Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 50/93
PDF · 98.5 KB
No categories available
I. ÚS 50/93
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí
25. augusta 1994 po predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti
, , zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Smatanom, Banská
Bystrica, Horná ul. 51, vo veci porušenia jeho základných práv a slobôd a vo veci
porušenia § 51 zákona č. 36/1964 Zb. opatrením Ministra spravodlivosti Slovenskej
republiky a naň nadväzujúcim rozhodnutím Slovenskej národnej rady č. 65
z 27. novembra 1990 takto
r o z h o d o l :
Ústavná sťažnosť sa o d m i e t a pre zjavnú
neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky v Košiciach bola Ústavným súdom
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v Brne (ďalej len „federálny Ústavný
súd“) postúpená ústavná sťažnosť a celý spisový materiál .
Návrh bol 29. apríla 1993 zapísaný do registra pod spisovou značkou I. ÚS 50/1993.
V návrhu, ktorý bol na výzvu federálneho Ústavného súdu doplnený
a konkretizovaný, žiadal , zastúpený advokátom JUDr. Jánom Smatanom,
začatie konania o ústavnej sťažnosti proti inému zásahu Ministra spravodlivosti
Slovenskej republiky a uzneseniu Slovenskej národnej rady zo dňa 27. novembra
1990. Žiadal vydať nález, ktorým by bolo konštatované, že Opatrenie Ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorým inicioval rozhodnutie Slovenskej
národnej rady č. 2280/1990 zo dňa 27. novembra 1990 o odvolaní
z funkcie sudcu z povolania Krajského súdu v Banskej Bystrici je porušením
jeho základných práv a slobôd a zároveň je porušením zákona č. 36/1964 Zb.
v ustanovení § 51.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) 2. júla 1993
vyzval zástupcu navrhovateľa, aby návrh na začatie konania doplnil, ktoré základné
práva alebo slobody boli podľa tvrdenia sťažovateľa porušené.
V podaní doručenom Ústavnému súdu 27. júla 1993 sa udáva, že opatrenie
ministra spravodlivosti, ktorým inicioval rozhodnutie Slovenskej národnej rady
č. 2280/90 sa dotýka navrhovateľovej osobnej cti, dobrej povesti, čo on zároveň
považuje za neoprávnené zasahovanie do súkromného a rodinného života, ktorých
nedotknuteľnosť je garantovaná článkom 19 odsek 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa tvrdenia navrhovateľa spomínané opatrenie vychádzalo, „ako je to zrejmé,
z neprávd a výmyslov obsiahnutých v návrhu predsedu krajského súdu, ktoré boli
ďalej akceptované a nesporne sa významným a hrubým spôsobom dotkli jeho ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, ako aj dobrej povesti“. Ďalej sa v návrhu uvádza, že týmto
došlo tiež k ohrozeniu existencie jeho osoby a jeho rodiny.
Ústavný súd listom z 8. septembra 1993 požiadal v súlade s § 31 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov o zaslanie
opatrenia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, na základe ktorého predložil
Slovenskej národnej rade návrh na odvolanie z funkcie sudcu
z povolania; žiadal tiež zaslať návrh Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky na
odvolanie menovaného z funkcie sudcu. Listom doručeným 1. októbra 1993
Ústavnému súdu Slovenskej republiky riaditeľ sekcie personalistiky a ekonomiky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky oznámil, že iné opatrenie než návrh
na odvolanie v tejto súvislosti prijaté nebolo. V prílohe listu
poslal požadovaný návrh na odvolanie.
Podľa čl. 6 ústavného zákona č. 91/1991 Zb. o Ústavnom súde Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky a podľa § 59 ods. 1 zákona č. 491/1991 Zb.
o organizácii Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a o konaní
pred ním, tento Ústavný súd rozhodoval o ústavných sťažnostiach, ktoré mohla podať
fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdila, že opatrením, právoplatným
rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu verejnej moci bolo porušené jej základné
právo alebo sloboda, zaručené ústavným zákonom Federálneho zhromaždenia alebo
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách Českou
a Slovenskou Federatívnou Republikou ratifikovanými a vyhlásenými.
Návrh sťažovateľa doručený federálnemu Ústavnému súdu 21. septembra
1992 smeroval najskôr k preskúmaniu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 4 Cdo 21/92, pričom poukazoval na to, že procesné nedostatky jeho
podaní na súdoch nemôžu „z civilného procesu vylúčiť právo na žalobu ako relatívne
samostatného práva petičného“.
