Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 93/04
PDF · 117.59 KB
No categories available
III. ÚS 93/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2004
predbežne prerokoval sťažnosť Š. P., Š., zastúpeného advokátom JUDr. I. K., B., ktorou
namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Najvyšším
súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž 143/03, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Š. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2004
doručená sťažnosť Š. P., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. K.,
B., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Najvyšším súdom
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž 143/03.
Porušenie svojich uvedených práv vidí sťažovateľ v nasledovnom, ním opísanom
a z príloh jeho sťažnosti čiastočne vyplývajúcom skutkovom stave.
Sťažovateľ požiadal 27. marca 2002 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo“) podľa zákona č. 105/2002 Z. z. o poskytnutí
jednorazového finančného príspevku príslušníkom československých zahraničných alebo
spojeneckých armád, ako aj domáceho odboja v rokoch 1939 – 1945. Ministerstvo o jeho
žiadosti nerozhodlo v lehotách podľa § 49 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) (ďalej len „Správny poriadok“) a po viac ako 60 dňoch od podania
žiadosti sťažovateľa 1. júna 2002 len informovalo o prijatí jeho žiadosti a oznámilo mu, že
minister spravodlivosti predĺžil lehotu na vybavenie žiadosti z dôvodu nedostatočného
personálneho stavu a veľkého počtu žiadostí. Sťažovateľ tvrdí, že Správny poriadok
neumožňuje predĺženie lehoty z uvedených dôvodov. Sťažovateľ sa 20. augusta 2003 obrátil
na ministra spravodlivosti so sťažnosťou na nečinnosť ministerstva podľa zákona
č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach, na ktorú minister v rozpore s § 13 ods. 1 zákona
č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach do podania sťažnosti ústavnému súdu neodpovedal.
Sťažovateľovi bol 11. septembra 2003 doručený list ministerstva spravodlivosti vyzývajúci
ho doplniť žiadosť o rôzne listiny, hoci k nej bol pripojený „relevantný dôkaz“ dostatočne
preukazujúci nárok a pri podaní žiadosti neboli od neho požadované ďalšie doklady.
Sťažovateľ reagoval na list ministerstva stanoviskom zo 17. septembra 2003
a 16. októbra 2003 podal najvyššiemu súdu návrh na začatie súdneho konania pre nečinnosť
ministerstva, ktorý riadne odôvodnil, priložil k nemu listinné dôkazy, zaplatil súdny
poplatok a založil plnomocenstvo na právne zastúpenie. Vec je vedená pod
sp. zn. 4 Sž 143/03. Najvyšší súd vyzval 13. novembra 2003 sťažovateľa na založenie
plnomocenstva, doplatenie súdneho poplatku a vyjadrenie, či súhlasí s prejednávaním veci
bez nariadenia ústneho pojednávania. Listom z 24. novembra 2003 sťažovateľ vyhovel
výzve najvyššieho súdu. Sťažovateľ podal 21. januára 2004 predsedovi najvyššieho súdu
sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb.
o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní
sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších
predpisov, na ktorú do podania sťažnosti ústavnému súdu nedostal odpoveď.
Sťažovateľ odvolávajúc sa na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva S. proti
Českej republike tvrdí, že pre určenie dĺžky konania najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 143/03 je
dôležité, že nadväzuje na predchádzajúce správne konanie (a teda trvá už dva roky), i to, že
ide o konanie, ktorým sa sťažovateľ bráni pred porušovaním svojich práv nečinnosťou
správneho orgánu. Zvlášť argumentuje svojím vysokým vekom (85 rokov) a morálnou
stránkou ním uplatňovaného nároku. Tvrdí, že štátni úradníci pomalým vybavovaním jeho
veci porušujú aj sľub, ktorý zložili. Argumentuje, že vec nie je právne ani skutkovo zložitá,
že k predĺženiu konania sám neprispel a „dĺžka konania vyplýva z liknavosti súdu“.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho uvedených práv,
prikázal najvyššiemu súdu konať vo veci sp. zn. 4 Sž 143/03 bez zbytočných prieťahov,
priznal mu primerané finančné zadosťučinenie 70 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia. Požiadavku primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ zdôvodňuje
hlavne tým, že v jeho veku má pre neho konanie najvyššieho súdu aj rozmer konania o jeho
morálnom ohodnotení.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa
§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej
prerokovanie právomoc, či má náležitosti predpísané § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde,
či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či
nie je zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že zjavná
neopodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, rovnako ako návrhu na začatie iného typu
konania pred ústavným súdom spočíva v tom, že sťažovateľom opísaným skutkovým
stavom zjavne nemohlo dôjsť k porušeniu tých práv a slobôd, ktorých porušenie namieta.
Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 66/90 vyslovil právny názor, ktorý v plnej miere
platí aj pre súčasnú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy: „O zjavnej neopodstatnenosti podnetu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený podnet je preto možné považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na konanie.“
Ústavný súd zaujal v rozhodnutiach aj stanovisko k minimálnej dobe nečinnosti súdu
alebo dobe, ktorá uplynula zjavne neúčelnou činnosťou súdu, potrebnou k tomu, aby mohlo
dôjsť ku zbytočným prieťahom v súdnom konaní majúcim charakter porušenia práv podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď vyslovil: „Nečinnosť súdu v trvaní štyroch
mesiacov nie je prejavom takej nečinnosti, ktorá odôvodňuje vyslovenie zbytočných
prieťahov v konaní.“ Ak celé súdne konanie trvá menej ako doba, ktorá musí podľa názoru
ústavného súdu uplynúť nečinnosťou alebo zjavne neúčelnou činnosťou súdu ku vzniku
ústavne významných zbytočných prieťahov v konaní, tak nemožno hovoriť o vzniku
zbytočných prieťahov v takomto konaní, ktoré by mali charakter porušenia práv podľa
ústavy alebo dohovoru, okrem mimoriadnych okolností spočívajúcich v charaktere súdneho
konania.
V sťažovateľovom prípade si okolnosti prípadu vyžadujú zvlášť prísne posudzovanie
dĺžky konania najvyššieho súdu a to z nasledovných dôvodov. Predmetom konania je
nečinnosť správneho orgánu rozhodujúceho o finančnom príspevku, o ktorý sťažovateľ
požiadal v súvislosti so svojou účasťou v boji proti fašizmu počas II. svetovej vojny, teda
v súvislosti s plnením čestných občianskych povinností spojeným s rizikom straty života.
Sťažovateľov vek treba v tejto situácii tiež zohľadniť. Okolnostiam prípadu teda v zásade
vyhovuje doba súdneho konania počítaná v mesiacoch, a nie v rokoch. Dobu správneho
konania predchádzajúceho konaniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 143/03 ústavný súd
nemôže pričítať na ťarchu najvyššieho súdu, proti ktorému smeruje táto sťažnosť, ale i táto
doba zvyšuje prísnosť posudzovania dĺžky konania najvyššieho súdu. Ani uplatnenie
mimoriadnej prísnosti pri posudzovaní dĺžky konania najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 143/03
nevedie k záveru, že v ňom došlo k zbytočným prieťahom majúcim charakter porušenia
sťažovateľových práv podľa ústavy alebo podľa dohovoru.
Najvyšší súd počas vyše štvormesačného konania vykonal úkony, z ktorých aspoň
jeden, výzva sťažovateľovi, aby sa vyjadril ku vhodnosti verejného ústneho pojednávania,
nie je ani podľa sťažovateľa zjavne neúčelný a podľa ústavného súdu v skutočnosti vedie ku
zrýchleniu konania. Celková dĺžka konania v spojení s tým, že najvyšší súd v jeho rámci už
vykonal prvý úkon neumožňujú dospieť k záveru, že v ňom došlo k porušeniu
sťažovateľových označených práv, a to ani napriek zvlášť prísnemu posúdeniu.
Pretože ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, nemá už význam
zaoberať sa sťažovateľovou žiadosťou, aby jeho sťažnosť bola podľa § 26 zákona
o ústavnom súde považovaná za naliehavú.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2004