Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 93/03
PDF · 164.08 KB
No categories available
III. ÚS 93/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2003
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Š. L., bytom K., zastúpeného advokátom Mgr. T. P.,
B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 To 39/02 zo 16. januára 2003, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť JUDr. Š. L. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2003
doručená sťažnosť JUDr. Š. L., bytom K., (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného
advokátom Mgr. T. P., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 To 39/02 zo 16. januára 2003.
Navrhovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn.
1 T 15/99 z 13. februára 2002 uznaný vinným z trestného činu skrátenia dane podľa § 148
ods. 1 a 3 Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 148 ods. 3 Trestného zákona uložený
nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov. Uvedený rozsudok Krajského súdu
v Nitre zrušil v celom rozsahu najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 To 39/02 zo 16. januára
2003 podľa § 258 ods. 1 písm. d) a e) Trestného poriadku a zároveň uznal navrhovateľa
vinným z trestného činu skrátenia dane podľa § 148 ods. 1 a 5 Trestného zákona (v znení
platnom v dobe vynesenia rozsudku), za čo mu uložil nepodmienečný trest odňatia slobody
v trvaní 8 rokov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny.
Jediným dôvodom, pre ktorý najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.
1 T 15/99 z 13. februára 2002 je podľa odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
5 To 39/02 zo 16. januára 2003 „...že krajský súd pri posudzovaní skutku a jeho trestno-
právnych následkov použil v rozpore s ustanovením § 16 ods. 1 Tr. zák. nesprávny zákon
v jeho znení účinnom v čase činu, hoci v zmysle druhej vety za bodkočiarkou § 16 ods. 1
Tr. zák. mal byť použitý neskorší zákon pre páchateľa priaznivejší.“ Najvyšší súd naviac
uviedol: „Krajský súd na základe vykonaného dokazovania správne ustálil skutkový
stav...“. Najvyšší súd i krajský súd teda dospeli ku zhodným skutkovým záverom. Najvyšší
súd pritom vyhodnotil dôkazy a až na ich základe sa priklonil ku skutkovým záverom
krajského súdu a odmietol námietky z odvolania obžalovaného, pokiaľ ide o skutok
i o údajné nedostatky dokazovania.
Skutkovým základom oboch rozsudkov je, že navrhovateľ v období od 17. júna 1992
do 2. septembra 1992 vo viacerých prípadoch doviezol z Maďarskej republiky ropné
produkty v objeme 4 680,57 t, ktoré pri dovoze nesprávne deklaroval, a to tak, aby
nepodliehali zdaneniu, hoci išlo o motorovú naftu, ktorá zdaneniu podliehala. Túto predával
ako motorovú naftu Colza D, čím vznikol zdaniteľný obrat, pričom daň z obratu nezaplatil
ani napriek tomu, že mu ju vo výške 47 507 786 Sk daňový úrad dodatočne vymeral.
Navrhovateľ v sťažnosti tvrdí, že nedovážal motorovú naftu, ale iné ropné produkty,
ktoré v dobe ich dovozu nepodliehali zdaneniu, čo mali potvrdiť skúšky vzoriek odobraných
Colným úradom Komárno, ktoré vykonali rôzne subjekty. Uvedený obchod vraj realizovali
iné osoby, zamestnanci firmy, ktorej bol vlastníkom. Uznáva však (s. 3 sťažnosti), že
dovážané ropné produkty boli použiteľné aj ako palivo (súčasť paliva) pre
poľnohospodárske a iné stroje. Napriek označeniu dovážaného produktu ako „nafta Colza
D“ však podľa jeho tvrdenia nešlo o naftu. Týmto i ďalším tvrdeniam vraj orgány činné
v trestnom konaní nevenovali pozornosť.
Súdy oboch stupňov podľa jeho názoru opreli svoje rozhodnutia o znalecký posudok
č. 4/1998 doc. Ing. W. W., CSc., vyhotovený na základe písomných podkladov, ktoré sa
netýkali dovážaného tovaru, ani autentických vzoriek. Navrhovateľ polemizuje aj
s obsahom tohto znaleckého posudku a upozorňuje, že jeho návrh na doplnenie dokazovania
posudkom Chemicko-technologickej fakulty STU Bratislava súdy nezohľadnili.