Na upozornenie federálneho Ústavného súdu, aké náležitosti musí mať návrh
na začatie konania o ústavnej sťažnosti, doručil tomuto súdu
prostredníctvom advokáta JUDr. Jána Smatanu nový návrh 30. novembra 1992.
Federálny Ústavný súd do 31. decembra 1992 o veci nerozhodol a s ohľadom
na jeho zánik v dôsledku štátoprávnych zmien, postúpil vec Ústavnému súdu
Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 2 ústavného zákona č. 542/1992 Zb. o zániku Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky, právomoc prislúchajúcu ku dňu zániku Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky Ústavnému súdu Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky vykonáva od 1. januára 1993 vo vzťahu k orgánom,
inštitúciam a občanom na území Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej
republiky, ak ústavný zákon Slovenskej republiky neustanoví inak. Podľa Ústavy
Slovenskej republiky účinnej od 1. októbra 1993 patrí pôsobnosť v týchto prípadoch
Ústavnému súdu Slovenskej republiky, ktorý po začatí svojej činnosti (15. 2. 1993)
pokračoval v konaní vo veci, podľa Ústavy Slovenskej republiky a zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
Podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (účinnej od 1. októbra 1992
s výnimkou niektorých ustanovení pri rozhodovaní v danej veci nemajúcich význam)
a podľa § 49 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. môže
Ústavný súd rozhodovať len o ústavných sťažnostiach proti právoplatným
rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy
a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody
občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ako už bolo uvedené, aj v podaní (doplnok k pôvodnému návrhu), ktorý bol
doručený Ústavnému súdu Slovenskej republiky, sťažovateľ uvádza, že jeho návrh na
začatie konania o ústavnej sťažnosti smeruje proti zásahu Ministra spravodlivosti
Slovenskej republiky, opatrením ktorého bolo iniciované rozhodnutie Slovenskej
národnej rady č. 2280/90. Týmto opatrením boli podľa navrhovateľa porušené
konkrétne ľudské práva, ktoré v návrhu uvádza.
Navrhovateľ svoj petit uvedený v pôvodnom znení návrhu nezmenil.
Opatrenie, t.j. návrh Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky na odvolanie
z funkcie sudcu z po- volania, ani uznesenie Národnej rady
Slovenskej republiky č. 65 (sťažovateľ uvádza č. 2280/1990, čo je číslo písomnosti
v podacom denníku), ktorým bol menovaný z tejto funkcie odvolaný, nemajú povahu
rozhodnutí ústredného orgánu štátnej správy, ktoré upravuje čl. 127 Ústavy
Slovenskej republiky. Nie je vydané v konaní, ktoré upravuje správny poriadok, alebo
iný osobitný predpis. Ústavný súd nie je príslušný preskúmávať iné rozhodnutie, ako
právoplatné rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy vydané v správnom alebo
v osobitnom administratívnom konaní, aj to len za predpokladu, že porušeným
základným právam a slobodám neposkytuje ochranu iný súd.
Ochranu porušených základných práv, ktoré sťažovateľ v návrhu namieta
poskytujú všeobecné súdy v konaní o ochrane osobnosti. Toto právo je
nepremlčateľné, a je len na sťažovateľovi, či ochranu porušených práv bude
uplatňovať na príslušnom súde.
Ústavný súd Slovenskej republiky je orgánom ochrany ústavnosti.
Právo sudcu z povolania vyjadriť sa k obsahu návrhu na jeho odvolanie
z funkcie sudcu nie je základným právom občana chráneným Ústavou Slovenskej
republiky, ale je právom upraveným v § 51 ods. 2 druhá veta zákona č.36/1964 Zb.
v znení zákona č. 156/1969 Zb., a preto jeho porušeniu Ústavný súd Slovenskej
republiky nemôže poskytnúť v petite ústavnej sťažnosti sťažovateľom navrhovanú
ochranu.
Ústavná sťažnosť nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, pretože k porušeniu
základných práv nedošlo právoplatným rozhodnutím orgánu štátnej správy, a teda
v súlade s § 54 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. je
ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená.
Z týchto dôvodov Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je
uvedené vo výroku rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach, 25. augusta 1994