Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 27/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. decembra 2000

prerokoval podnet JUDr. J. S., bytom Ž., zastúpenej komerčným právnikom JUDr. F.

F., Ž., vo veci porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky rozhodnutím Krajského súdu v Ž. zo dňa 26. novembra 1999 a postupom,

ktorý mu predchádzal, vo veci vedenej pod sp. zn. , za účasti Krajského

súdu v Ž., a takto

r o z h o d o l :

Základné právo JUDr. J. S. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Ž. zo dňa 26. novembra 1999 a

postupom, ktorý mu predchádzal, vo veci vedenej pod sp. zn. n e b o l o

p o r u š e n é .

O d ô v o d n e n i e :

I.

JUDr. J. S., bytom Ž., (ďalej len „navrhovateľka“), podnetom z 2. februára

2000 žiadala, aby Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

rozhodol o porušení jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 (ďalej len „“), ku ktorému malo dôjsť

v konaní vedenom na Krajskom súde v Ž. pod sp. zn. . V tomto konaní

krajský súd ako správny súd zastavil konanie po zistení, že navrhovateľka nebola

bezpodielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti, ktorú exekučne predal príslušný

správca dane v exekučnom konaní vedenom proti jej bývalému manželovi. Preto jej

nepriznal postavenie účastníka v konaní pred správnym súdom.

Navrhovateľka tvrdí, že došlo k porušeniu jej základného práva, ktoré upravuje

. Ochranu pred takýmto tvrdeným porušením práv fyzickej osoby

poskytuje ústavný súd. Z toho vyplýva aj právomoc ústavného súdu na prerokovanie

prijatého podnetu. Okrem toho z nálezu ústavného súdu sp. zn. vyplýva,

že zastavenie konania v správnom súdnictve možno považovať, ak sú splnené aj

ostatné vecné predpoklady, za rozhodnutie, ktoré by mohlo byť v príčinnej spojitosti

s porušením ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Navrhovateľka súčasne navrhla, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie Krajského

súdu v Ž. zo dňa 26. novembra 1999 sp. zn. .

Ústavný súd predbežne prerokoval podnet navrhovateľky a prijal ho na ďalšie

konanie len v časti, v ktorej namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa .

Účastníci konania súhlasili s tým, aby ústavný súd vec prejednal a rozhodol bez

ústneho pojednávania.

II.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Právo na prístup k súdnej

ochrane však nemá a ani nemôže mať absolútnu povahu.

Účelom citovaného článku je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane,

k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd

musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými

procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú.

Z uvedeného výkladu a chápania pre podnet navrhovateľky

vyplýva, že na to, aby sa stala účastníčkou konania vedeného pred Krajským súdom

v Ž. pod sp. zn. , musela splniť predpoklady ustanovené zákonom na to,

aby sa stala účastníkom konania pred správnym súdom. Tieto predpoklady správny

súd skúma predovšetkým z procesného hľadiska, najmä či žaloba v správnom

súdnictve bola podaná včas oprávnenou osobou a či žaloba smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré je správny súd oprávnený a povinný preskúmať.

III.

V správnom súdnictve nemožno podľa § 248 ods. 2 písm. e) Občianskeho

súdneho poriadku preskúmať rozhodnutie procesnej povahy.

Navrhovateľka napadla žalobou rozhodnutie, ktoré v daňovej exekúcii vydal

príslušný daňový úrad za účelom exekúcie predajom hnuteľných vecí a nehnuteľností.

Toto rozhodnutie bolo vydané v rámci vykonávania daňovej exekúcie. Z tohto dôvodu

nemôže byť rozhodnutím, ktorým by sa žalobkyni ustanovovali povinnosti

v hmotnoprávnej oblasti. Toto rozhodnutie má základ iba v daňovom exekučnom

práve, v procesnom práve a nespôsobilo žiadnu zmenu v hmotnoprávnom postavení

žalobkyne.

Aj keď treba pripustiť, že rozhodnutie vydané príslušným daňovým úradom

v exekúcii sa mohlo (nemuselo) dotknúť majetkových (vlastníckych) práv žalobkyne,

treba na druhej strane uviesť, že napriek tomu takéto rozhodnutie nestráca charakter

rozhodnutia procesnej povahy.