Navrhovateľ namieta, že krajský súd nepripísal váhu ďalšiemu posudku doc. Ing. W W.,
CSc., č. 1/2002, a to preto, lebo tento posudok bol vypracovaný na základe vzorky, ktorú
navrhovateľ získal od neznámych osôb, i keď podľa svedka M. J. (pracovníka Colného
úradu Komárno) bola pravá.
Navrhovateľ spochybňuje význam výpovedí odberateľov ropných produktov. Súd
podľa jeho mienky nesprávne nezobral do úvahy testy dovážaných produktov, ktoré
vykonalo päť rôznych organizácií potvrdzujúcich, že nešlo o naftu ani záväzného zaradenia
dovážaného tovaru do colného sadzobníka Ústrednou colnou správou. Navrhovateľ vyčíta
orgánom činným v trestnom konaní, že včas nezabezpečili vzorky dovážaných ropných
produktov skladované Colným úradom v Komárne, a tak tieto boli po uplynutí stanovenej
doby zničené, čo mu znemožnilo dokázať jeho nevinu. V dôsledku toho vznikli
pochybnosti, ale postupovalo sa v jeho neprospech.
Navrhovateľ spochybňuje aj výpovede troch svedkov tým, že nemali záujem na
zistení pravdy. Súd podľa jeho názoru nezohľadnil ani to, že väčšinu dovážaných ropných
produktov nepreclievala jeho firma AMCOT, ale odberatelia.
Postupu daňových orgánov pri vymeriavaní dane vyčíta formálnosť, keď za základ
charakteristiky dovážaných ropných produktov zobrali faktúry s označením „nafta“. Zásah
do svojho práva na spravodlivý proces vidí navrhovateľ „v súvzťažnosti všetkých uvedených
pochybení“.
Porušenie svojich práv teda vidí navrhovateľ v tom, že najvyšší súd rovnako ako
predtým krajský súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, pričom neprihliadal na dôkazy v jeho
prospech, v dôsledku čoho ho uznal vinným a uložil mu trest odňatia slobody. Navrhovateľ
naviac tvrdí, že uznesenie Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Nitre
č. KÚV-02/02-NR-1997 zo 14. mája 1997, ktorým bolo voči nemu vznesené obvinenie, mu
nebolo doručené spôsobom, ktorý v roku 1997 predpisoval Trestný poriadok.
Navrhovateľova argumentácia v sťažnosti je okrem námietky nesprávneho doručenia
v zásade totožná s tou, s ktorou sa vyrovnali všeobecné súdy vo svojich rozsudkoch.
Navrhovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho práv v konaní
najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 39/02, zrušenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 39/02
zo 16. januára 2003 a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Domáha sa aj
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk a náhrady trov konania.
Navrhovateľ podal návrh na dočasné opatrenie, ktorým by bola odložená vykonateľnosť
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 39/02 zo 16. januára 2003.
V texte sťažnosti, mimo petitu, uvádza navrhovateľ aj údajné porušenie jeho práv
podľa čl. 16 a čl. 19 ústavy. Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť návrhom platí zvlášť
pre návrh výroku rozhodnutia (petit). Preto ústavný súd rozhoduje iba o porušení tých práv,
ktoré navrhovateľ uvádza v petite a namietanie porušenia ďalších práv len v texte sťažnosti,
mimo petitu, považuje za súčasť navrhovateľovej argumentácie.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej
zmluvy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd už
v začiatkoch svojho pôsobenia vyslovil, že nie je nadriadeným orgánom všeobecných súdov
(I. ÚS 138/93), a teda ich rozhodnutia môže rušiť, len ak vykazujú znaky svojvôle. Ústavný
súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 39/02 zo 16. januára 2003 a zistil, že
nie je prejavom svojvôle. Výrok rozsudku je v súlade s platným právom. Najvyšší súd
primerane odôvodnil svoje rozhodnutie. Vysporiadal sa s navrhovateľovou (v konaní pred
najvyšším súdom obžalovaného) argumentáciou. Vysvetlil, o ktoré dôkazy a prečo oprel
svoje závery, i to, prečo nedal prednosť iným dôkazom.
Keďže rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 39/02 zo 16. januára 2003 nevykazuje
žiadne znaky svojvôle, neznamená porušenie navrhovateľovho práva podľa čl. 17 ods. 2
ústavy, ale je základom pre zákonný a ústavný zásah do jeho práva na osobnú slobodu pre
výkon trestu odňatia slobody.
