Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8C-113-2014.pdf
PDF · 104.89 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
CA-8C/113/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Č a d c a sudkyňou Mgr. Lýdiou Stehurovou v právnej veci žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 01 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému M. M., L.. XX.XX.XXXX, P. J. C. Č., XXX XX Č., v konaní o zaplatenie 4.299,94 € s príslušenstvom takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 357,16 € titulom zmluvného úroku z úveru, vyčísleného ku dňu spísania žaloby 22.5.2014, úrok z úveru vo výške 15,90 % ročne z dlžnej istiny úveru vo výške 4.299,94 € od 22.5.2014 do 16.9.2020 a sumu 5,30 € titulom úroku z omeškania vyčísleného ku dňu spísania žaloby 22.5.2014, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .
III. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa na základe skutočností uvedených v žalobe zo dňa 22.5.2014, doručenej súdu dňa 29.5.2014, domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4 299,94 € EUR spolu s úrokom vo výške 357,16 EUR, nezaplatenými sankčnými poplatkami 76,65 EUR, zmluvným úrokom vo výške 15,90 % zo sumy 4 299,94 EUR od 22.5.2014 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8% ročne z nezaplatenej istiny a nezaplatených úrokov od 12.6.2014 do zaplatenia, ako aj poplatkov za upomienky 85,28 EUR. Uplatnil aj náhradu trov sporu. V priebehu konania na výzvu súdu produkovanú za účinnosti OSP účinného do 30.6.2016 žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 85,28 € z titulu poplatkov a upomienok späť, vo zvyšku za žalobe zotrval. Žalobný nárok uplatnil z titulu nesplatenej časti úveru poskytnutého žalovanému na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 10.10.2012.
2. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril, v spore zostal nečinný.
3. Súd o žalobe žalobcu rozhodol rozsudkom č. konania 8C/113/2014-79 zo dňa 10.3.2017, ktorým v prvom výroku konanie o žalobe v časti o zaplatenie sumy 85,28 € zastavil, druhým výrokom zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.299,94 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne z uvedenej sumy od 20.1.2017 do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, tretím výrokom vo zvyšnej časti žalobu zamietol a štvrtým priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V danom prípade rozhodoval vo veci i Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, nakoľko žalobca podal proti tretiemu výroku rozsudku odvolanie. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. konania 6Co/81/2018-120 zo dňa 25.6.2019 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom treťom výroku a rovnako i v závislom štvrtom výroku o trovách konania potvrdil. Vo zvyšnej
časti zostal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý (prvý a druhý výrok). Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 3.9.2019. Na základe dovolania žalobcu rozhodoval vo veci i Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý uznesením č. konania 7Cdo/300/2019-154 zo dňa 26.8.2020 rozsudok Krajského súdu v Žiline zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Žiline uznesením č. konania 6Co/135/2020-166 zo dňa 30.9.2021 rozsudok súdu prvej inštancie v treťom výroku napadnutom pôvodne odvolaním žalobcu a v závislom štvrtom výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozsudok súdu prvej inštancie zostal v prvom a druhom výroku naďalej nedotknutý.
4. Rozsudok súdu prvej inštancie vychádzal zo záveru súdneho prieskumu, v zmysle ktorého súd prvej inštancie vyhodnotil úver na základe vyššie uvedenej zmluvy žalovanému poskytnutý za bezúročný a bez poplatkov, a to z dôvodu absencie jednej zo zákonom predpísaných náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (náležitosti upravenej v § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. - výška, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivých nesplateným zostatkom, s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia). Pri prijatí tohto záveru mal žalobca nárok len na zaplatenie rozdielu medzi poskytnutým úverom a plneniami žalovaného. Tomuto rozdielu zodpovedala žalovaná istina 4 299,94 €, ktorú súd prvej inštancie II. výrokom svojho prvého rozsudku žalobcovi priznal (III. výrokom zamietnutá časť žaloby teda predstavovala úroky a poplatky). K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Najvyšší súd však vo svojom rozhodnutí prijal záver, v zmysle ktorého je potrebné mať na zreteli, že euro konformný výklad uvedeného zákonného ustanovenia umožňuje dospieť k záveru, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej sklady jednotlivých splátok, teda určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny, aká na bežné úroky či poplatky. Nie je teda potrebné, aby obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej - ktorej anuitnej splátky. V nadväznosti na uvedené preto odvolací súd, ktorému bola vec najvyšším súdom vrátená, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (III. výroku) zrušil. V záveroch poukázal na viazanosť právnym názorom súdu vyššej inštancie, na aktuálne ustálenú súdnu prax a jej právne závery pri posudzovaní uvedenej obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Dal tiež do pozornosti aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, a to i vo vzťahu k otázke priznania úroku po tzv. zosplatnení úveru, keď judikoval, že veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností zaplatil dlžník ako cenu peňazí. Keďže so zreteľom na právne závery súdov vyšších inštancií nebolo možné považovať súdom prvej inštancie skôr vyslovený právny názor (o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru) za správny, pretože zmluva o úvere, ktorú strany uzavreli a z ktorej žalobca nárok uplatnil, spĺňala všetky zákonom požadované náležitosti, súd sa ďalej zaoberal zvyšnou časťou žalobou uplatneného nároku, ktorú pôvodne tretím výrokom zamietol.
