.03.2023 uzavrel žalobca so svojim právnym predchodcom zmluvu o postúpení pohľadávky vo výške 6.923,80 Eur, čím sa žalobca stal majiteľom pohľadávky uplatnenej v tomto konaní. Postúpenie oznámil právny predchodca žalobcu žalovanému listom - Oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 17.04.2023, ktorý bol žalovanému doručený dňa 21.04.2023. Žalobca sa domáha zaplatenia peňažnej pohľadávky, ktorej nárok vyplýva zo žaloby a listinných dôkazov za splnenia procesných podmienok.
3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1,2,4, § 27, § 32, § 35 ods. 1, § 36 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v platnom znení (ďalej len ZP) a všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka upravených §1 - §122, postúpenie pohľadávky upravenej v 8. časti Občianskeho zákonníka 4. diel zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka, a to § 524 a nasl. Zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Po citácii rozsudku NS ČR zo dňa 1.6.2017 sp. zn. 21Cdo/4659/2016, uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo103/2008 zo dňa 29.9.2009 konštatoval, že námietka žalovaného spočívajúca v nedostatku vecnej aktívnej legitimácie je dôvodná. Uzavrel, že nárok žalobcu vyplýva z pracovnoprávneho vzťahu pôvodne uzatvoreného medzi G. H. I. a žalovaným, ktorý G. H. I. následne Zmluvou o postúpení pohľadávky podľa § 524 OZ postúpil na osobu žalobcu. Poukázal predovšetkým na ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ktorý jednoznačne ako lex specialis upravuje možnosti aplikácie zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy, pričom túto možnosť limituje aplikáciou len všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Inštitút zmeny osoby veriteľa alebo dlžníka v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka je upravený v jeho 8. časti, a teda aplikácia uvedených ustanovení nie je podľa názoru súdu možná. V tomto kontexte poukázal v ďalšom na § 27 a nasl. Zákonníka práce, ktoré vyslovene upravujú prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov. Uvedené ustanovenia sa však dotýkajú a upravujú len prechod práv a povinností pri zmene zamestnávateľa, keďže vykonávanie závislej práce v zmysle § 1 ods. 2 ZP, „vykonávanie práce vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.“ S poukazom aj na citovanú judikatúru príbuznej právnej úpravy (českej) považoval zmluvu o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi G. H. I. a žalobcom, ktorej predmetom je nárok z pracovnoprávneho vzťahu pôvodne uzatvoreného len medzi G. H. I. a žalovaným, za nie takú právnu skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá mať za následok prechod (prevod) práva (nároku z pracovnoprávneho vzťahu) na iného, t.j. v prejednávanom spore na žalobcu.
4. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1,2, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. o Civilnom sporovom poriadku (ďalej len CSP) a úspešnému žalovanému v plnom rozsahu priznal náhradu trov konania. O konkrétnej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá príslušný súdny úradník.
5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe vyhovel. Zároveň mu priznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Právne posúdenie súdu prvej inštancie považoval za nesprávne a rozhodnutie za zmätočné, pretože súd si nesprávne vyložil a aplikoval znenie § 1 ods. 4 ZP. Okrem iného uviedol, že zo žiadneho ustanovenia ZP nevyplýva, že sa na pracovnoprávne vzťahy uplatňujú len §§ 1-122 OZ a je zakázané aplikovať ustanovenia §§ 498- 587 OZ. Pokiaľ Zákonník práce nevylúčil aplikáciu všeobecných ustanovení pod §§ 498- 587 OZ, tieto je možné na pracovnoprávne vzťahy aplikovať. Pracovné právo je odvetvím práva, ktoré posilňuje postavenie zamestnanca, ako slabšieho článku pracovnoprávneho vzťahu. Takže vylučovať a nedôvodne obmedzovať zamestnanca v disponovaní s právami, ktoré mu z pracovného pomeru plynú, je nielen protizákonné, ale aj protiústavné. Právo na mzdu po vykonaní práce je viazané na osobu zamestnanca, ktorý prácu vykonával a je už zo samotnej povahy neprevoditeľné, nakoľko sa vzťahuje na osobu konkrétneho zamestnanca, ktorému patrí mzda za konkrétne vykonanú prácu. Naopak, právo na výplatu mzdy je právo majetkovej a nie osobnej povahy, ktoré je prevoditeľné na tretie osoby, tzn. primárne patrí zamestnancovi, ktorý prácu vykonal, ale tento zamestnanec je neobmedzený v tom, komu má výplata mzdy smerovať. Zákonník práce nijako neobmedzuje zamestnanca v dispozícii so mzdou. Je výlučným právom zamestnanca, ako so mzdou naloží a pokiaľ sa rozhodne právo na výplatu mzdy, ako majetkové právo previesť, je tak oprávnený, bez obmedzenia, aj urobiť. Zamestnávateľ je povinný mzdu vyplatiť, ale kde, ako a prípadne komu ju má vyplatiť, určuje výhradne zamestnanec. V tomto
