Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 222/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ericha Škubáka, bytom Ž., ktorou namietal porušenie

a , ako aj Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Daňového riaditeľstva

Slovenskej republiky, pracoviska Žilina, sp. zn. V/256/4087/04/Dub z 10. júna 2004

a Ministerstva financií Slovenskej republiky, sekcie daňovej a colnej, č. k. MF/5823/2004-

71 z 30. augusta 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ericha Škubáka o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 2. novembra 2004 odovzdaným na poštovú prepravu 4. novembra 2004,

doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 8. novembra

2004, označeným ako „návrh na začatie konania v zmysle SR“ Erich

Škubák, bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), namieta porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“), ako aj Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky, pracoviska Žilina (ďalej len „daňové riaditeľstvo“),

sp. zn. V/256/4087/04/Dub z 10. júna 2004 a Ministerstva financií Slovenskej republiky,

sekcie daňovej a colnej (ďalej len „ministerstvo“), č. k. MF/5823/2004-71 z 30. augusta

2004.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie vyššie

uvedených článkov a dohovoru a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo

výške 3 341 844 Sk voči ministerstvu, ako aj náhradu trov konania.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ investoval viac ako 600 000 Sk do nebankovej

inštitúcie v presvedčení, že investované prostriedky zhodnotí. Vyšlo však najavo, že osoby

konajúce za inštitúciu postupovali podvodným spôsobom, v dôsledku čoho po určitej dobe

sťažovateľ už nebral výnosy z vkladu a nedostal naspäť ani vklad samotný. Napriek tomu

daňový úrad vyzval sťažovateľa na podanie daňového priznania k dani z príjmu za rok

1999. Keďže sťažovateľ žiadne zdaniteľné príjmy v tomto období nedosiahol, daňové

priznanie nepodal, avšak zaslal daňovému úradu vyjadrenie a dôkazy preukazujúce, že

príjem nemal. Napriek predloženým dôkazom vydal daňový úrad rozhodnutie, v ktorom

určil, že v zdaňovacom období roku 1999 mal sťažovateľ základ dane 3 334 500 Sk

a vyrubil mu daň z príjmu vo výške 1 305 270 Sk. Pritom daňový úrad vychádzal iba

z jednostranných dokladov a jedine z hypotézy, že sťažovateľ pravdepodobne príjmy získal.

K námietkam sťažovateľa preukazujúcim a dokladujúcim neexistenciu daňovej povinnosti

neprihliadol a považoval ich za irelevantné. Sťažovateľ podal voči rozhodnutiu daňového

úradu odvolanie, ktoré však bolo rozhodnutím daňového riaditeľstva zamietnuté

s argumentáciou, že dôvody odvolania nie je možné posúdiť a ani sa nimi zaoberať, lebo

sťažovateľ nepodal nulové daňové priznanie vzhľadom na svoje tvrdenie, že v rozhodnom

období nemal príjmy podliehajúce dani z príjmu. Proti právoplatnému rozhodnutiu

daňového riaditeľstva podal sťažovateľ žalobu Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“), avšak rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. bola

žaloba zamietnutá s odôvodnením, že vzhľadom na nepodanie daňového priznania je možné

skúmať iba dodržanie zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok. Sťažovateľ

podal proti rozsudku najvyššieho súdu odvolanie. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-

O-NS 47/03 zo 4. decembra 2003 bol potvrdený prvostupňový rozsudok najvyššieho súdu

s rovnakým odôvodnením, teda že nebolo možné skúmať dôkazy predložené sťažovateľom,

keďže tento nepodal na výzvu daňového úradu daňové priznanie.

Po rozhodnutiach najvyššieho súdu došlo k niektorým novým skutočnostiam. Jednak

bolo vyšetrovateľom zastavené trestné stíhanie vedené proti sťažovateľovi pre neplatenie

dane s poukazom na to, že zdaniteľné príjmy nedosiahol, a jednak okrem toho došlo aj

k právoplatnému odsúdeniu osôb konajúcich za nebankovú inštitúciu, a to pre trestný čin

podvodu, pričom bolo nepochybne zistené, že v roku 1999 nebanková inštitúcia svojim

investorom už žiadne výnosy nevyplatila.

Na základe týchto nových skutočností požiadal sťažovateľ o povolenie obnovy

konania. Vyššie citovanými rozhodnutiami však bola jeho žiadosť zamietnutá, pričom

rozhodnutie ministerstva bolo sťažovateľovi doručené 8. septembra 2004.

