Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 50/98

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu

konanom 8. júla 1998 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ukrajinských štátnych

príslušníkov a , t. č. Pobytový utečenecký

tábor, o porušení ich základných práv

podľa čl. 11, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 32, čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl.

52 ods. 2 a 3, , ) a , ,

ako aj čl. 3 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, čl. 3 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 19 ods. 1, čl. 37 písm. a)

a čl. 39 Dohovoru o právach dieťaťa označenými postupmi orgánov Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj

o porušení ich základného práva na azyl podľa

rozhodnutiami Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 5. júna

1997 č. SVS-MÚ-24/135-95 a SVS-MÚ-24/136-95 a rozhodnutiami ministra vnútra

Slovenskej republiky č. MV-206-97/00545 a MV-206-97/00547 z 10. októbra 1997

a takto

r o z h o d o l :

1. Ústavnú sťažnosť a namietajúcu

porušenie ich základných práv podľa čl. 11, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 32, čl. 46 ods. 1 až 3,

čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 52 ods. 2 a 3, čl. 53, čl. 125 písm. b) a e), čl. 130 ods. 1

, ako aj Dohovoru o právnom postavení utečencov

z roku 1951, čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, čl. 19 ods. 1, čl. 37 písm. a) a čl. 39 Dohovoru o právach dieťaťa označenými

postupmi orgánov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

2. Ústavnú sťažnosť a namietajúcu

porušenie ich základného práva na azyl podľa

rozhodnutiami Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 5. júna

1997 č. SVS-MÚ-24/135-95 a SVS-MÚ-24/136-95, ako aj rozhodnutiami ministra

vnútra Slovenskej republiky č. MV-206-97/00545 a MV-206-97/00547 z 10. októbra

1997 o d m i e t a z dôvodu svojej nepríslušnosti na prerokovanie veci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 15. júna

1998 doručené podanie ukrajinských štátnych príslušníkov

a , Pobytový utečenecký tábor,

s priloženými 15 prílohami (ďalej len „sťažovatelia“). Z jeho obsahu

vyplynulo, že sťažovatelia požiadali, aby ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti

podľa čl. 127 preskúmal nimi označené postupy orgánov Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky od roku 1996 (Migračného úradu) a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a tiež rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva vnútra

z 5. júna 1997 č. SVS-MÚ-24/135-95 a č. p. SVS-MÚ-24/136-95 (ktorými

sťažovateľovi a jeho rodinným príslušníkom nebolo priznané postavenie utečenca na

území Slovenskej republiky podľa § 8 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o utečencoch), nakoľko týmito postupmi a rozhodnutiami

Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podľa názoru

sťažovateľov došlo k porušeniu čl. 11, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 32, čl. 46 ods. 1 až 3, čl.

47 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 52 ods. 2, 3, čl. 53, čl. 125 písm. b) a e), čl. 130 ods. 1

(ďalej len „“), ďalej Dohovoru o právnom

postavení utečencov z roku 1951, čl. 3 a 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, čl. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 37 písm. a), čl. 39 Dohovoru o právach

dieťaťa. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia požiadali, aby ústavný súd v

konaní o ústavnej sťažnosti podľa rozhodol o zrušení: „a) spätných víz

v našich pasoch; b) druhého neodôvodneného azylového procesu (spolu s druhým

rozsudkom NS SR zo dňa 29. 4. 1998). Tiež žiadame, aby Ústavný súd SR svojím

rozhodnutím: vyslovil, že v našom azylovom konaní došlo k porušeniu základných

práv a slobôd zo strany pracovníkov MV; aby Ústavný súd SR zaviazal MV SR

rešpektovať rozsudok NS SR zo dňa 27. 11. 1996 a poskytnúť pre našu rodinu

útočisko na území SR; aby Ústavný súd SR (podľa (3) SR a podľa

z.) rozhodol o zodpovednosti MV SR za škodu spôsobenú

nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnymi úradnými postupmi.

V súvislosti s tým, že náš prípad je unikátny a jediný na Slovensku a na

základe hrozby pracovníkov MV SR o našom vyhostení naspäť, presvedčivo

prosíme, aby Ústavný súd SR čo najskôr rozhodol v našej veci“.

II.

Podľa je ústavný súd oprávnený konať

o ústavných sťažnostiach, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú

porušenie základných práv alebo slobôd občanov, ku ktorému došlo právoplatnými

rozhodnutiami orgánov štátnej správy alebo územnej samosprávy, ak o ochrane

týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Zákonom predpísané náležitosti

ústavnej sťažnosti, ako aj podmienky konania ústavného súdu o nej sú upravené v §

20 ods. 1 a v až 58

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení Ústavný súd každú ústavnú sťažnosť

predbežne prerokuje bez prítomnosti sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 citovaného

zákona, pričom zisťuje, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa jeho § 25

ods. 2. Medzi zákonné dôvody odmietnutia ústavnej sťažnosti patrí jej zjavná

neopodstatnenosť, ako aj nepríslušnosť ústavného súdu na konanie o nej. Ústavný

súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval a zisťoval, či sú

splnené zákonné podmienky konania o nej a tiež či neexistujú spomenuté zákonné

dôvody na jej odmietnutie.

