Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 222/04
PDF · 148.11 KB
No categories available
I. ÚS 222/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 222/04-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ericha Škubáka, bytom Ž., ktorou namietal porušenie
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Daňového riaditeľstva
Slovenskej republiky, pracoviska Žilina, sp. zn. V/256/4087/04/Dub z 10. júna 2004
a Ministerstva financií Slovenskej republiky, sekcie daňovej a colnej, č. k. MF/5823/2004-
71 z 30. augusta 2004, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Ericha Škubáka o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Podaním z 2. novembra 2004 odovzdaným na poštovú prepravu 4. novembra 2004,
doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 8. novembra
2004, označeným ako „návrh na začatie konania v zmysle čl. 127 Ústavy SR“ Erich
Škubák, bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), namieta porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky, pracoviska Žilina (ďalej len „daňové riaditeľstvo“),
sp. zn. V/256/4087/04/Dub z 10. júna 2004 a Ministerstva financií Slovenskej republiky,
sekcie daňovej a colnej (ďalej len „ministerstvo“), č. k. MF/5823/2004-71 z 30. augusta
2004.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie vyššie
uvedených článkov ústavy a dohovoru a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 3 341 844 Sk voči ministerstvu, ako aj náhradu trov konania.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ investoval viac ako 600 000 Sk do nebankovej
inštitúcie v presvedčení, že investované prostriedky zhodnotí. Vyšlo však najavo, že osoby
konajúce za inštitúciu postupovali podvodným spôsobom, v dôsledku čoho po určitej dobe
sťažovateľ už nebral výnosy z vkladu a nedostal naspäť ani vklad samotný. Napriek tomu
daňový úrad vyzval sťažovateľa na podanie daňového priznania k dani z príjmu za rok
1999. Keďže sťažovateľ žiadne zdaniteľné príjmy v tomto období nedosiahol, daňové
priznanie nepodal, avšak zaslal daňovému úradu vyjadrenie a dôkazy preukazujúce, že
príjem nemal. Napriek predloženým dôkazom vydal daňový úrad rozhodnutie, v ktorom
určil, že v zdaňovacom období roku 1999 mal sťažovateľ základ dane 3 334 500 Sk
a vyrubil mu daň z príjmu vo výške 1 305 270 Sk. Pritom daňový úrad vychádzal iba
z jednostranných dokladov a jedine z hypotézy, že sťažovateľ pravdepodobne príjmy získal.
K námietkam sťažovateľa preukazujúcim a dokladujúcim neexistenciu daňovej povinnosti
neprihliadol a považoval ich za irelevantné. Sťažovateľ podal voči rozhodnutiu daňového
úradu odvolanie, ktoré však bolo rozhodnutím daňového riaditeľstva zamietnuté
s argumentáciou, že dôvody odvolania nie je možné posúdiť a ani sa nimi zaoberať, lebo
sťažovateľ nepodal nulové daňové priznanie vzhľadom na svoje tvrdenie, že v rozhodnom
období nemal príjmy podliehajúce dani z príjmu. Proti právoplatnému rozhodnutiu
daňového riaditeľstva podal sťažovateľ žalobu Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“), avšak rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 161/02 bola
žaloba zamietnutá s odôvodnením, že vzhľadom na nepodanie daňového priznania je možné
skúmať iba dodržanie zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok. Sťažovateľ
podal proti rozsudku najvyššieho súdu odvolanie. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-
O-NS 47/03 zo 4. decembra 2003 bol potvrdený prvostupňový rozsudok najvyššieho súdu
s rovnakým odôvodnením, teda že nebolo možné skúmať dôkazy predložené sťažovateľom,
keďže tento nepodal na výzvu daňového úradu daňové priznanie.
Po rozhodnutiach najvyššieho súdu došlo k niektorým novým skutočnostiam. Jednak
bolo vyšetrovateľom zastavené trestné stíhanie vedené proti sťažovateľovi pre neplatenie
dane s poukazom na to, že zdaniteľné príjmy nedosiahol, a jednak okrem toho došlo aj
k právoplatnému odsúdeniu osôb konajúcich za nebankovú inštitúciu, a to pre trestný čin
podvodu, pričom bolo nepochybne zistené, že v roku 1999 nebanková inštitúcia svojim
investorom už žiadne výnosy nevyplatila.
Na základe týchto nových skutočností požiadal sťažovateľ o povolenie obnovy
konania. Vyššie citovanými rozhodnutiami však bola jeho žiadosť zamietnutá, pričom
rozhodnutie ministerstva bolo sťažovateľovi doručené 8. septembra 2004.
