Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 229/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2003

predbežne prerokoval sťažnosť B. Č., bytom S., zastúpeného advokátom JUDr. I. Ch., S.,

vo veci porušenia , až 3, a 4 a

Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 3, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 1 až 3, čl. 11 ods. 1 až 4 a čl. 38

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom

Okresného súdu Senica z 24. apríla 1995 vo veci vedenej pod sp. zn. v spojení

s postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27. marca 1996 vo veci vedenej pod

sp. zn. , , postupom Okresného súdu Senica vo veci vedenej pod

sp. zn. , uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 31. januára

2003, postupom súdneho exekútora JUDr. P. Š., Exekútorský úrad Senica, v konaní

vedenom pod sp. zn. EX 526/99 a upovedomením Krajskej prokuratúry v Bratislave

zo 14. augusta 2002 o odložení oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol

spáchaný trestný čin, za účasti Okresného súdu Senica, Krajského súdu v Bratislave,

Krajského súdu v Trnave, súdneho exekútora JUDr. P. Š. a Krajskej prokuratúry

v Bratislave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2003

doručená sťažnosť B. Č., bytom S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia čl. 12 ods. 1,

až 3, a 4 a (ďalej len

„ústava“), čl. 2 ods. 3, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 1 až 3, čl. 11 ods. 1 až 4 a čl. 38 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1

Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len

„okresný súd“) z 24. apríla 1995 vo veci vedenej pod sp. zn. v spojení

s postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27. marca 1996 vo veci vedenej pod

sp. zn. , , uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 31. januára 2003, postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn.

, postupom súdneho exekútora JUDr. P. Š., Exekútorský úrad Senica (ďalej len

„súdny exekútor“), v konaní vedenom pod sp. zn. EX 526/99 a upovedomením Krajskej

prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) zo 14. augusta 2002 o odložení

oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 24. apríla 1995 zaviazaný vydať Záhorskému múzeu v Skalici nebytové

2

priestory o výmere 120 mnachádzajúce sa na Nám. slobody v Skalici a zaplatiť mu sumu

136 029 Sk z titulu nájomného. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27. marca 1996

sp. zn. , napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa po formálnej

úprave v časti vypratania (predtým vydania) nebytových priestorov ako vecne správny

potvrdil.

Sťažovateľ zastáva názor, že ako okresný súd, tak aj Krajský súd v Bratislave

„svojím postupom mi odňali možnosť konať pred súdom a to tak, že predvolanie

na pojednávanie na Okresný súd v Senici som obdržal dňa 20. 4. 1995 o 20.46 večer

od príslušníka PZ v Skalici a predvolánka znela na deň 24. 4. 1995. Nakoľko 20. 4. 1995

bol štvrtok (večer o 20.46 som obdržal predvolanie), mal som prakticky jeden deň (piatok)

na prípravu – pretože v pondelok bolo pojednávanie a taktiež na jednanie s advokátom,

nakoľko ja nemám právnické vzdelanie. Ihneď dňa 21. 4. 1995 som sa písomne omluvil

(razítko prijatia OS Senica 21. 4. 1995) a ešte som to dal aj na vedomie predsedníčke súdu

Senica JUDr. K. Okresný súd vec odpojednával bez mojej prítomnosti – postupom

Okresného súdu mi bola odňatá možnosť konať pred súdom a rozsudok bol v tento deň

vynesený bez mojej ospravedlnenej neprítomnosti...

Zo zdravotných dôvodov som sa musel ospravedlniť dňa 26. 3. 1996 na

pojednávanie, ktoré bolo vytýčené na deň 27. 3. 1996. Toto ospravedlnenie bolo doručené

do podateľne Krajského súdu v Bratislave dňa 26. 3. 1996 a aj napriek tomu Krajský súd

Bratislava odpojednával vec bez mojej prítomnosti, svojím postupom mi taktiež odňal právo

konať pred súdom“.