1. Sťažovatelia namietali, že k porušeniu označených základných práv ako

podľa , tak aj podľa medzinárodných zmlúv o ľudských právach došlo jednak

postupmi orgánov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky. Ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú, nakoľko k údajnému porušeniu základných práv sťažovateľov malo

dôjsť nie právoplatnými rozhodnutiami orgánov štátnej správy alebo územnej

samosprávy, ale nesprávnymi konaniami (postupmi) orgánov výkonnej a súdnej moci

Slovenskej republiky. Hoci pred ústavným súdom je opodstatnené (a preto aj

dôvodné) namietať porušenie základných práv alebo slobôd aj konaniami alebo

opomenutiami štátnych orgánov v iných konaniach (odlišných od konania o ústavnej

sťažnosti), ústavnú sťažnosť možno považovať za dôvodnú, a preto aj opodstatnenú

len vtedy, ak ňou sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv alebo

slobôd výlučne právoplatnými rozhodnutiami orgánov štátnej správy alebo územnej

samosprávy, nie ich úradným postupom. Z uvedeného dôvodu bola ústavná sťažnosť

sťažovateľov v tejto časti odmietnutá ako zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2

, nakoľko v nej namietali

porušenie svojich základných práv postupmi orgánov Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, avšak nie právoplatnými

rozhodnutiami orgánov štátnej správy alebo územnej samosprávy.

2. Sťažovatelia ďalej namietali porušenie svojho základného práva na azyl

podľa , ku ktorému malo dôjsť rozhodnutiami

Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SVS-MÚ-24/135-95

a č. SVS-MÚ-24/136-95 z 5. júna 1997, ktorými im nebolo priznané postavenie

utečencov na území Slovenskej republiky podľa

o utečencoch, ako aj rozhodnutiami ministra vnútra Slovenskej republiky z 10.

októbra 1997 (č. MV 206-97/00545 a MV 206-97/00547), ktorými bol zamietnutý

rozklad sťažovateľov proti týmto rozhodnutiam. Aj v tejto časti ústavný súd

preskúmal zákonom predpísané podmienky konania o ústavnej sťažnosti

sťažovateľov a rozhodol o jej odmietnutí z dôvodu svojej nepríslušnosti na

prerokovanie veci. Ako totiž jednoznačne vyplynulo zo spisového materiálu

doloženého samotnými sťažovateľmi, tak aj z vyžiadaného rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 1998 (, ), citované

rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky z 10. októbra 1997 o zamietnutí

rozkladu proti rozhodnutiam Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky z 5. júna 1997 sťažovatelia včas napadli žalobou na preskúmanie ich

zákonnosti v správnom súdnictve a Najvyšší súd Slovenskej republiky o ich žalobe v

konaní podľa a nasl. aj rozhodol tak, že

ju svojím rozsudkom z 30. apríla 1998 zamietol.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto ustálil, že v prípadoch tých

rozhodnutí správnych orgánov Slovenskej republiky, ktorými cudzincom nebolo

priznané postavenie utečencov na území Slovenskej republiky podľa § 8 písm. a)

o utečencoch je po

podanom rozklade proti takémuto rozhodnutiu (§ 15 ods. 1 zákona o utečencoch) na

preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia orgánov Ministerstva vnútra príslušný

všeobecný súd v konaní v správnom súdnictve (Najvyšší súd), a nie ústavný súd

v konaní o ústavnej sťažnosti. Ústavný súd už predtým uviedol, že: „Ak preto v

konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky došlo k preskúmaniu

rozhodnutia ústredného orgánu štátnej správy, je právomoc Ústavného súdu

Slovenskej republiky v tejto veci definitívne vylúčená“ () a tiež „Ak

zákon priznáva fyzickej osobe oprávnenie navrhnúť preskúmanie rozhodnutia orgánu

verejnej správy v správnom súdnictve, je vylúčená právomoc Ústavného súdu

Slovenskej republiky (). Nakoľko v danom prípade bol na preskúmanie

označeného rozhodnutia správneho orgánu príslušný všeobecný súd (Najvyšší súd

Slovenskej republiky) v správnom súdnictve (ktorý aj o ňom konal a rozhodol), a nie

ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti, bola sťažnosť sťažovateľov v tejto časti

odmietnutá podľa v znení Z.

z. pre jeho nepríslušnosť na prerokovanie veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 8. júla 1998

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Ján K l u č k a

predseda senátu