Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 12/03
PDF · 117.38 KB
No categories available
IV. ÚS 12/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2003
predbežne prerokoval sťažnosť K. N., bytom R., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo
veci porušenia jej práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
v Revúcej v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 181/02 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť K. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo
4. decembra 2002 doručené podanie K. N., bytom R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia jej práva na rešpektovanie súkromného
a rodinného života zaručeného čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu v Revúcej v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 181/02.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu v Revúcej sp. zn. 1 T 181/02
z 18. novembra 2002 bol obžalovaný M. H. uznaný za vinného z trestného činu znásilnenia
v štádiu pokusu a trestného činu sexuálneho násilia, ktorých sa dopustil obžalovaný voči
sťažovateľke.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že v priebehu vyšetrovania bola v trestnej veci
vypočutá pred vyšetrovateľom dvakrát. Vzhľadom na to, že psychologička PhDr. E. Š.
nedoporučila opätovné vypočúvanie poškodenej (sťažovateľky) vo veci trestného činu, na
predvolanie na výsluch svedka na hlavnom pojednávaní konanom 9. septembra 2002 pred
Okresným súdom v Revúcej sa ospravedlnila a zároveň prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne žiadala, aby vo veci už nebola viac vypočúvaná, pričom poukázala na
doporučenie psychológa. Okresný súd v Revúcej napriek tejto skutočnosti hlavné
pojednávanie odročil na termín 30. september 2002, na ktorý opätovne predvolal
i sťažovateľku, kde ju i vypočul.
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že na základe uvedených skutočností bola v priebehu
trestného konania vedeného proti obžalovanému pre násilné trestné činy voči nej opakovane
vystavená výsluchom. Uvádza, že si je vedomá povinnosti vypovedať ako svedok v trestnej
veci, ak jej výpoveď môže prispieť k objasneniu skutočností dôležitých pre trestné konanie,
ale domnieva sa, že táto povinnosť nemôže zasahovať do jej práva na ochranu súkromného
života takým spôsobom, aby zásadne znižovala jeho kvalitu a spôsobovala jej ďalšiu ujmu.
Teda konaním odporcu došlo k nezvratnému stavu ďalšieho zásahu do jej práva na
súkromný život, ktorý nie je možné v budúcnosti napraviť alebo odstrániť, čím došlo
k porušeniu jej základného práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života
garantovaného čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a preto
navrhla, „aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal toto uznesenie:
Sťažnosť K. N. vo veci porušenia jej práva na súkromný život podľa článku 8
Dohovoru Okresným súdom v Revúcej v konaní pod sp. zn. 1 T 181/02 prijíma na ďalšie
konanie a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:
Právo sťažovateľky na súkromný život podľa článku 8 Dohovoru bolo postupom
Okresného súdu v Revúcej v konaní pod sp. zn. 1 T 181/02 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo
výške 300.000,- Sk.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd skúmal jej zákonom
predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné
dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní každej sťažnosti skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne
neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi postupom orgánu štátu a namietaným porušením základného práva alebo slobody. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Sťažovateľka namieta porušenie jej základného práva na rešpektovanie súkromného
a rodinného života garantovaného čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Z obsahu čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
predovšetkým vyplýva, že účelom práva na súkromný a rodinný život je ochrana jednotlivca
proti svojvoľným zásahom štátnych orgánov.
Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je možné
zasiahnuť do práv na rešpektovanie súkromného a rodinného života každého jednotlivca len
keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania
nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
Sťažovateľka bola vypočutá v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní
z dôvodu náležitého zistenia skutkového stavu vo veci trestného činu znásilnenia v štádiu
pokusu a trestného činu sexuálneho násilia v zmysle základných zásad trestného konania
ako svedkyňa. Každý je povinný na predvolanie sa ustanoviť a vypovedať ako svedok
o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo okolnostiach dôležitých pre
trestné konanie (§ 97 Trestného poriadku).
Je nesporné, že sťažovateľka bola trestnou činnosťou, ktorej sa dopustil
obžalovaný M. H., poškodená na ľudskej dôstojnosti a Okresný súd v Revúcej v konaní
obžalovaného M. H. postupoval lege artis, v zmysle zásad trestného konania za účelom
náležitého zistenia skutkového stavu vo veci a objasnenia okolností svedčiacich tak
v prospech, ako aj v neprospech obžalovaného. S rovnakou starostlivosťou objasňoval
okolnosti svedčiace proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčili v jeho prospech,
a v oboch smeroch vykonával dôkazy (§ 2 ods. 5 Trestného poriadku), a preto odôvodnene
zasiahol do výkonu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života sťažovateľky.
Okresný súd v Revúcej pritom nekonal svojvoľne, ale v súlade s Trestným poriadkom za
účelom náležitého zistenia trestného činu a spravodlivého potrestania páchateľa (§ 1 ods. 1
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi konaním
Okresného súdu v Revúcej a namietaným porušením základného práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života sťažovateľky. Takúto príčinnú súvislosť nemôže zakladať
postup a rozhodnutie súdu, v ktorom bola rešpektovaná zákonná úprava dôkazného
prostriedku svedeckej výpovede za účelom dodržania všetkých práv obžalovaného, ktoré
mu garantuje nielen Trestný poriadok, ale aj Ústava Slovenskej republiky (čl. 50).
Preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bola sťažnosť sťažovateľky
odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2003