Na základe označeného rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave, ktoré nadobudli právoplatnosť 25. októbra 1996, bola proti sťažovateľovi

na návrh oprávneného začatá exekúcia. Sťažovateľ tvrdí, že sa o tom, že je proti nemu

vedená exekúcia, dozvedel z listu súdneho exekútora z 1. marca 2002 „o vysťahovaní

mojich priestorov“. Ďalším listom súdneho exekútora, ktorý bol sťažovateľovi doručený

23. apríla 2002, mu bolo oznámené, že 28. marca 2002 došlo k otvoreniu jeho trezoru

firmou Sherlock, spol. s r. o., Bratislava za prítomnosti pracovníkov Exekútorského úradu

v Senici. Napokon listom zo 17. júla 2002 mu bol oznámený termín opätovnej dražby

hnuteľných vecí nevydražených na dražbe 20. júna 2002, ako aj hnuteľných vecí spísaných

17. júla 2002.

Nadväzne na to podal sťažovateľ 6. augusta 2002 okresnému súdu návrh na odklad

exekúcie (alternatívne zastavenie exekúcie), ktorý však tento uznesením sp. zn.

z 19. septembra 2002 zamietol. Návrh na odklad a zastavenie exekúcie

odôvodňoval sťažovateľ najmä tým, že „...nikdy nedostal ani neodmietol prevziať

Upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré musí byť doručené do vlastných rúk...“ (toho istého

dňa rozhodol okresný súd aj o námietke zaujatosti voči súdnemu exekútorovi vznesenej

v sťažovateľovom podaní z 13. marca 2002, a to tak, že súdny exekútor nie je vylúčený

z vykonávania tejto exekúcie).

Uznesenie okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na odklad exekúcie,

resp. zastavenie exekúcie, Krajský súd v Trnave na odvolanie sťažovateľa uznesením sp. zn.

z 31. januára 2003 potvrdil. Sťažovateľ uvádza, že odôvodnenie označeného

uznesenia Krajského súdu v Trnave je neprijateľné, pretože sa ním „vlastne modifikoval

a hlavne nerešpektoval zákon, ale podľa nášho názoru umele chcel odôvodniť nezákonné

počínanie súdneho exekútora a taktiež Okresného súdu v Senici od samého začiatku...“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ cituje viaceré články , dohovoru a listiny,

ktoré mali byť porušené postupom všeobecných súdov v danej veci, a poukazuje aj

na porušenie niektorých ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“).

Odvolávajúc sa na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal nález, ktorým

vysloví, že „Postupom a rozsudkom Okresného súdu v Senici v konaní -93

zo dňa 24. 4. 1995 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v konaní

, došlo k nezákonnému postupu a porušeniu základných práv

sťažovateľa podľa SR a to článku 20 ods. 1, taktiež podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd podľa článku 1 (ochrana majetku) t. j.

k odňatiu majetku – vydraženej predajne, vypratanie, k vydaniu poverenia na vykonanie

exekúcie Okresným súdom v Senici pod číslom 5205*002205 zo dňa 27. 9. 1999

a k nezákonnému rozpredaniu hnuteľných vecí sťažovateľa taktiež nezákonným postupom

od samého začiatku súdnym exekútorom JUDr. Š. Postupmi oboch súdov došlo k tomu,

že napriek včasnému sa ospravedlneniu sťažovateľa konali oba súdy bez jeho prítomnosti

a tým mu bola postupom oboch súdov odňatá možnosť konať pred súdom a taktiež mu bolo

upreté právo na právnu ochranu pred súdom. Na základe toho bolo podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 a to podľa

článku 6 odstavec 1 – porušené právo na spravodlivý proces a týmto postupom oboch súdov

– konaním a pojednávaním bez jeho prítomnosti mu neumožnili relevantnú a dôslednú

právnu ochranu“.

