Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 142/02
PDF · 330.56 KB
No categories available
III. ÚS 142/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí konanom
9. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. V. R., bytom T., Mgr. V. R., bytom
T., Dr. K. T., rod. R., bytom G. , R., A. T., rod. R., bytom G., R., a Mgr. L. R., bytom B.,
zastúpených advokátom JUDr. P. K., Advokátska kancelária, K., pre porušenie práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1
Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
čl. 46, čl. 48 ods. 2, čl. 20 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 S 107/99 a Okresného úradu Martin, odboru
pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, č. OPPLH-C-1999/01211-BL
a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť MUDr. V. R., Mgr. V. R., Dr. K. T., rod. R., A. T., rod. R., a Mgr. L. R.
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
MUDr. V. R., T., Mgr. V. R., T., Dr. K. T., rod. R., G., R., A. T., rod. R., bytom G.,
R., a Mgr. L. R., bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“) sa prostredníctvom ich právneho
zástupcu obrátili na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) s podaním
zo 16. apríla 2002 označeným ako „Ústavná sťažnosť“, ktorým ho požiadali, aby ich
sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vydal tento nález:
„I. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 S 107/99 zo dňa 14. 12. 2001, ktorým bolo
potvrdené rozhodnutie Okresného úradu v Martine, č. OPPLH-C-1999/01211-BL zo dňa
20. 9. 1999 v II. výroku rozhodnutia, ktorým bolo vyslovené, že oprávneným osobám sa
nepriznáva vlastníctvo k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo výroku rozhodnutia v spojení
s II. výrokom rozhodnutia Okresného úradu v Martine, č. OPPLH-C-1999/01211-BL zo dňa
20. 9. 1999 a konaním týmto rozhodnutiu predchádzajúcim došlo k porušeniu základných
práv sťažovateľov a to právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru a zákaz diskriminácie garantovaný čl. 14
Dohovoru v spojení čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru ako aj právo na súdnu
ochranu garantované čl. 46, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na majetok garantované čl. 20
Ústavy SR a zákaz diskriminácie garantovaný čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 20 Ústavy SR.
II. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 S 107/99 zo dňa 14. 12. 2001 v časti, ktorou
bol potvrdený II. výrok rozhodnutia Okresného úradu v Martine, č. OPPLH-C-1999/01211-
BL zo dňa 20. 9. 1999, ktorým bolo vyslovené, že sťažovateľom sa nepriznáva vlastníctvo
k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo výroku rozhodnutia a II. výrok rozhodnutia
Okresného úradu v Martine, č. OPPLH-C-1999/01211-BL zo dňa 20. 9. 1999, ktorým bolo
vyslovené, že sťažovateľom sa nepriznáva vlastníctvo k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo
výroku rozhodnutia sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie Okresnému
úradu v Martine.
III. Krajský súd v Žiline a Okresný úrad v Martine sú povinní nahradiť sťažovateľom
spoločne a nerozdielne trovy tohto konania do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
tohto nálezu.“
Sťažovatelia svoju sťažnosť doplnili podaniami z 21. a 24. mája, 14. júna
a 2. augusta 2002 a pripojili k nej na vec sa vzťahujúce listiny (rozhodnutia odporcov,
identifikáciu parciel, znalecký posudok, podanie sťažovateľov, ktorým sa domáhajú
rozhodnutia o zostávajúcej časti nároku ...).
II.
Sťažnosť vychádza z nasledovných relevantných skutočností.
Sťažovatelia sú dedičmi po nebohej M. R., ktorá zomrela 15. februára 1995.
MUDr. V. R. je jej manžel a ďalší sťažovatelia jej deti.
M.R. si 8. decembra 1992 (v zákonom stanovenej lehote) uplatnila ako oprávnená
osoba podľa § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon o pôde“) v znení zákona
č. 93/1992 Zb. na bývalom Pozemkovom úrade v Martine nárok na vydanie nehnuteľností
v celkovej výmere 1 500 ha, ktoré boli odňaté pôvodnému vlastníkovi, jej strýkovi L. R.,
podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Zb. SNR o konfiškovaní
a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov
a nepriateľov slovenského národa (čo zakladalo reštitučný nárok na vydanie nehnuteľností
podľa § 6 ods. 2 zákona o pôde). Súčasne sa obrátila s výzvou na vydanie nehnuteľností aj
na povinnú právnickú osobu Severoslovenské lesy, š. p., Ž.
Po smrti M. R. pokračovali v reštitučnom konaní sťažovatelia. Keďže povinná osoba
s nimi neuzatvorila dohodu o vydaní nehnuteľností, vec bola predložená na rozhodnutie
správnemu orgánu, bývalému Pozemkovému úradu v Martine, v súčasnosti Okresný úrad
Martin, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva (ďalej len „okresný
úrad“).
