Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 51/03
PDF · 143.6 KB
No categories available
I. ÚS 51/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2003
predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. T.,
Advokátska kancelária, P., vo veci zrušenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
16 Co 136/95 zo 6. marca 1996 a rozsudku Okresného súdu v Bardejove sp. zn. 4 C 194/92
z 10. januára 1995 v nadväznosti na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo 4. júna
2002 vo veci Komanický c. Slovenská republika (sťažnosť č. 32106/96), ktorým bolo
zistené porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom súdov pri prejednávaní žaloby sťažovateľa, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra
2002 doručená sťažnosť I. K. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., označená ako „ústavná sťažnosť proti
právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 6. 3. 1996 sp. zn.:
16 Co 136/95 vo veci Okresného súdu v Bardejove sp. zn. 4 C 194/92 v spojení
s rozsudkom Európského súdu pre ľudské práva v Štrasburgu č. 32106/96 z 4. 6. 2002“,
ktorou v spojení s podaním z 15. novembra 2002 žiadal, aby ústavný súd nálezom zrušil
rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 136/95
zo 6. marca 1996 a rozsudok Okresného súdu v Bardejove (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
4 C 194/92 z 10. januára 1995 z dôvodu okrem iného, že z rozsudku Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) zo 4. júna 2002 vo veci Komanický c. Slovenská republika
(sťažnosť č. 32106/96) (ďalej len „rozsudok ESĽP“) vyplýva, že postupom súdov pri
prejednávaní žaloby sťažovateľa bol porušený čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) „v tom, že rozhodovali bez mojej
prítomnosti ako účastníka konania“.
V sťažnosti uviedol, že „Krajský súd v Košiciach v konaní vo veci označenej sp. zn.:
16 Co 136/95 právoplatným rozsudkom zo dňa 6. marca 1996, ako orgán verejnej moci,
porušil moje základné právo na súdnu ochranu, a jeho postup voči mne je odoprením
spravodlivosti, čo už samo o sebe pokladám za výraz protiústavnosti. Tak ako to vyplýva
z ustanovenia čl. 48 ods. 2 úst. zák. č. 460/1992 Zb., podľa ktorého každý má právo, aby sa
jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu
konštatoval vo svojom rozsudku z 4. júna 2002, že došlo v konaní o neplatnosti výpovede
k porušeniu môjho práva na verejné vypočutie, súd ďalej konštatoval, že súdne konanie mi
neumožňovalo náležite participovať na ňom, a takto som bol zbavený nestranného
vypočutia v zmysle čl. 6 § 1 Dohovoru“.
Ďalej sťažovateľ uviedol, že „v mojom konkrétnom prípade, nie je možné dosiahnuť
zmenu rozsudku súdu, ktorý bol označený medzinárodným súdom ako nespravodlivý,
v konaní pred všeobecnými súdmi, keďže náš poriadok takúto možnosť nepripúšťa.
Z uvedeného je zrejmé, že rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva je podľa platnej
úpravy nevykonateľný do tej miery, aby mohol zmeniť, či zrušiť nespravodlivý rozsudok,
a je len deklarovaním porušenia práva bez možnosti faktického uplatnenia, t. j. bez možnosti
dosiahnutia nápravy v konaní v ktorom došlo k porušeniu práva, tak ako to bolo týmto
rozsudkom deklarované“.
Sťažovateľ odvolávajúc sa na ustanovenia § 49 a § 53 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) a na čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ďalej
uviedol, že rozsudok ESĽP, ktorý „nadobudol právoplatnosť 6. 9. 2002“, mu bol doručený
16. septembra 2002, že zákonná lehota „k podaniu ústavnej sťažnosti je tak zachovaná“ a že
„je jednoznačne daná právomoc ústavného súdu rozhodnúť o mojej sťažnosti, nakoľko o nej
nemôže rozhodovať iný súd, práve pre vyššie uvádzané procesné prekážky“. Sťažovateľ
okrem zrušenia rozsudku krajského súdu a okresného súdu žiadal, aby mu ústavný súd
priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk a trovy konania.
