Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 59/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2003

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. T. C., bytom R., zastúpeného advokátom JUDr. M. B.,

G., ktorou namietal porušenie svojich práv uznesením Okresného súdu v Rožňave č. k. E

121/02-19 z 29. novembra 2002 a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 17 CoE

8/03-30 zo 7. februára 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. T. C. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 3. marca 2003, doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „ústavný súd“) 4. marca 2003, požaduje Mgr. T. C., bytom R. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpený advokátom JUDr. M. B., G., vydanie nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil, že

uzneseniami Okresného súdu v Rožňave (ďalej len „okresný súd“) č. k. E 121/02-19 z 29.

novembra 2002 a Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8/03-

30 zo 7. februára 2003 boli porušené bližšie nešpecifikované práva sťažovateľa. Požaduje

tiež zrušenie oboch uznesení a vrátenie veci krajskému súdu na nové rozhodnutie.

Zo sťažnosti a z priložených súdnych uznesení vyplýva, že sťažovateľ na základe

právoplatného platobného rozkazu požiadal o výkon rozhodnutia na okresnom súde proti

povinnej Všeobecnej zdravotnej poisťovni v Bratislave (ďalej len „poisťovňa“) odpísaním

pohľadávky z účtu poisťovne. Uvedenými uzneseniami bol výkon rozhodnutia odpísaním

pohľadávky z účtu poisťovne vyhlásený za neprípustný v zmysle § 268 ods. 1 písm. h)

s poukazom na to, že ani z jedného z účtov poisťovne nie je

možné výkon rozhodnutia realizovať, lebo na účtoch uložené prostriedky nepodliehajú

výkonu rozhodnutia.

Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutiami oboch súdov boli porušené jeho bližšie

nešpecifikované základné práva. Keďže sťažovateľ nemá inú možnosť, podáva na ochranu

svojich práv túto sťažnosť. Pritom nemieni podrobne rozoberať zákonnú úpravu v príslušnej

veci, ale ani konfrontovať svoje právne názory a výklad práva s tými názormi a výkladom,

ktoré sú uvedené v uzneseniach súdov. Sťažovateľ poukazuje iba na úplnú jednoduchosť

a dôvodnosť svojho práva na realizáciu súdneho výkonu rozhodnutia. Tá spočíva v tom, že

sťažovateľ poskytol občanovi – poistencovi plnenie na úseku zdravotnej starostlivosti,

a preto neobstojí názor súdov, z ktorého vyplýva, že nemá nárok cestou súdneho výkonu

rozhodnutia svoje nároky vymáhať.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto

možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa názoru ústavného súdu v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie

základných práv okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. E 121/02, nie je daná

právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu je daná

iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc

ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane namietaných ústavných

práv sťažovateľa vo vzťahu voči okresnému súdu rozhoduje v odvolacom konaní krajský

súd. Preto vzhľadom na spomínanú zásadu subsidiarity nie je v právomoci ústavného súdu

preskúmať uznesenie okresného súdu č. k. E 121/02-19 z 29. novembra 2002.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bolo treba túto časť sťažnosti odmietnuť pre

nedostatok právomoci.

Zvyšnú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie bližšie

nešpecifikovaných základných práv v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.

, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z ustanovenia vyplýva, že sťažnosť

okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 cit. zákona musí obsahovať označenie,

ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili. Z ustanovenia

vyplýva, že ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, v náleze

vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného zákona

alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Hoci je sťažovateľ v tomto konaní zastúpený advokátom, teda kvalifikovaným

právnym zástupcom, sťažnosť, ale ani požadovaný návrh nálezu neobsahuje označenie

základného práva a príslušného ustanovenia , ktorého porušenie má byť v konaní

vyslovené.

Vzhľadom na citované ustanovenie ústavný súd

nemôže vydať nález v takom znení, ako to sťažovateľ požaduje. Požadované znenie nálezu

treba považovať preto za zjavne neopodstatnené.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní

v senáte odmietol podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2003