Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 147/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna

2003 predbežne prerokoval sťažnosť S. p. p., a. s., B., zastúpeného advokátom JUDr.

E. V., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jeho základného práva na

prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa

Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl.

48 ods. 1 , základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a základného práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd v spojení s a

postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Obo

182/2000 z 29. novembra 2001 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. Obdo V 13/2002 z 30. októbra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. p. p., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. januára 2003 doručená sťažnosť S. p. p., a. s., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľ),

zastúpeného advokátom JUDr. E. V., Advokátska kancelária, B., pre namietané

porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania

podľa (ďalej len „“), základného

práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa , základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a základného práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s a

postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 29. novembra 2001 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. Obdo V 13/2002 z 30. októbra 2002. Sťažnosť bola opravená podaním

doručeným ústavnému súdu 25. februára 2003.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. zo 17. apríla 2000 ponechal v celom

rozsahu v platnosti zmenkový platobný rozkaz krajského súdu sp. zn.

zo 17. mája 1999, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný na zaplatenie 350 000 000 Kč

so 6 % úrokom z omeškania od 25. marca 1999 do zaplatenia, zmenkovej provízie

1 166 667 Kč a trov konania. Navrhovateľom bola U. b., a. s., Ul. 30 dubna 35,

Ostrava, Česká republika. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 17. apríla 2000

odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 29. novembra 2001

potvrdil rozsudok prvostupňového súdu a zároveň pripustil proti tomuto rozsudku

v zmysle dovolanie, pretože tu

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rozsudok najvyššieho súdu

sa stal právoplatným 10. januára 2002. Proti rozsudku najvyššieho súdu podal

sťažovateľ dovolanie 21. januára 2002. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

Obdo V 13/2002 z 30. októbra 2002 dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu

nesplnenia podmienok prípustnosti dovolania. Toto uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 6. decembra 2002.

Porušenie základných práv a slobôd vidí sťažovateľ v tom, že 29. novembra

2001 sa uskutočnilo pojednávanie v neprítomnosti jeho právneho zástupcu aj napriek

tomu, že právny zástupca sťažovateľa ospravedlnil svoju neprítomnosť z dôvodu

choroby podaním doručeným najvyššiemu súdu 29. novembra 2001. Napriek tomu

najvyšší súd rozhodol o tom, že bude pojednávať v neprítomnosti právneho zástupcu

sťažovateľa, pretože v plnomocenstve udelenom právnemu zástupcovi sťažovateľ

súhlasil s tým, aby si jeho právny zástupca ustanovil za seba substitúta. Dovolací súd

nemal za preukázané, že sťažovateľ riadne požiadal o odročenie pojednávania

a uznesením sp. zn. Obdo V 13/2002 z 30. októbra 2002 rozhodol o tom, že dovolanie

nie je prípustné. Podľa názoru sťažovateľa týmto postupom najvyššieho súdu bolo

porušené jeho základné právo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti garantované

v .

Ďalej podľa názoru sťažovateľa bolo porušené aj jeho základné právo nebyť

odňatý zákonnému sudcovi garantované v tým, že v konaní

najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 13/2002 neboli dodržané ustanovenia zákona

č. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdoch a sudcoch“) a ani rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2002. Členom

dovolacieho senátu v konaní na najvyššom súde sp. zn. Obdo V 13/2002 bol aj JUDr.

M. Ľ., ktorý je v zmysle rozvrhu práce členom občianskoprávneho kolégia, a preto

podľa § 17 ods. 1 zákona o súdoch a sudcoch nemohol byť zároveň aj členom

obchodného kolégia.

Za porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ považuje nerešpektovanie jeho práva na prístup

k dovolaciemu súdu, ku ktorému došlo tým, že jeho dovolanie bolo uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 13/2002 z 30. októbra 2002 odmietnuté z dôvodu

neprípustnosti napriek tomu, že prípustnosť dovolania bola výrokom odvolacieho súdu

založená.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol aj odklad vykonateľnosti rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. Obo 182/2000.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky podal mimoriadne dovolanie

20. decembra 2002 proti rozsudku krajského súdu č. k. -232 zo 17. apríla

2000 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -569

z 29. novembra 2001.

