Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 142/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí konanom

9. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. V. R., bytom T., Mgr. V. R., bytom

T., Dr. K. T., rod. R., bytom G. , R., A. T., rod. R., bytom G., R., a Mgr. L. R., bytom B.,

zastúpených advokátom JUDr. P. K., Advokátska kancelária, K., pre porušenie práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1

Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

, , a v konaniach

Krajského súdu v Žiline sp. zn. a Okresného úradu Martin, odboru

pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, č. OPPLH-C-1999/01211-BL

a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. V. R., Mgr. V. R., Dr. K. T., rod. R., A. T., rod. R., a Mgr. L. R.

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

MUDr. V. R., T., Mgr. V. R., T., Dr. K. T., rod. R., G., R., A. T., rod. R., bytom G.,

R., a Mgr. L. R., bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“) sa prostredníctvom ich právneho

zástupcu obrátili na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) s podaním

zo 16. apríla 2002 označeným ako „Ústavná sťažnosť“, ktorým ho požiadali, aby ich

sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vydal tento nález:

„I. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 14. 12. 2001, ktorým bolo

potvrdené rozhodnutie Okresného úradu v Martine, č. OPPLH-C-1999/01211-BL zo dňa

20. 9. 1999 v II. výroku rozhodnutia, ktorým bolo vyslovené, že oprávneným osobám sa

nepriznáva vlastníctvo k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo výroku rozhodnutia v spojení

s II. výrokom rozhodnutia Okresného úradu v Martine, č. OPPLH-C-1999/01211-BL zo dňa

20. 9. 1999 a konaním týmto rozhodnutiu predchádzajúcim došlo k porušeniu základných

práv sťažovateľov a to právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru a zákaz diskriminácie garantovaný čl. 14

Dohovoru v spojení čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru ako aj právo na súdnu

ochranu garantované , SR, právo na majetok garantované

SR a zákaz diskriminácie garantovaný v spojení s SR.

II. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 14. 12. 2001 v časti, ktorou

bol potvrdený II. výrok rozhodnutia Okresného úradu v Martine, č. OPPLH-C-1999/01211-

BL zo dňa 20. 9. 1999, ktorým bolo vyslovené, že sťažovateľom sa nepriznáva vlastníctvo

k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo výroku rozhodnutia a II. výrok rozhodnutia

Okresného úradu v Martine, č. OPPLH-C-1999/01211-BL zo dňa 20. 9. 1999, ktorým bolo

vyslovené, že sťažovateľom sa nepriznáva vlastníctvo k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo

výroku rozhodnutia sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie Okresnému

úradu v Martine.

III. Krajský súd v Žiline a Okresný úrad v Martine sú povinní nahradiť sťažovateľom

spoločne a nerozdielne trovy tohto konania do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti

tohto nálezu.“

Sťažovatelia svoju sťažnosť doplnili podaniami z 21. a 24. mája, 14. júna

a 2. augusta 2002 a pripojili k nej na vec sa vzťahujúce listiny (rozhodnutia odporcov,

identifikáciu parciel, znalecký posudok, podanie sťažovateľov, ktorým sa domáhajú

rozhodnutia o zostávajúcej časti nároku ...).

II.

Sťažnosť vychádza z nasledovných relevantných skutočností.

Sťažovatelia sú dedičmi po nebohej M. R., ktorá zomrela 15. februára 1995.

MUDr. V. R. je jej manžel a ďalší sťažovatelia jej deti.

M.R. si 8. decembra 1992 (v zákonom stanovenej lehote) uplatnila ako oprávnená

osoba podľa o úprave vlastníckych vzťahov k pôde

a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon o pôde“) v znení zákona

č. na bývalom Pozemkovom úrade v Martine nárok na vydanie nehnuteľností

v celkovej výmere 1 500 ha, ktoré boli odňaté pôvodnému vlastníkovi, jej strýkovi L. R.,

podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. SNR o konfiškovaní

a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov

a nepriateľov slovenského národa (čo zakladalo reštitučný nárok na vydanie nehnuteľností

podľa § 6 ods. 2 zákona o pôde). Súčasne sa obrátila s výzvou na vydanie nehnuteľností aj

na povinnú právnickú osobu Severoslovenské lesy, š. p., Ž.

Po smrti M. R. pokračovali v reštitučnom konaní sťažovatelia. Keďže povinná osoba

s nimi neuzatvorila dohodu o vydaní nehnuteľností, vec bola predložená na rozhodnutie

správnemu orgánu, bývalému Pozemkovému úradu v Martine, v súčasnosti Okresný úrad

Martin, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva (ďalej len „okresný

úrad“).

