Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_31Cob-128-2020.pdf
PDF · 99.68 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/128/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová, a sudcov: JUDr. Peter Duman a JUDr. Erika Tischlerová v sporovej veci žalobcu: QSR24h Slovakia, s. r. o., IČO: 36 702 641, so sídlom Bratislavská 28A, Bratislava, zastúpený splnomocnencom: GHS Legal, s.r.o., IČO: 47 232 544, so sídlom Lazaretská 3/A, Bratislava, proti žalovanému: Ing. Dalibor Beránek, nar. XX.XX.XXXX, IČO: 41 766 199, adresa Y. XX, zastúpený splnomocnencom: JUDr. Ing. Peter Slávik PhD., advokát so sídlom Břeclavská 3, Malacky, o 28.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 18.05.2020 č. k. 35Cb/26/2018-222 v časti výrokov II a III, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II a III ruší a vec v tomto rozsahu vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že konanie v časti 11.000 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 11.000 eur od 19.04.2018 do zaplatenia zastavil (výrok I), žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi 17.000 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania ročne zo sumy 17.000 eur od 19.04.2018 do zaplatenia (výrok II) a žalobcovi priznal voči žalovanému 22 % náhradu trov konania (výrok III). Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 269 ods. 2, § 301, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 544 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
2. Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 28.000 eur s príslušenstvom titulom zmluvnej pokuty. Žalovaný uzavretie zmlúv potvrdil, uviedol, že reálna hodnota reklamných predmetov, ktoré žiada žalobca vrátiť, je 30 eur a zmluvná pokuta je neprimerane vysoká, v rozpore s dobrými mravmi, obchodnými zvyklosťami a ide o neplatné dojednanie.
3. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca ako objednávateľ a žalovaný ako poskytovateľ uzavreli dňa 01.01.2016 zmluvu o poskytovaní služieb č. 01012016/83 predmetom ktorej bolo dodávanie služieb v oblasti zabezpečovania kvality a iných služieb vymedzených v zmluve. V ten istý deň zmluvné strany uzavreli aj Zmluvu o používaní reklamných predmetov. Zároveň sa dohodli, že ak žalovaný nevráti žalobcovi do 3 dní od doručenia výzvy reklamné predmety, je povinný zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu 1.000 eur. Zmluvné strany tiež uzavreli dňa 01.01.2017 zmluvu o poskytovaní služieb č. 01012017/01, predmetom ktorej bolo dodávanie služieb v oblasti zabezpečovania kvality a iných služieb vymedzených v zmluve. V ten istý deň zmluvné strany uzavreli zmluvu o používaní reklamných predmetov. Zároveň sa dohodli, že ak žalovaný nevráti žalobcovi do 3 dní od doručenia výzvy reklamné predmety poskytnuté v zmysle zmluvy, je povinný zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu 1.000 eur za každého pracovníka, ktorého reklamné predmety nebudú odovzdané.
4. Žalovaný nepoprel uzavretie zmlúv, v konaní namietal výšku zmluvnej pokuty a žiadal použiť § 301 Obchodného zákonníka. Tvrdil, že na základe zmlúv o používaní reklamných predmetov poskytol žalobca pracovníkom žalovaného oblečenie (tričko, montérky, mikinu, vestu a pod. s logom žalobcu), ktoré potrebovali na výkon práce u klientov žalobcu a nie reklamné predmety ako mylne navádza názov zmluvy. Trhová hodnota takého oblečenia pre jedného pracovníka predstavuje 30 eur. Žalobca požaduje zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 1.000 eur za každý jeden nevrátený predmet, čo je 3300 % hodnoty pracovného oblečenia. Argumentácia žalobcu spočívajúca v ochrane dobrého mena neobstojí, nakoľko obchodné meno ani tých najhodnotnejších známok nemá takú hodnotu, ako si žalobca uplatňuje. Žalovaný nemá záujem na používaní pracovného oblečenia s logom žalobcu. Podľa predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci je zamestnávateľ povinný v pravidelných intervaloch bezodplatne meniť osobné ochranné pracovné prostriedky. Uvedený predpis zakazuje prideliť používané pracovné oblečenie inému zamestnancovi. V danom prípade ide o nadmerné opotrebenie vecí, ktoré už nie je možné používať ako ochranné oblečenie pri výkone práce.