5. Predmetom sporu tak naďalej zostali nezaplatené úroky vo výške 357,16 €, vyčíslené ku dňu spísania žaloby 22.5.2014, zmluvný úrok z úveru úrok vo výške 15,90 % ročne z dlžnej istiny úveru vo výške 4.299,94 € od 22.5.2014 do zaplatenia, nezaplatené úroky z omeškania vo výške 76,65 € vyčíslené rovnako ku dňu spísania žaloby 22.5.2014 a úrok z omeškania vo výške 8 % ročne z dlžnej istiny úveru od 22.5.2014 do 19.1.2017, ako aj úrok z omeškania vo výške 8 % ročne z úrokov vo výške 222,32 € od 22.5.2020 do zaplatenia (vychádzajúc predovšetkým z doplnenia žaloby na čl. 30 spisu a posledného podania žalobcu produkovaného po rozhodnutí odvolacieho súdu na čl. 182 spisu, v ktorom predmet sporu bližšie konkretizoval). Vo vzťahu k zmluvnému úroku z úveru žalobca uviedol, že z celkovej čiastky, ktorú mal žalovaný na základe zmluvy zaplatiť spolu vo výške 8.303,04 € (96 splátok x 86,49 €) predstavovala istina 4.700,- €, zvyšná časť predstavovala úroky, ktoré mal žalovaný uhradiť ako rozdiel medzi celkovou sumou všetkých anuitných splátok skladajúcich sa z istiny a úroku a istinou splátok (8.303,04 € - 4.700,- € = 3.603,04 €). V danom prípade ide o úrok, ktorý by pri riadnom plnení povinnosti dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Keďže žalovaný do zosplatnenia úveru zaplatil na úrokoch sumu vo výške 793,68 €, dlžný úrok ďalej predstavuje 2.809,36 €. Keďže žalobca vyčíslil úrok ku dňu spísania žaloby vo výške 357,16 €, zvyšná časť zmluvného úroku by mala predstavovať 2.452,20 € (2.809,36 € - 357,16 €). Vo vzťahu k úroku z omeškania vyčíslenému vo výške 76,65 € uviedol, že predstavuje akumulované neuhradené úroky z omeškania k dátumu podania (pozn. súsu „spísania“) žaloby. K svojmu poslednému podaniu žalobca pripojil aj listinné dôkazy, vrátane tabuliek obsahujúcich výpočet úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania.
6. Súd na opätovné prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktoré vykonal v neprítomnosti strán. Strana žalobcu svoju neprítomnosť ospravedlnila, vyjadrila súhlas s prejednaním veci v jej neprítomnosti. Žalovaný svoju neprítomnosť neospravedlnil, nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov tvoriacich obsah spisu, majúcich význam pre posúdenie zostávajúceho predmetu sporu. Súd z dokazovania vykonaného v priebehu celého sporu, a to z listinných dôkazov v spojení so skutkovými tvrdeniami strany žalobcu, nakoľko žalovaný bol v celom spore nečinný (nereagoval ani na výzvu súdu učinenú po poslednom rozhodnutí odvolacieho súdu), zistil nasledovný skutkový stav a vyvodil nasledovné právne závery:
7. Žalobca so žalovaným uzavreli dňa 10.10.2012 Zmluvu o úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 4 700 EUR a žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver a úroky splácať v pravidelných mesačných anuitných splátkach vo výške 86,49 EUR, pri počte 96 splátok, a celý úver aj s príslušenstvom, vrátane celkových nákladov spojených s úverom, vo výške 8 494,08 EUR splatiť do 16.9.2020. Po vyčerpaní poskytnutého úveru žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti, a preto bol listom zo dňa 17.2.2014 vyzvaný na predčasné splatenie poskytnutého úveru vo výške 4 567,42 EUR v lehote do 11.3.2014. Vychádzajúc z tvrdenia žalobcu žalovaný zaplatil žalobcovi na čistý úver v splátkach spolu sumu 400,06 EUR (poskytnutý úver 4 700 - uplatnená istina 4 299,94 EUR). Túto sumu žalobca z úhrad žalovaného započítal na istinu. O tejto časti predmetu sporu bolo už právoplatne rozhodnuté rozsudkom č. konania 8C/113/2014-79 zo dňa 10.3.2017. V bode 1.2 zmluvy upravujúcom základné podmienky úveru bol okrem iného dohodnutý i úrok fixný 15,90 % až do splatnosti. Ten v zmysle tabuľky na čl. 187 spisu do dátumu spísania žaloby 22.5.2014 predstavoval 1.150,84 €. Na tento účel, z tohto titulu (zmluvný úrok), bola z úhrad žalovaného započítaná suma 793,68 €. Preto dlžný úrok k 22.5.2014 predstavoval 357,16 €. Z tabuľky na čl. 186 spisu, špecifikujúcej úrok z omeškania, vyplýva, že tento predstavoval ku dňu 12.3.2014 (11.3.2014 zosplatnenie) 5,30 € a ku dňu 22.5.2014 76,65 €.