prípade nebol G. H. I. ako zamestnanec žalovaného zákonom nijakým spôsobom obmedzený v prevode pohľadávky na žalobcu. Napadnutým rozhodnutím súd nedôvodne zasiahol aj do zmluvnej slobody žalobcu a G. H. I., keď vyslovil, že zmluva o postúpení pohľadávky nebola spôsobilá mať za následok prechod (prevod) práva (nároku z pracovnoprávneho vzťahu) na iného, čo malo spôsobiť nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na jeho strane. Ako plynie z dohody o skončení pracovného pomeru, žalovaný sa ňou zaviazal uhradiť právnemu predchodcovi žalobcu najneskôr do 31.12.2022 už splatné nároky z titulu pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi G. I. a žalovaným. V čase uzavretia zmluvy o postúpení disponoval G. H. I. pohľadávkami voči žalovanému, ktoré bol oprávnený, bez obmedzenia, postúpiť na žalobcu. Záverom poukázal na to, že slovenská alebo česká, na ktorú súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnuté poukázal, nie je na túto právnu vec aplikovateľná.
6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. V plnom rozsahu sa stotožnil s vecným a právnym odôvodením napadnutého rozsudku a s jeho právnou argumentáciou. Poukázal na to, že na základe vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení súd prvej inštancie prijal záver o absencii aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu na podanie žaloby, ako aj na postúpenie, a to zdôraznil, spornej a v podstate podľa jeho názoru neexistujúcej pohľadávky vyplývajúcej z pracovnoprávneho pomeru. V ostatných dôvodoch, pre ktoré považuje žalovaný žalobu za nedôvodnú, zostáva plne na svojich tvrdeniach prezentovaných písomne, ako aj na pojednávaniach vo veci samej.
7. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní a mal za to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je vecne správne.
8. Žalovaný v odvolacej duplike rovnako zotrval na všetkých doterajších podaniach a plne sa stotožňuje s vecným a právnym odôvodnením napadnutého rozsudku.
9. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.
10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas, oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
11. Rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 29.9.2025 o 10,05 hod., v pojednávacej miestnosti č. d. 207/2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 12.9.2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP.
13. Z odvolacej argumentácie žalobcu je zrejmé, že nesúhlasí s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení odvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, avšak v posudzovanej veci, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.
14. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 6.923,80 s príslušenstvom z titulu zmluvy o postúpení pohľadávky. Jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, a z obsahu spisu vyšli najavo, pričom správne vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného v konaní vedenom na súde prvej inštancie a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Svoje zistenia a závery riadne odôvodnil
a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.
15. Odvolací súd preto konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a jeho obsahová (materiálna) náplň zakladá súhrne jeho zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a náležite vyhodnotil. Jeho argumentácia je koherentná a rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, zvolené premisy aj závery, ku ktorým na ich základe dospel sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Žalobca v odvolaní neuvádza relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené v konaní pred súdom prvej inštancie.
16. Odvolací súd takto dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený.
17. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý zamietol žalobu žalobcu domáhajúceho sa zaplatenia sumy 6.923,80 Eur s prísl. titulom náhrady nevyplatenej mzdy a nepreplatených dovoleniek, keď dospel k záveru, že žalobca v konaní nie je vecne aktívne legitimovaný, keďže zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá medzi pôvodným zamestnancom G. H. I. a žalobcom zo dňa 1.3.2023, nie je taká právna skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá mať za následok prechod práva na iného.
18. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedenom v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalobca, na ktorého postúpil zmluvou o postúpení pohľadávky pôvodný zamestnanec G. H. I. svoju pohľadávku na náhradu mzdy voči žalovanému, ako bývalému zamestnávateľovi, nie je v konaní vecne aktívne legitimovaný, nakoľko zmluvnú voľnosť účastníkov pracovnoprávneho pomeru možno uplatniť len v rámci dispozitívnych noriem, keďže uplatnenie zmluvnej voľnosti v rozpore s kogentnými normami pracovného práva má za následok neplatnosť príslušného právneho úkonu s tým, že ak pracovnoprávne predpisy účastníkom pracovnoprávnych vzťahov neumožňujú odchýlnu úpravu ich práv a povinností, je potrebné považovať odchýlnu úpravu v takom prípade za zakázanú. Uvedená skutočnosť nie je v rozpore s ústavnou zásadou, podľa ktorej „každý môže robiť, čo nie je zákonom zakázané“, keďže kogentná právna úprava pracovnoprávnych predpisov spočíva na zásade, „čo nie je dovolené je zakázané“. Súd prvej inštancie preto otázku vecnej legitimácie žalobcu v konaní posúdil právne správne, nakoľko je nepochybné, že nárok žalobcu uplatnený v konaní je nárokom vyplývajúcim z pracovnoprávneho vzťahu pôvodného zamestnanca G. H. I., ktorého pracovný pomer u žalovaného skončil na základe dohody o skončení pracovného pomeru uzatvorenej podľa § 60 ZP ku dňu 24.11.2022. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že nakoľko ide o právny nárok zamestnanca, vzťahujú sa naň predovšetkým ustanovenia Zákonníka práce a ustanovenia Občianskeho zákonníka v jeho osobitnej časti, upravujúcej záväzkové vzťahy, preto nie je možné použiť.
19. K odvolacej argumentácii žalobcu, že v prejednávanej veci nedošlo k postúpeniu pohľadávky v rámci pracovnoprávneho vzťahu medzi bývalým zamestnancom a zamestnávateľom, ale vo vzťahu medzi veriteľom a treťou osobou, na ktorý sa vzťahuje príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a nárok na náhradu mzdy je postupiteľný ako pohľadávka z dôvodu, že ide o ukrátenie zamestnanca v majetkovej sfére, uvádza, že nárok na náhradu mzdy pri skončení pracovnoprávneho pomeru, ktorým nárok v danej veci nesporne je, je možné právne posudzovať výlučne podľa ustanovení Zákonníka práce a na ktorý iba subsidiárne je možné aplikovať aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Správne preto súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že aplikácia zvyšnej časti Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy, ktorá upravuje aj postúpenie pohľadávky, je vylúčená priamo Zákonníkom práce.
20. K následnej argumentácii žalobcu, že je výlučným právom zamestnanca, ako so mzdou naloží a zamestnávateľ je povinný mu mzdu vyplatiť, ale kde, ako a prípadne komu ju má vyplatiť, určuje výhradne zamestnanec, poukazuje na § 130 ZP, ktorý upravuje spôsob vyplatenia mzdy
zamestnávateľom za vykonanú prácu. V danom prípade bývalý zamestnanec G. H. I. uzavrel so zamestnávateľom Dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 24.11.2022. Z dohody článku I. bodu 1.3 vyplynulo, že nevyplatené mzdy a preplatené dovolenky uhradí zamestnávateľ G. H. I. bezhotovostným prevodom na jeho účet v termíne do 31.12.2022. Z uvedenej dohody je nepochybné, že bývalý zamestnanec a jeho zamestnávateľ sa dohodli na výplate mzdy konkrétnym spôsobom. Neskôr písomnou zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 1.3.2023 t.j. po ukončení pracovného pomeru G. H. I. svoju pohľadávku špecifikovanú v článku II., bode 2 s odkazom na Dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 24.11.2022 postúpil na žalobcu a teda je jednoznačné, že postúpil nárok vyplývajúci z pracovnoprávneho vzťahu. V tomto smere je preto odvolacia argumentácia žalobcu o povinnosti žalovaného vyplatiť mzdu nedôvodná, pretože na jej vyplatení sa s bývalým zamestnancom dohodli a Zmluvu o postúpení pohľadávky nemožno považovať za inak dohodnutý spôsob jej vyplatenia podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce.
21. V kontexte vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.
22. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vrátane výroku o trovách konania, podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny a podľa § 387 ods. 2 CSP na zdôraznenie správnosti doplnil ďalšie dôvody.
23. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia o odvolaní v zmysle § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
25. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).