Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 93/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2003

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Š. L., bytom K., zastúpeného advokátom Mgr. T. P.,

B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. januára 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Š. L. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2003

doručená sťažnosť JUDr. Š. L., bytom K., (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného

advokátom Mgr. T. P., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. januára 2003.

Navrhovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn.

z 13. februára 2002 uznaný vinným z trestného činu skrátenia dane podľa § 148

ods. 1 a 3 , za čo mu bol podľa uložený

nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov. Uvedený rozsudok Krajského súdu

v Nitre zrušil v celom rozsahu najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo 16. januára

2003 podľa a a zároveň uznal navrhovateľa

vinným z trestného činu skrátenia dane podľa a (v znení

platnom v dobe vynesenia rozsudku), za čo mu uložil nepodmienečný trest odňatia slobody

v trvaní 8 rokov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Jediným dôvodom, pre ktorý najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 13. februára 2002 je podľa odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. januára 2003 „...že krajský súd pri posudzovaní skutku a jeho trestno-

právnych následkov použil v rozpore s ustanovením § 16 ods. 1 Tr. zák. nesprávny zákon

v jeho znení účinnom v čase činu, hoci v zmysle druhej vety za bodkočiarkou § 16 ods. 1

Tr. zák. mal byť použitý neskorší zákon pre páchateľa priaznivejší.“ Najvyšší súd naviac

uviedol: „Krajský súd na základe vykonaného dokazovania správne ustálil skutkový

stav...“. Najvyšší súd i krajský súd teda dospeli ku zhodným skutkovým záverom. Najvyšší

súd pritom vyhodnotil dôkazy a až na ich základe sa priklonil ku skutkovým záverom

krajského súdu a odmietol námietky z odvolania obžalovaného, pokiaľ ide o skutok

i o údajné nedostatky dokazovania.

Skutkovým základom oboch rozsudkov je, že navrhovateľ v období od 17. júna 1992

do 2. septembra 1992 vo viacerých prípadoch doviezol z Maďarskej republiky ropné

produkty v objeme 4 680,57 t, ktoré pri dovoze nesprávne deklaroval, a to tak, aby

nepodliehali zdaneniu, hoci išlo o motorovú naftu, ktorá zdaneniu podliehala. Túto predával

ako motorovú naftu Colza D, čím vznikol zdaniteľný obrat, pričom daň z obratu nezaplatil

ani napriek tomu, že mu ju vo výške 47 507 786 Sk daňový úrad dodatočne vymeral.

Navrhovateľ v sťažnosti tvrdí, že nedovážal motorovú naftu, ale iné ropné produkty,

ktoré v dobe ich dovozu nepodliehali zdaneniu, čo mali potvrdiť skúšky vzoriek odobraných

Colným úradom Komárno, ktoré vykonali rôzne subjekty. Uvedený obchod vraj realizovali

iné osoby, zamestnanci firmy, ktorej bol vlastníkom. Uznáva však (s. 3 sťažnosti), že

dovážané ropné produkty boli použiteľné aj ako palivo (súčasť paliva) pre

poľnohospodárske a iné stroje. Napriek označeniu dovážaného produktu ako „nafta Colza

D“ však podľa jeho tvrdenia nešlo o naftu. Týmto i ďalším tvrdeniam vraj orgány činné

v trestnom konaní nevenovali pozornosť.

Súdy oboch stupňov podľa jeho názoru opreli svoje rozhodnutia o znalecký posudok

č. 4/1998 doc. Ing. W. W., CSc., vyhotovený na základe písomných podkladov, ktoré sa

netýkali dovážaného tovaru, ani autentických vzoriek. Navrhovateľ polemizuje aj

s obsahom tohto znaleckého posudku a upozorňuje, že jeho návrh na doplnenie dokazovania

posudkom Chemicko-technologickej fakulty STU Bratislava súdy nezohľadnili.

Navrhovateľ namieta, že krajský súd nepripísal váhu ďalšiemu posudku doc. Ing. W W.,

CSc., č. 1/2002, a to preto, lebo tento posudok bol vypracovaný na základe vzorky, ktorú

navrhovateľ získal od neznámych osôb, i keď podľa svedka M. J. (pracovníka Colného

úradu Komárno) bola pravá.

