Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 63/02
PDF · 99.08 KB
No categories available
I. ÚS 63/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2002
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. P., Ing. M. P., Ing. arch. Ž. L., Ing. P. L., M. I. a P.
I., všetci bytom K. n., B., zastúpených advokátom JUDr. P. A., B., vo veci porušenia čl. 20
ods. 4 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami Okresného úradu Bratislava I,
odboru životného prostredia, č. ŽP-2001/11897-K/456-Mar z 21. novembra 2001
a Krajského úradu v Bratislave, odboru životného prostredia, č. W-500/3/2002-HVR z 21.
marca 2002 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky konaním hlavného mesta
Slovenskej republiky Bratislavy a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Mgr. M. P., Ing. M. P., Ing. arch. Ž. L., Ing. P. L., M. I. a P. I.
o d m i e t a pre nedostatok právomoci na prerokovanie veci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2002
doručená sťažnosť Mgr. M. P. (ďalej len „sťažovateľ 1), Ing. M. P. (ďalej len „sťažovateľ
2“), Ing. arch. Ž. L. (ďalej len „sťažovateľ 3), Ing. P. L. (ďalej len „sťažovateľ 4“), M. I.
(ďalej len „sťažovateľ 5“) a P. I. (ďalej len „sťažovateľ 6“), všetci bytom B., zastúpených
advokátom JUDr. P. A., B., označená ako „Sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona č. 38/1993
Z. z.“
Hoci sa v sťažnosti uvádza, že advokát JUDr. P. A. zastupuje iba sťažovateľov 2 až
6, zo splnomocnenia z 31. mája 2002 vyplýva, že JUDr. P. A. zastupuje všetkých
sťažovateľov, teda aj sťažovateľa 1.
Sťažovatelia uvádzajú, že rozhodnutiami Okresného úradu Bratislava I, odboru
životného prostredia (ďalej len „odporca 1“), č. ŽP-2001/11897-K/456-Mar z 21. novembra
2001 a Krajského úradu v Bratislave, odboru životného prostredia (ďalej len „odporca 2“),
č. W-500/3/2002-HVR z 21. marca 2002 sa podľa § 68 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb.
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov
povolilo Š. K., bývajúcej v B., predĺženie lehoty na ukončenie stavby „Prestavba podkrovia
na byt“ v obytnom dome na K. n. v B., pričom sa zároveň zamietli námietky sťažovateľov
týkajúce sa nesúhlasu s predĺžením lehoty na ukončenie stavby. Druhostupňové rozhodnutie
odporcu 2 bolo doručené sťažovateľom 1 a 3 ešte 3. apríla 2002, ostatným sťažovateľom
doposiaľ zákonným spôsobom doručené nebolo. Týmito rozhodnutiami došlo k porušeniu
čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), lebo po vydaní stavebného
povolenia na prestavbu podkrovia na byt v obytnom dome na K. n. v B. pre Š. K. previedlo
hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len „odporca 3“) na sťažovateľov
zmluvou o prevode vlastníctva bytu zároveň aj spoločné priestory obytného domu na K. n.,
v časti ktorých sa mala výstavba bytu podľa stavebného povolenia uskutočniť, pričom
odporca 3 v zmluve prehlásil v rozpore so skutočnosťou, že na prevádzanej nehnuteľnosti
neviaznu žiadne ťarchy a bremená. Po uplynutí dvojročnej zákonnej lehoty platnosti
stavebného povolenia, v rámci ktorej sa so stavbou nezačalo, došlo k vydaniu citovaných
rozhodnutí odporcov 1 a 2. Tým sa otvára možnosť na vydanie kolaudačného rozhodnutia,
čím podľa zákona dôjde k zmenšeniu majetku sťažovateľov na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach bytového domu, teda k vyvlastneniu v súkromnom záujme a bez
náhrady. Okrem tejto skutočnosti sťažovatelia namietajú, že nedostatočným zistením
skutkového stavu ohľadne zániku platnosti stavebného povolenia porušili odporcovia 1 a 2
aj čl. 46 ústavy. Ďalej podrobne rozoberajú pochybenia, ktorých sa odporcovia 1 a 2
dopustili v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu. Požadujú vydať nález, ktorým by sa
vyslovilo, že konaním a vyššie citovanými rozhodnutiami odporcov bol porušený čl. 20 ods.
4 a čl. 46 ústavy. Požadujú aj zrušenie citovaných rozhodnutí odporcov 1 a 2. Domáhajú sa
priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške po 50 000 Sk pre každého
sťažovateľa a žiadajú rozhodnúť o dočasnom opatrení, ktorým by ústavný súd odložil
vykonateľnosť citovaných rozhodnutí.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je oprávnený podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak
namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúma splnenie procesných podmienok, za
splnenia ktorých môže sťažnosť prijať na ďalšie konanie. Sťažnosť neprijme aj vtedy, ak nie
je daná jeho právomoc.
Odporcovia 1 a 2 mali porušiť ústavné práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46
ústavy rozhodnutiami, ktoré sú vyššie citované.
Sťažovatelia uvádzajú, že odvolacie rozhodnutie odporcu 2 bolo doposiaľ doručené
iba sťažovateľom 1 a 3 a že ostatným sťažovateľom doposiaľ doručené nebolo. Ústavný súd
toto tvrdenie bližšie nepreveroval, keby však bolo pravdivé, potom by v zmysle § 52 ods. 1
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov
nebolo toto rozhodnutie ešte právoplatné. Pritom podľa citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy
môže ústavný súd preskúmavať právoplatné rozhodnutia. Skúmanie neprávoplatného
rozhodnutia nie je v právomoci ústavného súdu.
Odhliadnuc od uvedenej skutočnosti z ustanovenia § 247 ods. 1 a § 248 Občianskeho
súdneho poriadku v spojení s prílohou A Občianskeho súdneho poriadku možno vyvodiť
záver, že proti rozhodnutiu odporcu 2 po tom, čo sa stane právoplatným, bude možné podať
žalobu na správnom súde v zákonnej dvojmesačnej lehote.
Právomoc ústavného súdu v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je iba subsidiárna, teda je
daná iba vtedy, ak na preskúmanie právoplatného rozhodnutia nie je príslušný všeobecný
súd. Z tohto dôvodu je ústavný súd toho názoru, že v tejto časti nie je daná jeho právomoc.
Vo vzťahu voči odporcovi 3 namietajú sťažovatelia porušenie čl. 20 ods. 4 ústavy
tým, že odporca 3 previedol na nich vlastnícke právo k bytom, spoločným priestorom
a spoločným zariadeniam v obytnom dome s nepravdivým vyhlásením, že na nehnuteľnosti
neviaznu žiadne ťarchy a bremená, hoci v skutočnosti v tom čase už odporca 3 dal súhlas na
vydanie stavebného povolenia na prestavbu podkrovia na byty v tomto obytnom dome.
Kolaudácia novopostaveného bytu by mala za následok, že podkrovie by prestalo byť
súčasťou spoločných častí obytného domu, čím by došlo ku zmenšeniu majetku
sťažovateľov.
Napokon o nárokoch sťažovateľov voči odporcovi 3, ktoré vyplývajú z nepravdivého
vyhlásenia odporcu 3 pri uzatváraní zmlúv o prevode bytov, je oprávnený rozhodovať
všeobecný súd v občianskom súdnom konaní. Preto vzhľadom na subsidiaritu právomoci
ústavného súdu ani v tejto časti nie je daná právomoc ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2002