Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 99/04
PDF · 116.82 KB
No categories available
IV. ÚS 99/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2004
predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. E. K., t. č. B. B., ktorou namieta porušenie svojich
práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 a 6 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Krajskou
prokuratúrou v Banskej Bystrici podaním obžaloby Krajskému súdu v Banskej Bystrici
v jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1 T 11/98, rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 11 T 11/98 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 To 76/99, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Nt 107/00
v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 To 12/02
a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV Pz 727/00 z 11. júna
2002, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť RNDr. E. K. o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2004
doručená sťažnosť RNDr. E. K., t. č. B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojich práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 a 6 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Krajskou prokuratúrou v Banskej Bystrici (ďalej
len „krajská prokuratúra“) podaním obžaloby Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) v jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1 T 11/98, rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 11 T 11/98 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 To 76/99, uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Nt 107/00 v spojení
s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 12/02 a rozhodnutím Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) sp. zn. IV Pz 727/00 z 11. júna
2002.
K porušeniu uvedených práv sťažovateľa došlo podľa jeho tvrdenia tým, že «bol
obvinený a odsúdený podľa paragrafu, ktorý v čase keď bol „čin“ spáchaný nebol a ani
dodnes nie je účinný podľa platného trestného zákona».
Sťažovateľ ďalej uviedol, že bol právoplatne uznaný za vinného a odsúdený pre
trestný čin ohrozovania obehu tuzemských peňazí podľa § 140 ods. 1 a ods. 4 písm. b)
Trestného zákona. Podľa sťažovateľa krajský súd a najvyšší súd „nemali legitímne právo
prepísať znenie ods. 4 § 140 Tr. zák. tak, aby ho mohli kombinovať aj s ods. 1 § 140 T. z.
a tak vyvodiť moju trestnú zodpovednosť“.
Vo vzťahu ku krajskej prokuratúre sťažovateľ uviedol, že nekonala v súlade s § 177
Trestného poriadku (ďalej len „Tr. por.“), lebo obžalobu vo veci sp. zn. 1 T 11/98 podala
„na základe svojvoľne vykonštruovaného a poskladaného trestného zákona, t. j. podľa §
140 ods. 1, 4 písm. b)“. Na základe toho sťažovateľ tvrdí, že krajská prokuratúra, krajský
súd a najvyšší súd porušili čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy.
Čo sa týka namietaného postupu generálnej prokuratúry v nadväznosti na podnet
sťažovateľa zo 4. októbra 2000 na podanie sťažnosti pre porušenie zákona (§ 266 a nasl.
Tr. por.), zastáva názor, že „Gen. prok. konal v rozpore so zákonom (čl. 2 ods. 2; čl. 50
ods. 1 ústavy) so svojím rozhodnutím IV Pz 727/00-72 zo dňa 11. 6. 2002“.
Napokon sťažovateľ namietal porušenie jeho označených práv aj v konaní o návrhu
na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci, ktoré sa viedlo na krajskom súde pod
sp. zn. 3 Nt 107/00, v spojení s konaním na najvyššom súde vedeným pod. sp. zn.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ tvrdí, že k namietanému porušeniu jeho práv došlo krajskou prokuratúrou
podaním obžaloby krajskému súdu v jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1 T 11/98, ako aj
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 T 11/98 v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu
sp. zn. 4 To 76/99. Podľa sťažovateľa, ale tiež zo zistenia ústavného súdu z 29. marca 2004,
vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 4 To 76/99 nadobudol právoplatnosť 15. decembra 1999.
K namietanému porušeniu sťažovateľových práv malo dôjsť aj uznesením krajského
súdu sp. zn. 3 Nt 107/00 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 12/02, ako aj
rozhodnutím generálnej prokuratúry sp. zn. IV Pz 727/00 z 11. júna 2002, ktorým nebolo
vyhovené jeho podnetu na podanie sťažnosti pre porušenie zákona (§ 266 a nasl. Tr. por.).
Ústavný súd 29. marca 2004 na krajskom súde zistil, že uznesenie krajského súdu sp. zn.
6 To 12/02, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania,
v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 12/02 nadobudlo právoplatnosť
28. marca 2002.
O obsahu listu generálnej prokuratúry sp. zn. IV Pz 727/00 z 11. júna 2002 sa
sťažovateľ dozvedel najneskôr v mesiaci jún 2002.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia
sťažnosti na konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného
práva. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda nepredstavuje časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany ústavnosti. Zo skutočnosti, že predmetná sťažnosť zo 17. marca
2004 bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. marca 2004, vyplýva, že ju sťažovateľ podal
až po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred
ústavným súdom.
Podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona, ktorý sťažovateľ podal ministrovi
spravodlivosti Slovenskej republiky v decembri 2002 a na ktorý mu odpoveď bola doručená
21. januára 2004, nemožno považovať za taký prostriedok nápravy, ktorý predlžuje lehotu
na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Sťažovateľ žiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho
sťažnosti. Keďže ústavný súd sťažnosť ako oneskorene podanú odmietol, uvedenou
žiadosťou sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2004