Podľa právneho názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho vyššie uvedených

základných práv. Sťažovateľ je zároveň toho názoru, že rozhodnutie o nepovolení obnovy

konania nie je možné napadnúť na všeobecnom súde, a preto je vo veci daná právomoc

ústavného súdu.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 24. apríla 2003 vyplýva, že

najvyšší súd žalobu sťažovateľa proti daňovému riaditeľstvu zamietol. Podľa názoru

najvyššieho súdu podstatné bolo, že sťažovateľ nesplnil povinnosť podať na výzvu

daňového úradu daňové priznanie. V takomto prípade je totiž daňový úrad oprávnený určiť

daň podľa pomôcok, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si sám zaobstará, a to i bez súčinnosti

s daňovým subjektom. Ak je podané odvolanie proti rozhodnutiu o dani určenej podľa

pomôcok, skúma odvolací orgán iba dodržanie zákonných podmienok na použitie tohto

spôsobu určenia dane. Ak odvolací orgán zistí, že tieto zákonné podmienky boli dodržané,

odvolanie pre jeho neodôvodnenosť zamietne. Najvyšší súd z obsahu spisového materiálu

zistil, že daňový úrad vyzval sťažovateľa 26. februára 2002 na podanie daňového priznania

k dani z príjmov fyzických osôb za rok 1999. Sťažovateľ však napriek poučeniu uvedenému

vo výzve, že „v prípade nesplnenia tejto povinnosti správca dane v zmysle § 42 zákona

č. určí daňovú povinnosť podľa pomôcok, ktoré má k dispozícii, alebo ktoré si

sám zaobstará“, reagoval tak, že daňovému úradu zaslal vyjadrenie k tejto výzve, avšak

daňové priznanie v určenej lehote nepodal. Preto daňový úrad bol oprávnený určiť daň

osobitným postupom, teda podľa pomôcok, ktoré mal k dispozícii alebo ktoré si sám

zaobstaral. Keďže pri určení dane podľa pomôcok skúma odvolací správny orgán iba

dodržanie zákonných podmienok na použitie tohto spôsobu určenia dane, nebolo potrebné

zaoberať sa inými námietkami sťažovateľa, ktoré uvádzal vo svojom odvolaní proti

rozhodnutiu daňového úradu.

Z rozhodnutia daňového riaditeľstva sp. zn. V/256/4087/04/Dub z 10. júna 2004

vyplýva, že žiadosť sťažovateľa o obnovu konania bola zamietnutá. Daňové riaditeľstvo

nemohlo prihliadnuť na nové skutočnosti uvedené v návrhu sťažovateľa na obnovu konania,

lebo tieto sa netýkali okolností, na základe ktorých bola daň určená osobitným postupom

daňového úradu podľa pomôcok.

Z rozhodnutia ministerstva č. k. MF/5823/2004-71 z 30. augusta 2004 vyplýva, že

ministerstvo potvrdilo rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. V/256/4087/04/Dub

z 10. júna 2004. Dospelo k rovnakému záveru ako prvostupňový orgán.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v právomoci ústavného súdu o podanej sťažnosti

meritórne rozhodnúť.

Sťažovateľ tvrdí, že rozhodnutie správneho orgánu o žiadosti o obnovu konania

nemožno napadnúť žalobou na všeobecnom súde. Ústavný súd sa s týmto právnym názorom

sťažovateľa nemohol stotožniť.

Otázka preskúmateľnosti právoplatných rozhodnutí o obnove konania vydaných

v správnom konaní na všeobecnom súde nebola v minulosti celkom jasná.

V uznesení najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 1998, ktoré bolo

publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

(ďalej len „zbierka rozhodnutí“) v čiastke 2/2000 pod č. 33/2000, je vyslovený právny

názor, podľa ktorého rozhodnutie, ktorým správny orgán zamietol návrh na povolenie

obnovy konania, nie je rozhodnutím o práve alebo povinnosti daňového subjektu a je

vylúčené zo súdneho preskúmavania.

Naproti tomu v neskoršom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. novembra 2001, ktorý bol publikovaný v zbierke rozhodnutí v čiastke 4/2002 pod

č. 67/2002, je už vyslovený právny názor, podľa ktorého rozhodnutie o povolení obnovy

konania v daňovom konaní nie je vždy rozhodnutím procesným a ako také nie je vylúčené

z preskúmania súdom ustanovením .

Možno preto urobiť záver, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa postupom času

vykryštalizovala tak, že právoplatné rozhodnutia týkajúce sa obnovy konania sú

preskúmateľné postupom podľa a nasl. . Pritom

v čase, keď bol vydaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. , ustanovenie

znelo tak, že všeobecné súdy

nepreskúmavali rozhodnutia správnych orgánov procesnej povahy. Podľa súčasného znenia

ustanovenia (účinného od 1. januára 2004)

všeobecné súdy nepreskúmavajú procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania.

Nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že rozhodnutie o žiadosti o obnovu konania

nie je rozhodnutím týkajúcim sa vedenia konania. Preto za súčasného stavu právomoc

všeobecných súdov preskúmavať takéto rozhodnutia považuje ústavný súd za nepochybnú.

To zároveň znamená, že nie je daná prieskumná právomoc ústavného súdu, keďže táto je

v zmysle iba subsidiárna, lebo je daná iba vtedy, ak o ochrane

základných práv nerozhoduje všeobecný súd.

Ústavný súd napokon poznamenáva, že keby bol sťažovateľ podal ústavnému súdu

sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 24. apríla 2003, bolo by

možné skúmať, či prípis, resp. vyjadrenie, ktorým sťažovateľ reagoval na výzvu daňového

úradu, aby podal daňové priznanie, nemohol byť posúdený prípadne ako daňové priznanie

nemajúce všetky predpísané zákonné náležitosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2004