Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 67/97
PDF · 125.77 KB
No categories available
I. ÚS 67/97
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu
konanom 15. októbra 1997 predbežne prerokoval podnet skupiny poslancov Národnej rady
Slovenskej republiky, zastúpených JUDr. Ing. Ivanom Šimkom, poslancom Národnej rady
Slovenskej republiky vo veci porušenia ústavného práva upraveného v čl. 73 ods. 1 a čl. 75
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky prijatím uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky
č. 482 zo 4. decembra 1996 a takto
r o z h o d o l :
Podnet skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky o d m i e t a pre
zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. januára
1997 doručené podanie skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej
len „navrhovatelia“) označené ako „podnet na začatie konania“. Navrhovatelia v ňom
okrem iného uviedli, že uznesením Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len “Národná
rada“) č. 482 zo 4. decembra 1996 „došlo k tomu, že sa konštatovalo vzdanie sa mandátu
poslanca , ku ktorému však nedošlo ústavne účinným spôsobom,
pretože v konečnom dôsledku tento poslanec podaním zo dňa 20. 11. 1996, t.j. skôr než
došiel jeho prejav vôle o vzdaní sa mandátu a nadväzne na to 4. 12. 1996 určitým
a zrozumiteľným spôsobom vyhlásil, že sa mandátu nevzdáva“. Podľa navrhovateľov z toho
vyplýva, že „prvá časť uznesenia č. 482, ktorým sa vzalo na vedomie vzdanie sa mandátu
poslanca nemá oporu v účinnom a perfektnom prejave vôle tohto poslanca“.
Navrhovatelia ďalej uviedli, že „nastúpením ako poslanca došlo k tomu, že
Národná rada Slovenskej republiky má od 4. decembra 1996 151 poslancov“. To podľa ich
presvedčenia znamená, že „tým došlo k porušeniu práva predkladateľov podnetu ako
poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré má priamu spojitosť s ústavnosťou ich
pôsobenia v národnej rade. Podstata tohto porušeného práva predkladateľov spočíva v tom,
že ako poslanci Národnej rady Slovenskej republiky majú Ústavou Slovenskej republiky
zaručené, že budú zasadať v jedinom ústavodarnom a zákonodarnom zbore Slovenskej
republiky v súlade s čl. 73 ods. 1 ústavy, podľa ktorého má Národná rada Slovenskej
republiky 150 poslancov“.
V ďalšej časti podnetu navrhovatelia tvrdili, že uvedeným porušením ústavného
práva, nemôžu ako poslanci Národnej rady „po prijatí uznesenia č. 482 zo 4. 12. 1996
dodržať sľub poslanca v súlade s jeho znením v čl. 75 ods. 1 ústavy - budem dodržiavať
ústavu ...“.
Navrhovatelia v podnete uviedli, že tento podnet považujú za doplnenie sťažnosti
proti overeniu mandátu poslanca Národnej rady z 12. decembra 1996, čo podľa
nich znamená „objektívnu kumuláciu nárokov na ochranu ústavnosti“. Ďalej uviedli, že ich
podnet, ktorý je spoločným podnetom skupiny poslancov Národnej rady „umožňuje per
analogiam zákon č. 293/1995 Z. z. nadväzne na § 250 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku“.
Na základe uvedených dôvodov navrhovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal
uznesenie nasledujúceho znenia:
„1. Uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. 482 zo 4. 12. 1996 v bodoch 1.
a 2. tohto uznesenia došlo k porušeniu práv predkladateľov podnetu uvedených v čl. 73
ods. 1, čl. 75 ods. 1 v spojitosti s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 482 zo 4. 12. 1996 sa v bodoch
1. a 2. zrušuje.“
Ústavný súd môže podľa § 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) začať konanie aj na podnet fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie niektorého ústavného práva. Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu
ústavný súd skúma, či boli splnené zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa tento zákon,
ako aj to, či v danom prípade nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
citovaného zákona.
Navrhovatelia sa v petite podnetu domáhali zrušenia uznesenia Národnej rady č. 482
zo 4. decembra 1996, pretože podľa ich názoru došlo jeho prijatím k porušeniu ich
ústavných práv upravených v čl. 73 ods. 1 a čl. 75 ods. 1 ústavy.