Okresný úrad po doplnení spisového materiálu vydal vo veci 30. apríla 1997
rozhodnutie č. 97/00152-BL (ďalej len „rozhodnutie z 30. apríla 1997“), ktorým deklaroval,
že sťažovatelia spĺňajú podmienky pre vydanie nehnuteľností a priznal im preto vlastníctvo
k lesnému majetku vo výmere presahujúcej 160 ha.
Okresný úrad v tom čase už prihliadal aj na maximálnu výmeru pôdy, ktorú bolo
možné oprávnenej osobe vydať - 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy
- v zmysle § 6 ods. 3 zákona o pôde. K obmedzeniu výmery vydávanej pôdy, aj pri právnom
titule, ktorý sa týkal sťažovateľov (§ 6 ods. 2 zákona o pôde), vložením ods. 3 do § 6 zákona
o pôde došlo na základe čl. I bodu 8 zákona č. 186/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon o pôde, s účinnosťou od 26. augusta 1993. Takéto obmedzenie, ktoré ustanovil § 6
ods. 3 pôvodného zákona o pôde (č. 229/1991), ale len pri právnom titule podľa § 6 ods. 1
písm. b), bolo už predtým odstránené novelou zákona o pôde č. 93/1992 Zb. (vypustením
ods. 3 v § 6) s účinnosťou od 28. februára 1992.
Na základe opravného prostriedku, ktorý podala povinná právnická osoba, Krajský
súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 10 S 66/97 z 27. februára 1998
(ďalej len „rozsudok z 27. februára 1998“) rozhodnutie okresného úradu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Uložil mu okrem iného riadne preskúmať osobnostné znaky
pôvodnej oprávnenej osoby – L. R. v zmysle § 4 ods. 1 zákona o pôde (to znamená, či išlo
o zradcu alebo nepriateľa slovenského národa, resp. či mu bol majetok skonfiškovaný iba
ako Maďarovi).
Okresný úrad po doplnení dokazovania rozhodnutím č. OPPLH-C-1999/00003-BL
z 22. februára 1999 (ďalej len „rozhodnutie z 22. februára 1999“) vyslovil, že sťažovatelia
spĺňajú podmienky uvedené v § 6 ods. 2 zákona o pôde a že im priznáva vlastníctvo
prevažne k lesnému majetku v celkovej výmere 250 ha.
Napriek tomu, že aj proti tomuto rozhodnutiu podala opravný prostriedok povinná
právnická osoba, krajský súd rozhodnutie okresného úradu rozsudkom sp. zn. 10 S 30/99 zo
7. júla 1999 (ďalej len „rozsudok zo 7. júla 1999“) potvrdil a toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť 28. júla 1999.
Sťažovatelia, ktorí neboli dovtedy právne zastúpení, 18. augusta 1999 splnomocnili
na ich zastupovanie advokáta JUDr. A. H. Tento v ich mene okresnému úradu (k č. OPPLH-
C-1999/00003-BL) podaním z 19. augusta 1999 okrem iného oznámil: „S ohľadom na
skutočnosť, že oprávnená osoba si uplatnila právo i k ďalším nehnuteľnostiam, o vydaní
ktorých v tomto konaní doposiaľ nebolo rozhodnuté a teda o ich vydaní sa naďalej koná,
žiada právny zástupca dedičov Okresný úrad v Martine, aby rozhodol i o ostávajúcej časti
uplatneného nároku oprávnenej osobe, nakoľko títo trvajú na vydaní všetkých
nehnuteľností, o vydanie ktorých požiadala oprávnená osoba.“
Okresný úrad rozhodnutím č. OPPLH-C-1999/01211-BL z 20. septembra 1999 (ďalej
len „rozhodnutie z 20. septembra 1999“) konštatoval, že sťažovatelia spĺňajú podmienky
zákona uvedené v § 6 ods. 2 zákona o pôde, vlastníctvo k zvyšným žiadaným
nehnuteľnostiam im však nepriznal, keďže by to bolo v rozpore s § 6 ods. 3 zákona o pôde.
Sťažovatelia podali proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok, ktorým žiadali
zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť okresnému úradu na ďalšie konanie.
Argumentovali nárokom na vrátenie nehnuteľností v celkovej uplatnenej výmere 1 500 ha,
a teda v tomto prípade ohľadne nevydaného zvyšku 1 250 ha, z dôvodov opierajúcich sa
o Ústavu Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), Dohovor o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k tomuto
dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“), a to spôsobom obdobným ako v ich sťažnosti
adresovanej ústavnému súdu.