8. Z ustanovenia § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. U spotrebiteľských úverov je jednou z náležitostí, ktoré musí zmluva obsahovať, uvedenie doby trvania zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch). Doba trvania zmluvy pri jej vzniku je teda časovo ohraničená. V ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka je uvedené, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. Súčasne ale zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka a ani zo zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Žalobca má teda na základe dohody s dlžníkom - žalovaným nárok na úroky z úveru, ktoré si medzi sebou strany sporu dohodli v Zmluve o spotrebiteľskom úvere v bode 2 základné podmienky, a to fixné do splatnosti v rozsahu 15,90 % p. a., nakoľko žalobca ako veriteľ finančné prostriedky žalovanému ako dlžníkovi poskytol, žalovaný ich nevrátil a preto patrí žalobcovi za ne dohodnutá odmena. Záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ.
9. Na ozrejmenie súd ďalej poukazuje na to, že dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie, koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi uhradiť. Túto vedomosť však dlžník - spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje zvyšovanie tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania, nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia zvyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie je teda porušením ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na druhej strane, postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody.
10. Vo vzťahu zmluvným úrokom z úveru je potrebné uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/42/2020 zo dňa 16. 06. 2020 vyslovil názor, že „v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník
zaplatil ako cenu peňazí“. Nejde o rozhodnutie ojedinelé, pretože naň nadviazal Najvyšší súd SR napr. aj v rozhodnutiach ďalších (napr. 9Cdo/6/2021, 8Cdo/135/2020, 9Cdo/24/2020, 8Cdo/237/2019), teda tento právny názor ohľadom predmetnej právnej otázky je potrebné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu - ako konštatoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí. 11. Okresný súd Čadca, ako súd prvej inštancie, už vo svojom prvom rozsudku uviedol, že nárok uplatnený žalobou kvalifikuje ako nárok zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá založila medzi stranami sporu vzťah spotrebiteľského charakteru, vzhľadom k postaveniu strán v čase jej uzavretia. Napokon, táto skutočnosť nebola spornou. Keďže súd vyhodnotil uvedenú zmluvu za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, podrobil ju z úradnej povinnosti prieskumu z pohľadu zákonom predpísaných náležitostí. Týmto zákonom je zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Zb. z., ktorý tieto náležitosti vymedzuje v § 9 ods. 2, pričom absenciu niektorých z nich sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. Súd prvej inštancie pôvodne ustálil, že zmluva jednu z obligatórnych náležitostí neobsahuje, v nadväznosti na čo žalobcovi priznal len istinu čistého úveru a vo zvyšku (v časti úrokov) žalobu zamietol. V nadväznosti na záver prijatý Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v zmysle ktorého rozhodol i odvolací súd, ktorým je i súd prvej inštancie viazaný (podľa ktorého zmluva spornú náležitosť obsahuje), pristúpil k opätovnému preskúmaniu zostávajúcej časti predmetu sporu, predstavujúcej v danom prípade v nadväznosti na doplnenú žalobu (podanie zo dňa 12.3.2015 na čl. 28 spisu) nezaplatené úroky vo výške 357,16 €, úrok 15,90 % ročne z nezaplatenej istiny 3.299,94 € od 22.5.2014 do zaplatenia, nezaplatené úroky z omeškania vo výške 76,65 € a úrok z omeškania vo výške 8 % ročne z nezaplatených úrokov 222,32 € od 22.5.2014 do zaplatenia a v nadväznosti na druhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie aj úrok z omeškania vo výške 8 % ročne z nezaplatenej istiny 4.299,94 € od 22.5.2014 do 19.1.2017. Súd prvej inštancie okrem náležitosti, pre ktorú pôvodne úver vyhodnotil za bezúročný a bez poplatkov, inú náležitosť, ktorá by v zmluve absentovala a bola by sankcionovaná rovnako, nevzhliadol. Avšak aj po opätovnom preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba je v