Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_12Co-57-2021.pdf
PDF · 101.66 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/57/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Martina Štubniaka a sudkýň JUDr. Janky Benkovičovej a JUDr. Janky Boroškovej, v spore žalobkyne K.. O. R., narodenej XX. XX. XXXX, trvale bytom N. XXX, zastúpenej V.Q. XXX-XXX, trvale bytom J. X, D. D., proti žalovanému S. Z., narodenému XX. XX. XXXX, trvale bytom B. T. XXX/XX, Q. - V., o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 13C/27/2020-112 z 29. apríla 2021, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu vo výrokoch I., II. a III. p o t v r d z u j e .
II. Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania (IV. výrok) m e n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 50 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
III. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaného k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXXX , k ú. Q. ako C-KN parcela č. XXXX zastavaná plocha a nádvorie o výmere 263 m2 a C-KN parcela č. XXXX záhrada o výmere 434 m2 a stavba rodinného domu súpisné číslo XXXX na C-KN parcele č. XXXX (I. výrok). Nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne (II. výrok), ktorej súčasne uložil povinnosť na vyrovnanie podielu zo zrušeného podielového spoluvlastníctva zaplatiť žalovanému čiastku 26.800,- Eur do 90 dní od právoplatnosti rozhodnutia (III. výrok). Žalovanému tiež uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v celom rozsahu, vo výške uvedenej v osobitnom uznesení vyššieho súdneho úradníka v lehote troch dní od právoplatnosti predmetného uznesenia (IV. výrok).
2. Prvoinštančný súd takto rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k uvedeným nehnuteľnostiam. Zistil, že žalobkyňa a žalovaný sú ich polovičnými podielovými spoluvlastníkmi, pričom na zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva sa nedohodli. Pri právnom posúdení veci vychádzal z § 137 ods. 1, § 141 ods. 1 a § 142 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a uviedol, že Občiansky zákonník upravuje jednotlivé spôsoby vyporiadania podielového spoluvlastníctva a súčasne určuje záväzné poradie jeho vyporiadania. V prejednávanej veci prvý spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva spočívajúci v reálnom rozdelení veci medzi spoluvlastníkov podľa výšky podielov neprichádzal do úvahy, pretože zo znaleckého posudku č. 8/2021 súdneho znalca X.. U. Q. vyplynulo, že predmetné nehnuteľnosti najmä s poukazom na rodinný dom, nie sú reálne deliteľné. Preto prvoinštančný súd zvolil druhý spôsob vyporiadania spoluvlastníctva,
a to prikázanie veci za primeranú náhradu jednému zo spoluvlastníkov. Žalobkyňa totiž prejavila vôľu, aby nehnuteľnosti boli v celosti prikázané do jej vlastníctva za náhradu, s čím žalovaný ako druhý podielový spoluvlastník súhlasil. Pri určení primeranej náhrady vychádzal prvoinštančný súd zo všeobecnej, teda trhovej ceny ako bola určená znaleckým posudkom menovaného súdneho znalca, v zmysle ktorého potom na polovičný spoluvlastnícky podiel žalovaného pripadá čiastka 26.800,- Eur (nakoľko nehnuteľnosti boli ocenené na všeobecnú hodnotu 53.600,- Eur). S výplatou žalovaný súhlasil a súhlasil aj s určením 90-dňovej lehoty na jej úhradu poukazujúc na skutočnosť, že v nehnuteľnostiach má zložené svoje veci a potrebuje čas na ich usporiadanie. Prvoinštančný súd tiež uviedol, že pokiaľ žalovaný na pojednávaní dňa 29. 04. 2021 uvádzal, že znalecký posudok nezohľadnil všetky skutočnosti, tak žalovaný o tom neposkytol ani nenavrhol žiadny dôkaz, znalecký posudok mu bol s dostatočným časovým predstihom doručený s možnosťou vzniesť voči nemu, resp. voči osobe znalca, či jeho záverom námietky, žalovaný tiež mohol navrhnúť výsluch znalca, resp. jeho konfrontáciu vo vzťahu k obsahu znaleckého posudku a mohol tiež navrhnúť kontrolné znalecké dokazovanie, nič z toho ale žalovaný neurobil. Na uvedenom pojednávaní žalovaný deklaroval, že i keď má podľa neho znalecký posudok nedostatky, súhlasí s ním a žiadne dokazovanie nenavrhuje. Preto prvoinštančný súd žalovanému ako odstupujúcemu podielovému spoluvlastníkovi prisúdil náhradu v sume 26.800,- Eur predstavujúcu polovicu všeobecnej hodnoty nehnuteľností.
