Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 109/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2002

predbežne prerokoval podnet A. R., v B., štátneho občana B., toho času v Ú. na v. t. odňatia

slobody v L, zastúpeného advokátkou JUDr. K. D., K., na začatie konania pre namietané

porušenie práv podľa a 4, a Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 3 písm. c) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedenom pod sp. zn.

a takto

r o z h o d o l :

Podnet A. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa obrátil podaním

z 18. júna 2001 označeným ako „Sťažnosť pre porušenie ústavných práv“ A. R (ďalej len

„navrhovateľ“), ktorý v súčasnosti vykonáva trest odňatia slobody. Uvedené podanie

doplnil ďalším podaním z 8. októbra 2001.

Navrhovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 47 ods. 3 a 4, čl. 48 ods. 2

a (ďalej len „“) a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Ich porušenia sa mal dopustiť Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) pri rozhodovaní o odvolaniach proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 2. júla 1996 (ďalej len „rozsudok z 2. júla 1996“).

Najvyšší súd totiž rozhodol uznesením sp. zn. z 26. novembra 1996 (ďalej len

„uznesenie z 26. novembra 1996“) na neverejnom zasadnutí, kde bol prítomný iba zástupca

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), nie však

navrhovateľ alebo jeho obhajca. Najvyšší súd však nemohol konať na neverejnom

zasadnutí. Dôvodným totiž uznal len odvolanie príslušného krajského prokurátora, pričom

odvolanie navrhovateľa posúdil ako nedôvodné. Toto však mohol urobiť len v jeho

prítomnosti ( ). Navrhovateľ tak bol podľa jeho názoru

zbavený možnosti obhajovať sa adekvátnym spôsobom v rozhodujúcom štádiu trestného

konania, ktoré vnieslo nezvratné zmeny v jeho neprospech v ďalšom štádiu.

Reagujúc na výzvu ústavného súdu ohľadne povinnosti splniť zákonné náležitosti

návrhu na začatie konania v zmysle § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) vrátane povinného právneho zastúpenia navrhovateľa v konaní pred ústavným

súdom, navrhovateľ požiadal ústavný súd, aby mu ustanovil právneho zástupcu.

Ústavný súd uznesením č. k. -14 z 15. novembra 2001 žiadosti

navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu nevyhovel, pretože podania navrhovateľa

vzhľadom na ich obsah považoval za zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu

ústavnosti.

Navrhovateľovi bola medzičasom (22. marca 2002) Slovenskou advokátskou

komorou v zmysle v znení neskorších

predpisov určená na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokátka JUDr. K. D.

z K.

Menovaná listom, ktorý bol ústavnému súdu doručený 25. júna 2002, ústavnému

súdu o. i. oznámila „Dňa 21. 6. 2002 som navštívila A. R. v ÚZNV L., pričom klientom mi

bolo oznámené, že trvá v celom rozsahu na podanom návrhu, a to v celom rozsahu, s tým,

že na ňom nič nemení. Týmto Vám zároveň tlmočím jeho stanovisko.“

II.

Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Skúma pritom najmä splnenie všeobecných náležitostí návrhu na začatie

konania a existenciu prípadných dôvodov pre jeho odmietnutie (§ 20, § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Podľa posledne citovaného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

Podania navrhovateľa možno vzhľadom na ich obsah kvalifikovať ako podnet na

začatie konania pre porušenie práv podľa (v znení účinnom do 1. júla

2001).

III.

Zo spisu krajského súdu sp. zn. vyplývajú nasledovné významné

skutočnosti, ktoré ústavný súd rozviedol už v uznesení č. k. -14

z 15. novembra 2001 (časť II odôvodnenia).

Rozsudkom krajského súdu z 2. júla 1996 bol navrhovateľ uznaný vinným zo skutku

právne kvalifikovaného ako trestný čin neprekazenia trestného činu podľa § 167 ods. 1

, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní troch

rokov (so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny) a trest vyhostenia. Ďalší

spoluobžalovaný G. Z. (takisto štátny občan Bieloruska), ktorému mal navrhovateľ

neprekaziť trestnú činnosť, bol uznaný vinným predovšetkým zo skutku právne

kvalifikovaného ako pokračovací trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a e)

, za čo mu bol uložený najmä úhrnný výnimočný trest odňatia slobody vo

výmere 24 rokov so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny.

