Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 37/03
PDF · 98.51 KB
No categories available
IV. ÚS 37/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 37/03-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2003
predbežne prerokoval sťažnosť SPP, a. s., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. R.,
B., ktorou namietala porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky nečinnosťou Ministerstva financií Slovenskej republiky spočívajúcou
v nekonaní o vrátení preplatku osobitného odvodu do štátneho rozpočtu, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť SPP, a. s. o d m i e t a pre jej neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
SPP, a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), podala sťažnosť doručenú ústavnému súdu
13. februára 2003, v ktorej požadovala, aby Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 35 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Ministerstvom financií Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) a prikázal tomuto ministerstvu konať o vrátení
preplatku osobitného odvodu do štátneho rozpočtu podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
poriadku (správny poriadok).
Ústavný súd zo spisu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 61/02 zistil, že v tomto konaní
podala sťažovateľka sťažnosť rovnakého obsahu a s rovnakým návrhom na rozhodnutie vo
veci samej. Senát ústavného súdu odmietol sťažnosť pre nedostatok právomoci podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pretože od
1. januára 2002 ochrana pred nečinnosťou orgánu verejnej správy, ktorú sťažovateľka
namietala v tomto konaní, patrila do právomoci správneho súdnictva (§ 244 a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 501/2001 Z. z.).
V tomto konaní sťažovateľka predložila spolu so sťažnosťou uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 77/02, ktorým 28. októbra
2002 bolo konanie v správnom súdnictve o žalobe proti ministerstvu financií zastavené pre
nedostatok právomoci najvyššieho súdu z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto
rozhodnutia.
Z tohto uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľka vyvodila vyčerpanie všetkých
právnych prostriedkov ochrany namietaných základných práv, a preto tvrdila, že už je daná
právomoc ústavného súdu.
Preto sťažovateľka podala sťažnosť rovnakého obsahu ako v konaní sp. zn. II. ÚS
61/02.
Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka
veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o
podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené. Toto
ustanovenie sa uplatňuje aj v konaní o sťažnostiach podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom
súde.
Vo veci sťažovateľky ústavný súd rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS
61/02. Sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci, pričom právomoc patrí k podmienkam
konania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd okrem tohto zistenia z obsahu
terajšej sťažnosti zistil, že táto sťažnosť má rovnaký obsah, ako i návrh na rozhodnutie vo
veci samej. Na tomto konštatovaní ústavný súd trvá napriek tomu, že sťažovateľka
predložila uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 77/02. Toto uznesenie neodstránilo
nedostatok právomoci ústavného súdu v tomto konaní. Z jeho obsahu vyplýva len to, že
najvyšší súd zastavuje konanie pred ním pre nedostatok svojej právomoci.
Odstránenie takého nedostatku právomoci ústavného súdu, ktorý bol zistený v konaní
sp. zn. II. ÚS 61/02, však nemôže nastať len z dôvodu, že všeobecný súd rozhodne o veci
predtým predloženej na rozhodnutie ústavnému súdu. Ak zákonom (zákon č. 501/2001
Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny poriadok) došlo k rozšíreniu právomoci
správneho súdnictva rozhodovať o nečinnosti orgánov verejnej správy, a preto došlo
k zúženiu právomoci ústavného súdu rozhodovať o nečinnosti ministerstva financií (aj
iných orgánov verejnej správy), nemožno odstraňovať tento nedostatok právomoci
ústavného súdu len uplatnením nároku na súdnu ochranu pred všeobecným (správnym)
súdom a potom po rozhodnutí súdu v správnom súdnictve ten istý nárok na ochranu znovu
uplatniť voči ministerstvu financií na ústavnom súde. Na vznik právomoci ústavného súdu
by bolo v danom prípade nutné opätovne zákonom rozšíriť právomoc ústavného súdu
(zúžením právomoci správneho súdnictva), k čomu však nedošlo. Z toho vyplýva, že ani
súčasná sťažnosť nebola podaná v situácii, v ktorej je daná právomoc ústavného súdu.
Na základe obsahu posudzovanej sťažnosti, rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 61/02 zo
17. apríla 2002, uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 77/02 v súlade s § 24 ods. 1
písm. a) zákona o ústavnom súde a vychádzajúc z uvedených záverov ústavný súd odmietol
sťažnosť pre jej neprípustnosť, ktorá spočíva v prekážke veci rozsúdenej bez toho, aby sa
zmenili ústavné a zákonné predpoklady na posudzovanie právomoci ústavného súdu
v tomto konaní oproti konaniu sp. zn. II. ÚS 61/02 (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd pre úplnosť pripomína, že sťažovateľka mala a mohla, za splnenia
zákonných predpokladov, podať sťažnosť proti najvyššiemu súdu, ak sa domnievala, že
najvyšší súd nekonal v súlade s jeho právomocou. Ústavný súd však nemôže alternovať
a nahrádzať rozhodovanie najvyššieho súdu tak, ako to navrhla sťažovateľka v tomto
konaní.
P o u č e n i e : Proti tomu rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2003