5. Žalobca vzal žalobu späť v časti istiny 11.000 eur spolu s príslušenstvom s tým, že po čiastočnom späťvzatí predmetom konania zostal nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty 1.000 eur (2016) a 16.000 eur (2017).
6. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že zmluvná pokuta bola v oboch zmluvách dojednaná na zabezpečenie splnenia povinnosti žalovaného vrátiť poskytnuté reklamné predmety žalobcovi ako objednávateľovi na výzvu najneskôr pri skončení zmluvy. Zmluvná pokuta v obchodných vzťahoch má povahu objektívnej zodpovednosti a sankcie. Nárok na jej uplatnenie vzniká na základe dohody zmluvných strán, ktorá musí byť uzavretá písomne. Zmluvná povinnosťou zabezpečená zmluvnou pokutou sa musí v zmluve vyjadriť presne, zrozumiteľné, aby nevznikla pochybnosť o jej obsahu. Pri dojednávaní zmluvnej pokuty boli vyššie uvedené predpoklady naplnené. Pri posudzovaní primeranosti výšky zmluvnej pokuty súd zohľadňuje účel a význam zmluvnej povinnosti, ktorej splnenie je zmluvnou pokutou zabezpečené. Žalovaný tvrdil, že zmluvná pokuta mala zabezpečovať len vrátenie spotrebného materiálu (pracovné oblečenie), ktorého hodnota vo vzťahu k jednému pracovníkovi nepresahuje 30 eur. Uvedené tvrdenia žalovaného sú podľa súdu prvej inštancie v priamom rozpore s obsahom zmlúv o používaní reklamných predmetov. Ďalej súd prvej inštancie argumentoval, že zmluvná pokuta nebola dojednaná ako peňažné vyjadrenie reálnej hodnoty predmetov, ktoré neboli vrátené, ale ako preventívny prostriedok pred konaním, ktoré by mohlo negatívne zasiahnuť do ochrany dobrého mena žalobcu a zároveň zaviesť existujúcich a potenciálnych klientov žalobcu a negatívne zasiahnuť jeho konkurencieschopnosť. V dôsledku vyššie uvedeného potom súd prvej inštancie dospel k záveru, že účel zmluvnej pokuty bol v zmluve vyjadrený jednoznačne a jej výška bola primeraná hodnote práv, ktorých ochranu si žalobca dojednanou pokutou zabezpečil. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, vecne čiastočným úspechom žalobcu.
7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný s návrhom na jeho zmenu tak, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zruší v celom rozsahu a vráti súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Výšku zmluvnej pokuty považuje naďalej za neprimerane vysokú. Namietal, že žalobca si uplatňuje sankciu za nevrátenie vecí, ktoré nikdy neboli žalovanému odovzdané a zastáva názor, že v tomto prípade ide o nemožnosť plnenia. Zmluva jasne definuje, že objednávateľ (žalobca) sa zaväzuje poskytovateľovi (žalovanému) bezodplatne poskytnúť do užívania reklamné predmety v nasledovnom rozsahu - podľa osobnej karty. Žalobca svoj nárok uplatňuje na základe osobných kariet, ale bez splnenia zmluvnej povinnosti odovzdať reklamné predmety poskytovateľovi. Žalobca si nezákonne, bez právneho nároku uplatnil nárok na zmluvnú pokutu. Z predložených osobných kariet jasne nevyplýva, kto predmety odovzdal, ani kto ich prijal, a ani za akých podmienok k ich skutočnému odovzdaniu a prevzatiu došlo a hlavne to, že to bolo tak, ako je dohodnuté v zmluve. Keďže objednávateľ nikdy poskytovateľovi v zmysle § 2 zmlúv o používaní reklamných predmetov reklamné predmety neposkytol, nemohla mu byť priznaná zmluvná pokuta. Žalobca preto neuniesol dôkazné bremeno.
8. Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v plnom rozsahu stotožnil s právnou argumentáciou súdu prvej inštancie, napadnuté rozhodnutie považoval za správne, zákonné a náležite odôvodnené. Zdôraznil, že pri posudzovaní miery primeranosti výšky zmluvnej pokuty nie je v sporovom konaní
rozhodujúca hodnota nevrátených vecí, ale účel a význam zabezpečovanej povinnosti. Žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal pravdivosť svojich tvrdení o neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty. Tvrdenia žalovaného o tom, že nedošlo k porušeniu zmluvnej povinnosti považuje za zavádzajúce, nepravdivé a v tomto prípade ide o novoty v odvolacom konaní. Súd prvej inštancie neuviedol, žeby v konaní bol sporný akt odovzdania reklamných predmetov. Žalovaný a ani jeho právny zástupca nenamietali skutočnosti týkajúce sa spôsobu odovzdania reklamných predmetov, a preto nebolo ani povinnosťou súdu prvej inštancie viesť dokazovanie o nespornej skutočnosti a už vôbec nie povinnosťou žalobcu preukazovať v rámci konania nesporné, žalovaným nikdy nenamietané skutočnosti. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
9. Žalovaný v odvolacej replike vyjadril názor, že súd prvej inštancie vydal napadnutý rozsudok skôr, než zaujal stanovisko a ustálil právny základ zmluvného vzťahu - existenciu právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným.
10. Žalobca v odvolacej duplike zopakoval argumenty prednesené vo svojich skorších podaniach.
11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v napadnutých častiach vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody [§ 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP], preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie treba v napadnutom rozsahu zrušiť s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ vyhovel žalobe žalobcu domáhajúceho sa voči žalovanému zaplatenia zmluvnej pokuty za nevrátenie reklamných predmetov.
13. Svojou prvou odvolacou námietkou žalobca napadnutému rozsudku v podstate vytýka, že vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože žalobca nepreukázal, že by žalovanému vôbec odovzdal reklamné predmety (pracovné pomôcky a ochranné prostriedky), ktorých údajné nevrátenie zo strany žalovaného bolo základom pre priznanie zmluvnej pokuty žalobcovi. Odvolací súd považuje túto obranu žalovaného za neúčinné uplatnenie prostriedkov procesnej obrany v odvolacom konaní.
14. Žalobca v žalobe tvrdil, že reklamné predmety boli žalobcom žalovanému odovzdané na základe osobných kariet jednotlivých pracovníkov žalovaného, prostredníctvom ktorých žalovaný poskytoval služby žalobcovi. Žalovaný sa v odpore k platobnému rozkazu (č. l. 46) v tejto súvislosti zameral len na spochybnenie údaja o dátumoch prevzatia predmetov na osobných kartách, no samotné prevzatie nepoprel. Ani vo svojich ďalších vyjadreniach sa nesústredil na popretie prevzatia predmetov, ale naopak, svoju obranu postavil na tom, že žalobcovi všetky predmety vrátil. Konkrétne v odpore k platobnému rozkazu tvrdil, že po prevzatí výzvy žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty zobral osobne žalobcovi do jeho kancelárie na pracovisku v Stupave 4 ks tašky s logom, 2 ks reflexné vesty a 4 ks tričká, ktoré odovzdal pracovníkovi žalobcu p. D.. To, že reklamné predmety vrátil, zopakoval aj vo vyjadrení z 03.04.2019 (č. l. 86). Bránil sa tiež obsahom emailu žalobcu adresovaného žalovanému dňa 14.09.2017, v ktorom mal žalobca potvrdiť, že od žalovaného prevzal 38 ks montérok, 42 ks tričiek a 32 ks mikín od zamestnancov. Z obsahu podaní žalovaného je teda zrejmé, že žalobcovo tvrdenie o odovzdaní predmetov na počiatku zmluvného vzťahu nepovažoval za nepravdivé. Keďže teda žalovaný tvrdenie žalobcu o prevzatí predmetov výslovne nepoprel, skutkové tvrdenie žalobcu prednesené v žalobe treba považovať za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP). Vo výsledku je teda správne skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že skutočnosť, že pracovníci žalovaného predmety od žalobcu prevzali, bola v konaní preukázaná (bod 33 napadnutého rozsudku). Navyše, aj právny zástupca žalovaného v rámci
záverečného prednesu potvrdil, že žalobca poskytol žalovanému, resp. jeho pracovníkom pracovné oblečenie (tričko, montérky, mikinu, vestu a pod.), ktoré potrebovali na výkon práce u klientov žalobcu. Toto tvrdenie treba považovať za zhodné s tvrdením žalobcu v žalobe. Súd je v zásade povinný vychádzať z takýchto zhodných tvrdení, ibaže by nadobudol dôvodnú pochybnosť o ich pravdivosti (§ 186 ods. 2 CSP), čo sa však v tomto konaní aj kvôli zvolenej procesnej obrane žalovaného zjavne nestalo.
