Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)IV. ÚS 121/03
PDF · 163.62 KB
No categories available
IV. ÚS 121/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2003
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., správcu konkurznej podstaty úpadcu MEZ
SERVIS, spoločnosť s ručením obmedzeným, M., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., K.,
vo veci porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ustanoveného v čl. 46
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
2 S 141/02 zo 16. decembra 2002, za účasti Krajského súdu v Košiciach, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Ing. J. S., správcu konkurznej podstaty úpadcu MEZ SERVIS, spoločnosť
s ručením obmedzeným, M., o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2003
doručená sťažnosť Ing. J. S., správcu konkurznej podstaty úpadcu MEZ SERVIS,
spoločnosť s ručením obmedzeným, M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. J. P., K., ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
ustanoveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 141/02 zo 16. decembra
2002.
II.
Sťažovateľ uviedol, že 31. júla 2002 podal krajskému súdu žalobu proti rozhodnutiu
a postupu Katastrálneho úradu v Košiciach (ďalej len „katastrálny úrad“) sp. zn.
Xo 10/2002/B z 15. júla 2002, ktorým bolo v odvolacom konaní potvrdené rozhodnutie
Správy katastra v Michalovciach sp. zn. X 86/2001 zo 16. apríla 2002 a jeho odvolanie bolo
zamietnuté.
Napadnutým uznesením krajský súd konanie zastavil. Toto uznesenie odôvodnil
poukazom na ustanovenie § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
v znení účinnom do 31. decembra 2002 argumentujúc tým, že žaloba smerovala proti
rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom súdneho preskúmavania. Krajský súd zároveň
vyslovil názor, že pri zápise práv k nehnuteľnostiam záznamom [§ 4 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších
predpisov]
sa nerozhoduje o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb.
Sťažovateľ sa domnieva, že krajský súd pochybil pri rozhodovaní v danej veci,
a pripomína, že žalobou proti rozhodnutiu katastrálneho úradu „...nenapadali záznam ako
osobitný druh katastrálneho postupu, ale opravu chyby postupom (rozhodnutím) podľa
správneho poriadku“. Takýmto postupom bolo sťažovateľovi podľa jeho názoru odňaté
právo na súdnu a inú právnu ochranu a zároveň mu bolo znemožnené konať na súde
v súlade s čl. 46 ods. 2 ústavy. Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že „Jednak príloha A
Občianskeho súdneho poriadku (OSP) nepozná takýto prípad vylúčenia možnosti sa
domáhať súdneho preskúmavania a jednak proti rozhodnutiu o zastavení konania nie je
možný riadny, ale ani mimoriadny opravný prostriedok [243f, ods. 2, písm. b) v spojitosti
Odvolávajúc sa na uvedené sťažovateľ poukazuje na rozhodnutia všeobecných súdov
(v obdobných veciach sťažovateľa vzťahujúcich sa na totožný nehnuteľný majetok), o ktoré
opiera svoj vyššie citovaný právny názor. Preto sa nemôže stotožniť s postupom krajského
súdu v označenej veci, „ak zastavenie konania zdôvodňoval ustanoveniami OSP,
že rozhodnutím Katastrálneho úradu v Košiciach sa nerozhodovalo o právach
a povinnostiach fyzických a právnických osôb“.
Sťažovateľ napokon uzaviera svoju argumentáciu tým, že „V prípade sporného
vlastníckeho práva môže rozhodnúť o tom, kto je vlastníkom nehnuteľnosti výlučne
všeobecný súd, teda nie orgán správy katastra nehnuteľností opravou chyby, nakoľko zápis
vlastníckeho práva na liste vlastníctva je hodnoverný, kým sa nepreukáže opak“.
Sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že „Dňa 27. 3. t. r. ústavný súd, č. k.
IV. ÚS 57/03-9 svojim uznesením odmietol našu sťažnosť. Svoje uznesenie zdôvodnil tým,
že sťažovateľ mal právo riadneho odvolacieho prostriedku proti uzneseniu Krajského súdu
v Košiciach (porušovateľa) a to v zmysle zákona č. 424/2002 Z. z., ktorý nadobudol
účinnosť 1. 1. 2003.
Ústavný súd však vychádzal z nesprávnych zistení, ktoré mohli byť spôsobené práve
chybou porušovateľa. Preto ani rozhodnutie nemohlo byť v súlade so zákonom.
Uznesenie porušovateľa (2 S 141/02-14) bolo vydané 16. 12. 2002 a jeho
právoplatnosť nastala 31. 12. 2002!“.
K dodržaniu zákonnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ
uviedol: „Vo veci dodržania zákonnej 2-mesačnej lehoty na podanie sťažnosti na ústavný
súd (§ 53, ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z.) máme za to, že je dodržaná aj týmto podaním,
nakoľko v čase od 24. 1. 2003 (deň podania sťažnosti) do 14. 4. 2003 (deň prevzatia
uznesenia ústavného súdu) táto nebežala z dôvodu konania na ústavnom súde.“
Z týchto dôvodov sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým
vysloví, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jeho vyššie označené
základné právo, a nadväzne na to navrhuje, aby ústavný súd uvedené uznesenie zrušil
a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.