Okresný úrad po doplnení spisového materiálu vydal vo veci 30. apríla 1997

rozhodnutie č. 97/00152-BL (ďalej len „rozhodnutie z 30. apríla 1997“), ktorým deklaroval,

že sťažovatelia spĺňajú podmienky pre vydanie nehnuteľností a priznal im preto vlastníctvo

k lesnému majetku vo výmere presahujúcej 160 ha.

Okresný úrad v tom čase už prihliadal aj na maximálnu výmeru pôdy, ktorú bolo

možné oprávnenej osobe vydať - 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy

- v zmysle § 6 ods. 3 zákona o pôde. K obmedzeniu výmery vydávanej pôdy, aj pri právnom

titule, ktorý sa týkal sťažovateľov (§ 6 ods. 2 zákona o pôde), vložením ods. 3 do § 6 zákona

o pôde došlo na základe čl. I bodu 8 , ktorým sa mení a dopĺňa

zákon o pôde, s účinnosťou od 26. augusta 1993. Takéto obmedzenie, ktoré ustanovil § 6

ods. 3 pôvodného zákona o pôde (č. 229/1991), ale len pri právnom titule podľa § 6 ods. 1

písm. b), bolo už predtým odstránené novelou (vypustením

ods. 3 v § 6) s účinnosťou od 28. februára 1992.

Na základe opravného prostriedku, ktorý podala povinná právnická osoba, Krajský

súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 27. februára 1998

(ďalej len „rozsudok z 27. februára 1998“) rozhodnutie okresného úradu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Uložil mu okrem iného riadne preskúmať osobnostné znaky

pôvodnej oprávnenej osoby – L. R. v zmysle § 4 ods. 1 zákona o pôde (to znamená, či išlo

o zradcu alebo nepriateľa slovenského národa, resp. či mu bol majetok skonfiškovaný iba

ako Maďarovi).

Okresný úrad po doplnení dokazovania rozhodnutím č. OPPLH-C-1999/00003-BL

z 22. februára 1999 (ďalej len „rozhodnutie z 22. februára 1999“) vyslovil, že sťažovatelia

spĺňajú podmienky uvedené v § 6 ods. 2 zákona o pôde a že im priznáva vlastníctvo

prevažne k lesnému majetku v celkovej výmere 250 ha.

Napriek tomu, že aj proti tomuto rozhodnutiu podala opravný prostriedok povinná

právnická osoba, krajský súd rozhodnutie okresného úradu rozsudkom sp. zn. zo

7. júla 1999 (ďalej len „rozsudok zo 7. júla 1999“) potvrdil a toto rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť 28. júla 1999.

Sťažovatelia, ktorí neboli dovtedy právne zastúpení, 18. augusta 1999 splnomocnili

na ich zastupovanie advokáta JUDr. A. H. Tento v ich mene okresnému úradu (k č. OPPLH-

C-1999/00003-BL) podaním z 19. augusta 1999 okrem iného oznámil: „S ohľadom na

skutočnosť, že oprávnená osoba si uplatnila právo i k ďalším nehnuteľnostiam, o vydaní

ktorých v tomto konaní doposiaľ nebolo rozhodnuté a teda o ich vydaní sa naďalej koná,

žiada právny zástupca dedičov Okresný úrad v Martine, aby rozhodol i o ostávajúcej časti

uplatneného nároku oprávnenej osobe, nakoľko títo trvajú na vydaní všetkých

nehnuteľností, o vydanie ktorých požiadala oprávnená osoba.“

Okresný úrad rozhodnutím č. OPPLH-C-1999/01211-BL z 20. septembra 1999 (ďalej

len „rozhodnutie z 20. septembra 1999“) konštatoval, že sťažovatelia spĺňajú podmienky

zákona uvedené v § 6 ods. 2 zákona o pôde, vlastníctvo k zvyšným žiadaným

nehnuteľnostiam im však nepriznal, keďže by to bolo v rozpore s § 6 ods. 3 zákona o pôde.

Sťažovatelia podali proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok, ktorým žiadali

zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť okresnému úradu na ďalšie konanie.

Argumentovali nárokom na vrátenie nehnuteľností v celkovej uplatnenej výmere 1 500 ha,

a teda v tomto prípade ohľadne nevydaného zvyšku 1 250 ha, z dôvodov opierajúcich sa

o (ďalej len „“), Dohovor o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k tomuto

dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“), a to spôsobom obdobným ako v ich sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu.