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej

len „“) v znení platnom k 2. októbru 1997 (vtedy rozhodol

daňový úrad o predaji hnuteľných vecí a nehnuteľností) to potvrdzuje aj tým, že proti

takémuto rozhodnutiu nepripúšťa odvolanie, ale len námietky podľa § 50 citovaného

zákona, o ktorých rozhoduje priamo exekučný orgán – daňový úrad.

Napokon, treba uviesť, že daňový úrad v daňovej exekúcii k 2. októbru 1997

postupoval podľa aj podľa a nasl.

(ďalej len „OSP“). Ustanovenie však

umožňovalo žalobkyni brániť sa žalobou o vylúčenie vecí z daňovej exekúcie. Aj táto

možnosť ochrany vlastníckeho práva v daňovej exekúcii je potvrdením, že žalobkyňa

sa nemohla v správnom súdnictve brániť správnou žalobou proti procesnému

rozhodnutiu o exekučnom predaji hnuteľných vecí alebo nehnuteľností, ale mohla a

musela sa brániť len spôsobom, ktorý dovoľuje citované ustanovenie v spojitosti

s

Z uvedených záverov vyplýva, že postup Krajského súdu v Ž., ktorý vyústil do

uznesenia o zastavení správneho konania z dôvodov, že žalobkyňa nie je oprávnenou

osobou na podanie žaloby v správnom súdnictve, je správny, pokiaľ ide o zastavenie

konania. Zákonným dôvodom však nie je to, že žalobu podala neoprávnená osoba.

Krajský súd mal podľa názoru ústavného súdu zastaviť konanie preto, že napadnuté

rozhodnutie je rozhodnutím procesnej povahy. Tieto rozhodnutia podľa § 248 ods. 2

písm. e) sú vylúčené zo súdneho prieskumu v správnom súdnictve a preto ich

napadnutie žalobou vedie k zastaveniu konania pred správnym súdom (§ 250d ods. 3

).

Dôvod uvedený krajským súdom ako zákonný dôvod na zastavenie konania

pred ním neobstojí aj z ďalších príčin. Zastavenie konania pred správnym súdom kvôli

tomu, že žalobu podala neoprávnená osoba, je v súlade so zákonom len vtedy, ak

žalobca pojmovo vôbec nemôže byť nositeľom práva, o ktorom tvrdí, že mu patrí.

V danom prípade to tak nie je. Žalobkyňa bola manželkou daňového dlžníka, medzi

nimi vznikol vzťah bezpodielového spoluvlastníctva a či jeho predmetom boli alebo

neboli aj exekvované veci, musel krajský súd v správnom súdnictve zisťovať

procesným dokazovaním. Preto prichádzalo do úvahy – po zisteniach súdu –

zamietnutie žaloby, a nie zastavenie konania. Táto poznámka ústavného súdu súvisí

s tým, že poradie dôvodov na zastavenie konanie pred správnym súdom je v § 250d

ods. 3 zoradené tak, že zastavenie konania z dôvodu, že žaloba smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré nemožno takto napadnúť, nasleduje až po dôvode spočívajúcom

v nedostatku procesnej legitimácie osoby na podanie správnej žaloby.

IV.

Z týchto záverov vyplýva, že krajský súd síce porušil zákon, ak zastavil konanie

pred ním, ale toto porušenie zákona nevyústilo do porušenia ústavnosti, pretože

krajský súd ako správny súd mal v každom prípade rozhodnúť o zastavení konania,

i keď z iného zákonného dôvodu, ktorý ústavný súd objasnil v časti III tohto nálezu.

Použitie iného zákonného dôvodu na zastavenie konania pred správnym súdom totiž

podľa ústavného súdu nezakladá porušenie ústavnosti (v danom prípade čl. 46 ods. 1

), ak je inak výrok o zastavení konania vecne správny. Takýmto výrokom

správny súd nemôže odňať účastníkovi správneho súdnictva možnosť uplatniť právo

na súdnu a inú právnu ochranu.

Na základe týchto záverov ústavný súd dospel k názoru, že základné právo

navrhovateľky na súdnu ochranu podľa rozhodnutím Krajského

súdu v Ž. zo dňa 26. novembra 1999 a postupom, ktorý mu predchádzal, vo veci

vedenej pod sp. zn. nebolo porušené.