Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 65/03
PDF · 104.21 KB
No categories available
III. ÚS 65/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2003
predbežne prerokoval sťažnosť F. H, t. č. Ústav na výkon trestu, L., zastúpeného
advokátkou JUDr. V. F., K., vo veci porušenia jeho základných práv a slobôd zakotvených
v čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení
protokolov č. 3, 5 a 8 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 13/02
z 29. apríla 2002 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť F. H. o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra
2002 doručená sťažnosť F. H., t. č. Ústav na výkon trestu, L. (ďalej len „navrhovateľ“),
zastúpeného advokátkou JUDr. V. F., K., vo veci porušenia jeho základných práv a slobôd
zakotvených v čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) v znení protokolov č. 3, 5 a 8 rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 13/02 z 29. apríla 2002.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že navrhovateľ bol rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 1 To 13/02 uznaný vinným zo spáchanie trestného činu vraždy spolupáchateľstvom
podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a písm. f) Trestného zákona v znení
neskorších predpisov v jednočinnom súbehu s trestným činom nedovoleného ozbrojovania
podľa § 185 ods. 1 Trestného zákona v znení neskorších predpisov, a preto bol odsúdený na
úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej
skupiny a bola mu spoločne a nerozdielne s ostatnými obžalovanými uložená povinnosť
nahradiť škodu.
Navrhovateľ tvrdí, že závery a domnienky súdu majú skôr povahu vyšetrovacích
verzií ako zistení súdu, že súd rozhodol bez dostatku usvedčujúcich dôkazov, ktoré by
preukázali spáchanie skutkov, za ktoré bol odsúdený, ako aj, že súd neprihliadal na dôkazy,
ktoré svedčili v jeho prospech. Porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie, podľa
ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, tak ako to zakotvuje čl. 6 ods.
1 dohovoru, vidí hlavne v súvislosti s úkonmi týkajúcimi sa výpovede utajeného svedka.
Ďalej uvádza, že zo zásady prezumpcie neviny vyplýva, že obvinenému sa musí vina
dokázať úplne a nepochybne a v prípade pochybností o skutkovej otázke významnej pre
rozhodnutie sa musí rozhodnúť v prospech obvineného (in dubio pro reo), čo podľa tvrdenia
navrhovateľa sa v jeho prípade nestalo, pretože napriek objektívnej existencii dôvodných
pochybností došlo k jeho odsúdeniu.
Navrhovateľ v závere svojej sťažnosti uviedol, že žiada, aby ústavný súd rozhodol,
že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 13/02 z 29. apríla 2002 bolo porušené jeho
základné právo zakotveného v čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru. Zároveň žiada, aby ústavný súd
zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 13/02 z 29. apríla 2002 a vrátil vec
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené
v ustanoveniach § 20 ods. 1 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom na
odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Ústavný súd preto predbežne
prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu.
Ústavný súd na základe fotokópie dokladu – doručenky o prevzatí rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 13/02 navrhovateľom zistil, že rozsudok mu bol doručený
20. júna 2002. Fotokópiu dokladu ústavný súd vyžiadal zo spisu Krajského súdu
v Košiciach.
Keďže sťažnosť navrhovateľa bola ústavnému súdu doručená až 29. októbra 2002,
t. j. po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred
ústavným súdom, bolo ju potrebné po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej oneskorenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. marca 2003