Sťažovatelia medzičasom vyvolali prostredníctvom generálneho prokurátora

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) aj konanie na ústavnom súde

o vyslovenie nesúladu § 6 ods. 3 zákona o pôde s čl. 1, čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 20 ods. 1 a 2

. Ústavný súd však uznesením sp. zn. z 24. apríla 2001 návrhu

generálneho prokurátora nevyhovel.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 14. decembra 2001 (ďalej len

„rozsudok zo 14. decembra 2001“), ktorý nadobudol právoplatnosť 25. marca 2002,

nevyhovel opravnému prostriedku sťažovateľov proti rozhodnutiu okresného úradu

z 20. septembra 1999 a toto rozhodnutie potvrdil. Poukázal predovšetkým na skutočnosť, že

sťažovateľom už bolo predtým priznané vlastnícke právo k pôde vo výmere 250 ha, ako aj

na viazanosť krajského súdu právnym názorom ústavného súdu vo vyššie uvedenom

uznesení, že zákona o pôde nie je v nesúlade s .

III.

1. Sťažovatelia namietali porušenie svojich práv v podstate z nasledovných dôvodov.

Pri porušení práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti garantujúcej spravodlivosť

konania a zachovanie princípu rovnosti zbraní tvrdili, že toto ustanovenie je aplikovateľné,

lebo išlo o rozhodovanie o vydaní nehnuteľného majetku sťažovateľom v rámci reštitučného

konania. Dňom uplatnenia nároku na vydanie nehnuteľností, 8. decembrom 1992, vznikol

nárok na vydanie nehnuteľností v uplatnenej výmere 1 500 ha, pretože v tento deň spĺňali

všetky podmienky na ich vydanie. Keďže do účinnosti (26. augusta

1993) nebolo o ich nároku rozhodnuté, dostali sa do menej výhodného postavenia

v porovnaní s povinnou právnickou osobou. Rozhodnutie krajského súdu zo 14. decembra

2001 opierajúce sa o zákon o pôde v znení po označenej novele je podľa nich prejavom

zasahovania zákonodarnej moci štátu do rozhodovania štátnych orgánov v konaní o právach

fyzických osôb za účelom ovplyvnenia výsledku už začatého konania. Poukázali aj na

viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“) ako

napr. Ruiz-Mateos a spol. v. Španielsko a Grécke rafinérie STRAN a Stratis Andreadis

v. Grécko. K porušeniu práva na spravodlivý proces aplikovaním § 6 ods. 3 zákona o pôde,

ktoré nebolo súčasťou právneho poriadku v čase začatia konania, došlo i tým, že

rozhodnutia okresného úradu a krajského súdu vychádzali z ustanovení hmotného práva

účinného v čase rozhodovania správneho orgánu, a nie z právneho stavu účinného ku dňu

uplatnenia nároku oprávnenou osobou.

Porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti práva na rozhodnutie v primeranej lehote

sťažovatelia videli v tom, že od uplatnenia nároku 8. decembra 1992 až do právoplatného

rozhodnutia o ňom uplynulo viac ako 9 rokov. Skutočnosť, že vo veci nebolo konané

a rozhodnuté do času zmeny legislatívy (26. august 1993), je podľa nich prieťahom

v konaní, ktorý nadobúda svoj význam práve v spojení so zmenou legislatívy.

Porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci

nezávislým a nestranným súdom spočíva v tom, že takýmto orgánom nie je ani okresný úrad

a ani krajský súd, ktorý môže rozhodovať iba kasačným spôsobom a nie je tribunálom

s plnou jurisdikciou.

Vyššie uvedené úvahy sťažovateľov týkajúce sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru

odôvodňujú aj porušenie a ohľadne práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Napriek tomu, že v priebehu konania pred okresným úradom došlo k porušeniu

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, krajský súd k porušeniu týchto

základných práv sťažovateľov neprihliadol a napadnuté rozhodnutie okresného úradu

potvrdil, v dôsledku čoho nielenže neaplikoval dohovor, hoci mal prednosť pred zákonom

a bol povinný tento na prejednávanú vec aplikovať, ale neposkytol základným právam

sťažovateľa žiadnu ochranu.

Pri porušení čl. 1 dodatkového protokolu, to znamená práva na majetok, sťažovatelia

poukázali na viaceré rozsudky ESĽP (Pine Valley Developments Ltd. a spol. v. Írsko,

Pressos Compania Naviera S. A. a spol. v. Belgicko, Sväté kláštory v. Grécko...). Tvrdia, že

boli zbavení majetku bez toho, aby sa tak stalo vo verejnom záujme a bez primeranej

náhrady. Došlo k tomu navyše na základe zákona o pôde, ktorý je v rozpore

s ustanoveniami dohovoru, dodatkového protokolu a tiež s (sťažovatelia nesúhlasia

s väčšinovým právnym názorom ústavného súdu v uznesení sp. zn. z 24. apríla

2001, stotožňujú sa však s menšinovým odlišným stanoviskom troch sudcov). Uplatnený

nárok na vydanie nehnuteľností predstavuje „majetok“ v zmysle dodatkového protokolu.