Podaním doručeným ústavnému súdu 10. marca 2003 podal právny zástupca

U. b., a. s., JUDr. A. B., Advokátska kancelária, B., návrh na pristúpenie do konania

v pozícii vedľajšieho účastníka, pretože podľa jeho názoru sa sťažnosť závažným

spôsobom dotýka práv U. b., a. s.

Na základe výzvy ústavného súdu zo 6. marca 2003 sa k sťažnosti vyjadril

podpredseda najvyššieho súdu.

Uviedol, že pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na prejednanie

veci v prítomnosti účastníka konania podľa z dôvodu, že odvolací

súd prejednal odvolanie v neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľa, a namietané

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

k tejto časti sťažnosti sa nevyjadrí z dôvodu, že o týchto veciach rozhodoval senát

najvyššieho súdu, a preto nepovažuje za vhodné hodnotiť vecnú správnosť jeho

rozhodnutia. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi podľa , podpredseda najvyššieho súdu uvádza,

že dovolaním bolo napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré vydal senát

obchodného kolégia. V dovolacom konaní mal vec prejednať tiež senát obchodného

kolégia zložený z piatich sudcov. JUDr. M. Ľ. bol podľa rozvrhu práce pre rok 2002

členom občianskoprávneho kolégia. Nemal byť preto podľa názoru podpredsedu

najvyššieho súdu zaradený do senátu Obdo V zriadeného a pôsobiaceho v rámci

obchodného kolégia. Zároveň uviedol, že konanie o mimoriadnom dovolaní proti

rozsudku krajského súdu č. k. -232 zo 17. apríla 2000 a rozsudku

najvyššieho súdu č. k. -569 z 29. novembra 2001 sa vedie pod sp. zn.

M Obdo V 8/02 a najvyšší súd uznesením z 27. februára 2003 odložil vykonateľnosť

oboch napadnutých rozhodnutí.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim postupom a svojim rozsudkom zo

dňa 29. novembra 2001 v konaní č. a svojim uznesením sp. zn.

Obdo V 13/2002 zo dňa 30. októbra 2002 porušil právo obchodnej spoločnosti S. p. p.,

a. s. so sídlom v B. na prerokovanie jej veci v jej prítomnosti zakotvené v čl. 48 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim postupom, na základe ktorého

rozhodoval vo veci tohto súdu sp. zn. Obdo V 13/2002 v senáte, ktorý nebol určený

v súlade s vety druhej o súdoch a sudcoch v znení

neskorších predpisov, porušil právo obchodnej spoločnosti S. p. p., a. s. so sídlom v B.

nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zakotvené v Slovenskej

republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim uznesením sp. zn. Obdo V 13/2002

zo dňa 30. októbra 2002 a svojim rozsudkom sp. zn. zo dňa

29. novembra 2001 porušil právo obchodnej spoločnosti S. p. p., a. s., so sídlom v B.

na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v

a právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s a

Slovenskej republiky.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo V 13/2002

zo dňa 30. októbra 2002 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 29. novembra 2001 sa zrušujú a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

III.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z čl. 127 ods. 1

, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa všeobecné súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov

verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených

zákonom.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí

byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého,

alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej

bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých

alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom

za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania

mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo

slobôd iba v tom prípade, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o právomoc ústavného súdu rozhodovať o porušení základných práv

alebo slobôd fyzických alebo právnických osôb, platí princíp subsidiarity. Právomoc

ústavného súdu je daná iba vtedy, ak v danom prípade nerozhoduje všeobecný súd.

v pri určení okruhu možných sťažovateľov a predmetu

preskúmavania určila aj podmienku, že o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd je zriadený ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124

). Ústavný súd je aj súčasťou súdnej moci, ktorá je rozdelená medzi ústavný súd

a všeobecné súdy. Ústavný text v žiadnom svojom ustanovení nepočíta s konkurenciou

oboch podsystémov. Naopak, umožňuje ústavnému súdu preskúmavať aj rozhodnutia

všeobecných súdov a tieto aj zrušovať.

Zámer ústavodarcu možno odvodiť z dôvodovej správy k ústavnému zákonu

č. , ktorým sa mení a dopĺňa č. 460/1992

Zb. v znení neskorších predpisov, keď uvádza: „Ústavný súd Slovenskej republiky by

pritom podľa navrhovanej ústavnej úpravy mal získať oprávnenie rozhodovať

o ústavnosti právoplatného rozhodnutia (rozhodnutie chápané v jeho právnom obsahu

ako výsledok súdneho, správneho alebo iného rozhodnutia alebo iného konania) ...“.