Sťažovatelia medzičasom vyvolali prostredníctvom generálneho prokurátora
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) aj konanie na ústavnom súde
o vyslovenie nesúladu § 6 ods. 3 zákona o pôde s čl. 1, čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 20 ods. 1 a 2
ústavy. Ústavný súd však uznesením sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001 návrhu
generálneho prokurátora nevyhovel.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 S 107/99 zo 14. decembra 2001 (ďalej len
„rozsudok zo 14. decembra 2001“), ktorý nadobudol právoplatnosť 25. marca 2002,
nevyhovel opravnému prostriedku sťažovateľov proti rozhodnutiu okresného úradu
z 20. septembra 1999 a toto rozhodnutie potvrdil. Poukázal predovšetkým na skutočnosť, že
sťažovateľom už bolo predtým priznané vlastnícke právo k pôde vo výmere 250 ha, ako aj
na viazanosť krajského súdu právnym názorom ústavného súdu vo vyššie uvedenom
uznesení, že § 6 ods. 3 zákona o pôde nie je v nesúlade s ústavou.
III.
1. Sťažovatelia namietali porušenie svojich práv v podstate z nasledovných dôvodov.
Pri porušení práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti garantujúcej spravodlivosť
konania a zachovanie princípu rovnosti zbraní tvrdili, že toto ustanovenie je aplikovateľné,
lebo išlo o rozhodovanie o vydaní nehnuteľného majetku sťažovateľom v rámci reštitučného
konania. Dňom uplatnenia nároku na vydanie nehnuteľností, 8. decembrom 1992, vznikol
nárok na vydanie nehnuteľností v uplatnenej výmere 1 500 ha, pretože v tento deň spĺňali
všetky podmienky na ich vydanie. Keďže do účinnosti zákona č. 186/1993 (26. augusta
1993) nebolo o ich nároku rozhodnuté, dostali sa do menej výhodného postavenia
v porovnaní s povinnou právnickou osobou. Rozhodnutie krajského súdu zo 14. decembra
2001 opierajúce sa o zákon o pôde v znení po označenej novele je podľa nich prejavom
zasahovania zákonodarnej moci štátu do rozhodovania štátnych orgánov v konaní o právach
fyzických osôb za účelom ovplyvnenia výsledku už začatého konania. Poukázali aj na
viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“) ako
napr. Ruiz-Mateos a spol. v. Španielsko a Grécke rafinérie STRAN a Stratis Andreadis
v. Grécko. K porušeniu práva na spravodlivý proces aplikovaním § 6 ods. 3 zákona o pôde,
ktoré nebolo súčasťou právneho poriadku v čase začatia konania, došlo i tým, že
rozhodnutia okresného úradu a krajského súdu vychádzali z ustanovení hmotného práva
účinného v čase rozhodovania správneho orgánu, a nie z právneho stavu účinného ku dňu
uplatnenia nároku oprávnenou osobou.
Porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti práva na rozhodnutie v primeranej lehote
sťažovatelia videli v tom, že od uplatnenia nároku 8. decembra 1992 až do právoplatného
rozhodnutia o ňom uplynulo viac ako 9 rokov. Skutočnosť, že vo veci nebolo konané
a rozhodnuté do času zmeny legislatívy (26. august 1993), je podľa nich prieťahom
v konaní, ktorý nadobúda svoj význam práve v spojení so zmenou legislatívy.
Porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci
nezávislým a nestranným súdom spočíva v tom, že takýmto orgánom nie je ani okresný úrad
a ani krajský súd, ktorý môže rozhodovať iba kasačným spôsobom a nie je tribunálom
s plnou jurisdikciou.
Vyššie uvedené úvahy sťažovateľov týkajúce sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru
odôvodňujú aj porušenie čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy ohľadne práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Napriek tomu, že v priebehu konania pred okresným úradom došlo k porušeniu
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, krajský súd k porušeniu týchto
základných práv sťažovateľov neprihliadol a napadnuté rozhodnutie okresného úradu
potvrdil, v dôsledku čoho nielenže neaplikoval dohovor, hoci mal prednosť pred zákonom
a bol povinný tento na prejednávanú vec aplikovať, ale neposkytol základným právam
sťažovateľa žiadnu ochranu.
Pri porušení čl. 1 dodatkového protokolu, to znamená práva na majetok, sťažovatelia
poukázali na viaceré rozsudky ESĽP (Pine Valley Developments Ltd. a spol. v. Írsko,
Pressos Compania Naviera S. A. a spol. v. Belgicko, Sväté kláštory v. Grécko...). Tvrdia, že
boli zbavení majetku bez toho, aby sa tak stalo vo verejnom záujme a bez primeranej
náhrady. Došlo k tomu navyše na základe zákona o pôde, ktorý je v rozpore
s ustanoveniami dohovoru, dodatkového protokolu a tiež s ústavou (sťažovatelia nesúhlasia
s väčšinovým právnym názorom ústavného súdu v uznesení sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla
2001, stotožňujú sa však s menšinovým odlišným stanoviskom troch sudcov). Uplatnený
nárok na vydanie nehnuteľností predstavuje „majetok“ v zmysle dodatkového protokolu.