Proti tomuto rozsudku sa odvolali v zákonnej lehote obaja obžalovaní, ako aj krajský

prokurátor (v neprospech navrhovateľa). Obžalovaný G. Z. však vzal 23. septembra 1996

odvolanie podané v jeho prospech späť, čo vzal najvyšší súd na vedomie uznesením

z 30. septembra 1996, a tak sa stal rozsudok krajského súdu vo vzťahu ku G. Z.

právoplatný. Najvyšší súd pôvodne 28. októbra 1996 určil na prerokovanie odvolania

navrhovateľa a krajského prokurátora termín verejného pojednávania na 26. november

1996, na ktoré predvolal o. i. aj navrhovateľa a pribral tlmočníka z jazyka ruského. Dňa 22.

novembra 1996 však termín verejného zasadnutia zrušil a o podaných odvolaniach rozhodol

uznesením z 26. novembra 1996 na neverejnom zasadnutí (za účasti zástupcu generálnej

prokuratúry, avšak bez prítomnosti navrhovateľa a jeho obhajcu).

Výrokom tohto uznesenia najvyšší súd podľa § 258 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2

zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu vo vzťahu k navrhovateľovi

a vec podľa vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom

rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Výrokom tohto uznesenia najvyšší súd nerozhodol o odvolaní navrhovateľa, ktorým

sa domáhal oslobodenia spod obžaloby. To, že toto odvolanie nepovažoval za dôvodné,

vyplýva iba z odôvodnenia uznesenia („... a dospel k záveru, že dôvodné je iba odvolanie

krajského prokurátora“, pozri str. 4 uznesenia). Najvyšší súd akceptoval viaceré námietky

krajského prokurátora proti napadnutému rozsudku (tento sa domáhal uznania viny

navrhovateľa v zmysle obžaloby, to znamená zo skutku právne kvalifikovaného ako

spolupáchateľstvo k trestnému činu vraždy podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. e)

, a uloženia mu trestov odňatia slobody pri hornej hranici trestnej sadzby

a vyhostenia) a krajskému súdu v uznesení najmä uložil, aby doplnil dokazovanie vo

vymedzenom smere.

Krajský súd na hlavnom pojednávaní vykonal doplnenie dokazovania v intenciách

rozhodnutia najvyššieho súdu a po vyhodnotení dôkazov uznal navrhovateľa rozsudkom

sp. zn. z 3. apríla 1997 vinným zo skutku právne kvalifikovaného ako

spolupáchateľstvo k trestnému činu vraždy podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. e)

. Za to mu uložil trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov so zaradením

do tretej nápravnovýchovnej skupiny a trest vyhostenia.

Navrhovateľ sa proti rozsudku odvolal. V spise sa nachádzajú odôvodnenia

odvolania ako zo strany navrhovateľa, tak aj zo strany jeho obhajcu, kde sa požaduje

zrušenie napadnutého rozsudku a oslobodenie navrhovateľa spod obžaloby, resp. vrátenie

veci krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie (pozri napr. č. l. 1235-1242, 1246-1251,

1260-1267 a 1268-1275).

Najvyšší súd konal o odvolaní navrhovateľa na verejnom zasadnutí 21. októbra 1997,

na ktorom boli osobne prítomní aj navrhovateľ, jeho nový obhajca a tlmočník z jazyka

ruského.

Zo zápisnice o tomto verejnom zasadnutí, ktoré trvalo od 9.00 do 12.00 h, okrem

iného vyplýva, že navrhovateľ bol predsedom senátu poučený o svojich procesných

právach, člen senátu oboznámil prítomných napr. s chybami, ktoré sa napadnutému

rozsudku vytýkajú, a s podstatným obsahom doterajšieho konania a navrhovateľ sa vyjadril

k uvedenému spisovému materiálu a na záver najvyššiemu súdu navrhol zrušiť napadnutý

rozsudok a jeho spod obžaloby oslobodiť.

Najvyšší súd vyhlásil na záver verejného zasadnutia uznesenie sp. zn. ,

ktorým podľa odvolanie navrhovateľa zamietol, pretože nie je

dôvodné. V písomnom vyhotovení uznesenia sú uvedené argumenty, prečo najvyšší súd

považuje rozsudok krajského súdu z 3. apríla 1997 za správny a odvolanie navrhovateľa za

nedôvodné, vrátane nadbytočnosti niektorých dôkazov, ktoré navrhovateľ požadoval ešte

vykonať.

IV.

Navrhovateľ vo svojich podaniach o. i. uviedol, že „Svojim podaním na Ústavný súd

SR sa domáham priznania porušenia mojich práv zakotvených v čl. 47 ods. 3, ods. 4;

v ; a v SR a tak tiež v , Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, pričom „namietam porušenie mojich práv

len zo strany Najvyššieho súdu SR“ (v konaní vedenom pod sp. zn. ).

