Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 229/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra

2002 o sťažnosti S. J. a A. J., obaja bytom K. N. M., zastúpených advokátom JUDr. J. K.,

K. N. M., ktorou namietli porušenie ich základných práv podľa a 2

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

-79 z 26. septembra 2001 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. z 30. januára 2002, nesúlad týchto rozsudkov Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky s § 29a zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov,

so všeobecne záväzným nariadením č. 4/1993 mesta Kysucké Nové Mesto o prevode bytov

a nebytových priestorov z majetku mesta zo 4. novembra 1993 a s § 39 Občianskeho

zákonníka, ako aj porušenie postupom Okresného

súdu v Čadci vo veci vedenej pod sp. zn. , po jej predbežnom prerokovaní takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť S. J. a A. J. v časti týkajúcej sa porušenia základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a 2 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. -79 z 26. septembra 2001 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. z 30. januára 2002, nesúladu týchto rozsudkov Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky s § 29a zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov,

so všeobecne záväzným nariadením č. 4/1993 mesta Kysucké Nové Mesto o prevode bytov

a nebytových priestorov z majetku mesta zo 4. novembra 1993 a s § 39 Občianskeho

zákonníka o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

2. Sťažnosť S. J. a A. J. v časti týkajúcej sa porušenia Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu v Čadci vo veci vedenej pod sp. zn.

o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2001

doručená sťažnosť S. J. a A. J., obaja bytom K. N. M. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátom JUDr. J. K., K. N. M., ktorou po jej upresnení na základe výzvy

ústavného súdu zo 16. júla 2002 navrhli, aby ústavný súd rozhodol tak, že:

„1/ Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. -79

zo dňa 26. septembra 2001 n i e j e v súlade s ods. l a ods. 2 Slovenskej

republiky.

2/ Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. -79

zo dňa 26. septembra 2001 n i e j e v súlade s ustanovením a

so Všeobecne záväzným nariadením č. 4/1993 Mesta Kysucké Nové Mesto „o prevode

bytov a nebytových priestorov z majetku mesta“ zo dňa 4. novembra 1993 a s ustanovením

.

3/ Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. -101

zo dňa 30. januára 2002 n i e j e v súlade s a ods. 2 Slovenskej

republiky.

4/ Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. -101

zo dňa 30. januára 2002 n i e j e v súlade s ustanovením

a so Všeobecne záväzným nariadením č. 4/1993 Mesta Kysucké Nové Mesto „o prevode

bytov a nebytových priestorov z majetku mesta“ zo dňa 4. novembra 1993 a s ustanovením

.

5/ Postup Okresného Súdu v Čadci vo veci č. k. n i e j e v súlade

s .“

Návrh na rozhodnutie vo veci samej sťažovatelia po poučení ústavného súdu

vo výzve zo 16. júla 2002 prostredníctvom právneho zástupcu odôvodnili takto:

«Navrhovatelia na základe výzvy mesta Kysucké Nové Mesto požiadali poverený

Bytový podnik v Kysuckom Novom Meste o predaj ich nájomného mestského bytu dňa

16. 12. 1993. Mestské zastupiteľstvo vzhľadom na skutočnosť, že ešte

obciam neukladal povinnosť odpredávať delimitované, pôvodne štátne byty nájomníkom,

vydalo Všeobecne záväzné nariadenie /VZN/ č. 4/1993 „o prevode bytov a nebytových

priestorov z majetku mesta“ zo dňa 4. 11. 1993, ktorým sa zaviazalo Mesto K. N. Mesto

odpredať byty podľa tohto zákona.

... Neskôr Mesto poprelo svoj záväzok, ku ktorému sa prihlásilo svojím VZN

č. 4/1993, keď začalo tvrdiť, že zákon mu neukladá odpredávať byty. Potom, ako nadobudol

účinnosť a jeho zakotvil túto povinnosť, Mesto K. N. Mesto

nepristúpilo k predaju bytov. Počas r. 1996 v rozpore s ustanovením zákona

č. o povinnom prevode obecných bytov do vlastníctva nájomníkov

pouzatváralo „zmluvy o predaji povalových priestorov“ s tretími osobami. Všetky stupne

všeobecných súdov tento postup odobrili a vôbec neprihliadli na najpodstatnejšiu

skutočnosť, na ktorú boli v konaniach upozorňované, a to na skutočnosť, že Mesto K. N.

Mesto konaním v rozpore z dobrými mravmi uzatvorilo zmluvy so spomínanými tretími

osobami od začiatku neplatné.»