Navrhovateľ spochybňuje význam výpovedí odberateľov ropných produktov. Súd

podľa jeho mienky nesprávne nezobral do úvahy testy dovážaných produktov, ktoré

vykonalo päť rôznych organizácií potvrdzujúcich, že nešlo o naftu ani záväzného zaradenia

dovážaného tovaru do colného sadzobníka Ústrednou colnou správou. Navrhovateľ vyčíta

orgánom činným v trestnom konaní, že včas nezabezpečili vzorky dovážaných ropných

produktov skladované Colným úradom v Komárne, a tak tieto boli po uplynutí stanovenej

doby zničené, čo mu znemožnilo dokázať jeho nevinu. V dôsledku toho vznikli

pochybnosti, ale postupovalo sa v jeho neprospech.

Navrhovateľ spochybňuje aj výpovede troch svedkov tým, že nemali záujem na

zistení pravdy. Súd podľa jeho názoru nezohľadnil ani to, že väčšinu dovážaných ropných

produktov nepreclievala jeho firma AMCOT, ale odberatelia.

Postupu daňových orgánov pri vymeriavaní dane vyčíta formálnosť, keď za základ

charakteristiky dovážaných ropných produktov zobrali faktúry s označením „nafta“. Zásah

do svojho práva na spravodlivý proces vidí navrhovateľ „v súvzťažnosti všetkých uvedených

pochybení“.

Porušenie svojich práv teda vidí navrhovateľ v tom, že najvyšší súd rovnako ako

predtým krajský súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, pričom neprihliadal na dôkazy v jeho

prospech, v dôsledku čoho ho uznal vinným a uložil mu trest odňatia slobody. Navrhovateľ

naviac tvrdí, že uznesenie Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Nitre

č. KÚV-02/02-NR-1997 zo 14. mája 1997, ktorým bolo voči nemu vznesené obvinenie, mu

nebolo doručené spôsobom, ktorý v roku 1997 predpisoval .

Navrhovateľova argumentácia v sťažnosti je okrem námietky nesprávneho doručenia

v zásade totožná s tou, s ktorou sa vyrovnali všeobecné súdy vo svojich rozsudkoch.

Navrhovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho práv v konaní

najvyššieho súdu sp. zn. , zrušenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. januára 2003 a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Domáha sa aj

primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk a náhrady trov konania.

Navrhovateľ podal návrh na dočasné opatrenie, ktorým by bola odložená vykonateľnosť

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. januára 2003.

V texte sťažnosti, mimo petitu, uvádza navrhovateľ aj údajné porušenie jeho práv

podľa a . Podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť návrhom platí zvlášť

pre návrh výroku rozhodnutia (petit). Preto ústavný súd rozhoduje iba o porušení tých práv,

ktoré navrhovateľ uvádza v petite a namietanie porušenia ďalších práv len v texte sťažnosti,

mimo petitu, považuje za súčasť navrhovateľovej argumentácie.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej

zmluvy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd už

v začiatkoch svojho pôsobenia vyslovil, že nie je nadriadeným orgánom všeobecných súdov

(), a teda ich rozhodnutia môže rušiť, len ak vykazujú znaky svojvôle. Ústavný

súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. januára 2003 a zistil, že

nie je prejavom svojvôle. Výrok rozsudku je v súlade s platným právom. Najvyšší súd

primerane odôvodnil svoje rozhodnutie. Vysporiadal sa s navrhovateľovou (v konaní pred

najvyšším súdom obžalovaného) argumentáciou. Vysvetlil, o ktoré dôkazy a prečo oprel

svoje závery, i to, prečo nedal prednosť iným dôkazom.

Keďže rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. januára 2003 nevykazuje

žiadne znaky svojvôle, neznamená porušenie navrhovateľovho práva podľa čl. 17 ods. 2

, ale je základom pre zákonný a ústavný zásah do jeho práva na osobnú slobodu pre

výkon trestu odňatia slobody.