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2

rovní, pričom v súlade s ods. 4, kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie

podľa ods. 2, má právo na tlmočníka.

Podľa : „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala ... v jeho

prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno

vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.“

V súlade s obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

Medzi minimálne práva osoby obvinenej z trestného činu podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru

patria aj:

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

Už v citovanom uznesení č. k. -14 z 15. novembra 2001 ústavný súd

uviedol v podstate nasledovné (časť III odôvodnenia).

Nie je vylúčené, že najvyšší súd konaním a rozhodnutím na neverejnom zasadnutí

26. novembra 1996 mohol porušiť základné práva navrhovateľa podľa , resp.

dohovoru, konkrétne rovnosť v konaní, právo na tlmočníka, právo na konanie v jeho

prítomnosti, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a právo na obhajobu.

Podľa znenia účinného v rozhodnom čase:

„O odvolaní rozhoduje odvolací súd na verejnom zasadnutí. Aj na neverejnom zasadnutí

môže urobiť rozhodnutie

a) podľa § 253, 255 a 257,

b) podľa § 258 ods. 1, ak je zrejmé, že vadu nemožno odstrániť na verejnom

zasadnutí.“

Je nanajvýš pravdepodobné, že vyššie označené práva navrhovateľa by boli

náležite

rešpektované, pokiaľ by najvyšší súd nebol 26. novembra 1996 využil možnosť, ktorú mu

poskytoval (konať a rozhodnúť na neverejnom

zasadnutí), a o odvolaní navrhovateľa a krajského prokurátora by bol konal a rozhodol na

verejnom zasadnutí (ako aj pôvodne zamýšľal).

Najvyšší súd sa rozhodol zrejme na základe argumentácie krajského prokurátora

v jeho odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 2. júla 1996 konať a rozhodnúť na

neverejnom zasadnutí, keďže z tohto odvolania vyplývali také nedostatky konania

a rozhodnutia krajského súdu, ktoré nebolo možné odstrániť na verejnom zasadnutí, a jeho

rozsudok musel byť beztak zrušený. Odôvodnenie zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu

z 26. novembra 1996 to napokon náležite dokumentuje.

Keďže navrhovateľ sa obrátil o ústavnú ochranu v naznačenom smere na ústavný súd

v roku 2001, to znamená po právoplatnom skončení jeho veci (v roku 1997), vzniká otázka,

či eventuálne porušenie ním označených základných práv v roku 1996 mohlo mať nejaký

nepriaznivý vplyv na ďalší postup v konaní a na konečné právoplatné rozhodnutie a či teda

mohlo dôjsť aj k porušeniu ústavnosti. Ústavný súd, posudzujúc námietky navrhovateľa

v kontexte jeho trestnej veci ako celku, musí dať v týchto súvislostiach zápornú odpoveď na

označenú otázku.

Z uznesenia najvyššieho súdu z 26. novembra 1996 je zrejmé, že tento by bol

rozhodol v podstate rovnakým spôsobom bez ohľadu na to, či by konal verejné alebo

neverejné zasadnutie. Označené uznesenie naviac nepredstavovalo konečné rozhodnutie vo

veci, ale bolo len akýmsi „medzistupňom“ (aj keď významným) v nej. Po tomto rozhodnutí

mohol navrhovateľ realizovať ním namietané práva v rozsahu vyplývajúcom z

a dohovoru ako na hlavnom pojednávaní na krajskom súde (kde došlo aj k vyhláseniu

rozsudku 3. apríla 1997), tak aj na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu 21. októbra 1997,

kde došlo k právoplatnému skončeniu jeho trestnej veci.

Posudzujúc konanie v trestnej veci navrhovateľa vedenej na krajskom súde pod

sp. zn. ako celok (z obdobného posudzovania vychádza aj Európsky súd pre

ľudské práva, pozri o. i. rozsudok vo veci Delta v. Francúzsko, 1990, séria A, č. 191-A),

ústavný súd musí podnet navrhovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnený. Namietané

porušenia jeho práv podľa a dohovoru, ku ktorým mohlo eventuálne dôjsť v konaní

najvyššieho súdu vedenom pod sp. zn. , boli nepochybne odstránené v ďalšom

konaní a právoplatné skončenie veci uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. októbra 1997 už naznačenými nedostatkami netrpí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2002