Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 154/02
PDF · 137.4 KB
No categories available
III. ÚS 154/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra
2002 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. M., bytom K., zastúpeného advokátom
Mgr. R. B., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie práva na prístup
k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 12 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prístup k iným
verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na
zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa
čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe
zaručeného čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky vyjadrením Slovenskej komory
exekútorov obsiahnutým v návrhu na vymenovanie za súdneho exekútora doručeným
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky 14. augusta 2002 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť JUDr. M. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra
2002 doručená sťažnosť JUDr. M. M., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom Mgr. R. B., Advokátska kancelária, B., v ktorej namietal porušenie svojho
práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 2 a 4 ústavy, práva na
prístup k iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 3 ústavy
v spojení s čl. 12 ods. 2 a 4 ústavy, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej
cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a práva na ochranu
pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov
o svojej osobe zaručeného čl. 19 ods. 3 ústavy vyjadrením Slovenskej komory
exekútorov (ďalej len „komora“) obsiahnutým v návrhu na vymenovanie za súdneho
exekútora doručeným Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo spravodlivosti“) 14. augusta 2002.
Sťažovateľ uviedol, že komora vydaním stanoviska, ktorým neodporučila
vymenovať ho za súdneho exekútora, doručeným ministerstvu spravodlivosti
14. augusta 2002 a vykonaním zisťovania morálneho a osobného kreditu uchádzača
prostredníctvom tzv. regionálnych zástupcov včlenených do štruktúr komory ako
pomocného orgánu prezídia, porušila jeho základné práva garantované ústavou.
Sťažovateľ podľa svojho názoru spĺňa všetky podmienky ustanovené § 10
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) pre
vymenovanie za súdneho exekútora.
Sťažovateľ 1. marca 2002 požiadal komoru v súlade s ustanovením § 11 ods. 2
Exekučného poriadku o podanie návrhu na vymenovanie za súdneho exekútora
ministerstvom spravodlivosti.
Komora v súlade s ustanovením § 11 ods. 2 Exekučného poriadku doručila
17. apríla 2002 ministerstvu spravodlivosti stanovisko, v ktorom nedoporučila pre
veľký počet exekútorov v Bratislave prijatie sťažovateľa.
Následne ministerstvo spravodlivosti rozhodnutím z 25. júna 2002
č. 7576/2002-410 doručeným sťažovateľovi 29. júna 2002 oznámilo sťažovateľovi
nevymenovanie za súdneho exekútora.
Na základe žiadosti sťažovateľa z 1. júla 2002 podľa zákona č. 211/2000 Z. z.
o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o slobode informácií) ministerstvo spravodlivosti 9. júla 2002 poskytlo sťažovateľovi
stanovisko komory, ktoré slúžilo ako podklad k rozhodnutiu vo veci nevymenovania
za súdneho exekútora.
Sťažovateľ sa žalobou zo 4. júla 2002, ktorej kópiu priložil k sťažnosti, obrátil
na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a žiadal, aby podľa
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku bolo v rámci preskúmania
zákonnosti zrušené rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, a to ministerstva
spravodlivosti, a aby sa mu vec vrátila na ďalšie konanie. Vo veci nebolo ku dňu
napísania sťažnosti ústavnému súdu rozhodnuté.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol, že:
„1. Slovenská komora exekútorov zisťovaním morálneho a osobného kreditu
sťažovateľa prostredníctvom tzv. regionálnych zástupcov včlenených do štruktúr
Slovenskej komory exekútorov ako pomocného orgánu prezídia a vydaním
vyjadrenia obsiahnutého Návrhu na vymenovanie za súdneho exekútora sťažovateľa
JUDr. M. M., doručenom Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 14. 08. 2002,
predmetom ktorého bolo neodporúčanie Slovenskej komory exekútorov vymenovať
sťažovateľa JUDr. M. M. za súdneho exekútora z dôvodu nadbytku súdnych
exekútorov v Bratislave, čím vznikajú problémy pri udržaní sa existujúcich súdnych
exekútorov a nie je žiaduce tento stav ďalej zhoršovať, porušila právo sťažovateľa
JUDr. M. M. na slobodnú voľbu povolania a práva podnikať a uskutočňovať inú
zárobkovú činnosť, zaručené v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, právo na prístup k iným
verejným funkciám za rovnakých podmienok, zaručené v čl. 30 ods. 3 Ústavy SR,
právo, predmetom ktorého je zákaz pôsobenia ujmy na právach pre to, že si uplatňuje
základné ľudské práva a slobody, zaručené v čl. 12 ods. 4 Ústavy SR v spojitosti s čl.