Ohľadne tohto nároku môžu sťažovatelia tvrdiť, že od času jeho uplatnenia mali na jeho
zhmotnenie legitímnu nádej, to znamená na zhmotnenie majetku v celkovej výmere
1 500 ha lesných nehnuteľností, a nie len vo vzťahu k výmere 250 ha, ktorá im bola vydaná.
Akékoľvek pochybnosti v tejto otázke vylučuje podľa nich novšie rozhodnutie ESĽP vo
veci Malhous v. Česká republika (sťažnosť č. 33071/96). Zbavenie majetku sťažovateľov
nesledovalo legitímny cieľ a ani verejný záujem na takomto postupe neexistoval. K zmene
rozsahu reštitúcií došlo v čase, keď každá oprávnená osoba, ktorá uplatnila nárok
v zákonnej lehote, mohla oprávnene považovať daný stav za nezmeniteľný v tom zmysle,
aby sa zhoršilo právne postavenie tých, ktorí sa podľa neho riadili. Zákonodarca sa pri
zásahoch do práv nesmie dostať do rozporu s medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, čo sa však v tomto prípade stalo. Nebola
zachovaná ani spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti
a imperatívmi ochrany základných práv jednotlivca, požiadavka proporcionality, pričom na
sťažovateľov bolo uvalené individuálne neprimerané bremeno (nemajú ani nárok na
náhradu za nevydané nehnuteľnosti v celkovej sume podľa znaleckého posudku
236 874 709 Sk).
Pretože z čl. 20 ústavy (právo na majetok) možno podľa sťažovateľov vyvodiť aj
ústavné právo na nadobudnutie majetku do vlastníctva za splnenia zákonných podmienok,
takto založené právo na nadobudnutie pôdy vo výmere 1 500 ha im bolo konaním
a rozhodnutiami okresného úradu a krajského súdu porušené.
Sťažovatelia namietali aj porušenie čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 dodatkového
protokolu (zákaz diskriminácie vo vzťahu k právu na majetok). Táto diskriminácia spočíva
v ich znevýhodnení voči oprávneným osobám v Slovenskej republike, ktoré si uplatnili
nárok na vydanie nehnuteľností v zákonnej lehote, pričom o ich nároku aj bolo rozhodnuté
do nadobudnutia účinnosti zákona č. 186/1993 Z. z. dňa 26. augusta 1993, a tiež aj
v znevýhodnení vo vzťahu k oprávneným osobám v Českej republike (ako súčasti bývalého
spoločného štátu), kde doposiaľ obmedzenie výmery vydávaných nehnuteľností nebolo
ustanovené.
Na základe posledne uvedenej argumentácie sťažovatelia namietali aj porušenie práv
podľa čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 20 ústavy.
Sťažovatelia tiež uviedli, že si uplatňujú primerané integrálne odškodnenie
vychádzajúce z hodnoty majetku vo výške 236 874 709 Sk so 17,6 % ročným úrokom odo
dňa 9. decembra 1992 do zaplatenia, a to každému zo sťažovateľov rovnakým dielom, a ako
náhradu za morálnu ujmu - takmer 10 rokov trvajúce reštitučné konanie spojené s neistotou,
frustráciou, úzkosťou a pochybnosťami o jeho výsledku - si uplatňujú čiastku vo výške
1 000 000 Sk pre každého zo sťažovateľov (toto však nie je súčasťou petitu ich sťažnosti).
2. Okresný úrad sa vyjadril k sťažnosti podaním z 2. mája 2002. Nesúhlasil
s tvrdením sťažovateľov, že by im prieťahmi v konaní a neukončením reštitučného nároku
do 26. augusta 1993 bol spôsobil ujmu, pretože vzhľadom na konkrétny priebeh konania,
ktorý nezávisel len od okresného úradu, reštitučný nárok ani nemohol ukončiť do
označeného dňa. Sťažovateľom priznal vlastníctvo k 250 ha lesov a viac im nemohol
priznať z dôvodu legislatívy platnej v Slovenskej republike. Zmeny v legislatíve môže
napokon vykonávať štát prostredníctvom orgánu na to určeného, a preto nie je správne, že
sťažnosť smeruje proti okresnému úradu.