Sťažnosť smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 13/2002,

ktoré je dovolacím rozhodnutím potvrdzujúcim rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

, ktorý je rozhodnutím odvolacím. Proti rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. novembra 2000 bolo podané mimoriadne dovolanie,

o ktorom najvyšší súd rozhodol. V tejto situácii už má len teoretický význam,

či v konaní najvyššieho súdu vedenom pod sp. zn. Obdo V 13/2002 boli alebo neboli

porušené navrhovateľove práva, lebo rozhodnutie prijaté v tomto konaní už nevplýva

zásadne na práva a povinnosti navrhovateľa. V konaní vedenom pod sp. zn.

M Obdo V 8/02 sa opätovne posudzuje to isté odvolacie rozhodnutie, ktoré sa

posudzovalo v konaní vedenom pod sp. zn. , a tak ním strácajú

význam pre navrhovateľa prípadné pochybenia v konaní vedenom pod sp. zn.

. Ústavný súd neposudzuje, či došlo k porušeniu navrhovateľových

práv v konaní vedenom pod sp. zn. Obdo V 13/2002, lebo účelom konania pred

ústavným súdom nie je posudzovať ústavnosť konaní a rozhodnutí, ktoré už nemajú

právny význam, ale poskytovať reálnu ochranu základným právam, ak túto

neposkytuje iný súd. V konaní vedenom pod sp. zn. M Obdo V 8/02 bolo možné

dosiahnuť cieľ, ktorý navrhovateľ sledoval podaním sťažnosti podľa

ústavnému súdu, čo podľa zásady subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu.

Právomoc ústavného súdu sa podľa vzťahuje na prípady

preskúmania právoplatných rozhodnutí. Skúmanie neprávoplatných rozhodnutí nie je

v právomoci ústavného súdu (mutatis mutandis ).

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie, nebol dôvod ani pripustiť účasť U. b., a. s., ako vedľajšieho

účastníka konania.

Na základe vyššie uvedeného ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol

podľa § 25 ods. 2 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Podľa ustanovenia sa k rozhodnutiu pripája

odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2003

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov zákona (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) pripájam k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „ústavný súd“) sp. zn. z 25. júna 2003 - v časti, v ktorej bola

odmietnutá pre nedostatok právomoci sťažnosť S. p. p., a. s. (ďalej len „ústavná

sťažnosť“ a „sťažovateľ“), namietajúca porušenie základných práv na prerokovanie

veci v prítomnosti účastníka konania podľa

(ďalej len „ústava“), nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa , na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo V 13/2002 z 30. októbra 2002

(ďalej len „najvyšší súd“ a „uznesenie z 30. októbra 2002“) - toto odlišné stanovisko,

pretože nesúhlasím ani s označenou časťou výroku a ani s jej odôvodnením.

Súhlasím s odmietnutím ústavnej sťažnosti pre nedostatok právomoci vo vzťahu

k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2001.

2. Väčšina senátu založila rozhodnutie o odmietnutí ústavnej sťažnosti pre

nedostatok právomoci vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu z 30. októbra 2002

(pokiaľ tomu dobre rozumiem) v podstate na argumentácii, že: v mimoriadnom

dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. M Obdo V 8/02 najvyšší súd rozhodol

(v prospech sťažovateľa); uznesenie najvyššieho súdu z 30. októbra 2002

(v dovolacom konaní) má už preto len teoretický význam, resp. nemá právny význam;

sťažovateľ tak dosiahol cieľ, ktorý sledoval podaním ústavnej sťažnosti ústavnému

súdu, čo podľa zásady subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu.

3. Podľa môjho názoru je neprijateľné, aby v právnom štáte rozhodnutie

najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktoré už nie je napadnuteľné opravným

prostriedkom v rámci sústavy všeobecného súdnictva, mohlo byť bez právneho

významu, resp. mať len význam teoretický.

Keďže uznesenie najvyššieho súdu z 30. októbra 2002 bolo napadnuté za

splnenia podmienok vyžadovaných ústavnou sťažnosťou,

táto mala byť prijatá na ďalšie konanie.

V Košiciach 25. júna 2003