Najvyšší súd svoje skutkové závery oprel hlavne o nasledovné dôkazy:
- To, že navrhovateľ dovážal naftu, a nie iné ropné produkty, mal za dokázané hlavne
listinnými dôkazmi, objednávkami, faktúrami, dodacími listami, jednotnými colnými
deklaráciami, vedeckou výpoveďou pracovníčky daňového úradu Ing. V. K. a výpoveďami
ďalších svedkov. Svedkovia, bývalí odberatelia potvrdili, že tovar kupovali a bez problémov
používali ako naftu. Vyjadrenie Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru
v Košiciach a znalecký posudok doc. Ing. W. W., CSc., taktiež potvrdili, že išlo o naftu.
Posudky a odborné vyjadrenia, ktorými argumentoval navrhovateľ, nezohľadnil vzhľadom
na to, že nemal za preukázané, že sa týkali ním dovážaných ropných produktov.
Navrhovateľ predával ropné produkty za cenu, ktorá sa skoro rovnala cene motorovej nafty.
- To, že dodávky motorovej nafty fakturovala firma navrhovateľa, že on podpisoval
faktúry a v daňovom priznaní za tretí štvrťrok 1992 uviedol obrat s nulovou sadzbou dane
z obratu, vyplynulo z príslušných listinných dôkazov (faktúr, daňového priznania).
Najvyšší súd teda vyhovel požiadavke § 2 ods. 5 Trestného poriadku, lebo náležite
zistil skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom pre jeho rozhodnutie.
Najvyšší súd pritom vysvetlil, prečo a ako použil všetky dôkazy a zvlášť reagoval na
argumentáciu navrhovateľa.
Pri hodnotení dôkazov postupoval v súlade s § 2 ods. 6 Trestného poriadku, keď ich
hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia a založeného na starostlivom zvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i vo vzájomnej závislosti.
Navrhovateľ vidí porušenie jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že v dôsledku dĺžky konania boli po uplynutí zákonom
stanovenej doby zničené vzorky dovážaných ropných produktov skladované Colným
úradom v Komárne, čo mu znemožnilo preukázať nevinu. Všeobecné súdy opreli svoje
skutkové zistenia o iné vieryhodné dôkazy (znalecké posudky a iné vedecké výpovede),
a nie o absenciu týchto vzoriek. Preto ich zničenie a nemožnosť ich použitia v dôsledku
dĺžky konania neznamená zásah do navrhovateľových práv a zvlášť nie do práva na
prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, s ktorým naviac ani nie
je v logickej súvislosti. Naviac najvyšší súd zjavne konal bez zbytočných prieťahov, keď
za 10 mesiacov rozhodol o odvolaní v skutkovo zložitej trestnej veci.
Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku, že mu vznesenie obvinenia bolo do väzby
v Maďarskej republike doručené priamo slovenským vyšetrovateľom, a nie prostredníctvom
maďarských orgánov, čím bolo podľa jeho tvrdenia porušené jeho právo, aby sa jeho vec
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednala nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru navrhovateľ nepreukázal, ba ani
netvrdí, že ju vzniesol v rámci jeho trestného stíhania pred orgánmi činnými v trestnom
konaní. včítane súdu, ktoré mohli prípadne zjednať nápravu. Ak sa navrhovateľ domnieva,
že uvedeným postupom boli porušené jeho práva, tak sa ich ochrany mohol domáhať pred
všeobecným súdom, čo podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu.
Okrem toho medzi údajne nesprávnym doručením uznesenia Krajského úradu
vyšetrovania Policajného zboru v Nitre č. KÚV-02/02-NR-1997 zo 14. mája 1997
o vznesení obvinenia navrhovateľa a konaním a rozhodovaním najvyššieho súdu nie je
príčinná súvislosť. Najvyšší súd rozhodoval ako odvolací súd o rozhodnutí prvostupňového
súdu a o obžalobe podanej na navrhovateľa prokurátorom, a nie o vznesení obvinenia
vyšetrovateľom, a teda na prípadnom procesnom pochybení vyšetrovateľa nemohol mať
podiel.
Keďže ústavný súd neprijal sťažnosť na ďalšie konanie, tak je bezpredmetné
rozhodovať o návrhu na vydanie dočasného opatrenia.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2003