3. Krajský súd sa vyjadril k sťažnosti podaním z 20. mája 2002, v ktorom uviedol, že
v činnosti tohto súdu nie sú dané porušenia základných práv a slobôd namietané
sťažovateľmi. Odkázal na dôvody svojich rozhodnutí vydaných vo veci sťažovateľov,
uviedol, že neporušil princíp rovnosti zbraní ani právo na spravodlivý proces tým, že konal
ako súd jedinej inštancie, vo veci konal v primeraných lehotách zodpovedajúcich povahe
veci (relatívne dlhší čas trvania konania vo veci sp. zn. 10 S 107/99 bol spôsobený z dôvodu
konania ústavného súdu o súlade § 6 ods. 3 zákona o pôde s ústavou), pričom za prioritnú
považoval viazanosť uznesením ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/00, ktoré sa bezprostredne
zaoberá otázkou ústavnosti § 6 ods. 3 zákona o pôde, a to aj vo svetle štrasburskej
judikatúry.
4. Sťažovatelia sa k vyjadreniam odporcov (krajského súdu a okresného úradu), ktoré
im boli ústavným súdom zaslané, vyjadrili v podaní z 2. augusta 2002.
Krajskému súdu vyčítajú predovšetkým, že nevzal do úvahy existenciu dohovoru,
práv ním garantovaných a judikatúru ESĽP a neposkytol im ochranu, hoci bol povinný
priamo aplikovať dohovor, a nie zákon, ktorý dohovoru a judikatúre ESĽP odporoval.
Krajský súd, ktorý podľa opakovaného vyjadrenia sťažovateľov nie je nezávislým
a nestranným súdom v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, si naviac podľa nich vysvetľuje princíp
rovnosti zbraní neprípustne zužujúcim spôsobom.
Ohľadne okresného úradu sťažovatelia poukázali na to, že aj tento bol viazaný
dohovorom. Zdôraznili, že správne konanie pred pozemkovým úradom sa začalo
momentom doručenia uplatnenia nároku oprávnenej osoby podľa § 9 ods. 1 zákona o pôde.
Na ujmu sťažovateľov nemôže byť skutočnosť, že hoci správne konanie pred bývalým
pozemkovým úradom začalo ešte 8. decembra 1992, tento si nezabezpečil v priebehu
takmer troch rokov ani len spisový materiál od povinnej osoby. Bývalý pozemkový úrad,
resp. okresný úrad mali naviac zákonnú povinnosť vo veci sťažovateľov rozhodnúť
v lehotách stanovených v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), to
znamená do 30, resp. 60 dní od začatia konania.
5. Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd
viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Sťažovatelia v petite svojej ústavnej sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný,
namietajú porušenie nimi označených práv rozsudkom krajského súdu zo 14. decembra
2001, rozhodnutím okresného úradu z 20. septembra 1999 a konaním týmto rozhodnutiam
predchádzajúcim. Konaním, ktoré predchádzalo týmto rozhodnutiam, je konanie
označených orgánov vyvolané žiadosťou právneho zástupcu sťažovateľov advokáta
JUDr. A. H. z 19. augusta 1999 adresovanou okresnému úradu, „aby rozhodol
i o ostávajúcej časti uplatneného nároku oprávnenej osobe, nakoľko títo trvajú na vydaní
všetkých nehnuteľností, o vydanie ktorých požiadala oprávnená osoba“.
V uvedenom rozsahu je preto ústavný súd viazaný petitom sťažnosti sťažovateľov
a nebude prihliadať na dôvody sťažnosti, pokiaľ tento rozsah prekračujú (napr. namietané
prieťahy v celom reštitučnom konaní trvajúcom viac ako 9 rokov).
IV.
1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd jemu podaný návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma
jeho všeobecné a osobitné náležitosti a tiež aj prípadné dôvody pre jeho odmietnutie
v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak
ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
2. Ťažiskom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov o porušení ich práva na majetok
v zmysle čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu: „Každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.“
Podľa sťažovateľov totiž od uplatnenia nároku na vydanie nehnuteľností 9. decembra
1992 existovala legitímna nádej na zhmotnenie majetku v celkovej uplatnenej výmere
1 500 ha pôdy, čo predstavuje „majetok“ v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu. Napriek
tomu, že § 6 ods. 3 zákona o pôde medzičasom obmedzil výmeru vydávanej pôdy,
v každom prípade, a to aj za predpokladu ústavnosti tohto ustanovenia, orgány rozhodujúce
o nároku mali dať prednosť dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu - lebo im
zabezpečovali väčší rozsah práv v porovnaní so zákonom o pôde, to znamená realizáciu
celého uplatneného nároku – a vyhovieť nároku v celom uplatnenom rozsahu. Podľa ich
názoru: „Akékoľvek pochybnosti v tejto otázke vylučuje novšie rozhodnutie ESĽP vo veci
Malhous v. Česká republika, sťažnosť č. 33071/96.“ Pokiaľ im nebolo priznané vlastníctvo
k zvyšným 1 250 ha pôdy, došlo k porušeniu práva na majetok.