Podanie doručené ústavnému súdu 2. septembra 2003, ktorým sťažovateľ doplnil

svoju sťažnosť, obsahuje znovu tvrdenie o porušení § 49 ods. 1 Exekučného poriadku

súdnym exekútorom v konaní vedenom pod sp. zn. EX 526/99 predovšetkým tým, že mu

ako povinnému nikdy nebolo doručené uznesenie o upovedomení exekúcie a v dôsledku

toho mu bolo znemožnené vzniesť proti nemu v zákonnej lehote námietky.

Sťažovateľ okrem toho vyčíta súdnemu exekútorovi ďalší nezákonný postup

v uvedenej exekučnej veci a cituje príslušné ustanovenia exekučného poriadku, ktoré podľa

neho porušil. Sťažovateľ uvádza, že týmto nezákonným postupom došlo k porušeniu jeho

ďalších práv a toto jeho tvrdenie vyústilo do doplnenia návrhu na rozhodnutie vo veci samej

(petitu) o vyslovenie porušenia aj až 3 a , ,

čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 1 až 3 a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na to žiada, aby ústavný súd vyhlásil exekúciu vedenú u súdneho

exekútora pod sp. zn. EX 526/99 za neprípustnú a obnovil stav existujúci pred porušením

jeho práv.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa malo dôjsť aj upovedomením

krajskej prokuratúry zo 14. augusta 2002 o odložení jeho oznámenia o skutočnostiach

nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin (ďalej len „trestné oznámenie“),

ako neodôvodneného, a nereagovaním na jeho bližšie neoznačené ďalšie podnety na kárne

(resp. trestné) stíhanie sudcov, ktorí rozhodovali v označenej exekučnej veci, zo strany

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Okresnej prokuratúry Bratislava I,

krajskej prokuratúry a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. Z toho titulu požaduje

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 400 000 Sk.

Okrem toho žiada priznať ďalšie primerané finančné zadosťučinenie vo výške

1 000 000 Sk, a to vo vzťahu k tej časti jeho sťažnosti, „...ktorá sa týka výlučne exekúcie,

za jej spôsob vykonávania, rozsah, nezákonnosť a čas trvania...“.

Podaním doručeným ústavnému súdu 22. októbra 2003 sťažovateľ na výzvu

ústavného súdu znovu doplnil svoju sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu Krajského

súdu v Trnave sp. zn. z 31. januára 2003. Okrem iného zdôrazňuje, že tento súd

„...nebral do úvahy sústavné namietanie porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa,

nepokladal za potrebné tieto veci v rámci odvolacieho konania preskúmať (hlavne to, že mi

nikdy nebolo doručené Upovedomenie o začatí exekúcie, hoci odvolanie smerovalo aj týmto

smerom)“. Za porušenie považuje sťažovateľ to, že Krajský súd

v Trnave rozhodol bez nariadenia pojednávania, teda bez toho, aby ho vypočul, čím

„...mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a taktiež bolo porušené jeho právo

na právnu ochranu“. Čo sa týka porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, vyčíta mu, že rozhodoval značne formálne a rutinne, nenechal si

predložiť súvisiace spisy (vrátane spisu súdneho exekútora sp. zn. EX 526/99) a z toho

dôvodu rozhodol bez plnej znalosti veci. Poukazuje aj na to, že si krajský súd „...dôsledne

neplnil úlohu súdneho dozoru nad činnosťou súdneho exekútora v odvolacom konaní, tak

ako to predpokladá dôvodová správa k exekučnému poriadku“.

Za závažnú okolnosť považuje sťažovateľ aj to, že mu podľa neho nikdy nebol

doručený exekučný príkaz, tak ako to ustanovuje § 181 ods. 3 Exekučného poriadku.

Na základe uvedeného doplnil sťažovateľ petit pôvodne navrhovaného nálezu takto:

„Postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave v konaní -95 zo dňa

31. 1. 2003 došlo k nezákonnému postupu a porušeniu základných práv a slobôd

sťažovateľa podľa SR a to podľa článku 12 odstavec 1, článku 48 odstavec 2,

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako bol zmenený Protokolom č. 11

– platný od 1. novembra 1998 a to podľa článku 6 odstavec 1 (Právo na spravodlivé súdne

konanie), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako bolo zmenený

Protokolom č. 11 od 1. novembra 1998 a to podľa článku 13 (Právo na účinný prostriedok

nápravy). Postupom súdu došlo k tomu, že napriek dôraznému dožadovaniu sa sťažovateľa

nevytýčil pojednávanie v predmetnej veci, nevyslúchol sťažovateľa tak ako to žiadal a týmto

postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom – bola odvolacím súdom

porušená zásada ústnosti, možnosti dokazovania, nemohol dosiahnuť predvolanie

na vypočutie svedkov vo svoj prospech a taktiež mu bolo upreté právo na právnu ochranu

pred súdom.“

II.

Ústavný súd si v tejto veci vyžiadal spisy okresného súdu sp. zn.

a sp. zn. , všetky rozhodnutia súdneho exekútora vydané v exekučnej veci

sp. zn. EX 526/99, a zistil tieto relevantné skutočnosti.

Z doložky právoplatnosti vyznačenej na rozsudku okresného súdu z 24. apríla 1995

vo veci vedenej pod sp. zn. v spojení s rozsudkom krajského súdu z 27. marca

1996 vo veci vedenej pod sp. zn. , ústavný súd zistil,

že napadnuté rozsudky nadobudli právoplatnosť 25. októbra 1996. Opravným uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 3. júna 1998 bol opravený rozsudok

tohto súdu z 27. marca 1996 sp. zn. , v úvodnej časti v mene

sťažovateľa (v procesnom postavení odporcu). Toto uznesenie, proti ktorému nebolo

prípustné odvolanie [ (ďalej len

„OSP“) v znení účinnom do 31. augusta 2003], bolo sťažovateľovi doručené 4. decembra

1998.

Zo správy Mestskej polície v Skalici z 5. decembra 2000 vyplýva, že na základe

žiadosti súdneho exekútora sa ňou poverená hliadka snažila viackrát sťažovateľovi doručiť

upovedomenie o začatí exekúcie v čase od 20. júla do 22. novembra 2000, avšak

bezúspešne. V závere citovanej správy sa uvádza, že sa sťažovateľa nepodarilo na adrese

jeho trvalého bydliska zastihnúť.

Podľa správy Obvodného oddelenia Policajného zboru Skalica č. p. ORP 7-100/2001

z 13. marca 2001 zaslanej okresnému súdu na základe jeho dožiadania z 9. marca 2001 sa

sťažovateľ zdržiaval na adrese trvalého bydliska, S.

V správe Mestskej polície v Skalici z 10. januára 2002 adresovanej súdnemu

exekútorovi sa uvádza:

„V prílohe Vám zasielame späť doručenku pre p. B. Č., r. č. 450126/739, bytom S.

Dňa 9. 1. 2002 bola menovanému doručená doručenka up. všeob., ktorý

bol predvedený na OO PZ Skalica, kde mu hliadka MsP Skalica doručila uvedenú

doručenku, ktorú odmietol prevziať.

P. B. Č. bol poučený, že v prípade neprevzatia doručenky sa doručenka pokladá

za doručenú.“

Ako vyplýva z údajov na doporučenej listovej zásielke doručovanej do vlastných rúk

sťažovateľa, ktorá obsahovala exekučný príkaz z 5. februára 2002 vo veci exekúcie sp. zn.

EX 526/99, predmetná zásielka bola na poštovú prepravu podaná 6. februára 2002

na pošte Senica nad Myjavou 1. Neúspešný pokus o doručenie s výzvou na opakované

doručenie sa uskutočnil 7. februára 2002. Dňa 8. februára 2002 bola zásielka opakovane

neúspešne doručovaná a zároveň uložená na uvedenej pošte s tým, že odberná lehota končí

26. februára 2002. Zásielka sa vrátila súdnemu exekútorovi s poznámkou „Späť, v odbernej

lehote nevyžiadané“.