Podaním z 31. decembra 2002, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 7. januára 2003,
sťažovateľ nakoniec žiadal, aby ústavný súd vyslovil aj to, „že môj štát, ktorý je
zodpovedný za uspokojenie mojich nárokov po zrušenej štátnej organizácii – Okresnom
národnom výbore v Bardejove v zmysle §-u 251 Zákonníka práce a tiež z rešpektu
k Dohovoru, obnovil stav pred porušením môjho práva, a to prideľovaním mi práce
zodpovedajúcej môjmu poslednému pracovnému zaradeniu vo funkcii vyššieho kontrolóra
ľudovej kontroly podľa pracovne zmluvy“, ako aj aby „prehlásil mi danú výpoveď
z pracovného pomeru od Okresného úradu v Bardejove, zo dňa 27. VIII. 1991 za nulitnú
(...)“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (...).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 Dohovoru vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že sa budú riadiť
právoplatným rozsudkom súdu vo všetkých sporoch, ktorých sú stranami (ods. 1).
Právoplatný rozsudok súdu sa doručí Výboru ministrov, ktorý dohliada na jeho výkon
(ods. 2).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia
návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je žiadosť sťažovateľa, aby ústavný súd v nadväznosti na
rozsudok ESĽP svojím nálezom zrušil právoplatné rozsudky okresného súdu a krajského
súdu, a to rozsudok krajského súdu sp. zn. 16 Co 136/95 zo 6. marca 1996, ktorým bol
potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C 194/92 z 10. januára 1995, ako aj označený
rozsudok okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa podaná proti
Okresnému úradu v Bardejove, ktorou sa domáhal vyslovenia neplatnosti výpovede, žiadal
určiť, že pracovný pomer trvá, a zaviazať žalovaného na povinnosť zaplatiť mu mzdové
nároky súvisiace s neplatným rozviazaním pracovného pomeru, a aby ústavný súd obnovil
stav pred porušením jeho práva.
Z rozsudku ESĽP okrem iného vyplýva, že krajský súd svojím postupom „neumožnil
sťažovateľovi riadne sa zúčastniť konania, a tým ho pripravil o spravodlivé konanie
v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru“ (§ 55). Európsky súd preto rozhodol, že „1. čl. 6 ods. 1
Dohovoru bol porušený postupom vnútroštátnych súdov pri prejednávaní žaloby
sťažovateľa; 2. nie je nutné sa oddelene zaoberať bodom sťažnosti, podľa ktorého bol čl. 6
ods. 1 Dohovoru porušený tým, že zamietnutie žaloby bolo svojvoľné; 3. nie je nutné
rozhodovať o bode sťažnosti opierajúcom sa o čl. 13 Dohovoru; 4. a) žalovaný štát musí do
troch mesiacov odo dňa, keď sa rozsudok stane konečným podľa čl. 44 ods. 2 Dohovoru,
vyplatiť sťažovateľovi 1 000 EUR (jeden tisíc EUR) za nemajetkovú ujmu a 100 EUR (sto
EUR) za trovy konania s tým, že tieto čiastky budú prevedené na slovenské koruny podľa
kurzu ku dňu vyplatenia; b) úrok vo výške 7, 25 % p. a. za obdobie od uplynutia uvedenej
lehoty troch mesiacov do zaplatenia; 5. žiadosť o spravodlivé zadosťučinenie sa vo zvyšku
zamieta“.
Zákon o ústavnom súde upravuje v tretej časti označenej ako „Konanie pred
ústavným súdom“ niekoľko typov konaní pred ústavný súdom. Konanie o sťažnostiach
podľa čl. 127 ústavy je upravené v jej druhej hlave v šiestom oddiele, in concreto
v ustanoveniach § 49 až 56.
Ústavný súd konštatuje, že zákon o ústavnom súde osobitne neupravuje taký typ
konania pred ústavným súdom, ktorého predmetom je posúdenie právnych dôsledkov,
a pokiaľ je to možné, aj zrušenie právoplatného súdneho rozhodnutia umožňujúceho nové
preskúmanie veci (obnovu konania) v prípade, keď Európsky súd pre ľudské práva svojím
rozsudkom konštatoval, že Slovenská republika postupom a rozhodnutiami orgánov štátu
porušila Dohovor. Takýto postup ústavného súdu nie je možné oprieť o platné ustanovenia
zákona o ústavnom súde upravujúce konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.
Ústavný súd teda konštatuje, že pri neexistencii príslušnej zákonnej úpravy vydanej
na základe splnomocňujúcej blankety obsiahnutej v čl. 140 ústavy sťažnosť podľa čl. 127
ústavy nemožno považovať za právny prostriedok na zabezpečenie nového preskúmania
veci v súdnom konaní, ktoré bolo právoplatne skončené, t. j. na realizovanie restitutio in
integrum, v nadväznosti na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým bolo
konštatované, že Slovenská republika postupom alebo rozhodnutiami súdov porušila ľudské
práva alebo základné slobody zaručené v Dohovore.
Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť
sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. marca 2003