Sťažovatelia založili v konaní o ich nároku prednostnú aplikáciu dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu na čl. 11 ústavy v znení účinnom do 1. júla 2001, resp. čl. 7 ods. 5
ústavy v znení účinnom od 1. júla 2001. Prednostná aplikácia dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu pred vnútroštátnym zákonom je ale podmienená tým, že musia zabezpečovať
väčší rozsah základných práv a slobôd. Do 1. júla 2001 bol ústavným titulom pre takúto
prednostnú aplikáciu bývalý čl. 11 ústavy a po 1. júli 2001 čl. 154c ods. 1 ústavy, a nie čl. 7
ods. 5, ako sťažovatelia uvádzajú. Táto nepresnosť sťažovateľov je však irelevantná, pretože
ústavný súd musí v každom prípade preskúmať z ústavného hľadiska ich tvrdenie o potrebe
prednostnej aplikácie dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.
3. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je predovšetkým
posúdiť, či by mohli byť označené tvrdenia sťažovateľov eventuálne opodstatnené.
Z rozhodnutí okresného úradu z 30. apríla 1997 a 22. februára 1999 vyplýva, že tento
konal so sťažovateľmi so zreteľom na prípustnú výmeru vydávanej pôdy podľa § 6 ods. 3
zákona o pôde. Vyzval ich preto, aby mu do výmery 250 ha sami označili parcely, ku
ktorým žiadajú priznať vlastníctvo, čo sa aj stalo. Sťažovatelia nenapadli opravným
prostriedkom ani jedno z označených rozhodnutí okresného úradu.
Sťažovatelia sa rozhodli až po právoplatnosti rozhodnutia okresného úradu
z 22. februára 1999 (28. júla 1999), ktorým im bolo priznané vlastníctvo k pôde vo výmere
250 ha, požiadať o priznanie vlastníctva aj k zvyšným 1 250 ha a so žiadosťou z 19. augusta
1999 sa v tomto smere obrátili na okresný úrad. Otázkou preto zostáva, či v následnom
konaní pred okresným úradom a krajským súdom išlo o majetok sťažovateľov, resp. či
existovala ich legitímna nádej na priznanie vlastníctva a nadobudnutie zvyšných 1 250 ha
pôdy.
4. Okrem iného, z rozsudkov ESĽP vo veciach Stran Greek Refineries and Stratis
Andreadis v. Greece (9. december 1994, séria A, č. 301-B), Pressos Compania Naviera S.
A. and Others v. Belgium (20. november 1995, séria A, č. 332), Ouzounis et Autres c.
Greece (18. apríl 2002, č. 49144/99) a rozhodnutí o prijateľnosti sťažnosti vo veciach
Potocka and Others a. Poland (6. apríl 2000, č. 33776/96), Jan Malhous a. the Czech
Republic (13. december 2000, č. 33071/96), Peter Gratzinger and Eva Gratzingerova a. the
Czech Republic (10. júl 2002, č. 39794) a Joseph Polacek and Libuse Polackova a. the
Czech Republic (10. júl 2002, č. 38645/97) vyplývajú nasledovné významné zásady
týkajúce sa „majetku“ v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu:
a) Pokiaľ osoba namieta zásah do majetku, musí preukázať existenciu majetku.
b) Majetok („possessions“) môže byť existujúci majetok alebo aktíva („assets“)
vrátane nárokov („claims“), ohľadne ktorých môže sťažovateľ tvrdiť, že má aspoň legitímnu
nádej („legitimate expectation“) na priaznivé rozhodnutie, ich uznanie a realizáciu, prípadne
na navrátenie majetku a jeho efektívne užívanie.
c) Uplatnený nárok na reštitúciu majetku musí byť možný, resp. mať aspoň šancu na
úspech („arguable claim“), nestačí len všeobecne prístupná možnosť („generally available
possibility“) žiadať reštitúciu majetku svojich predchodcov. Takáto možnosť má len
procesný charakter a nemusí byť významná pre posúdenie perspektívy úspešnosti
uplatneného nároku.
d) Je rozdiel medzi „holou nádejou na reštitúciu“ („a mere hope of restitution“), nech
je akokoľvek pochopiteľná, a legitímnou nádejou, ktorá musí byť konkrétnejšia ako holá
nádej a založená na ustanovení zákona alebo právnom akte, akým je napríklad súdne
rozhodnutie.
e) Za „majetok“ nemôže byť považovaná nádej, že dávno zaniknuté vlastnícke právo
môže byť obnovené, a ani podmienený nárok, ktorý zanikne pre nesplnenie podmienky.