Ohľadne tohto nároku môžu sťažovatelia tvrdiť, že od času jeho uplatnenia mali na jeho

zhmotnenie legitímnu nádej, to znamená na zhmotnenie majetku v celkovej výmere

1 500 ha lesných nehnuteľností, a nie len vo vzťahu k výmere 250 ha, ktorá im bola vydaná.

Akékoľvek pochybnosti v tejto otázke vylučuje podľa nich novšie rozhodnutie ESĽP vo

veci Malhous v. Česká republika (sťažnosť č. 33071/96). Zbavenie majetku sťažovateľov

nesledovalo legitímny cieľ a ani verejný záujem na takomto postupe neexistoval. K zmene

rozsahu reštitúcií došlo v čase, keď každá oprávnená osoba, ktorá uplatnila nárok

v zákonnej lehote, mohla oprávnene považovať daný stav za nezmeniteľný v tom zmysle,

aby sa zhoršilo právne postavenie tých, ktorí sa podľa neho riadili. Zákonodarca sa pri

zásahoch do práv nesmie dostať do rozporu s medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, čo sa však v tomto prípade stalo. Nebola

zachovaná ani spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti

a imperatívmi ochrany základných práv jednotlivca, požiadavka proporcionality, pričom na

sťažovateľov bolo uvalené individuálne neprimerané bremeno (nemajú ani nárok na

náhradu za nevydané nehnuteľnosti v celkovej sume podľa znaleckého posudku

236 874 709 Sk).

Pretože z (právo na majetok) možno podľa sťažovateľov vyvodiť aj

ústavné právo na nadobudnutie majetku do vlastníctva za splnenia zákonných podmienok,

takto založené právo na nadobudnutie pôdy vo výmere 1 500 ha im bolo konaním

a rozhodnutiami okresného úradu a krajského súdu porušené.

Sťažovatelia namietali aj porušenie čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 dodatkového

protokolu (zákaz diskriminácie vo vzťahu k právu na majetok). Táto diskriminácia spočíva

v ich znevýhodnení voči oprávneným osobám v Slovenskej republike, ktoré si uplatnili

nárok na vydanie nehnuteľností v zákonnej lehote, pričom o ich nároku aj bolo rozhodnuté

do nadobudnutia účinnosti dňa 26. augusta 1993, a tiež aj

v znevýhodnení vo vzťahu k oprávneným osobám v Českej republike (ako súčasti bývalého

spoločného štátu), kde doposiaľ obmedzenie výmery vydávaných nehnuteľností nebolo

ustanovené.

Na základe posledne uvedenej argumentácie sťažovatelia namietali aj porušenie práv

podľa v spojení s .

Sťažovatelia tiež uviedli, že si uplatňujú primerané integrálne odškodnenie

vychádzajúce z hodnoty majetku vo výške 236 874 709 Sk so 17,6 % ročným úrokom odo

dňa 9. decembra 1992 do zaplatenia, a to každému zo sťažovateľov rovnakým dielom, a ako

náhradu za morálnu ujmu - takmer 10 rokov trvajúce reštitučné konanie spojené s neistotou,

frustráciou, úzkosťou a pochybnosťami o jeho výsledku - si uplatňujú čiastku vo výške

1 000 000 Sk pre každého zo sťažovateľov (toto však nie je súčasťou petitu ich sťažnosti).

2. Okresný úrad sa vyjadril k sťažnosti podaním z 2. mája 2002. Nesúhlasil

s tvrdením sťažovateľov, že by im prieťahmi v konaní a neukončením reštitučného nároku

do 26. augusta 1993 bol spôsobil ujmu, pretože vzhľadom na konkrétny priebeh konania,

ktorý nezávisel len od okresného úradu, reštitučný nárok ani nemohol ukončiť do

označeného dňa. Sťažovateľom priznal vlastníctvo k 250 ha lesov a viac im nemohol

priznať z dôvodu legislatívy platnej v Slovenskej republike. Zmeny v legislatíve môže

napokon vykonávať štát prostredníctvom orgánu na to určeného, a preto nie je správne, že

sťažnosť smeruje proti okresnému úradu.