Sťažovatelia podali žalobu proti mestu Kysucké Nové Mesto „o povinnosť uzatvoriť

zmluvu o prevode bytu“, ako aj žaloby proti tretím osobám a mestu Kysucké Nové Mesto

„o neplatnosť zmluvy o predaji povalových priestorov“. Vo veci o povinnosť uzatvoriť

zmluvu o prevode bytu doteraz nie je rozhodnuté, pretože konanie Okresný súd v Čadci

prerušil do času rozhodnutia o žalobách „o neplatnosť zmluvy o prevode povalových

priestorov“. V týchto veciach je už rozhodnuté Najvyšším súdom Slovenskej republiky, a to

rozhodnutiami sp. zn. a sp. zn. , keď boli potvrdené

rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, ktoré potvrdili rozsudky Okresného súdu v Čadci. To

znamená, že ak aj súd zaviaže v konaní o povinnosť uzatvoriť zmluvu o prevode bytu mesto

Kysucké Nové Mesto odpredať byt navrhovateľom, bude to urobené po prieťahoch

v konaní, keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v rokoch 2000 a 2001, a to

rozhodnutiami, ktorými porušil ústavné práva navrhovateľov.

Podľa sťažovateľov:

„Ústavné práva navrhovateľov boli porušené podľa , ods. 1, , keď je

rozhodnutiami všeobecných súdov odopreté právo vlastniť majetok zaručený

v znení noviel a postupom Mesta Kysucké Nové Mesto v rozpore

s , ods. 3 (zrejme ods. 2), , keď vlastníctvo k delimitovaným bytom zneužilo

v rozpore so svojím VZN na ukrátenie v rozpore s ustanovením - § 39, Obč. zák. uzatvoril

s tretími osobami zmluvy o predaji povalových priestorov, ktoré síce všeobecné súdy uznali

za zmluvy o výstavbe bytu, ale Mesto už v rozpore s dobrými mravmi neuzatvorilo zmluvu

o prevode bytu s navrhovateľmi, hoci sa k tomu zaviazalo ešte r. 1993. Odobrením postupu

Mesta K. N. Mesto sa všeobecné súdy vlastne priklonili k názoru, že je potrebné popierať

verejné prísľuby a zavádzať občanov, teda postupovať v rozpore s dobrými mravmi, pričom

je irelevantné odopretie práv podľa , ods. 1 a ods. 3, .

Tým, že Okresný súd v Čadci do dnešného dňa nevytýčil termín pojednávania

v prerušenej veci č. k. o povinnosť uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu

je porušené právo navrhovateľov na zákonom ustanovený postup na nezávislom a

nestrannom súde, keď od času, na ktorý bolo konanie prerušené, márne uplynulo najmenej

6 mesiacov po tom, ako tento súd doručil ostatné uznesenie Najvyššieho súdu, sp. zn.

-101 zo dňa 30. 1. 2002.“

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo

všetkých hľadísk uvedených v . Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti ktoré nemajú

zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania.

1. Ústavný súd je podľa (ďalej len

„ústava“) oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak

namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ochrana vlastníckeho práva je primárne

zverená do právomoci všeobecných súdov ( a Občianskeho

súdneho poriadku). Sťažovatelia túto ochranu uplatnili v konaní pred všeobecnými súdmi

a v týchto konaniach neboli úspešní. V sťažnosti namietajú porušenie čl. 20 ods. 1 a 2

, ale z dôvodov, ktoré už uplatnili v konaní pred všeobecnými súdmi. Vychádzajúc

z dôvodov sťažnosti a zo subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1

, ústavný súd súc viazaný sťažnosťou ( ), odmietol

sťažnosť v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci.

Súčasne a v spojitosti s námietkami proti rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sťažovatelia namietli, že Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil zákony

a všeobecne záväzné nariadenie mesta Kysucké Nové Mesto. Vzhľadom na to, že ústavný

súd nie je oprávnený ani povinný skúmať, či všeobecný súd porušil zákony a iné

podzákonné všeobecne záväzné právne predpisy, sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre

nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. V poslednej časti svojej sťažnosti sťažovatelia namietli, že okresný súd porušuje

ich základné právo na súdnu ochranu podľa , pretože po prerušení

konania nenariadil ešte pojednávanie, hoci už má viac ako šesť mesiacov k dispozícii

rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré s prerušeným konaním vecne súvisí.

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jedným z dôvodov odmietnutia

návrhu vrátane sťažnosti je jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade,

ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sťažovateľ namietal.

Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ktorú

poskytujú všeobecné súdy v súlade s . Základné právo na súdnu

ochranu umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania v akomkoľvek jeho štádiu. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia vyplývajú.

Postup všeobecného súdu v prerušenej občianskoprávnej veci nie je spôsobilý

porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa , pretože sťažovatelia

uplatnili nárok na ochranu ich práva, súd o tom koná a hoci počas konania prerušil konanie,

urobil tak v súlade s platným (), ktorý takýto postup

nielen umožňuje, ale v niektorých prípadoch aj prikazuje. Postup všeobecného súdu, ktorý

je v súlade s platnými procesnými predpismi a nesmeruje k zastaveniu konania, ale len

k jeho dočasnému prerušeniu, nemôže byť preto v príčinnej súvislosti so základným právom

na súdnu ochranu podľa .

Z tohto dôvodu a opätovne pripomínajúc, že ústavný súd je viazaný návrhom na

rozhodnutie vo veci samej ( ), bola sťažnosť v tejto časti

odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť.