Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 93/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2004

predbežne prerokoval sťažnosť Š. P., Š., zastúpeného advokátom JUDr. I. K., B., ktorou

namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Najvyšším

súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2004

doručená sťažnosť Š. P., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. K.,

B., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Najvyšším súdom

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Porušenie svojich uvedených práv vidí sťažovateľ v nasledovnom, ním opísanom

a z príloh jeho sťažnosti čiastočne vyplývajúcom skutkovom stave.

Sťažovateľ požiadal 27. marca 2002 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo“) podľa o poskytnutí

jednorazového finančného príspevku príslušníkom československých zahraničných alebo

spojeneckých armád, ako aj domáceho odboja v rokoch 1939 – 1945. Ministerstvo o jeho

žiadosti nerozhodlo v lehotách podľa o správnom konaní

(správny poriadok) (ďalej len „Správny poriadok“) a po viac ako 60 dňoch od podania

žiadosti sťažovateľa 1. júna 2002 len informovalo o prijatí jeho žiadosti a oznámilo mu, že

minister spravodlivosti predĺžil lehotu na vybavenie žiadosti z dôvodu nedostatočného

personálneho stavu a veľkého počtu žiadostí. Sťažovateľ tvrdí, že Správny poriadok

neumožňuje predĺženie lehoty z uvedených dôvodov. Sťažovateľ sa 20. augusta 2003 obrátil

na ministra spravodlivosti so sťažnosťou na nečinnosť ministerstva podľa zákona

č. o sťažnostiach, na ktorú minister v rozpore s zákona

č. o sťažnostiach do podania sťažnosti ústavnému súdu neodpovedal.

Sťažovateľovi bol 11. septembra 2003 doručený list ministerstva spravodlivosti vyzývajúci

ho doplniť žiadosť o rôzne listiny, hoci k nej bol pripojený „relevantný dôkaz“ dostatočne

preukazujúci nárok a pri podaní žiadosti neboli od neho požadované ďalšie doklady.

Sťažovateľ reagoval na list ministerstva stanoviskom zo 17. septembra 2003

a 16. októbra 2003 podal najvyššiemu súdu návrh na začatie súdneho konania pre nečinnosť

ministerstva, ktorý riadne odôvodnil, priložil k nemu listinné dôkazy, zaplatil súdny

poplatok a založil plnomocenstvo na právne zastúpenie. Vec je vedená pod

sp. zn. . Najvyšší súd vyzval 13. novembra 2003 sťažovateľa na založenie

plnomocenstva, doplatenie súdneho poplatku a vyjadrenie, či súhlasí s prejednávaním veci

bez nariadenia ústneho pojednávania. Listom z 24. novembra 2003 sťažovateľ vyhovel

výzve najvyššieho súdu. Sťažovateľ podal 21. januára 2004 predsedovi najvyššieho súdu

sťažnosť na prieťahy v konaní podľa

o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní

sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších

predpisov, na ktorú do podania sťažnosti ústavnému súdu nedostal odpoveď.

Sťažovateľ odvolávajúc sa na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva S. proti

Českej republike tvrdí, že pre určenie dĺžky konania najvyššieho súdu sp. zn. je

dôležité, že nadväzuje na predchádzajúce správne konanie (a teda trvá už dva roky), i to, že

ide o konanie, ktorým sa sťažovateľ bráni pred porušovaním svojich práv nečinnosťou

správneho orgánu. Zvlášť argumentuje svojím vysokým vekom (85 rokov) a morálnou

stránkou ním uplatňovaného nároku. Tvrdí, že štátni úradníci pomalým vybavovaním jeho

veci porušujú aj sľub, ktorý zložili. Argumentuje, že vec nie je právne ani skutkovo zložitá,

že k predĺženiu konania sám neprispel a „dĺžka konania vyplýva z liknavosti súdu“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho uvedených práv,

prikázal najvyššiemu súdu konať vo veci sp. zn. bez zbytočných prieťahov,

priznal mu primerané finančné zadosťučinenie 70 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho

zastúpenia. Požiadavku primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ zdôvodňuje

hlavne tým, že v jeho veku má pre neho konanie najvyššieho súdu aj rozmer konania o jeho

morálnom ohodnotení.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa

o organizácii

ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Skúmal pritom, či má na jej

prerokovanie právomoc, či má náležitosti predpísané a ,

či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či

nie je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že zjavná

neopodstatnenosť sťažnosti podľa , rovnako ako návrhu na začatie iného typu

konania pred ústavným súdom spočíva v tom, že sťažovateľom opísaným skutkovým

stavom zjavne nemohlo dôjsť k porušeniu tých práv a slobôd, ktorých porušenie namieta.

Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. vyslovil právny názor, ktorý v plnej miere

platí aj pre súčasnú sťažnosť podľa : „O zjavnej neopodstatnenosti podnetu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený podnet je preto možné považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na konanie.“

Ústavný súd zaujal v rozhodnutiach aj stanovisko k minimálnej dobe nečinnosti súdu

alebo dobe, ktorá uplynula zjavne neúčelnou činnosťou súdu, potrebnou k tomu, aby mohlo

dôjsť ku zbytočným prieťahom v súdnom konaní majúcim charakter porušenia práv podľa

a dohovoru, keď vyslovil: „Nečinnosť súdu v trvaní štyroch

mesiacov nie je prejavom takej nečinnosti, ktorá odôvodňuje vyslovenie zbytočných

prieťahov v konaní.“ Ak celé súdne konanie trvá menej ako doba, ktorá musí podľa názoru

ústavného súdu uplynúť nečinnosťou alebo zjavne neúčelnou činnosťou súdu ku vzniku

ústavne významných zbytočných prieťahov v konaní, tak nemožno hovoriť o vzniku

zbytočných prieťahov v takomto konaní, ktoré by mali charakter porušenia práv podľa

alebo dohovoru, okrem mimoriadnych okolností spočívajúcich v charaktere súdneho

konania.

V sťažovateľovom prípade si okolnosti prípadu vyžadujú zvlášť prísne posudzovanie

dĺžky konania najvyššieho súdu a to z nasledovných dôvodov. Predmetom konania je

nečinnosť správneho orgánu rozhodujúceho o finančnom príspevku, o ktorý sťažovateľ

požiadal v súvislosti so svojou účasťou v boji proti fašizmu počas II. svetovej vojny, teda

v súvislosti s plnením čestných občianskych povinností spojeným s rizikom straty života.

Sťažovateľov vek treba v tejto situácii tiež zohľadniť. Okolnostiam prípadu teda v zásade

vyhovuje doba súdneho konania počítaná v mesiacoch, a nie v rokoch. Dobu správneho

konania predchádzajúceho konaniu najvyššieho súdu sp. zn. ústavný súd

nemôže pričítať na ťarchu najvyššieho súdu, proti ktorému smeruje táto sťažnosť, ale i táto

doba zvyšuje prísnosť posudzovania dĺžky konania najvyššieho súdu. Ani uplatnenie

mimoriadnej prísnosti pri posudzovaní dĺžky konania najvyššieho súdu sp. zn.

nevedie k záveru, že v ňom došlo k zbytočným prieťahom majúcim charakter porušenia

sťažovateľových práv podľa alebo podľa dohovoru.

Najvyšší súd počas vyše štvormesačného konania vykonal úkony, z ktorých aspoň

jeden, výzva sťažovateľovi, aby sa vyjadril ku vhodnosti verejného ústneho pojednávania,

nie je ani podľa sťažovateľa zjavne neúčelný a podľa ústavného súdu v skutočnosti vedie ku

zrýchleniu konania. Celková dĺžka konania v spojení s tým, že najvyšší súd v jeho rámci už

vykonal prvý úkon neumožňujú dospieť k záveru, že v ňom došlo k porušeniu

sťažovateľových označených práv, a to ani napriek zvlášť prísnemu posúdeniu.

Pretože ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, nemá už význam

zaoberať sa sťažovateľovou žiadosťou, aby jeho sťažnosť bola podľa § 26 zákona

o ústavnom súde považovaná za naliehavú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2004