Podľa právneho názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho vyššie uvedených
základných práv. Sťažovateľ je zároveň toho názoru, že rozhodnutie o nepovolení obnovy
konania nie je možné napadnúť na všeobecnom súde, a preto je vo veci daná právomoc
ústavného súdu.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 161/02 z 24. apríla 2003 vyplýva, že
najvyšší súd žalobu sťažovateľa proti daňovému riaditeľstvu zamietol. Podľa názoru
najvyššieho súdu podstatné bolo, že sťažovateľ nesplnil povinnosť podať na výzvu
daňového úradu daňové priznanie. V takomto prípade je totiž daňový úrad oprávnený určiť
daň podľa pomôcok, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si sám zaobstará, a to i bez súčinnosti
s daňovým subjektom. Ak je podané odvolanie proti rozhodnutiu o dani určenej podľa
pomôcok, skúma odvolací orgán iba dodržanie zákonných podmienok na použitie tohto
spôsobu určenia dane. Ak odvolací orgán zistí, že tieto zákonné podmienky boli dodržané,
odvolanie pre jeho neodôvodnenosť zamietne. Najvyšší súd z obsahu spisového materiálu
zistil, že daňový úrad vyzval sťažovateľa 26. februára 2002 na podanie daňového priznania
k dani z príjmov fyzických osôb za rok 1999. Sťažovateľ však napriek poučeniu uvedenému
vo výzve, že „v prípade nesplnenia tejto povinnosti správca dane v zmysle § 42 zákona
č. 511/1992 Zb. určí daňovú povinnosť podľa pomôcok, ktoré má k dispozícii, alebo ktoré si
sám zaobstará“, reagoval tak, že daňovému úradu zaslal vyjadrenie k tejto výzve, avšak
daňové priznanie v určenej lehote nepodal. Preto daňový úrad bol oprávnený určiť daň
osobitným postupom, teda podľa pomôcok, ktoré mal k dispozícii alebo ktoré si sám
zaobstaral. Keďže pri určení dane podľa pomôcok skúma odvolací správny orgán iba
dodržanie zákonných podmienok na použitie tohto spôsobu určenia dane, nebolo potrebné
zaoberať sa inými námietkami sťažovateľa, ktoré uvádzal vo svojom odvolaní proti
rozhodnutiu daňového úradu.
Z rozhodnutia daňového riaditeľstva sp. zn. V/256/4087/04/Dub z 10. júna 2004
vyplýva, že žiadosť sťažovateľa o obnovu konania bola zamietnutá. Daňové riaditeľstvo
nemohlo prihliadnuť na nové skutočnosti uvedené v návrhu sťažovateľa na obnovu konania,
lebo tieto sa netýkali okolností, na základe ktorých bola daň určená osobitným postupom
daňového úradu podľa pomôcok.
Z rozhodnutia ministerstva č. k. MF/5823/2004-71 z 30. augusta 2004 vyplýva, že
ministerstvo potvrdilo rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. V/256/4087/04/Dub
z 10. júna 2004. Dospelo k rovnakému záveru ako prvostupňový orgán.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa názoru ústavného súdu nie je v právomoci ústavného súdu o podanej sťažnosti
meritórne rozhodnúť.
Sťažovateľ tvrdí, že rozhodnutie správneho orgánu o žiadosti o obnovu konania
nemožno napadnúť žalobou na všeobecnom súde. Ústavný súd sa s týmto právnym názorom
sťažovateľa nemohol stotožniť.
Otázka preskúmateľnosti právoplatných rozhodnutí o obnove konania vydaných
v správnom konaní na všeobecnom súde nebola v minulosti celkom jasná.
V uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 125/98 z 28. októbra 1998, ktoré bolo
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
(ďalej len „zbierka rozhodnutí“) v čiastke 2/2000 pod č. 33/2000, je vyslovený právny
názor, podľa ktorého rozhodnutie, ktorým správny orgán zamietol návrh na povolenie
obnovy konania, nie je rozhodnutím o práve alebo povinnosti daňového subjektu a je
vylúčené zo súdneho preskúmavania.
Naproti tomu v neskoršom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 131-133/01
z 28. novembra 2001, ktorý bol publikovaný v zbierke rozhodnutí v čiastke 4/2002 pod
č. 67/2002, je už vyslovený právny názor, podľa ktorého rozhodnutie o povolení obnovy
konania v daňovom konaní nie je vždy rozhodnutím procesným a ako také nie je vylúčené
z preskúmania súdom ustanovením § 248 ods. 2 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku.
Možno preto urobiť záver, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa postupom času
vykryštalizovala tak, že právoplatné rozhodnutia týkajúce sa obnovy konania sú
preskúmateľné postupom podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Pritom
v čase, keď bol vydaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 131-133/01, ustanovenie
§ 248 ods. 2 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku znelo tak, že všeobecné súdy
nepreskúmavali rozhodnutia správnych orgánov procesnej povahy. Podľa súčasného znenia
ustanovenia § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (účinného od 1. januára 2004)
všeobecné súdy nepreskúmavajú procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania.
Nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že rozhodnutie o žiadosti o obnovu konania
nie je rozhodnutím týkajúcim sa vedenia konania. Preto za súčasného stavu právomoc
všeobecných súdov preskúmavať takéto rozhodnutia považuje ústavný súd za nepochybnú.
To zároveň znamená, že nie je daná prieskumná právomoc ústavného súdu, keďže táto je
v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy iba subsidiárna, lebo je daná iba vtedy, ak o ochrane
základných práv nerozhoduje všeobecný súd.
Ústavný súd napokon poznamenáva, že keby bol sťažovateľ podal ústavnému súdu
sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 161/02 z 24. apríla 2003, bolo by
možné skúmať, či prípis, resp. vyjadrenie, ktorým sťažovateľ reagoval na výzvu daňového
úradu, aby podal daňové priznanie, nemohol byť posúdený prípadne ako daňové priznanie
nemajúce všetky predpísané zákonné náležitosti.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2004