3. Krajský súd sa vyjadril k sťažnosti podaním z 20. mája 2002, v ktorom uviedol, že

v činnosti tohto súdu nie sú dané porušenia základných práv a slobôd namietané

sťažovateľmi. Odkázal na dôvody svojich rozhodnutí vydaných vo veci sťažovateľov,

uviedol, že neporušil princíp rovnosti zbraní ani právo na spravodlivý proces tým, že konal

ako súd jedinej inštancie, vo veci konal v primeraných lehotách zodpovedajúcich povahe

veci (relatívne dlhší čas trvania konania vo veci sp. zn. bol spôsobený z dôvodu

konania ústavného súdu o súlade zákona o pôde s ), pričom za prioritnú

považoval viazanosť uznesením ústavného súdu sp. zn. , ktoré sa bezprostredne

zaoberá otázkou ústavnosti § 6 ods. 3 zákona o pôde, a to aj vo svetle štrasburskej

judikatúry.

4. Sťažovatelia sa k vyjadreniam odporcov (krajského súdu a okresného úradu), ktoré

im boli ústavným súdom zaslané, vyjadrili v podaní z 2. augusta 2002.

Krajskému súdu vyčítajú predovšetkým, že nevzal do úvahy existenciu dohovoru,

práv ním garantovaných a judikatúru ESĽP a neposkytol im ochranu, hoci bol povinný

priamo aplikovať dohovor, a nie zákon, ktorý dohovoru a judikatúre ESĽP odporoval.

Krajský súd, ktorý podľa opakovaného vyjadrenia sťažovateľov nie je nezávislým

a nestranným súdom v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, si naviac podľa nich vysvetľuje princíp

rovnosti zbraní neprípustne zužujúcim spôsobom.

Ohľadne okresného úradu sťažovatelia poukázali na to, že aj tento bol viazaný

dohovorom. Zdôraznili, že správne konanie pred pozemkovým úradom sa začalo

momentom doručenia uplatnenia nároku oprávnenej osoby podľa § 9 ods. 1 zákona o pôde.

Na ujmu sťažovateľov nemôže byť skutočnosť, že hoci správne konanie pred bývalým

pozemkovým úradom začalo ešte 8. decembra 1992, tento si nezabezpečil v priebehu

takmer troch rokov ani len spisový materiál od povinnej osoby. Bývalý pozemkový úrad,

resp. okresný úrad mali naviac zákonnú povinnosť vo veci sťažovateľov rozhodnúť

v lehotách stanovených v o správnom konaní (správny poriadok), to

znamená do 30, resp. 60 dní od začatia konania.

5. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) je ústavný súd

viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Sťažovatelia v petite svojej ústavnej sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný,

namietajú porušenie nimi označených práv rozsudkom krajského súdu zo 14. decembra

2001, rozhodnutím okresného úradu z 20. septembra 1999 a konaním týmto rozhodnutiam

predchádzajúcim. Konaním, ktoré predchádzalo týmto rozhodnutiam, je konanie

označených orgánov vyvolané žiadosťou právneho zástupcu sťažovateľov advokáta

JUDr. A. H. z 19. augusta 1999 adresovanou okresnému úradu, „aby rozhodol

i o ostávajúcej časti uplatneného nároku oprávnenej osobe, nakoľko títo trvajú na vydaní

všetkých nehnuteľností, o vydanie ktorých požiadala oprávnená osoba“.

V uvedenom rozsahu je preto ústavný súd viazaný petitom sťažnosti sťažovateľov

a nebude prihliadať na dôvody sťažnosti, pokiaľ tento rozsah prekračujú (napr. namietané

prieťahy v celom reštitučnom konaní trvajúcom viac ako 9 rokov).

IV.

1. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd jemu podaný návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma

jeho všeobecné a osobitné náležitosti a tiež aj prípadné dôvody pre jeho odmietnutie

v zmysle .

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

2. Ťažiskom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov o porušení ich práva na majetok

v zmysle čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu: „Každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.“

Podľa sťažovateľov totiž od uplatnenia nároku na vydanie nehnuteľností 9. decembra

1992 existovala legitímna nádej na zhmotnenie majetku v celkovej uplatnenej výmere

1 500 ha pôdy, čo predstavuje „majetok“ v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu. Napriek

tomu, že § 6 ods. 3 zákona o pôde medzičasom obmedzil výmeru vydávanej pôdy,

v každom prípade, a to aj za predpokladu ústavnosti tohto ustanovenia, orgány rozhodujúce

o nároku mali dať prednosť dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu - lebo im

zabezpečovali väčší rozsah práv v porovnaní so zákonom o pôde, to znamená realizáciu

celého uplatneného nároku – a vyhovieť nároku v celom uplatnenom rozsahu. Podľa ich

názoru: „Akékoľvek pochybnosti v tejto otázke vylučuje novšie rozhodnutie ESĽP vo veci

Malhous v. Česká republika, sťažnosť č. 33071/96.“ Pokiaľ im nebolo priznané vlastníctvo

k zvyšným 1 250 ha pôdy, došlo k porušeniu práva na majetok.