15. Na správnosti skutkového zistenia o prevzatí predmetov žalovaným nič nemení ani nová procesná obrana použitá žalovaným v odvolaní (bod 7 vyššie), v ktorej túto skutočnosť prvýkrát spochybnil, teda uplatnil prostriedky procesnej obrany (§ 149 CSP), ktoré v konaní na súde prvej inštancie nepoužil. Žalovaným takto použitý prostriedok procesnej obrany treba z hľadiska § 366 CSP považovať za tzv. novotu v odvolacom konaní, ktorej uplatnenie je ale práve citovaným ustanovením výrazne obmedzené. Odvolacie konanie sa riadi neúplným apelačným princípom, ktorý v zásade predpokladá, že skutkový stav veci sa ustáli na súde prvej inštancie na základe procesnej aktivity strán konania, ktoré sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas (čl. 8 základných princípov), najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 CSP). Ustanovenie § 366 CSP síce umožňuje odvolateľovi za výnimočných okolností použiť aj ďalšie prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, no v každom prípade musí preukázať, že sú splnené materiálne podmienky na ich použitie podľa písm. a) až d) cit. ustanovenia. V rozpore so svojou procesnou povinnosťou však žalovaný v odvolaní neponúkol žiadne dôvody, pre ktoré by odvolací súd mal pripustiť použitie novôt. Odvolací súd preto na túto obranu žalovaného neprihliadol.
16. Odvolací súd však musí súhlasiť s názorom žalovaného, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný totiž v odvolaní nadviazal na svoju dovtedajšiu argumentáciu, že zmluvná pokuta je neprimeraná, čo bolo aj dôvodom, pre ktorý žiadal, aby súd prvej inštancie jej výšku podľa § 301 Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“) znížil.
17. Ak si žalobca uplatňuje nárok na zmluvnú pokutu, je jeho úlohou okrem splnenia formálnych požiadaviek (§ 544 ods. 2 OZ) preukázať, že protistrana porušila zmluvnú povinnosť, ktorú zmluvná pokuta zabezpečovala (§ 544 ods. 1 OZ). Moderačné právo súdu upravené v § 301 OBZ potom umožňuje súdu reagovať na situácie, keď je výška dohodnutej zmluvnej pokuty v nepomere k hodnote a významu zabezpečovanej povinnosti. Aby mohol súd vyhodnotiť, či je na mieste použiť moderačné právo, musí si najprv nevyhnutne ujasniť, akú povinnosť zmluvná pokuta zabezpečuje. Keďže ustanovenie § 301 OBZ, ktoré sa nachádza v oddiele OBZ s názvom „Niektoré ustanovenia o zmluvnej pokute“, systematicky dopĺňa úpravu zmluvnej pokuty obsiahnutú v § 544 a nasl. OZ, je nepochybné, že tak v prípade § 544 ods. 1 OZ, ako aj v prípade § 301 OBZ ide o tú istú povinnosť.