Z údajov na doporučenej listovej zásielke doručovanej do vlastných rúk sťažovateľa,

ktorá obsahovala uznesenie krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2003, vyplýva,

že predmetná zásielka bola podaná 14. apríla 2003 na poštovú prepravu na pošte Skalica.

Neúspešný pokus o doručenie s výzvou na opakované doručenie sa uskutočnil 15. apríla

2003. Dňa 16. apríla 2003 bola zásielka opakovane neúspešne doručovaná a zároveň

uložená na uvedenej pošte. Sťažovateľ túto zásielku prevzal 6. mája 2003.

V informácii Mestskej polície v Skalici z 28. októbra 2003 vyžiadanej ústavným

súdom, týkajúcej sa doručovania zásielky súdneho exekútora označenej sp. zn. EX 526/99

up. všeob. sťažovateľovi sa o. i. uvádza: „Vzhľadom k tomu, že doručenka JUDr. P. Š.

adresovaná B. Č. nebola na MsP Skalica zaevidovaná, bola dňa 11. augusta 2003

na základe písomnej žiadosti B. Č. daná písomná odpoveď, že mu v období od 28. 9. 1999

do 25. 2. 2002 nebola doručovaná písomná zásielka od exekútorského úradu Judr. P. Š.“

III.

K námietke porušenia , , ,

listiny, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu z 24. apríla

1995 vo veci vedenej pod sp. zn. v spojení s postupom a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave z 27. marca 1996 vo veci vedenej pod sp. zn. ,

a upovedomením krajskej prokuratúry o odložení trestného oznámenia sťažovateľa

zo 14. augusta 2002 postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 31. januára 2003

1. Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 oprávnený rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Bližšie podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20

ods. 1 a 2 a až 56

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Nesplnenie niektorej zo všeobecných alebo osobitných podmienok konania

o sťažnostiach ustanovených v citovaných ustanoveniach je

dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa . Ústavný súd

preto sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a skúmal ju zo všetkých

hľadísk uvedených v .

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené

alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť.

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 9. júla 2003.

Pokiaľ sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal, že k porušeniu jeho

označených práv došlo tiež

- postupom a rozsudkom okresného súdu z 24. apríla 1995 vo veci vedenej pod

sp. zn. v spojení s postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

z 27. marca 1996 vo veci vedenej pod sp. zn. , (tieto konania

boli podľa doložky právoplatnosti vyznačenej na napadnutých rozsudkoch právoplatne

skončené 25. októbra 1996) a

- upovedomením krajskej prokuratúry o odložení jeho trestného oznámenia

zo 14. augusta 2002 (ku ktorému ústavný súd poznamenáva, že ho na účely zachovania

lehoty na podanie sťažnosti treba považovať za opatrenie, pri ktorom plynie lehota podľa

odo dňa, keď sa sťažovateľ o ňom mohol dozvedieť),

je možné uzavrieť, že mu vo vzťahu k uvedeným rozhodnutiam a upovedomeniu zákonná

dvojmesačná lehota ustanovená na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom

pre tento druh konania bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, než podal túto

sťažnosť.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti

rozsudku okresného súdu sp. zn. z 24. apríla 1995 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , z 27. marca 1996

a upovedomeniu krajskej prokuratúry zo 14. augusta 2002 odmietol podľa § 25 ods. 2

ako návrh podaný oneskorene.

2. V časti, v ktorej sťažnosť smeruje proti postupu a uzneseniu Krajského súdu

v Trnave sp. zn. z 31. januára 2003, ústavný súd zistil, že toto uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 22. apríla 2003. Vychádzal pritom z toho, že v prípade

doručovania zásielky okresným súdom obsahujúcej napadnuté uznesenie išlo o náhradné

doručenie v súlade s . Ako už bolo uvedené, prvý neúspešný pokus

o doručenie zásielky prostredníctvom pošty v Skalici s výzvou na opakované doručenie sa

uskutočnil 15. apríla 2003. Dňa 16. apríla 2003 bola zásielka opakovane neúspešne

doručovaná a zároveň uložená na uvedenej pošte. Pretože si ju sťažovateľ do troch dní

od uloženia nevyzdvihol (prevzal ju až 6. mája 2003), považuje sa posledný deň tejto lehoty

za deň jej doručenia.