zostávajúcej časti (výrok III. prvého rozsudku súdu prvej inštancie) dôvodnou len sčasti, a to v časti úroku z úveru vyčísleného ku dňu 22.5.2014 ako dňu spísania žaloby vo výške 357,16 € a následne i v časti úroku z úveru vo výške 15,90 % ročne z dlžnej istiny úveru 4.299,94 € od 22.5.2014, avšak nie až do zaplatenia, ale len do 16.9.2020, teda do dátumu, ku ktorému malo dôjsť v zmysle zmluvy ku konečnej splatnosti úveru, keďže veriteľovi náleží úrok z istiny (aj po predčasnom zosplatnení úveru), a to vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí (v danom prípade v zmluvne dojednanej výške 15,90 %). Pokiaľ však veriteľ žiada úrok aj po dátume, kedy by sa mal za riadneho plnenia zmluvných povinností stať splatným v zmysle zmluvy, uplatňuje nárok, ktorý nemá v dohodnutom zmluvnom vzťahu oporu. Taký nárok je zároveň v neprospech spotrebiteľa, čo je dôvodom na zamietnutie žaloby. Tu súd odkazuje na odsek 8 a 9 tohto odôvodnenia. Vzhľadom k uvedenému potom súd v danom prípade žalobcovi preto priznal úrok z úveru vyčíslený jednak od predčasného zosplatnenia do spísania žaloby vo výške 357,16 € a jednak od spísania žaloby do konečnej splatnosti úveru v zmysle zmluvy, čo by v zmysle posledného vyjadrenia špecifikácie žalobcu malo predstavovať spolu 2.452,20 €. Žalobu teda v časti úroku z úveru vo výške 15,90 % ročne zo sumy 4.299,94 € od 17.9.2020 do zaplatenia zamietol.
12. Vo vzťahu k úroku z omeškania, ktorý žalobca vyčíslil vo výške 76,65 €, súd žalobe vyhovel len v časti o zaplatenie 5,30 €, v nadväznosti na tabuľku na čl. 186 spisu, a to vychádzajúc i z nepopretej skutočnosti týkajúcej sa zosplatnenia úveru, ku ktorému malo dôjsť k 11.3.2014. Podľa názoru súdu je úrok dôvodný len k zosplatneniu (11.3.2014), ktorý bol k tomuto dnú vyčíslený v tabuľke na čl. 186 spolu vo výške 5,30 €. Úrokom požadovaným žalobcom aj od 12.3.2014 až do spísania žaloby 22.5.2014 a následne až do zaplatenia sa súd zaoberal už v odseku 11 svojho prvého rozsudku na čl. 81 spisu. Preto naňho odkazuje. (11. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, bol žalobca oprávnený od neho požadovať zaplatenie úroku z omeškania. Žalobca má nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške požadovanej v žalobe, nakoľko úrok bol uplatnený v zákonnej výške, avšak nie už odo dňa 12.3.2014 tak, ako to požaduje v žalobe. V úverovej zmluve bola síce dohodnutá možnosť predčasného vyhlásenia splatnosti zostatku úveru, od ktorého žalobca odvodzuje omeškanie žalovaného, ale bolo povinnosťou žalobcu preukázať, kedy došlo ku skutočnosti, od ktorej svoj nárok na úrok z omeškania odvodzuje. Pokiaľ nepredložil dôkaz, kedy sa dostala výzva na predčasné splatenie zostatku úveru aspoň do dispozičnej sféry žalovaného, súd pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania vychádzal z jednoznačne zistenej skutočnosti, že žalovaný sa o požiadavke žalobcu zaplatiť mu zostatok peňažného záväzku dozvedel až dňa 20.1.2017. Skutočnosť vyplývajúca z kópie doručenky predloženej žalobcom na pojednávaní, že žalovaný bol v čase doručovania (dňa 20.2.2014) na adrese doručovania (I. T. XXXX/XX, Č.) „neznámy“, nemôže viesť z záveru, že sa žalovaný o tejto skutočnosti (že žalobca uplatnil svoje právo úver jednorázovo predčasne zosplatniť) mal možnosť dozvedieť. Žalobca netvrdil a
nepreukázal, že by sa snažil žalovanému výzvu doručiť aj na inú adresu, resp., že by inú adresu pobytu žalovaného vôbec zisťoval. Podľa názoru súdu v takomto prípade nebolo možné uplatniť fikciu doručenia výzvy žalovanému a od tohto okamihu potom odvodzovať právo žalobcu na úrok z omeškania.). Na takýchto záveroch súd zotrváva i naďalej, nakoľko neboli ani predmetom odvolania, prieskumu odvolacím či dovolacím súdom, neboli k nemu vyslovené žiadne záväzné právne závery súdov vyšších inštancií, napokon ani v rámci odvolacieho či dovolacieho konania, ale napokon ani po poslednom rozhodnutí na základe výzvy súdu sám žalobca neprodukoval žiadne skutkové tvrdenia či dôkazy, ktoré by takýto súdom prijatý záver spochybnili alebo vyvrátili, resp. vyvrátili alebo aspoň spochybnili. Sám žalobca vo svojom poslednom podaní na čl. 172 vymedzil zostávajúci predmet konania. Za tento zrejme nepovažoval úrok z dlžnej istiny úveru od 22.5.2014 do 19.1.2017.
13. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený úrok z omeškania vo výške 8 % ročne (V zmysle § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. A podľa ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení k 31.1.2013, podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.) z nezaplatených úrokov vo výške 222,32 € od 22.5.2020 do zaplatenia, tu súd poukazuje na to, že Občiansky zákonník vo svojich zákonných ustanoveniach neumožňuje priznať úroky z omeškania zo zmluvných úrokov, teda priznať príslušenstvo z príslušenstva. V tejto časti súd žalobu považoval za nedôvodnú a preto ju zamietol. Aj v tejto časti považuje však za potrebné poukázať na to, že k nej absentovali akékoľvek rozhodujúce skutkové tvrdenia či dôkazy. Žalobca nevymedzil právny základ tohto uplatneného nároku. Napokon, súdu nebolo zrejmé ani to, ako dospel k sume 222,32 €, čo predstavovala a prečo bola uplatnená od 22.5.2020. Nebolo povinnosťou súdu tieto skutočnosti zostavovať z výpisov či pripojených tabuliek žalobcu ako pána sporu, ktorý má dôkaz označiť a predložiť až ku dostatočne konkrétnemu a určitému skutkovému tvrdeniu.
14. Pri rozhodovaní o trovách tohto sporu súd aplikoval vo vzťahu k späťvzatej časti žaloby týkajúcej sa poplatkov vyčíslených vo výške 85,28 € (o ktorej rozhodol I. výrokom svojho prvého rozsudku) ustanovenie § 256 ods. 1 CSP, skúmajúc procesné zavinenie na zastavení konania v tejto časti. Keďže žalobca vzal žalobu v tejto časti späť bez uvedenia dostatočne konkrétneho dôvodu, na základe ktorého by bolo možné ustáliť, či k tomuto úkonu došlo výlučne na základe správania sa žalovaného, či bol uplatnený dôvodne, súd vyhodnotil procesné zavinenie na strane žalobcu. Vo vzťahu k zvyšnej časti žalobou uplatneného nároku aplikoval zákonné ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, podľa úspechu v spore. V zmysle § 262 ods. 1 CSP rozhodol najskôr o nároku na ich náhradu. V danom prípade sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia istiny vo výške 4.299,94 € (100 %). Súd rozsudkom č. konania 8C/113/2014-79, a to II. výrokom, zo dňa 10.3.2017, žalobe v časti žalovanej istiny (ktorá bola základom i pre vyrubenie súdneho poplatku za žalobu) vyhovel, preto žalobcovi vzniklo voči žalovanému právo na náhradu trov tohto sporu v celom rozsahu (rozsahu 100 %). Pokiaľ ide o úroky z úveru či sankčný úrok z omeškania, ale i poplatky, ktoré žalobca pôvodne žalobou uplatnil, tieto súd do pomeru úspechu a neúspechu nezapočítaval, nakoľko ich považuje za príslušenstvo pohľadávky uplatnenej v danom prípade z titulu (čistého) úveru. O výške náhrady trov žalobcu rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, v súlade s § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku môže odvolanie podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, a to v lehote 15 dní od jeho doručenia, písomne, na Okresnom súde Čadca.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa z. č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
Podľa § 125 ods. 3 CSP podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podania urobil.