3. O náhrade trov konania prvoinštančný súd rozhodol v zmysle § 251 a § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Skonštatoval, že žalobkyňa bola v spore úspešná, pretože jej žalobe bolo vyhovené pokiaľ ide o zrušenie spoluvlastníctva a aj v otázke spôsobu jeho vyporiadania (i keď súd návrhom smerujúcim ku konkrétnemu spôsobu zrušenia nie je viazaný) a aj keď úspech v konaní je základnou zásadou pre priznanie náhrady trov konania, existuje výnimka určená v § 257 CSP, podľa ktorého, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd úspešnej strane sporu náhradu trov konania priznať. Žalovaný tvrdil, že bol oslovený iba raz s ponukou žalobkyne na odkúpenie podielu, nie viackrát, ako tvrdila žalobkyňa. Uviedol, že v dome býval, že žalobkyňa mala možnosť sa s ním mimosúdne dohodnúť a navrhnúť cenu, za ktorú chce jeho podiel odkúpiť. Toto žalobkyňa poprela, keď uviedla, že nebolo možné sa so žalovaným dohodnúť, lebo ju nerešpektoval, bránil jej v užívaní nehnuteľnosti výmenou zámkov, vymienením si jej prítomnosti v nehnuteľnosti len za predpokladu, že aj on bude osobne prítomný. Podľa prvoinštančného súdu potom tvrdenia žalovaného, že žalobkyňa mala možnosť s ním uzatvoriť mimosúdnu dohodu a vec nemusela byť predmetom súdneho konania neboli žalovaným nijak preukázané a nedosahujú intenzitu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Logicky totiž, ak žalovaný vedel, že žalobkyňa chce jeho podiel odkúpiť, čím by sa dostal de facto do postavenia predávajúceho, mal určiť cenu svojho podielu a nič mu v tom nebránilo. Súčasne sa súd pokúsil spor riešiť pred otvorením prvého pojednávania apeláciou na sporové strany, žalovaný ale sám uviedol, že s postupom určenia ceny súdnym znalcom súhlasí a teda ďalej v konaní pokračoval. Nič mu nebránilo navrhnúť cenu, resp. sa obrátiť na realitnú kanceláriu, čím by nepochybne došlo k zníženiu trov konania a možnému vyriešeniu sporu mimosúdne, čo realizované nebolo. Preto prvoinštančný súd priznal žalobkyni plnú náhradu trov konania.
4. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok „vo výške podielu“ a aby trovy konania znášala žalobkyňa v plnej výške.
5. V odvolaní uviedol, že prvoinštančný súd neakceptoval jeho vyjadrenie, že súhlasil s dohodou o vyplatení svojho podielu z predmetných nehnuteľností, kedy listom zo dňa 22. 05. 2020 žiadal žalobkyňu, aby mu navrhla cenu za odkúpenie podielu, čo ale neurobila. Žiadnu ponuku od žalobkyne teda nedostal a preto sa ani nemohol k vyporiadaniu spoluvlastníctva vyjadriť. Prvoinštančný súd sa nezaoberal tým, že sa pokúsil namietnuť náklady na udržiavanie spoločného majetku. Posledných 8 rokov v dome nikto nebýval, ale aj v tom období bolo potrebné platiť dane, inkaso, chodiť vetrať, prikurovať a vykonávať nevyhnutné udržiavacie práce. Vzhľadom k svojmu vážnemu zdravotnému stavu nenamietal ani voči znaleckému posudku, hoci mal ponuku na odkúpenie za sumu 80.000,- Eur. Nie je tak pravdou, že by nemal ochotu dohodnúť sa mimosúdne. Okolnosťami spoločného udržiavania majetku, ani podielu na jeho údržbe sa prvoinštančný súd nezaoberal, hoci aj zo znaleckého posudku je zrejmé, že ide o starší rodinný dom.
6. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a uložiť žalovanému povinnosť nahradiť jej trovy odvolacieho konania.
7. Poukázala na to, že posledných 12 rokov nehnuteľnosti užíval výlučne žalovaný pre svoje účely a daň z nehnuteľnosti platila spočiatku výlučne sama. Asi po dvoch rokoch platil polovicu za svoj podiel aj žalovaný. Nehnuteľnosti nikto neudržiava, o čom svedčí aj ich stav v čase vypracovania znaleckého posudku. Žalovaný pritom opomenul, že ak jeden zo spoluvlastníkov proti vôli ostatných sám užíva predmet spoluvlastníctva, je povinný ostatným spoluvlastníkom poskytnúť náhradu. Je si pritom vedomá, že rozhodnutie súdu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva má konštitutívnu povahu a zakladá práva a povinnosti až od právoplatnosti rozhodnutia súdu. Všeobecná hodnota nehnuteľností bola určená znaleckým posudkom, ktorý žalovaný nenamietal a počas pojednávania výslovne uviedol, že súhlasí s určenou cenou i s výplatou podielu do 90 dní od právoplatnosti rozsudku, lebo potrebuje čas na vypratanie nehnuteľností. Preto prvoinštančný súd správne stanovil výšku náhrady pre žalovaného v súlade s výškou spoluvlastníckych podielov. Nakoľko bola v celom rozsahu úspešná v spore, súd nevidel žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, aby jej nepriznal náhradu trov konania. Mal preukázané prieťahy a neochotu žalovaného vysporiadať spoluvlastníctvo. Sám žalovaný v úvode svojho listu z 22. 05. 2020 uviedol, že ona chce kupovať, on predávať nechce a v rozpore s tým v odvolaní uvádza, že vždy súhlasil s dohodou o vyplatení podielu. Počas dokazovania bolo preukázané, že žalovaný nikdy nemal záujem na zmene existujúceho stavu, ktorý mu plne vyhovoval, pretože nehnuteľnosti mal v užívaní výlučne sám. Tým, že kľúče od domu a garáže má len on, užívanie z jej strany bolo nemožné.
8. Na základe odvolania žalovaného krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie čiastočne potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP a čiastočne zmenil podľa § 388 CSP, pretože neboli podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP).
9. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, pokiaľ ide o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného k spoločným nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXXX k. ú. Q., t. j. pokiaľ ide o výroky I., II. a III. napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa podľa § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením rozhodnutia, ktoré sa vzťahuje k uvedeným výrokom, nakoľko je zdôvodnenie prvoinštančným súdom prijatých záverov nielen dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.
10. Na zdôraznenie správnosti rozsudku odvolací súd uvádza, že prvoinštančný súd pri svojom rozhodovaní správne vychádzal z ust. § 137 ods. 1 OZ a vzhľadom na vykonané dokazovanie dospel k správnym záverom o tom, že pokiaľ k dohode žalobkyne a žalovaného na zrušení podielového spoluvlastníctva (a jeho vyporiadaní) nedošlo, bolo podľa § 142 ods. 1 OZ potrebné, aby zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva previedol súd. Správne okresný súd poukázal na to, že pokiaľ podľa znaleckého posudku nebolo možné spoločné nehnuteľnosti dobre rozdeliť, takéto riešenie neprichádzalo do úvahy, hoci ho zákon určuje ako prvý spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Nakoľko potom žalobkyňa prejavila vôľu získať spoločné nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva voči čomu nemal námietky ani žalovaný, bol opodstatneným postup, kedy prvoinštančný súd prikázal spoločné nehnuteľnosti do vlastníctva žalobkyne za primeranú náhradu, ktorá v tomto prípade bola stanovená na podklade v spore vypracovaného znaleckého posudku č. 8/2021 znalca X.. U. Q.. Tento určil všeobecnú hodnotu nehnuteľností na sumu 53.600,- Eur a preto správne bola žalobkyni uložená povinnosť vyplatiť žalovaného ako odstupujúceho spoluvlastníka čiastkou 26.800,- Eur vzhľadom na jeho spoluvlastnícky podiel v rozsahu jednej polovice.
11. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal neprimeranosť takejto výplaty je potrebné zdôrazniť, že žiadny dôkaz na preukázanie vyššej hodnoty spoločných nehnuteľností žalovaný nepredložil a ani len neoznačil. Ako správne prvoinštančný súd konštatoval, žalovaný so znaleckým posudkom na pojednávaní súhlasil, nenavrhoval žiadne dokazovanie, ani výsluch znalca a preto prvoinštančný súd postupoval plne správne a v súlade s dôkaznou situáciou, keď pri stanovení náhrady pre žalovaného vychádzal z vypracovaného znaleckého posudku. Vzhľadom na to možno len za nepreukázané tvrdenie označiť vyjadrenie žalovaného o tom, že mal mať ponuku na odkúpenie (pritom nevedno, či svojho podielu alebo nehnuteľností ako celku) za cenu 80.000,- Eur.
12. Nedôvodne žalovaný tiež namietal, že napriek jeho vyjadreniam prvoinštančný súd nezohľadnil (bližšie nešpecifikované) udržiavacie náklady, ktoré mal na spoločné nehnuteľnosti vynaložiť. Odvolací súd poukazuje na to, že zo spisu nevyplýva, kedy a akým spôsobom sa žalovaný „pokúsil namietnuť“ takéto náklady ako to tvrdil v odvolaní. Podľa spisu takýto nárok žalovaný neuplatnil ani písomne a ani sa takýmto spôsobom nevyjadril na niektorom z pojednávaní realizovaných prvoinštančným súdom. Vyporiadanie podielového spoluvlastníctva možno síce previesť aj ako vyporiadanie v širšom slova zmysle, ale len na základe žaloby (§ 132 ods. 1 CSP), resp. vzájomnej žaloby (§ 147 CSP), pričom o takomto návrhu požadujúcom zaplatenie určitej čiastky z dôvodu širšieho vyporiadania podielového spoluvlastníctva sa nerozhoduje v rámci náhrady za spoluvlastnícky podiel, ale samostatným výrokom rozsudku (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR publikované ako R 46/1991, resp. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/148/2017). Pretože žalovaný neurobil počas prvoinštančného konania žiaden návrh majúci náležitosti žaloby (§ 132 ods. 1 CSP), resp. vzájomnej žaloby (§ 147 CSP), nemal prvoinštančný súd o akých nákladoch rozhodovať. Prvoinštančný súd teda v tomto smere v ničom nepochybil.
13. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, prvoinštančný súd správne vychádzal z ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP, keď ustálil úspech žalobkyne v spore, avšak podľa odvolacieho súdu bolo dôvodným pri použití ust. § 257 CSP priznať jej len polovičnú náhradu trov konania.
14. Ust. § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok a zodpovednosti za zavinenie, kedy súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. To znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, hoc by ich inak mala znášať. Ide o právnu úpravu, ktorá umožňuje súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Je to výraz skutočnosti, že zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol všetky situácie, ktoré sa v praxi môžu vyskytnúť a preto poskytuje súdu priestor na to, aby urobil za dosť spravodlivosti aj v prípadoch, že zákonné znenie riešenia otázky trov konania smeruje k inému výsledku. Aplikácia ust. § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú inak naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré inak procesne úspešnej strane sporu náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý je potrebné v rozhodnutí náležite odôvodniť. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pod dôvody hodné osobitného zreteľa sa spravidla zahŕňa neprimeraná tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha okolností sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, či zložitosť prípadu v súvislosti s výkladom medzinárodnej zmluvy, osobné pomery strany sporu, resp. nízky príjem.