Najvyšší súd svoje skutkové závery oprel hlavne o nasledovné dôkazy:

- To, že navrhovateľ dovážal naftu, a nie iné ropné produkty, mal za dokázané hlavne

listinnými dôkazmi, objednávkami, faktúrami, dodacími listami, jednotnými colnými

deklaráciami, vedeckou výpoveďou pracovníčky daňového úradu Ing. V. K. a výpoveďami

ďalších svedkov. Svedkovia, bývalí odberatelia potvrdili, že tovar kupovali a bez problémov

používali ako naftu. Vyjadrenie Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru

v Košiciach a znalecký posudok doc. Ing. W. W., CSc., taktiež potvrdili, že išlo o naftu.

Posudky a odborné vyjadrenia, ktorými argumentoval navrhovateľ, nezohľadnil vzhľadom

na to, že nemal za preukázané, že sa týkali ním dovážaných ropných produktov.

Navrhovateľ predával ropné produkty za cenu, ktorá sa skoro rovnala cene motorovej nafty.

- To, že dodávky motorovej nafty fakturovala firma navrhovateľa, že on podpisoval

faktúry a v daňovom priznaní za tretí štvrťrok 1992 uviedol obrat s nulovou sadzbou dane

z obratu, vyplynulo z príslušných listinných dôkazov (faktúr, daňového priznania).

Najvyšší súd teda vyhovel požiadavke , lebo náležite

zistil skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom pre jeho rozhodnutie.

Najvyšší súd pritom vysvetlil, prečo a ako použil všetky dôkazy a zvlášť reagoval na

argumentáciu navrhovateľa.

Pri hodnotení dôkazov postupoval v súlade s , keď ich

hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia a založeného na starostlivom zvážení

všetkých okolností prípadu jednotlivo i vo vzájomnej závislosti.

Navrhovateľ vidí porušenie jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že v dôsledku dĺžky konania boli po uplynutí zákonom

stanovenej doby zničené vzorky dovážaných ropných produktov skladované Colným

úradom v Komárne, čo mu znemožnilo preukázať nevinu. Všeobecné súdy opreli svoje

skutkové zistenia o iné vieryhodné dôkazy (znalecké posudky a iné vedecké výpovede),

a nie o absenciu týchto vzoriek. Preto ich zničenie a nemožnosť ich použitia v dôsledku

dĺžky konania neznamená zásah do navrhovateľových práv a zvlášť nie do práva na

prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, s ktorým naviac ani nie

je v logickej súvislosti. Naviac najvyšší súd zjavne konal bez zbytočných prieťahov, keď

za 10 mesiacov rozhodol o odvolaní v skutkovo zložitej trestnej veci.

Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku, že mu vznesenie obvinenia bolo do väzby

v Maďarskej republike doručené priamo slovenským vyšetrovateľom, a nie prostredníctvom

maďarských orgánov, čím bolo podľa jeho tvrdenia porušené jeho právo, aby sa jeho vec

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednala nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru navrhovateľ nepreukázal, ba ani

netvrdí, že ju vzniesol v rámci jeho trestného stíhania pred orgánmi činnými v trestnom

konaní. včítane súdu, ktoré mohli prípadne zjednať nápravu. Ak sa navrhovateľ domnieva,

že uvedeným postupom boli porušené jeho práva, tak sa ich ochrany mohol domáhať pred

všeobecným súdom, čo podľa vylučuje právomoc ústavného súdu.

Okrem toho medzi údajne nesprávnym doručením uznesenia Krajského úradu

vyšetrovania Policajného zboru v Nitre č. KÚV-02/02-NR-1997 zo 14. mája 1997

o vznesení obvinenia navrhovateľa a konaním a rozhodovaním najvyššieho súdu nie je

príčinná súvislosť. Najvyšší súd rozhodoval ako odvolací súd o rozhodnutí prvostupňového

súdu a o obžalobe podanej na navrhovateľa prokurátorom, a nie o vznesení obvinenia

vyšetrovateľom, a teda na prípadnom procesnom pochybení vyšetrovateľa nemohol mať

podiel.

Keďže ústavný súd neprijal sťažnosť na ďalšie konanie, tak je bezpredmetné

rozhodovať o návrhu na vydanie dočasného opatrenia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2003