Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 19/03
PDF · 119.36 KB
No categories available
I. ÚS 19/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2003
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. G. Z., bytom K., a J. G., bytom K., obaja zastúpení
advokátom JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia čl. 19 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských
slobôd a čl. 37 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky – Úradu hraničnej a cudzineckej polície Policajného zboru z 26.
novembra 2002 č. HCP-1166/CP/2002 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Mgr. G. Z. a J. G. o d m i e t a pre nedostatok právomoci na
prerokovanie veci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra
2002 doručená sťažnosť Mgr. G. Z., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), a J. G., bytom K.
(ďalej len „sťažovateľ), obaja zastúpení advokátom JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K.,
vo veci porušenia čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 1
a 2 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 37
ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozhodnutím Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky – Úradu hraničnej a cudzineckej polície Policajného zboru
(ďalej len „ministerstvo vnútra“) z 26. novembra 2002 č. HCP-1166/CP/2002.
Sťažovatelia požadovali vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 37 ods. 4 listiny rozhodnutím
ministerstva vnútra č. HCP-1166/CP/2002 z 26. novembra 2002, ktorým bolo zamietnuté
odvolanie sťažovateľky proti rozhodnutiu Odboru hraničnej a cudzineckej polície
Policajného zboru v Košiciach č. HCP-61-72/OHCP-KE/2002. Ďalej požadovali, aby
ústavný súd rozhodnutie ministerstva vnútra zrušil a uložil mu povinnosť vykonať
v cestovných dokladoch sťažovateľky záznam vyplývajúci z nálezu ústavného súdu.
Požadovali tiež náhradu trov advokátskeho zastúpenia.
V zmysle § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) požadovali, aby
ústavný súd dočasným opatrením odložil vykonateľnosť právoplatného rozhodnutia
ministerstva vnútra v tom zmysle, aby sa príslušný policajný útvar dočasne zdržal
vykonávania právoplatného rozhodnutia.
Citovaným rozhodnutím ministerstva vnútra bolo právoplatne rozhodnuté o zrušení
povolenia na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky pre sťažovateľku, a to v zmysle
§ 42 ods. 1 písm. c) zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“).
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je oprávnený podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak
namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva
zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu
krajiny, predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo
ochrany práv a slobôd iných.
Podľa čl. 37 ods. 4 listiny kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie,
má právo na tlmočníka.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti skúma splnenie procesných podmienok, za splnenia ktorých môže
sťažnosť prijať na ďalšie konanie. Sťažnosť neprijme aj vtedy, ak nie je daná jeho
právomoc.
Z uvedeného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať
o porušení základných práv alebo slobôd je iba subsidiárna, teda je daná iba v tom prípade,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v správnom
súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v správnom súdnictve preskúmavajú súdy
zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy,
ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje
rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti
verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).
Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú
rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú,
menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb alebo
ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo
právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho
nečinnosť.
Citované ustanovenia vyjadrujú ústavnú zásadu preskúmateľnosti právoplatných
rozhodnutí orgánov verejnej správy všeobecnými súdmi, ktorá vyplýva z čl. 46 ods. 2
Výnimky z tejto zásady sú uvedené jednak v § 248 OSP a jednak v Prílohe A
Občianskeho súdneho poriadku. Treba konštatovať, že rozhodnutie ministerstva vnútra
vydané v zmysle § 42 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov z prieskumnej právomoci
všeobecného súdu v zmysle citovaných ustanovení vylúčené nie je. Rovnako treba
konštatovať, že súdnu preskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia nevylučuje ani zákon
o pobyte cudzincov.
Vzhľadom na uvedené je v právomoci všeobecného súdu preskúmať napadnuté
rozhodnutie ministerstva vnútra. Tým je zároveň vylúčená právomoc na prerokovanie tejto
veci ústavným súdom.
Uvedený záver sa vzťahuje v plnom rozsahu nielen na sťažovateľku, ktorej sa
rozhodnutie ministerstva vnútra bezprostredne dotýka, ale aj na sťažovateľa, ktorého práva
rozhodnutím priamo dotknuté nie sú. Je totiž zrejmé, že k porušeniu ústavných práv
sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru môže dôjsť iba v prípade,
ak sú rozhodnutím ministerstva vnútra porušené základné práva sťažovateľky. Preto iba po
vyčerpaní všetkých účinných prostriedkov ochrany základných práv sťažovateľky by mohla
byť daná právomoc ústavného súdu ohľadom oboch sťažovateľov.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť odmietnuť v zmysle § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. januára 2003