Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 51/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2003

predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. T.,

Advokátska kancelária, P., vo veci zrušenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo 6. marca 1996 a rozsudku Okresného súdu v Bardejove sp. zn.

z 10. januára 1995 v nadväznosti na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo 4. júna

2002 vo veci Komanický c. Slovenská republika (sťažnosť č. 32106/96), ktorým bolo

zistené porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom súdov pri prejednávaní žaloby sťažovateľa, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra

2002 doručená sťažnosť I. K. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., označená ako „ústavná sťažnosť proti

právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 6. 3. 1996 sp. zn.:

vo veci Okresného súdu v Bardejove sp. zn. v spojení

s rozsudkom Európského súdu pre ľudské práva v Štrasburgu č. 32106/96 z 4. 6. 2002“,

ktorou v spojení s podaním z 15. novembra 2002 žiadal, aby ústavný súd nálezom zrušil

rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 6. marca 1996 a rozsudok Okresného súdu v Bardejove (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 10. januára 1995 z dôvodu okrem iného, že z rozsudku Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) zo 4. júna 2002 vo veci Komanický c. Slovenská republika

(sťažnosť č. 32106/96) (ďalej len „rozsudok ESĽP“) vyplýva, že postupom súdov pri

prejednávaní žaloby sťažovateľa bol porušený čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) „v tom, že rozhodovali bez mojej

prítomnosti ako účastníka konania“.

V sťažnosti uviedol, že „Krajský súd v Košiciach v konaní vo veci označenej sp. zn.:

právoplatným rozsudkom zo dňa 6. marca 1996, ako orgán verejnej moci,

porušil moje základné právo na súdnu ochranu, a jeho postup voči mne je odoprením

spravodlivosti, čo už samo o sebe pokladám za výraz protiústavnosti. Tak ako to vyplýva

z ustanovenia úst. , podľa ktorého každý má právo, aby sa

jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu

konštatoval vo svojom rozsudku z 4. júna 2002, že došlo v konaní o neplatnosti výpovede

k porušeniu môjho práva na verejné vypočutie, súd ďalej konštatoval, že súdne konanie mi

neumožňovalo náležite participovať na ňom, a takto som bol zbavený nestranného

vypočutia v zmysle čl. 6 § 1 Dohovoru“.

Ďalej sťažovateľ uviedol, že „v mojom konkrétnom prípade, nie je možné dosiahnuť

zmenu rozsudku súdu, ktorý bol označený medzinárodným súdom ako nespravodlivý,

v konaní pred všeobecnými súdmi, keďže náš poriadok takúto možnosť nepripúšťa.

Z uvedeného je zrejmé, že rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva je podľa platnej

úpravy nevykonateľný do tej miery, aby mohol zmeniť, či zrušiť nespravodlivý rozsudok,

a je len deklarovaním porušenia práva bez možnosti faktického uplatnenia, t. j. bez možnosti

dosiahnutia nápravy v konaní v ktorom došlo k porušeniu práva, tak ako to bolo týmto

rozsudkom deklarované“.

Sťažovateľ odvolávajúc sa na ustanovenia § 49 a § 53 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a na (ďalej len „“) ďalej

uviedol, že rozsudok ESĽP, ktorý „nadobudol právoplatnosť 6. 9. 2002“, mu bol doručený

16. septembra 2002, že zákonná lehota „k podaniu ústavnej sťažnosti je tak zachovaná“ a že

„je jednoznačne daná právomoc ústavného súdu rozhodnúť o mojej sťažnosti, nakoľko o nej

nemôže rozhodovať iný súd, práve pre vyššie uvádzané procesné prekážky“. Sťažovateľ

okrem zrušenia rozsudku krajského súdu a okresného súdu žiadal, aby mu ústavný súd

priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk a trovy konania.

Podaním z 31. decembra 2002, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 7. januára 2003,

sťažovateľ nakoniec žiadal, aby ústavný súd vyslovil aj to, „že môj štát, ktorý je

zodpovedný za uspokojenie mojich nárokov po zrušenej štátnej organizácii – Okresnom

národnom výbore v Bardejove v zmysle §-u 251 a tiež z rešpektu

k Dohovoru, obnovil stav pred porušením môjho práva, a to prideľovaním mi práce

zodpovedajúcej môjmu poslednému pracovnému zaradeniu vo funkcii vyššieho kontrolóra

ľudovej kontroly podľa pracovne zmluvy“, ako aj aby „prehlásil mi danú výpoveď

z pracovného pomeru od Okresného úradu v Bardejove, zo dňa 27. VIII. 1991 za nulitnú

(...)“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (...).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 Dohovoru vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že sa budú riadiť

právoplatným rozsudkom súdu vo všetkých sporoch, ktorých sú stranami (ods. 1).

