Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 375/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

25. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Kataríny Ninitzovej, bytom K.; Geraldy

Kunákovej, bytom K., a Kamily Payerovej, bytom K., zastúpených advokátom JUDr. M. K.,

K., ktorou namietajú porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 5. augusta 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Kataríny Ninitzovej, Geraldy Kunákovej a Kamily Payerovej o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. augusta 2004 doručená sťažnosť Kataríny Ninitzovej, Geraldy Kunákovej a Kamily

Payerovej (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie ich základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 5. augusta 2004.

Zo sťažovateľkami predloženej sťažnosti vyplýva, že uznesením krajského súdu

sp. zn. z 5. augusta 2004 bola zamietnutá ich žaloba s poukazom na to,

že nevyužili pred podaním žaloby prostriedky proti nečinnosti orgánov verejnej správy,

ktorých využitie umožňuje osobitný predpis [

(ďalej len „OSP)]. Proti tomuto uzneseniu nebol prípustný opravný prostriedok

( ).

Sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal

tento „nález:

Uznesením krajského súdu č. k. -19 z 05. augusta 2004 bolo porušené

základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu podľa .

Uznesenie krajského súdu č. k. -19 z 05. augusta 2004 sa zrušuje a vec

sa vracia krajskému súdu.

Krajský súd je povinný nahradiť sťažovateľkám na účet ich právneho zástupcu trovy

právneho zastúpenia do 1 mesiaca od právoplatnosti nálezu“.

Sťažovateľky tvrdili, že pred podaním žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy

krajskému súdu dodržali všetky postupy potrebné podľa

o sťažnostiach (ďalej len „zákon o sťažnostiach“), čo však neviedlo k náprave. Poukázali

na to, že za sťažnosť považujú podanie z 22. decembra 2003, ktorým sa obrátili na Okresný

úrad v Michalovciach, odbor pozemkový, a žiadali o urýchlenie ukončenia procesu

priznania vlastníctva k dosiaľ nevydaným pozemkom podľa právneho záveru krajského

súdu č. k. -11 z 12. októbra 1994. K tejto sťažnosti sa vyjadril Obvodný

pozemkový úrad v Michalovciach, ktorý listom z 29. januára 2004 sp. zn.

zaujal stanovisko k dôvodom, pre ktoré sa ešte nerozhodlo o uplatnenom nároku

sťažovateliek.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplynulo:

„Navrhovateľky sa návrhom zo 7. 6. 2004 domáhali, aby súd prikázal odporcovi

konať a rozhodnúť vo veci vedenej pod č. 2004/01042 v lehote 30 dní.

Súd pri skúmaní podmienok konania z obsahu spisu, ako aj z vyjadrenia odporcu

a nadriadeného orgánu zistil, že navrhovateľky pred podaním návrhu nevyčerpali

prostriedky proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorých použitie umožňuje osobitný

predpis. Takýmto predpisom je v platnom znení o sťažnostiach,

ktoré príslušný orgán verejnej správy je povinný prešetriť a vybaviť do 30 dní odo dňa, keď

mu bola doručená. Výsledok prešetrenia sťažnosti na nečinnosť, ak nedošlo k odstráneniu

nečinnosti, môže byť podkladom pre podanie návrhu podľa

Podľa odseku 1 citovaného ustanovenia fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí,

že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným

právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil

povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný,

ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Pretože nebola splnená zákonná podmienka pre konanie proti nečinnosti orgánu

verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti , súd návrh ako neprípustný zamietol

( ).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť

aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí

všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem

a postupu, ktorý im predchádzal, s , prípadne s medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu

v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (napríklad

, ).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,

ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi namietaným porušením

základného práva a napádaným rozhodnutím krajského súdu a postupom, ktorý

im predchádzal.

Ústavný súd zistil, že krajský súd preskúmal obsah spisu orgánu verejnej správy,

vyžiadal si vyjadrenie odporcu a nadriadeného orgánu a po týchto zisteniach uzavrel,

že sťažovateľky nepostupovali pred podaním žaloby podľa osobitného predpisu, za ktorý

krajský súd považoval zákon o sťažnostiach. Súčasne, ako vyplýva zo sťažnosti

sťažovateliek, krajský súd mal k dispozícii nielen spis orgánu verejnej správy, vyjadrenie

odporcu a nadriadeného orgánu, ale aj prílohy k návrhu vrátane podania sťažovateliek

z 22. decembra 2003, ako aj vyjadrenie Obvodného pozemkového úradu v Michalovciach.

Ak na základe týchto dôkazov krajský súd prijal záver o nesplnení predpokladu

na podanie návrhu podľa , nemožno z ústavného hľadiska tomuto záveru

vyčítať to, že obsahuje iné právne hodnotenie podania sťažovateliek z 22. decembra 2003,

než ktoré mu pripisujú sťažovateľky. Z tohto podania nevyplýva, že ide o sťažnosť proti

nečinnosti, ktorá mala byť podaná podľa zákona o sťažnostiach (porov. § 3 a § 4 citovaného

zákona), ale o žiadosť o urýchlené skončenie procesu priznania vlastníckych práv. Súčasťou

základného práva na súdnu ochranu totiž nie je to, aby sa všeobecný súd stotožnil

s právnym názorom účastníka konania na hodnotenie jeho úkonu a jeho relevancie

pre súdne konanie.

Ústavný súd vychádzajúc z toho stavu veci bez akýchkoľvek pochýb vylučuje takú

vecnú spojitosť medzi obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu a základným

právom na súdnu ochranu podľa , ktorá by sa dala preskúmať po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na tomto mieste ešte treba uviesť, že krajský súd mal možnosť zamietnuť návrh

aj preto, že sťažovateľky pred podaním návrhu nevyčerpali taký prostriedok ochrany pred

nečinnosťou, ktorý im poskytuje o správnom konaní (správny

poriadok) v znení neskorších predpisov obsahujúci presný postup proti nečinnosti správneho

orgánu prvého stupňa.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného

finančného zadosťučinenia a zrušenie napadnutého rozhodnutia je podmienené vyslovením

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ),

ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľky domáhali jeho priznania,

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2004