18. V súvislosti s identifikáciou zabezpečenej povinnosti súd prvej inštancie učinil správny skutkový záver, že žalovaný dotknuté predmety žalobcovi nevrátil, čím porušil zmluvnú povinnosť vyplývajúcu z § 4 zmlúv o používaní reklamných predmetov. Na základe tohto konštatovania potom uzavrel, že žalobcovi v súvislosti s porušením zmluvnej povinnosti vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty písomne dojednanej v zmluvách o používaní reklamných predmetov (bod 34 napadnutého rozsudku). Pri posudzovaní žiadosti žalovaného, aby sa zmluvná pokuta moderovala, však už pochybil, pretože sa dôsledne neriadil znením ustanovenia § 301 OBZ. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku deklaroval, že pri posudzovaní primeranosti výšky zmluvnej pokuty zohľadnil „účel“ zmluvnej povinnosti, ktorej splnenie je zmluvnou pokutou zabezpečované. Zjavne z toho pramenia potom nadväzujúce úvahy súdu prvej inštancie, v ktorých sa zaoberá nie významom, či hodnotou (ale v konečnom dôsledku ani účelom) zabezpečovanej povinnosti, ale účelom samotnej zmluvy. Prvoinštančný súd účel zmluvy potom identifikoval vo viacerých ustanoveniach zmlúv, konkrétne v preambule (z ktorej vyplýva, že žalobca je spoločnosťou, ktorá dlhodobo dbá na budovanie svojho mena, ktorého súčasťou je aj distribúcia reklamných predmetov na miesta kde budú viditeľné pre existujúcich a potencionálnych klientov Objednávateľa), v § 2 (kde sa poskytovateľ zaväzuje užívať predmety v čo najširšom rozsahu a zároveň ich udržiavať v dobrom stave a v starostlivosti dobrého hospodára) a v § 4 (kde sa žalovaný zaviazal užívať reklamné predmety pri plnení úloh pre objednávateľa v zmysle zmluvy o poskytovaní služieb a udržiavať ich v dobrom stave). Účel samotnej zmluvy ale nemožno stotožňovať ani s významom, ani s hodnotou zabezpečovanej povinnosti. Navyše, v kontexte preambuly, § 2 a § 4, z ktorých súd prvej inštancie vyvodil účel zmlúv, je nelogické jeho konštatovanie, že zmluvná pokuta bola dohodnutá ako preventívny prostriedok pred konaním, ktoré by mohlo negatívne zasiahnuť
do ochrany dobrého mena žalobcu, zaviesť existujúcich a potenciálnych klientov žalobcu a negatívne zasiahnuť jeho konkurencieschopnosť. Tento záver vôbec nemá oporu v citovaných ustanoveniach, ktorých jazykové znenie naznačuje, že účelom zmluvy bolo, aby žalovaný tzv. reklamné predmety propagoval a používal v čo najširšej možnej miere, a nie naopak (najmä je nezmyselný záver, že účelom „zmlúv“ bolo, aby žalovaný tieto predmety vrátil). Súd prvej inštancie tiež opomína dôležitú súvislosť, ktorá spočíva v tom, že žalobca pri rovnakom „účele zmluvy“, ako ho identifikoval súd prvej inštancie, považoval v roku 2016 za dostatočnú zmluvnú pokutu 1.000 € za nevrátenie predmetov ľubovoľného počtu pracovníkov žalovaného, ale v roku 2017 už požadoval zmluvnú pokutu za nevrátenie predmetov za každého jedného pracovníka, teda výrazne viac. Z posúdenia prvoinštančného súdu teda vyplýva, že tak paušálna zmluvná pokuta podľa zmluvy z roku 2016, ako aj niekoľkonásobne (16 x) vyššia zmluvná pokuta podľa zmluvy z roku 2017, sledujú ten istý cieľ a v oboch prípadoch sú primerané hodnote a významu rovnakej zabezpečovanej povinnosti (či rovnakému účelu zmlúv). Takýto výklad je vnútorne rozporný, a je preto zjavne mylný. Súd prvej inštancie nesprávne vyložil ustanovenie § 301 OBZ a aj ho nesprávne aplikoval na zistený skutkový stav, čím sa podľa súdnej praxe dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci.
