Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 67/97

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu

konanom 15. októbra 1997 predbežne prerokoval podnet skupiny poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky, zastúpených JUDr. Ing. Ivanom Šimkom, poslancom Národnej rady

Slovenskej republiky vo veci porušenia ústavného práva upraveného v čl. 73 ods. 1 a čl. 75

ods. 1 prijatím uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky

č. 482 zo 4. decembra 1996 a takto

r o z h o d o l :

Podnet skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky o d m i e t a pre

zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. januára

1997 doručené podanie skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej

len „navrhovatelia“) označené ako „podnet na začatie konania“. Navrhovatelia v ňom

okrem iného uviedli, že uznesením Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len “Národná

rada“) č. 482 zo 4. decembra 1996 „došlo k tomu, že sa konštatovalo vzdanie sa mandátu

poslanca , ku ktorému však nedošlo ústavne účinným spôsobom,

pretože v konečnom dôsledku tento poslanec podaním zo dňa 20. 11. 1996, t.j. skôr než

došiel jeho prejav vôle o vzdaní sa mandátu a nadväzne na to 4. 12. 1996 určitým

a zrozumiteľným spôsobom vyhlásil, že sa mandátu nevzdáva“. Podľa navrhovateľov z toho

vyplýva, že „prvá časť uznesenia č. 482, ktorým sa vzalo na vedomie vzdanie sa mandátu

poslanca nemá oporu v účinnom a perfektnom prejave vôle tohto poslanca“.

Navrhovatelia ďalej uviedli, že „nastúpením ako poslanca došlo k tomu, že

Národná rada Slovenskej republiky má od 4. decembra 1996 151 poslancov“. To podľa ich

presvedčenia znamená, že „tým došlo k porušeniu práva predkladateľov podnetu ako

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré má priamu spojitosť s ústavnosťou ich

pôsobenia v národnej rade. Podstata tohto porušeného práva predkladateľov spočíva v tom,

že ako poslanci Národnej rady Slovenskej republiky majú

zaručené, že budú zasadať v jedinom ústavodarnom a zákonodarnom zbore Slovenskej

republiky v súlade s , podľa ktorého má Národná rada Slovenskej

republiky 150 poslancov“.

V ďalšej časti podnetu navrhovatelia tvrdili, že uvedeným porušením ústavného

práva, nemôžu ako poslanci Národnej rady „po prijatí uznesenia č. 482 zo 4. 12. 1996

dodržať sľub poslanca v súlade s jeho znením v - budem dodržiavať

ústavu ...“.

Navrhovatelia v podnete uviedli, že tento podnet považujú za doplnenie sťažnosti

proti overeniu mandátu poslanca Národnej rady z 12. decembra 1996, čo podľa

nich znamená „objektívnu kumuláciu nárokov na ochranu ústavnosti“. Ďalej uviedli, že ich

podnet, ktorý je spoločným podnetom skupiny poslancov Národnej rady „umožňuje per

analogiam nadväzne na Občianskeho súdneho

poriadku“.

Na základe uvedených dôvodov navrhovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal

uznesenie nasledujúceho znenia:

„1. Uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. 482 zo 4. 12. 1996 v bodoch 1.

a 2. tohto uznesenia došlo k porušeniu práv predkladateľov podnetu uvedených v čl. 73

ods. 1, v spojitosti s .

2. Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 482 zo 4. 12. 1996 sa v bodoch

1. a 2. zrušuje.“

Ústavný súd môže podľa (ďalej len

„ústava“) začať konanie aj na podnet fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie niektorého ústavného práva. Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu

ústavný súd skúma, či boli splnené zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa tento zákon,

ako aj to, či v danom prípade nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

citovaného zákona.

Navrhovatelia sa v petite podnetu domáhali zrušenia uznesenia Národnej rady č. 482

zo 4. decembra 1996, pretože podľa ich názoru došlo jeho prijatím k porušeniu ich

ústavných práv upravených v a .

Zo znenia , ktorý kogentne určuje, že Národná rada má 150

poslancov, nemožno žiadnou prípustnou interpretačnou metódou odvodiť individuálne

právo toho ktorého poslanca na 150 členný ústavodarný a zákonodarný orgán v Slovenskej

republike. Preto ani nie je možné namietať podnetom na ústavnom súde porušenie takéhoto

neexistujúceho práva a domáhať sa jeho „ochrany“ v konaní o podnete pred ústavným

súdom.

Sľub poslanca, text ktorého je uvedený v , má konštitutívny

charakter, čo naviac vyplýva aj z , podľa ktorého odmietnutie sľubu

alebo sľub s výhradou má za následok stratu mandátu. Poslanec Národnej rady sa sľubom

okrem iného zaväzuje dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali

do života, pričom podľa mandát vykonáva osobne, podľa svojho

svedomia a presvedčenia. Tieto ústavné atribúty a ich dodržiavanie zo strany poslancov

nemôžu však v žiadnom prípade mať bezprostredný vplyv na výkon ich funkcie podľa

zloženého sľubu, a preto ani logicky nemožno považovať za opodstatnené tvrdenie

navrhovateľov, že ak Národná rada nemá 150 poslancov dochádza tým k porušeniu ich práv

upravených v .

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil (a logicky ani nemohol zistiť)

existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom Národnej rady tým, že

prijala uznesenie č. 482 zo 4. decembra 1996, ktorým vzala na vedomie vzdanie sa mandátu

poslanca Národnej rady a ďalej, že na uprázdnený mandát nastupuje

náhradník a navrhovateľmi namietaným porušením „ústavných práv“

upravených v a . Z tohto dôvodu Ústavný súd Slovenskej

republiky považuje podnet skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky z 10.

januára 1997 za zjavne neopodstatnený, a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

Nad rámec predchádzajúceho konštatovania ústavný súd považuje za potrebné

vysloviť svoj názor na spôsob podania podnetu skupiny poslancov Národnej rady. Ako už

bolo uvedené podala ho na základe s využitím bližšie

nešpecifikovaných ustanovení Z.

z. a nadväzne aj na (ďalej len ) per

analogiam. Citované ustanovenie, na ktoré spoločný podnet odkazuje, resp. o ktoré sa

opiera umožňuje síce podať návrh na začatie konania „viacerým osobám“, to sa však

vzťahuje iba na rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov, čiže v

prípadoch ochrany zákonnosti, ale nie aj ochrany ústavnosti (na čo je však namierená

podstata podnetu skupiny poslancov). I napriek poukazu navrhovateľov na možnosť

výkladu per analogiam v záujme dosiahnutia jeho akceptovania zo strany ústavného súdu,

nie je možné v danom prípade považovať ju za prípustnú a odpodstatnenú. Analógia zákona

nie je totiž uplatniteľná vtedy, ak by sa mal právny predpis nižšej právnej sily použiť

analogicky na riešenie, resp. aplikáciu právnych vzťahov upravených právnym predpisom

vyššej právnej sily (v danom prípade ). Z uvedeného vyplýva, že je neprípustné

analogicky postupovať podľa pri aplikácii .

Vzhľadom na neprípustnosť tzv. spoločného podnetu (objektívna kumulácia nárokov na

ochranu ústavnosti) nie je možné podnet pri jeho predbežnom prerokovaní hodnotiť ako

taký, ktorý spĺňa všetky požadované náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným

súdom, čo zároveň znamená, že navrhovatelia nemali aktívnu legitimáciu na podanie

návrhu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 1997