Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 153/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra

2002 predbežne prerokoval sťažnosť L. V. a M. V., obaja bytom P., zastúpených

komerčnou právničkou Mgr. T. B., P., vo veci porušenia ľudských práv a základných slobôd

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu v Partizánskom z 12. septembra 2001 č. k. -108 a rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne z 12. marca 2002 č. k. -135 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. V. a M. V. o d m i e t a pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 25. júna 2002

doručená sťažnosť L. V. a M. V., obaja bytom P. (ďalej len „sťažovatelia, resp. sťažovateľ,

sťažovateľka“), zastúpených komerčnou právničkou Mgr. T. B., P., ktorou namietali

porušenie ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

v Partizánskom (ďalej aj „okresný súd“) z 12. septembra 2001 č. k. -108

a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) z 12. marca 2002 č. k. 17

Co 19/02-135, ktorými bol zamietnutý ich žalobný návrh o vrátenie daru a určenie

neplatnosti darovacej zmluvy a nebola pripustená zmena návrhu na zaplatenie 91 500,-- Sk.

Uvedená sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 24. júna 2002.

Podľa sťažovateľov citovanými rozsudkami súdov boli porušené ich ľudské práva a

základné slobody vyplývajúce z čl. 6 dohovoru, a to z dôvodu, že uvedená právna vec

nebola prejednaná pred súdmi spravodlivo. Konajúce súdy podľa sťažovateľov pri

rozhodovaní nebrali do úvahy predovšetkým tie skutočnosti, že sťažovateľ žije už

minimálne desať rokov pod tlakom konfliktov, ktoré vyvolával jeho syn, odporca v 1. rade

v uvedenom konaní, ktorý sťažovateľa aj fyzicky napadol, čo možno kvalifikovať ako

konanie rozporné s dobrými mravmi. Sťažovatelia sú presvedčení o tom, že z tej

skutočnosti, že syn sťažovateľa približne desať dní po jeho fyzickom napadnutí uzavrel

darovaciu zmluvu, na základe ktorej daroval do výlučného vlastníctva svojej manželky

predmet návrhu, je možné vyvodiť, že syn sťažovateľa si uvedomil neprimeranosť svojho

správania voči sťažovateľovi a snažil sa tak vyhnúť sa povinnosti vrátiť dar. Skutočnosť, že

by aj sťažovateľ napadol svojho syna, bola vykonštruovaná, súdy prvého a druhého stupňa

však vyvodili z uskutočneného dokazovania nesprávne závery a z tohto dôvodu nerozhodli

spravodlivo. Napadnuté rozhodnutia považujú sťažovatelia za nespravodlivé aj z toho

dôvodu, že krajský súd nepripustil zmenu návrhu, keď sťažovatelia v podanom odvolaní

zmenili návrh na začatie konania a alternatívnym petitom žiadali, aby odporcovi v 1. rade

bola uložená povinnosť poskytnúť im peňažné plnenie vo výške 91 500,-- Sk. Sťažovatelia

v súvislosti s navrhnutou zmenou svojho návrhu poukázali na to, že ani odporca v 1. rade

a ani jeho právny zástupca výšku uplatnenej finančnej náhrady nespochybnili a ani

nenamietali jej nesprávny výpočet, napriek tomu krajský súd zmenu návrhu nepripustil

s odôvodnením, že na protihodnotu naturálneho plnenia neboli v konaní pred súdom prvého

stupňa vykonané žiadne dôkazy z dôvodu absencie takéhoto návrhu. Nepripustenie zmeny

svojho návrhu považujú sťažovatelia za nespravodlivé aj preto, lebo odvolací súd na

pojednávaní a ani v písomnom vyhotovení svojho rozhodnutia neuviedol, že má o žalovanej

výške nároku pochybnosti. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli: „aby

Ústavný súd SR sťažnosti vyhovel, vyslovil, že rozsudkom Okresného súdu v Partizánskom

č. k. -108 zo dňa 12. 9. 2001 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co

19/02-135 zo dňa 12. 3. 2002 (právoplatnosť nadobudli dňa 25. 4. 2002) boli porušené

ľudské práva a základné slobody sťažovateľov vyplývajúce z čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (...), keďže táto vec nebola pred súdmi prejednaná

spravodlivo a preto tieto rozhodnutia ruší a vec vracia odvolaciemu súdu na ďalšie

konanie.“

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch (...).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietali porušenie ľudských práv a

základných slobôd podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Okresného súdu v Partizánskom

z 12. septembra 2001 č. k. -108 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

z 12. marca 2002 č. k. -135, ktorými bol zamietnutý ich návrh o vrátenie daru

a určenie neplatnosti darovacej zmluvy a nebola pripustená zmena žalobného návrhu na

zaplatenie 91 500,-- Sk namiesto vydania pozemku. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti

v podstate žiadali, aby ústavný súd preskúmal vecnú správnosť a najmä právne posúdenie

rozhodnutí všeobecných súdov.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd však nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Ústavný súd nepreskúmava námietky porušenia tých práv, ktoré sa

fyzickým osobám ustanovujú napr. predpismi pracovného práva. Ochranu týmto právam

primárne poskytujú všeobecné súdy (, ). Inými slovami, úlohou

ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou

zmluvou podľa .

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti neuviedli žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by

bolo možné usudzovať, že rozhodnutia všeobecných súdov sú postihnuté takými vadami,

ktoré by odôvodňovali záver o ich zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

a v konečnom dôsledku o porušení ich práva na spravodlivý proces, tak ako to tvrdili

sťažovatelia. Skutočnosť, že sťažovatelia sa právnym názorom uvedených súdov

nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti vysloveného názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť ich

právny názor svojím vlastným. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo

slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave , totiž nezakladá automaticky aj

príslušnosť ústavného súdu na konanie o nich ().

Vzhľadom na to, že v konaní na ochranu práva, ktorého porušenie navrhovateľ na

ústavnom súde namietal, nebola vo veci daná právomoc ústavného súdu, bolo potrebné jeho

návrh podľa odmietnuť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2002