Sťažovatelia založili v konaní o ich nároku prednostnú aplikáciu dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu na v znení účinnom do 1. júla 2001, resp.

v znení účinnom od 1. júla 2001. Prednostná aplikácia dohovoru a dodatkového

protokolu pred vnútroštátnym zákonom je ale podmienená tým, že musia zabezpečovať

väčší rozsah základných práv a slobôd. Do 1. júla 2001 bol ústavným titulom pre takúto

prednostnú aplikáciu bývalý a po 1. júli 2001 c ods. 1 , a nie

ods. 5, ako sťažovatelia uvádzajú. Táto nepresnosť sťažovateľov je však irelevantná, pretože

ústavný súd musí v každom prípade preskúmať z ústavného hľadiska ich tvrdenie o potrebe

prednostnej aplikácie dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

3. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je predovšetkým

posúdiť, či by mohli byť označené tvrdenia sťažovateľov eventuálne opodstatnené.

Z rozhodnutí okresného úradu z 30. apríla 1997 a 22. februára 1999 vyplýva, že tento

konal so sťažovateľmi so zreteľom na prípustnú výmeru vydávanej pôdy podľa § 6 ods. 3

zákona o pôde. Vyzval ich preto, aby mu do výmery 250 ha sami označili parcely, ku

ktorým žiadajú priznať vlastníctvo, čo sa aj stalo. Sťažovatelia nenapadli opravným

prostriedkom ani jedno z označených rozhodnutí okresného úradu.

Sťažovatelia sa rozhodli až po právoplatnosti rozhodnutia okresného úradu

z 22. februára 1999 (28. júla 1999), ktorým im bolo priznané vlastníctvo k pôde vo výmere

250 ha, požiadať o priznanie vlastníctva aj k zvyšným 1 250 ha a so žiadosťou z 19. augusta

1999 sa v tomto smere obrátili na okresný úrad. Otázkou preto zostáva, či v následnom

konaní pred okresným úradom a krajským súdom išlo o majetok sťažovateľov, resp. či

existovala ich legitímna nádej na priznanie vlastníctva a nadobudnutie zvyšných 1 250 ha

pôdy.

4. Okrem iného, z rozsudkov ESĽP vo veciach Stran Greek Refineries and Stratis

Andreadis v. Greece (9. december 1994, séria A, č. 301-B), Pressos Compania Naviera S.

A. and Others v. Belgium (20. november 1995, séria A, č. 332), Ouzounis et Autres c.

Greece (18. apríl 2002, č. 49144/99) a rozhodnutí o prijateľnosti sťažnosti vo veciach

Potocka and Others a. Poland (6. apríl 2000, č. 33776/96), Jan Malhous a. the Czech

Republic (13. december 2000, č. 33071/96), Peter Gratzinger and Eva Gratzingerova a. the

Czech Republic (10. júl 2002, č. 39794) a Joseph Polacek and Libuse Polackova a. the

Czech Republic (10. júl 2002, č. 38645/97) vyplývajú nasledovné významné zásady

týkajúce sa „majetku“ v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu:

a) Pokiaľ osoba namieta zásah do majetku, musí preukázať existenciu majetku.

b) Majetok („possessions“) môže byť existujúci majetok alebo aktíva („assets“)

vrátane nárokov („claims“), ohľadne ktorých môže sťažovateľ tvrdiť, že má aspoň legitímnu

nádej („legitimate expectation“) na priaznivé rozhodnutie, ich uznanie a realizáciu, prípadne

na navrátenie majetku a jeho efektívne užívanie.

c) Uplatnený nárok na reštitúciu majetku musí byť možný, resp. mať aspoň šancu na

úspech („arguable claim“), nestačí len všeobecne prístupná možnosť („generally available

possibility“) žiadať reštitúciu majetku svojich predchodcov. Takáto možnosť má len

procesný charakter a nemusí byť významná pre posúdenie perspektívy úspešnosti

uplatneného nároku.

d) Je rozdiel medzi „holou nádejou na reštitúciu“ („a mere hope of restitution“), nech

je akokoľvek pochopiteľná, a legitímnou nádejou, ktorá musí byť konkrétnejšia ako holá

nádej a založená na ustanovení zákona alebo právnom akte, akým je napríklad súdne

rozhodnutie.

e) Za „majetok“ nemôže byť považovaná nádej, že dávno zaniknuté vlastnícke právo

môže byť obnovené, a ani podmienený nárok, ktorý zanikne pre nesplnenie podmienky.

Tiež vieru („belief“) v to, že platný zákon bude zmenený v prospech sťažovateľov,

nemožno považovať za formu legitímnej nádeje pre účely čl. 1 dodatkového protokolu.

5. Aplikujúc vyššie uvedené zásady vyplývajúce z rozhodovacej činnosti ESĽP na

prípad sťažovateľov je evidentné, že títo nemohli mať v konaní vyvolanom ich žiadosťou

z 19. augusta 1999 (o priznanie vlastníctva a vydanie zvyšnej časti nárokovaných

nehnuteľností) legitímnu nádej, že sa stanú vlastníkmi požadovaných 1 250 ha pôdy.

Nešlo teda o „majetok“ v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu.

V čase podania označenej žiadosti na okresný úrad bol už takmer 6 rokov účinný

a aplikovaný § 6 ods. 3 zákona o pôde obmedzujúci výmeru vydávanej pôdy v reštitúciách.

Sťažovatelia preto nemohli očakávať, že práve v ich prípade nebude toto ustanovenie

aplikované. Nádej, ktorú u nich mohlo vzbudiť konanie ústavného súdu o namietanom

nesúlade označeného ustanovenia s (nepriamo nimi vyvolané) - pre prípad, že by

jeho výsledok bol pre nich priaznivý - nemožno považovať za legitímnu nádej pre účely

čl. 1 dodatkového protokolu (pozri mutatis mutandis rozhodnutia ESĽP o prijateľnosti

sťažnosti vo veciach Gratzingerovci a Polačkovci v. Česká republika, § 73, resp. § 66).

Tvrdenie sťažovateľov, že od počiatku uplatnenia nároku 9. decembra 1992 až do

konečného rozhodnutia o ňom bola daná legitímna nádej na získanie vlastníctva 1500 ha

pôdy - čo má mať oporu v dohovore a čl. 1 dodatkového protokolu (tak ako sú vykladané

a aplikované zo strany ESĽP) a bez akejkoľvek pochybnosti v rozhodnutí ESĽP

o prijateľnosti sťažnosti vo veci Jan Malhous v. Česká republika z 13. decembra 2000 - je

neakceptovateľné. Takou je aj úvaha sťažovateľov, že keby boli aplikované dohovor a čl. 1

dodatkového protokolu, ktoré im podľa nich zabezpečujú väčší rozsah práv (a preto mali

byť aplikované prednostne pred zákonom o pôde), muselo by byť ich celému nároku

vyhovené.

Sťažovatelia sami uznávajú vo svojej sťažnosti, že štát má prostredníctvom

zákonodarcu pomerne široký rámec úvahy pri zásahoch do vlastníctva napríklad pri

vykonávaní hospodárskej a sociálnej politiky. Tu však treba predovšetkým pripomenúť, že

nepochybne širší rámec úvahy má štát aj pri zákonnej úprave reštitúcií. Nasvedčujú tomu

najmä skutočnosti, že účelom čl. 1 dodatkového protokolu je zabezpečiť nerušené užívanie

existujúceho majetku, avšak tento článok neuznáva právo stať sa vlastníkom, a že dohovor

nezaručuje právo na reštitúciu majetku (pozri napr. rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti

sťažnosti vo veci Potocka and Others a. Poland).

Z rozhodovacej činnosti ESĽP nemožno vyvodiť záver, že by štát v rámci svojej

úvahy („margin of discretion“) nemohol v oblasti zákonnej úpravy reštitúcií urobiť zmenu

vo forme nepravej retroaktivity spôsobom ustanoveným v § 6 ods. 3 zákona o pôde, ktorý,

v celkovom kontexte, dostatočne transparentne z ústavného hľadiska odôvodnila a odobrila

väčšina pléna ústavného súdu v uznesení sp. zn. z 24. apríla 2001.

Ani zásahy do majetku v dôsledku aplikácie zmeny zákonov v už citovaných veciach

ESĽP Stran Greek Refineries and Stratis Andreadis v. Greece a Pressos Compania Naviera

S. A. and Others v. Belgium nie sú porovnateľné s osobitnou situáciou zákonnej zmeny

rozsahu reštitúcie ustanovenej ešte bývalým spoločným federálnym štátom (Českou

a Slovenskou Federatívnou Republikou) zo strany novo vzniknutého štátu (teda vloženie

odseku 3 do § 6 zákona o pôde Národnou radou Slovenskej republiky). Vyššie uvedené

tvrdenia sťažovateľov nepotvrdzuje ani rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti vo veci

Jan Malhous v. Česká republika z 13. decembra 2000. Toto rozhodnutie sa totiž týka

posudzovania rôznych foriem legitímnej nádeje (k navracanej pôde, resp. náhradným

formám kompenzácie) a, naviac, pri reštitúciách v štáte, kde nedošlo medzičasom

k legislatívnej zmene ohľadne prípustnej výmery vydávanej pôdy.