Zo znenia čl. 73 ods. 1 ústavy, ktorý kogentne určuje, že Národná rada má 150
poslancov, nemožno žiadnou prípustnou interpretačnou metódou odvodiť individuálne
právo toho ktorého poslanca na 150 členný ústavodarný a zákonodarný orgán v Slovenskej
republike. Preto ani nie je možné namietať podnetom na ústavnom súde porušenie takéhoto
neexistujúceho práva a domáhať sa jeho „ochrany“ v konaní o podnete pred ústavným
súdom.
Sľub poslanca, text ktorého je uvedený v čl. 75 ods. 1 ústavy, má konštitutívny
charakter, čo naviac vyplýva aj z čl. 75 ods. 2 ústavy, podľa ktorého odmietnutie sľubu
alebo sľub s výhradou má za následok stratu mandátu. Poslanec Národnej rady sa sľubom
okrem iného zaväzuje dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali
do života, pričom podľa čl. 73 ods. 2 ústavy mandát vykonáva osobne, podľa svojho
svedomia a presvedčenia. Tieto ústavné atribúty a ich dodržiavanie zo strany poslancov
nemôžu však v žiadnom prípade mať bezprostredný vplyv na výkon ich funkcie podľa
zloženého sľubu, a preto ani logicky nemožno považovať za opodstatnené tvrdenie
navrhovateľov, že ak Národná rada nemá 150 poslancov dochádza tým k porušeniu ich práv
upravených v čl. 75 ods. 1 ústavy.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil (a logicky ani nemohol zistiť)
existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom Národnej rady tým, že
prijala uznesenie č. 482 zo 4. decembra 1996, ktorým vzala na vedomie vzdanie sa mandátu
poslanca Národnej rady a ďalej, že na uprázdnený mandát nastupuje
náhradník a navrhovateľmi namietaným porušením „ústavných práv“
upravených v čl. 73 ods. 1 a čl. 75 ods. 1 ústavy. Z tohto dôvodu Ústavný súd Slovenskej
republiky považuje podnet skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky z 10.
januára 1997 za zjavne neopodstatnený, a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
Nad rámec predchádzajúceho konštatovania ústavný súd považuje za potrebné
vysloviť svoj názor na spôsob podania podnetu skupiny poslancov Národnej rady. Ako už
bolo uvedené podala ho na základe čl. 130 ods. 3 ústavy s využitím bližšie
nešpecifikovaných ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z.
z. a nadväzne aj na § 250 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) per
analogiam. Citované ustanovenie, na ktoré spoločný podnet odkazuje, resp. o ktoré sa
opiera umožňuje síce podať návrh na začatie konania „viacerým osobám“, to sa však
vzťahuje iba na rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov, čiže v
prípadoch ochrany zákonnosti, ale nie aj ochrany ústavnosti (na čo je však namierená
podstata podnetu skupiny poslancov). I napriek poukazu navrhovateľov na možnosť
výkladu per analogiam v záujme dosiahnutia jeho akceptovania zo strany ústavného súdu,
nie je možné v danom prípade považovať ju za prípustnú a odpodstatnenú. Analógia zákona
nie je totiž uplatniteľná vtedy, ak by sa mal právny predpis nižšej právnej sily použiť
analogicky na riešenie, resp. aplikáciu právnych vzťahov upravených právnym predpisom
vyššej právnej sily (v danom prípade ústavy). Z uvedeného vyplýva, že je neprípustné
analogicky postupovať podľa § 250 ods. 3 O.s.p. pri aplikácii čl. 130 ods. 3 ústavy.
Vzhľadom na neprípustnosť tzv. spoločného podnetu (objektívna kumulácia nárokov na
ochranu ústavnosti) nie je možné podnet pri jeho predbežnom prerokovaní hodnotiť ako
taký, ktorý spĺňa všetky požadované náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným
súdom, čo zároveň znamená, že navrhovatelia nemali aktívnu legitimáciu na podanie
návrhu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. októbra 1997