15. Vzhľadom na uvedené je potrebné zdôrazniť, že ust. § 257 CSP je korektívom pre nepriznanie náhrady trov konania sporovej strane, ktorá by inak (či už vzhľadom na svoj úspech v spore alebo vzhľadom na zavinenie protistrany na zastavení konania) mala nárok na náhradu trov konania, avšak v súvislosti s daným sporom existujú okolnosti, pre ktoré nie je spravodlivým priznať jej náhradu trov konania. Ide teda o právnu úpravu riešiacu situácie, v ktorých by nebolo spravodlivým, aby ten, kto dôvodne bránil svoje právo dostal náhradu účelne vynaložených trov konania.
16. Žalobkyňa preukázala len to, že žalovaného listom zo dňa 14. 05. 2020 (č. l. 4 spisu) požiadala o uzavretie dohody o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva. V tomto liste a ani v samotnej žalobe neuviedla sumu, ktorú je ochotná žalovanému vyplatiť za jeho spoluvlastnícky podiel, hoci z jej vyjadrenia k odvolaniu žalovaného je zrejmé, že jej bol doručený list žalovaného zo dňa 22. 05. 2020, v ktorom síce uviedol, že podiel predávať nechce, zároveň ale žalovaný žiadal žalobkyňu, aby mu ponúkla cenu, za ktorú je ochotná podiel získať. Žalobkyňa pritom bola tou stranou, ktorá prejavila záujem vysporiadať spoluvlastníctvo mimosúdne, avšak ani pred začatím sporu, ani v podanej žalobe a ani počas konania neuviedla výšku náhrady, ktorú mienila žalovanému za jeho podiel vyplatiť. Na jej návrh bolo nariadené znalecké dokazovanie v dôsledku čoho jej bola uložená aj povinnosť zložiť preddavok na vykonanie tohto dôkazu. Teda fakticky až po vyhotovení a obdržaní znaleckého posudku mal žalovaný prvýkrát možnosť zaujať stanovisko k tomu, za akú cenu je ochotný odstúpiť svoj spoluvlastnícky podiel žalobkyni, pričom takto určenú cenu (hoci s pripomienkami) akceptoval. Podľa odvolacieho súdu nielen žalovaný (ako uviedol prvoinštančný súd), ale aj žalobkyňa mohla osloviť realitnú kanceláriu za účelom získania aspoň orientačného ocenenia spoločných nehnuteľností, aby tak dala žalovanému konkrétnu ponuku na odkúpenie jeho spoluvlastníckeho podielu zahrňujúcu nielen predmet kúpy, ale aj výšku kúpnej ceny.
Preto nie iba žalovaný zavinil, že spor sa nevyriešil mimosúdne a v dôsledku toho vznikli trovy konania, ale aj žalobkyňa má na ich vzniku svoj podiel. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že podľa v spise sa nachádzajúceho lekárskeho potvrdenia (č. l. 107 spisu) je žalovaný onkologickým pacientom a absolvuje s tým súvisiacu liečbu a to predstavuje okolnosť týkajúcu sa osobných pomerov žalovaného, ktorá je tiež hodná osobitného zreteľa. Tieto okolnosti vo vzájomnom súhrne potom považoval odvolací súd za dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP.
17. Preto odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie vo výroku o trovách konania a o týchto rozhodol tak, že z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré popísal vyššie, prisúdil žalobkyni náhradu trov konania na prvoinštančnom súde v rozsahu polovice, t. j. 50 %. Obe strany tak budú v rovnakej miere znášať trovy konania, pretože podľa odvolacieho súdu rovnakou mierou prispeli k ich vzniku.
18. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola čiastočne úspešná žalobkyňa (vo vzťahu k zrušeniu a vyporiadaniu spoluvlastníctva) a čiastočne bol úspešný aj žalovaný (vo vzťahu k trovám konania). V prevažujúcej miere bola úspešná žalobkyňa, ktorej však zo spisu vyplývajú trovy odvolacieho konania spočívajúce iba v poštovnom za zaslanie písomného vyjadrenia k odvolaniu žalovaného. Za tohto stavu odvolací súd s poukazom na § 257 CSP a s poukazom na vyššie konštatované dôvody hodné osobitného zreteľa vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).