Sťažovatelia preto nemohli preukázať konkrétne rozhodnutia ESĽP interpretujúce

dohovor a čl. 1 dodatkového protokolu spôsobom potvrdzujúcim ich tvrdenie, že legitímna

nádej na získanie vlastníctva pôdy vo výmere 1 500 ha bola daná od počiatku uplatnenia

nároku 9. decembra 1992 a táto nezanikla ani v čase rozhodovania okresného úradu

a krajského súdu v dňoch 20. septembra 1999, resp. 14. decembra 2001.

Pokiaľ sa niekto pri ochrane svojich základných práv a slobôd domáha prednostnej

aplikácie dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu pred zákonom, musí v záujme úspešnosti

svojho nároku argumentovať takými rozhodnutiami orgánov kompetentných interpretovať

a aplikovať tieto medzinárodné zmluvy, ktoré jeho tvrdenia potvrdzujú. Keďže sťažovatelia

takto neargumentovali a ústavný súd tiež nezistil rozhodnutia kompetentných orgánov, ktoré

by tvrdenia sťažovateľov potvrdzovali, prednostná aplikácia dohovoru a čl. 1 dodatkového

protokolu pred § 6 ods. 3 zákona o pôde do úvahy neprichádzala.

Z vyššie uvedenej argumentácie teda vyplýva, že u sťažovateľov nešlo o „majetok“

v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu, právo na pokojné užívanie majetku podľa tohto

ustanovenia preto nemohlo byť porušené a sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Logicky je potom sťažnosť zjavne neopodstatnená aj v časti týkajúcej sa práva vlastniť

majetok podľa .

6. Pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (jeho viaceré súčasti), treba uviesť, že takéto súdne konanie sa musí

týkať rozhodovania o občianskych právach alebo záväzkoch alebo trestného obvinenia.

Avšak vzhľadom na to, že vo veci sťažovateľov nešlo o majetok, a teda ani o vlastnícke

právo ako občianske právo, čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je aplikovateľný a v konaní krajského

súdu ani nemohol byť porušený (pozri aj rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti vo veci

Potocka and Others a. Poland).

Z uvedeného dôvodu nie sú aplikovateľné a nemohli byť preto v konaniach

okresného úradu a krajského súdu porušené ani a týkajúce sa

práva na súdnu, resp. inú právnu ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Ak sa teda niekto domáha súdnej alebo inej právnej

ochrany svojho majetku, musí preukázať majetok (hmotný alebo nehmotný, prípadne

legitímnu nádej na majetok), pretože v opačnom prípade základné právo na súdnu alebo inú

právnu ochranu vlastníckeho práva podľa neprichádza do úvahy.

7. Sťažovatelia namietali porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu aj

v spojení so zákazom diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru.

Čl. 14 dohovoru dopĺňa iné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov.

Nemá samostatnú existenciu, pretože sa vzťahuje iba na užívanie práv a slobôd zaručených

dohovorom; nemôže byť aplikovateľný, pokiaľ skutkové okolnosti prípadu nespadajú do

rámca jedného alebo viacerých ustanovení dohovoru (napr. rozsudky ESĽP vo veciach

Karlheinz Schmidt v. Germany z 18. júla 1994, séria A, č. 291-B, p. 32, § 22 a Gaygusuz

v. Austria zo 16. septembra 1996, Reports of Judgments and Decisions 1996 - IV, p. 1141,

§ 36).

Keďže čl. 14 dohovoru nemá autonómne postavenie a čl. 1 dodatkového protokolu

nie je vo veci sťažovateľov aplikovateľný, nie je aplikovateľný ani čl. 14 dohovoru.

Namietané porušenie práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

v spojení so zákazom diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru je potom zjavne neopodstatnené

(pozri napr. rozhodnutia ESĽP o prijateľnosti sťažnosti vo veciach Gratzingerovci

a Polačkovci v. Česká republika, § 74, resp. § 69).

Z vyššie uvedených dôvodov sa však musí záver o zjavnej neopodstatnenosti

vzťahovať aj na sťažovateľmi namietané porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20

v spojení so zákazom diskriminácie podľa .

V.

Pretože na základe doposiaľ uvedenej argumentácie nemohlo rozhodnutím okresného

úradu z 20. septembra 1999, rozsudkom krajského súdu zo 14. decembra 2001 a tiež

konaním im predchádzajúcim dôjsť k namietanému porušeniu práv sťažovateľov, bola ich

sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2002