Keďže sťažnosť bola v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu Krajského

súdu v Trnave podaná po uplynutí kogentnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, ústavný súd sa nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok týkajúcich

sa tohto uznesenia v nej uvedených. Oneskorenosť podania sťažnosti je takým nedostatkom,

ktorý nie je možné odstrániť.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť aj v časti smerujúcej proti

označenému uzneseniu Krajského súdu v Trnave odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

IV.

K námietke porušenia základného práva podľa postupom

okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. a k námietke porušenia čl. 19

ods. 1 až 3 a a 4 , , , až 3

a čl. 11 ods. 1 až 4 listiny, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu

postupom súdneho exekútora v konaní vedenom pod sp. zn. EX 526/99

1. Postup okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn.

Podľa názoru ústavného súdu nie je vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sa

sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia svojich označených práv postupom okresného

súdu vo veci vedenej pod sp. zn. , daná jeho právomoc.

Podľa , právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ako

o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z tohto článku vyplýva

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu.

O ochrane práv sťažovateľa, ktorých porušenie namietal vo vzťahu k napadnutému

postupu okresného súdu, rozhodoval v danom prípade Krajský súd v Trnave v konaní

vedenom pod sp. zn. . V tomto konaní, v ktorom sa rozhodovalo o návrhu

sťažovateľa na odklad, alternatívne zastavenie proti nemu vedenej exekúcie, namietal

porušenie rovnakých základných práv zaručených a dohovorom a argumentoval

v podstate tými istými skutočnosťami ako v konaní pred ústavným súdom.

Pokiaľ ide o namietaný postup súdneho exekútora, ústavný súd konštatuje, že o ňom

na základe návrhu povinného na odklad, resp. zastavenie exekúcie konali a aj rozhodli

všeobecné súdy. Sťažovateľ teda mal v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné

právne prostriedky nápravy, a to odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku

a zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Účel týchto právnych prostriedkov

obrany povinného v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom, že v absolútne

alebo relatívne neprípustnej exekúcii sa nesmie pokračovať a musí sa zastaviť a prípadne

pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia aj odložiť (resp. jej vykonávanie).

Ústavný súd prihliadol na to, že sťažovateľ využil podaním návrhu na odklad

a zastavenie exekúcie účinné právne prostriedky ochrany svojich základných práv, aj keď

neúspešne.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pripomína, že neúspech sťažovateľa

v konaní o jeho návrhu na odklad, resp. zastavenie exekúcie (zamietnutie jeho návrhu)

nie je bez ďalšieho dôvodom na založenie právomoci ústavného súdu v konaní o jeho

sťažnosti podľa . Ústavný súd pripomína, že netvorí súčasť

všeobecného súdnictva (nie je ho možné považovať za ďalšiu odvolaciu, resp. dovolaciu

inštanciu), a preto nie je oprávnený zrušovať alebo meniť rozhodnutia všeobecných súdov,

pokiaľ základným právam, ktorých porušenie sa namieta, bolo možné poskytnúť

v konaniach, ktoré im predchádzali, ochranu účinnými právnymi prostriedkami nápravy

(riadnymi, ale aj mimoriadnymi) dostupnými sťažovateľom v systéme všeobecného

súdnictva.

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ nevyužil v danom prípade ďalší účinný

prostriedok nápravy, a to vznesenie námietok proti exekúcii podľa § 50 Exekučného

poriadku. O túto možnosť sa však sám pripravil tým, že 9. januára 2002 bezdôvodne

odoprel prevziať zásielku obsahujúcu upovedomenie o začatí exekúcie doručovanú

prostredníctvom Mestskej polície v Skalici. Aj to je ďalší dôvod na záver o nedostatku

právomoci ústavného súdu ( v spojení s i. f.