Tiež vieru („belief“) v to, že platný zákon bude zmenený v prospech sťažovateľov,
nemožno považovať za formu legitímnej nádeje pre účely čl. 1 dodatkového protokolu.
5. Aplikujúc vyššie uvedené zásady vyplývajúce z rozhodovacej činnosti ESĽP na
prípad sťažovateľov je evidentné, že títo nemohli mať v konaní vyvolanom ich žiadosťou
z 19. augusta 1999 (o priznanie vlastníctva a vydanie zvyšnej časti nárokovaných
nehnuteľností) legitímnu nádej, že sa stanú vlastníkmi požadovaných 1 250 ha pôdy.
Nešlo teda o „majetok“ v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu.
V čase podania označenej žiadosti na okresný úrad bol už takmer 6 rokov účinný
a aplikovaný § 6 ods. 3 zákona o pôde obmedzujúci výmeru vydávanej pôdy v reštitúciách.
Sťažovatelia preto nemohli očakávať, že práve v ich prípade nebude toto ustanovenie
aplikované. Nádej, ktorú u nich mohlo vzbudiť konanie ústavného súdu o namietanom
nesúlade označeného ustanovenia s ústavou (nepriamo nimi vyvolané) - pre prípad, že by
jeho výsledok bol pre nich priaznivý - nemožno považovať za legitímnu nádej pre účely
čl. 1 dodatkového protokolu (pozri mutatis mutandis rozhodnutia ESĽP o prijateľnosti
sťažnosti vo veciach Gratzingerovci a Polačkovci v. Česká republika, § 73, resp. § 66).
Tvrdenie sťažovateľov, že od počiatku uplatnenia nároku 9. decembra 1992 až do
konečného rozhodnutia o ňom bola daná legitímna nádej na získanie vlastníctva 1500 ha
pôdy - čo má mať oporu v dohovore a čl. 1 dodatkového protokolu (tak ako sú vykladané
a aplikované zo strany ESĽP) a bez akejkoľvek pochybnosti v rozhodnutí ESĽP
o prijateľnosti sťažnosti vo veci Jan Malhous v. Česká republika z 13. decembra 2000 - je
neakceptovateľné. Takou je aj úvaha sťažovateľov, že keby boli aplikované dohovor a čl. 1
dodatkového protokolu, ktoré im podľa nich zabezpečujú väčší rozsah práv (a preto mali
byť aplikované prednostne pred zákonom o pôde), muselo by byť ich celému nároku
vyhovené.
Sťažovatelia sami uznávajú vo svojej sťažnosti, že štát má prostredníctvom
zákonodarcu pomerne široký rámec úvahy pri zásahoch do vlastníctva napríklad pri
vykonávaní hospodárskej a sociálnej politiky. Tu však treba predovšetkým pripomenúť, že
nepochybne širší rámec úvahy má štát aj pri zákonnej úprave reštitúcií. Nasvedčujú tomu
najmä skutočnosti, že účelom čl. 1 dodatkového protokolu je zabezpečiť nerušené užívanie
existujúceho majetku, avšak tento článok neuznáva právo stať sa vlastníkom, a že dohovor
nezaručuje právo na reštitúciu majetku (pozri napr. rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti
sťažnosti vo veci Potocka and Others a. Poland).
Z rozhodovacej činnosti ESĽP nemožno vyvodiť záver, že by štát v rámci svojej
úvahy („margin of discretion“) nemohol v oblasti zákonnej úpravy reštitúcií urobiť zmenu
vo forme nepravej retroaktivity spôsobom ustanoveným v § 6 ods. 3 zákona o pôde, ktorý,
v celkovom kontexte, dostatočne transparentne z ústavného hľadiska odôvodnila a odobrila
väčšina pléna ústavného súdu v uznesení sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001.
Ani zásahy do majetku v dôsledku aplikácie zmeny zákonov v už citovaných veciach
ESĽP Stran Greek Refineries and Stratis Andreadis v. Greece a Pressos Compania Naviera
S. A. and Others v. Belgium nie sú porovnateľné s osobitnou situáciou zákonnej zmeny
rozsahu reštitúcie ustanovenej ešte bývalým spoločným federálnym štátom (Českou
a Slovenskou Federatívnou Republikou) zo strany novo vzniknutého štátu (teda vloženie
odseku 3 do § 6 zákona o pôde Národnou radou Slovenskej republiky). Vyššie uvedené
tvrdenia sťažovateľov nepotvrdzuje ani rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti vo veci
Jan Malhous v. Česká republika z 13. decembra 2000. Toto rozhodnutie sa totiž týka
posudzovania rôznych foriem legitímnej nádeje (k navracanej pôde, resp. náhradným
formám kompenzácie) a, naviac, pri reštitúciách v štáte, kde nedošlo medzičasom
k legislatívnej zmene ohľadne prípustnej výmery vydávanej pôdy.