19. Súd prvej inštancie sa teda dôsledne nezaoberal hodnotou, ani významom zabezpečovanej povinnosti. V tejto súvislosti napadnutý rozsudok neponúka žiadne použiteľné úvahy, len vágne závery druhu „škoda by mohla byť mimoriadne vysoká“, ktoré sú, prirodzene, nedostatočné.
20. Súd prvej inštancie zároveň nesprávne posúdil rozloženie dôkazného bremena, pokiaľ ide o ustálenie primeranosti zmluvnej pokuty. Dôkazné bremeno zaťažuje tú stranu sporu, ktorá z určitého tvrdenia vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky. Bol to pritom žalobca, ktorý tvrdil, že zmluvná pokuta nemá kryť len hodnotu odovzdaných predmetov, ale má širší rozsah, pretože chráni aj obchodné meno žalobcu a má predchádzať škodám. Za týchto okolností bolo preto na žalobcovi, aby tvrdil a preukázal hodnotu svojho obchodného mena. Žalovaný v tejto súvislosti poprel, že by obchodné meno malo hodnotu tvrdenú žalobcom, preto bolo úlohou žalobcu ponúknuť relevantné dôkazy. Ak tak neurobil, nemožno uzavrieť, že to bol žalovaný, kto dôkazné bremeno neuniesol a hodnotu obchodného mena žalobcu nepreukázal. Rovnako to platí aj o reálnej cene predmetov, ktorú žalovaný odhadol jednotlivo na úrovni 30 €. Ani v tomto zmysle však nebolo povinnosťou žalovaného preukazovať hodnotu týchto predmetov, ale naopak, bolo na žalobcovi, aby svojou dôkaznou aktivitou vyvrátil odhad žalovaného.
21. Odvolací súd pre úplnosť zdôrazňuje, že výška škody, ktorá vznikla porušením zmluvnej povinnosti, je rozhodujúca pre uplatnenie moderácie podľa § 301 OBZ, pretože škoda predstavuje hranicu, pod ktorú dané ustanovenie nedovoľuje zmluvnú pokutu znížiť. Spomenutý hraničný ukazovateľ je prvkom pravidla, ktorého cieľom je chrániť oprávneného, pretože mu zaručuje, že zmluvnou pokutou sa mu aj po prípadnej moderácii dostane aspoň toľko, koľko predstavuje škoda, ktorú utrpel v dôsledku porušenia zabezpečenej povinnosti.
22. Nesprávne právne posúdenie veci a nevykonanie dokazovania potrebného na zistenie rozhodujúcich skutočností je vzhľadom na opísanú mieru zlyhania prvoinštančného súdu takou vadou konania, ktorú nie je dobre možné napraviť až v odvolacom konaní. V dôsledku toho odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou žalobe vyhovel, vrátane výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil v zrušenom rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (výrok).
23. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní vo veci samej (§ 391 ods. 3 CSP) vychádzať z vyššie vyslovených právnych názorov odvolacieho súdu. Z tohto hľadiska pristúpi k posúdeniu hodnoty a významu zabezpečovanej povinnosti v rámci skutkových tvrdení strán vrátane nimi navrhnutých dôkazov a ak budú na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností súvisiacich s touto otázkou, ako aj otázkou výšky škody ako hraničného ukazovateľa pre uplatnenie moderácie, potrebné ďalšie skutkové tvrdenia, vytvorí stranám priestor na ich doplnenie (§ 150 ods. 2 CSP). Následne súd prvej inštancie po doplnení dokazovania opätovne zhodnotí všetky vykonané dôkazy v ich jednotlivosti, ale aj vo vzájomnej súvislosti (§ 191 CSP), a v spojení s nespornými skutkovými tvrdeniami strán (§ 151 ods. 1 CSP), o ktorých nemá dôvodné pochybnosti (§ 186 ods. 2 CSP), ustáli rozhodný skutkový stav. Takto zistený skutkový stav potom podrobí novému právnemu posúdeniu. Svoje závery potom v novom rozsudku odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 CSP a bude dbať na to, aby bolo jeho odôvodnenie presvedčivé. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
24. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné dovolanie.