).

2. K postupu súdneho exekútora v konaní vedenom pod sp. zn. EX 526/99

Podľa § 49 ods. 1 Exekučného poriadku upovedomenie o začatí exekúcie sa doručí

oprávnenému a povinnému do vlastných rúk. Náhradné doručenie upovedomenia

povinnému, ktorý je fyzickou osobou, je vylúčené.

Podľa § 49 ods. 3 Exekučného poriadku ak povinný bezdôvodne odoprie

upovedomenie o začatí exekúcie prijať, je toto upovedomenie doručené dňom, keď jeho

prijatie bolo odopreté; o tom musí byť povinný poučený tým, kto ho doručuje.

So zreteľom na citovanú správu Mestskej polície v Skalici z 10. januára 2002 nie je

preto možné akceptovať tvrdenie sťažovateľa o tom, že „...nikdy nedostal ani neodmietol

prevziať Upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré musí byť doručené do vlastných rúk...“.

Rovnako tak nie je možné súhlasiť s názorom sťažovateľa, podľa ktorého mu

„...nikdy nebol doručený exekučný príkaz, tak ako to ustanovuje § 181 ods. 3 Exekučného

poriadku“.

Ústavný súd poukazuje na ustanovenie prvej vety, podľa ktorého sa

na exekučné konanie podľa osobitného predpisu (ktorým je v danom prípade Exekučný

poriadok) použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis

neustanovuje inak. Pokiaľ ide o doručovanie, Exekučný poriadok neustanovuje inak,

použijú sa na exekučné konanie ustanovenia o doručovaní upravené v a nasl. .

Podľa „Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť

do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným

spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú

v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží doručovateľ

písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí.

Ak si adresát zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihne, považuje sa posledný deň tejto

lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel“.

Poukazujúc na údaje citované v časti II tohto rozhodnutia a z doporučenej listovej

zásielky súdneho exekútora podanej 6. februára 2002 na poštovú prepravu na pošte

Senica nad Myjavou je možné uzavrieť, že sťažovateľovi bol exekučný príkaz vo veci

sp. zn. EX 526/99 doručený postupom podľa 8. februára 2002.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (napr. ) je jedným

z dôvodov odmietnutia návrhu jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú o sťažnosti možno

vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistil priamu príčinnú súvislosť medzi postupom

orgánu štátu a namietaným porušením základných práv. O zjavnej neopodstatnenosti možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

označeného základného práva, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti, alebo

z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na konanie

(napr. , ).

Podľa názoru ústavného súdu postup súdneho exekútora bol v súlade s ustanoveniami

Exekučného poriadku. Taký postup súdneho exekútora pri doručovaní preto nemôže

vytvárať spojitosť medzi napadnutým postupom súdneho exekútora so základnými právami

sťažovateľa podľa . ods. 1 až 3 a a 4 , , ,

čl. 10 ods. 1 až 3 a čl. 11 ods. 1 až 4 listiny a právami podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, a preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. Pokiaľ sťažovateľ namietal aj nezákonnosť postupu súdneho exekútora, ústavný

súd uvádza, že mu neprislúcha posudzovať zákonnosť, či dokonca správnosť postupu

súdneho exekútora. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124

) má vymedzenú svoju právomoc, v rámci ktorej môže rozhodovať iba o porušení

základných práv alebo slobôd sťažovateľa, a aj to len za predpokladu, že o ich ochrane

nerozhoduje iný súd.

Keďže ústavný súd môže skúmať iba ústavnoprávne aspekty danej veci, sťažnosť

v časti týkajúcej sa námietky nezákonnosti postupu súdneho exekútora podľa § 25 ods. 2

odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšou časťou návrhu

na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd vyhlásil exekúciu vedenú

u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 526/99 za neprípustnú, obnovil stav existujúci pred

porušením jeho práv a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie, nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2003