12 ods. 2 Ústavy SR, právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR a právo na ochranu pred
neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov
o osobe sťažovateľa zaručené v čl. 19 ods. 3 Ústavy SR.
2. Zrušuje sa v plnom rozsahu napadnuté vyjadrenie Slovenskej komory
exekútorov, obsiahnuté v Návrhu na vymenovanie za súdneho exekútora
sťažovateľa JUDr. M. M., doručenom Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 14. 08.
2002, predmetom ktorého bolo neodporúčanie Slovenskej komory exekútorov
vymenovať sťažovateľa JUDr. M. M. za súdneho exekútora z dôvodu nadbytku
súdnych exekútorov v Bratislave, čím vznikajú problémy pri udržaní sa existujúcich
súdnych exekútorov a nie je žiaduce tento stav ďalej zhoršovať a zakazuje sa
Slovenskej komore exekútorov pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa na slobodnú
voľbu povolania a práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, zaručené
v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva na prístup k iným verejným funkciám za rovnakých
podmienok, zaručené v čl. 30 ods. 3 Ústavy SR, práva, predmetom ktorého je zákaz
pôsobenia ujmy na právach pre to, že si uplatňuje základné ľudské práva a slobody,
zaručené v čl. 12 ods. 4 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, práva na
zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa
čl. 19 ods. 1 Ústavy SR a práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,
zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o osobe sťažovateľa podľa čl. 19
ods. 3 Ústavy SR, vydávaním vyjadrení s takýmto obsahom a zisťovaním morálneho
a osobného kreditu sťažovateľa prostredníctvom tzv. regionálnych zástupcov
včlenených do štruktúr Slovenskej komory exekútorov ako pomocného orgánu
prezídia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo
slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh
každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch uvedených v čl. 127 a 127a ústavy.
Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa ustanovenia § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v správnom
súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov
zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy.
Ak súd dôjde k záveru, že správne rozhodnutie posúdilo vec po právnej stránke
nesprávne alebo že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne
rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov alebo že zistenie skutkového stavu je
nedostačujúce na posúdenie veci, zruší rozsudkom napadnuté rozhodnutie správneho
orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec
žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie (§ 250j ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku).
Sťažovateľ podal 4. júla 2002 žalobu najvyššiemu súdu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu o nevymenovaní žalobcu za
súdneho exekútora. Ku dňu podania sťažnosti na ústavný súd o tejto sťažnosti nebolo
rozhodnuté.
Sťažovateľ ako odporcu v tejto veci uvádza ministerstvo spravodlivosti, ktoré
pri konaní o ustanovení exekútorov požiadalo o vyjadrenie stavovskú organizáciu -
komoru. Sťažovateľom uvádzané vyjadrenie je súčasťou (podkladom) spisového
materiálu ministerstva spravodlivosti.
Podľa zásady subsidiarity zakotvenej v čl. 127 ods. 1 ústavy môže ústavný súd
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám len vtedy, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Keďže najvyšší súd vo veci ešte koná, nemožno ústavný príkaz nerešpektovať
a vo veci viesť konanie aj na ústavnom súde.
Sťažovateľ žiadal pozastaviť účinky vyjadrenia komory obsiahnuté v návrhu na
vymenovanie za súdneho exekútora doručenom ministerstvu spravodlivosti
14. augusta 2002.
Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť
napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu. Keďže ústavný
súd návrh odmietol pre nedostatok právomoci, nemohol rozhodnúť ani o dočasných
opatreniach, pretože odmietnutie sa vzťahuje na všetky navrhované výroky.
Nedostatok právomoci ústavného súdu zaoberať sa sťažnosťou sťažovateľa
nemožno odstrániť. Z uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. októbra 2002