Právoplatný rozsudok súdu sa doručí Výboru ministrov, ktorý dohliada na jeho výkon

(ods. 2).

Ústavný súd podľa návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia

návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je žiadosť sťažovateľa, aby ústavný súd v nadväznosti na

rozsudok ESĽP svojím nálezom zrušil právoplatné rozsudky okresného súdu a krajského

súdu, a to rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 6. marca 1996, ktorým bol

potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. z 10. januára 1995, ako aj označený

rozsudok okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa podaná proti

Okresnému úradu v Bardejove, ktorou sa domáhal vyslovenia neplatnosti výpovede, žiadal

určiť, že pracovný pomer trvá, a zaviazať žalovaného na povinnosť zaplatiť mu mzdové

nároky súvisiace s neplatným rozviazaním pracovného pomeru, a aby ústavný súd obnovil

stav pred porušením jeho práva.

Z rozsudku ESĽP okrem iného vyplýva, že krajský súd svojím postupom „neumožnil

sťažovateľovi riadne sa zúčastniť konania, a tým ho pripravil o spravodlivé konanie

v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru“ (§ 55). Európsky súd preto rozhodol, že „1. čl. 6 ods. 1

Dohovoru bol porušený postupom vnútroštátnych súdov pri prejednávaní žaloby

sťažovateľa; 2. nie je nutné sa oddelene zaoberať bodom sťažnosti, podľa ktorého bol čl. 6

ods. 1 Dohovoru porušený tým, že zamietnutie žaloby bolo svojvoľné; 3. nie je nutné

rozhodovať o bode sťažnosti opierajúcom sa o čl. 13 Dohovoru; 4. a) žalovaný štát musí do

troch mesiacov odo dňa, keď sa rozsudok stane konečným podľa čl. 44 ods. 2 Dohovoru,

vyplatiť sťažovateľovi 1 000 EUR (jeden tisíc EUR) za nemajetkovú ujmu a 100 EUR (sto

EUR) za trovy konania s tým, že tieto čiastky budú prevedené na slovenské koruny podľa

kurzu ku dňu vyplatenia; b) úrok vo výške 7, 25 % p. a. za obdobie od uplynutia uvedenej

lehoty troch mesiacov do zaplatenia; 5. žiadosť o spravodlivé zadosťučinenie sa vo zvyšku

zamieta“.

upravuje v tretej časti označenej ako „Konanie pred

ústavným súdom“ niekoľko typov konaní pred ústavný súdom. Konanie o sťažnostiach

podľa je upravené v jej druhej hlave v šiestom oddiele, in concreto

v ustanoveniach § 49 až 56.

Ústavný súd konštatuje, že osobitne neupravuje taký typ

konania pred ústavným súdom, ktorého predmetom je posúdenie právnych dôsledkov,

a pokiaľ je to možné, aj zrušenie právoplatného súdneho rozhodnutia umožňujúceho nové

preskúmanie veci (obnovu konania) v prípade, keď Európsky súd pre ľudské práva svojím

rozsudkom konštatoval, že Slovenská republika postupom a rozhodnutiami orgánov štátu

porušila Dohovor. Takýto postup ústavného súdu nie je možné oprieť o platné ustanovenia

upravujúce konanie o sťažnosti podľa .

Ústavný súd teda konštatuje, že pri neexistencii príslušnej zákonnej úpravy vydanej

na základe splnomocňujúcej blankety obsiahnutej v sťažnosť podľa

nemožno považovať za právny prostriedok na zabezpečenie nového preskúmania

veci v súdnom konaní, ktoré bolo právoplatne skončené, t. j. na realizovanie restitutio in

integrum, v nadväznosti na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým bolo

konštatované, že Slovenská republika postupom alebo rozhodnutiami súdov porušila ľudské

práva alebo základné slobody zaručené v Dohovore.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa sťažnosť

sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2003