III.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde „návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej už ústavný súd rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené“.
V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje
zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde).
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a spisu sp. zn. IV. ÚS 57/03 zistil, že z hľadiska
účastníkov konania a namietaného porušenia základného práva podľa označeného článku
ústavy a napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj návrhu na rozhodnutie je sťažnosť
podaná 7. mája 2003 obsahovo zásadne rovnaká ako sťažnosť z 20. januára 2003. O tejto
sťažnosti ústavný súd rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 57/03 tak, že ju
odmietol pre nedostatok svojej právomoci vychádzajúc z doložky právoplatnosti
na napadnutom uznesení krajského súdu, ktorá obsahovala dátum 3. január 2003.
Toto uznesenie bolo predložené sťažovateľom a jeho obsah bol potvrdený pred rozhodnutím
ústavného súdu aj príslušným krajským súdom.
Významnou skutkovou zmenou v obsahu terajšej sťažnosti je však tvrdenie o tom,
že napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 30. decembra 2002,
a nie 3. januára 2003. Túto skutkovú zmenu sťažovateľ preukázal tak, že okrem sťažnosti
podanej 7. mája 2003 bolo 26. júna 2003 ústavnému súdu doručené podanie právneho
zástupcu sťažovateľa, v prílohe ktorého predložil kópiu napadnutého uznesenia krajského
súdu s opraveným dátumom na doložke právoplatnosti, podľa ktorej toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť už 30. decembra 2002.
Ďalšou prílohou podania je kópia listu krajského súdu č. k. 2 S 141/02-24 zo 17. júna
2003, ktorým oznamuje právnemu zástupcovi sťažovateľa, že jeho „žiadosti o opravu
doložky právoplatnosti uvedeného uznesenia Krajského súdu v Košiciach formou uznesenia
nie je možné vyhovieť, lebo sudca 31. 1. 2003 vyznačil na tejto doložke správny dátum
právoplatnosti uznesenia dňom 30. 12. 2002. Z fotokópie Vami predloženého uznesenia súd
zistil, že dátum nadobudnutia právoplatnosti bol vyznačený 20. 1. 2003 vedúcou kancelárie
ešte predtým, ako právoplatnosť vyznačil sudca“.
Ústavný súd vychádzajúc z novej skutočnosti, za ktorú považoval opravu doložky
právoplatnosti na napadnutom rozhodnutí, nepovažoval sťažnosť za neprípustnú
a nepostupoval podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde. Z nového dátumu
právoplatnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že nárok na ochranu
základného práva nebol uplatnený za rovnakých skutkových (nový dátum právoplatnosti)
a právnych (pôvodné znenie § 250d OSP účinné do 31. decembra 2002) predpokladov.
Preto nemôže ísť o tú istú vec podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde
a posudzovaná sťažnosť nebola odmietnutá pre neprípustnosť podľa citovaného ustanovenia
zákona o ústavnom súde (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd musel preskúmať, že sťažnosť podaná v tomto konaní bola podaná včas,
t. j. v súlade s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pretože dôvodom na odmietnutie
sťažnosti je aj to, že bola podaná po uplynutí lehoty ustanovenej na jej podanie. Pred
rozhodnutím o tejto procesnej podmienke bolo potrebné sa vyrovnať s tvrdením sťažovateľa
o tom, že zákonnú lehotu na podanie sťažnosti zachoval aj pri podaní novej sťažnosti.
Sťažovateľ tvrdí, že lehotu na podanie sťažnosti v danom prípade dodržal, „nakoľko
v čase od 24. 1. 2003 (deň podania sťažnosti) do 14. 4. 2003 (deň prevzatia uznesenia
ústavného súdu) táto nebežala z dôvodu konania na ústavnom súde“.
Zákon o ústavnom súde neobsahuje ustanovenie upravujúce neplynutie (prerušenie
plynutia) lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu počas konania a rozhodovania o inej
sťažnosti sťažovateľa, v ktorej uplatnil rovnaký nárok na ochranu základného práva ako
v posudzovanej veci. Ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde síce pripúšťa, aby sa
na konanie pred ústavným súdom primerane použili ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku, ale taká úprava nie je obsiahnutá ani v Občianskom súdnom poriadku.
Ústavný súd sa preto nestotožňuje s názorom sťažovateľa o neplynutí lehoty
na podanie sťažnosti počas konania v jeho predchádzajúcej veci a s prihliadnutím na deň
nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu (30. december 2002)
a deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (7. mája 2003) uzaviera, že sťažnosť bola podaná
v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na základe toho ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako podanú oneskorene.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2003