Sťažovatelia preto nemohli preukázať konkrétne rozhodnutia ESĽP interpretujúce
dohovor a čl. 1 dodatkového protokolu spôsobom potvrdzujúcim ich tvrdenie, že legitímna
nádej na získanie vlastníctva pôdy vo výmere 1 500 ha bola daná od počiatku uplatnenia
nároku 9. decembra 1992 a táto nezanikla ani v čase rozhodovania okresného úradu
a krajského súdu v dňoch 20. septembra 1999, resp. 14. decembra 2001.
Pokiaľ sa niekto pri ochrane svojich základných práv a slobôd domáha prednostnej
aplikácie dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu pred zákonom, musí v záujme úspešnosti
svojho nároku argumentovať takými rozhodnutiami orgánov kompetentných interpretovať
a aplikovať tieto medzinárodné zmluvy, ktoré jeho tvrdenia potvrdzujú. Keďže sťažovatelia
takto neargumentovali a ústavný súd tiež nezistil rozhodnutia kompetentných orgánov, ktoré
by tvrdenia sťažovateľov potvrdzovali, prednostná aplikácia dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu pred § 6 ods. 3 zákona o pôde do úvahy neprichádzala.
Z vyššie uvedenej argumentácie teda vyplýva, že u sťažovateľov nešlo o „majetok“
v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu, právo na pokojné užívanie majetku podľa tohto
ustanovenia preto nemohlo byť porušené a sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
Logicky je potom sťažnosť zjavne neopodstatnená aj v časti týkajúcej sa práva vlastniť
6. Pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (jeho viaceré súčasti), treba uviesť, že takéto súdne konanie sa musí
týkať rozhodovania o občianskych právach alebo záväzkoch alebo trestného obvinenia.
Avšak vzhľadom na to, že vo veci sťažovateľov nešlo o majetok, a teda ani o vlastnícke
právo ako občianske právo, čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je aplikovateľný a v konaní krajského
súdu ani nemohol byť porušený (pozri aj rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti vo veci
Potocka and Others a. Poland).
Z uvedeného dôvodu nie sú aplikovateľné a nemohli byť preto v konaniach
okresného úradu a krajského súdu porušené ani čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy týkajúce sa
práva na súdnu, resp. inú právnu ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky. Ak sa teda niekto domáha súdnej alebo inej právnej
ochrany svojho majetku, musí preukázať majetok (hmotný alebo nehmotný, prípadne
legitímnu nádej na majetok), pretože v opačnom prípade základné právo na súdnu alebo inú
právnu ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neprichádza do úvahy.
7. Sťažovatelia namietali porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu aj
v spojení so zákazom diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru.
Čl. 14 dohovoru dopĺňa iné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov.
Nemá samostatnú existenciu, pretože sa vzťahuje iba na užívanie práv a slobôd zaručených
dohovorom; nemôže byť aplikovateľný, pokiaľ skutkové okolnosti prípadu nespadajú do
rámca jedného alebo viacerých ustanovení dohovoru (napr. rozsudky ESĽP vo veciach
Karlheinz Schmidt v. Germany z 18. júla 1994, séria A, č. 291-B, p. 32, § 22 a Gaygusuz
v. Austria zo 16. septembra 1996, Reports of Judgments and Decisions 1996 - IV, p. 1141,
§ 36).
Keďže čl. 14 dohovoru nemá autonómne postavenie a čl. 1 dodatkového protokolu
nie je vo veci sťažovateľov aplikovateľný, nie je aplikovateľný ani čl. 14 dohovoru.
Namietané porušenie práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
v spojení so zákazom diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru je potom zjavne neopodstatnené
(pozri napr. rozhodnutia ESĽP o prijateľnosti sťažnosti vo veciach Gratzingerovci
a Polačkovci v. Česká republika, § 74, resp. § 69).
Z vyššie uvedených dôvodov sa však musí záver o zjavnej neopodstatnenosti
vzťahovať aj na sťažovateľmi namietané porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ústavy v spojení so zákazom diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy.
V.
Pretože na základe doposiaľ uvedenej argumentácie nemohlo rozhodnutím okresného
úradu z 20. septembra 1999, rozsudkom krajského súdu zo 14. decembra 2001 a tiež
konaním im predchádzajúcim dôjsť k namietanému porušeniu práv sťažovateľov, bola ich
sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2002