Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 228/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. decembra 2004

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Rozálie Cenigovej, bytom B., zastúpenej advokátkou

JUDr. A. D., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva na verejné

prerokovanie veci v prítomnosti účastníka a práva účastníka vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa Najvyšším súdom

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Rozálie Cenigovej o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra

2004 doručená sťažnosť Mgr. Rozálie Cenigovej, bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. A. D., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia

základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka a práva účastníka

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48

ods. 2 uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2004, uznesenie

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Z podania vyplýva, že sťažovateľka viedla na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) súdny spor, v ktorom sa domáhala vyslovenia neplatnosti výpovede

z pracovného pomeru. V priebehu konania došlo medzi sťažovateľkou a zamestnávateľom

ku uzavretiu zmieru, avšak uznesením okresného súdu č. k. -147 z 28. júna 2002

zmier nebol schválený. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

v ktorom namietala nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. Uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. januára

2003, ktoré bolo vydané bez nariadenia pojednávania, bolo uznesenie okresného súdu

potvrdené, avšak na základe iného skutkového zistenia než na okresnom súde. Krajský súd

považoval uzavretý zmier za rozporný s hmotným právom nie z toho dôvodu, ktorý uviedol

okresný súd, ale na základe skutkového ustálenia, podľa ktorého vraj sťažovateľka na

ďalšom zamestnávaní netrvala. Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 31. januára 2003 podala sťažovateľka dovolanie, ktorého oprávnenosť vyvodzovala

z ustanovenia , teda z tvrdenia, že postupom

krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať vo veci. Konkrétne šlo o to, že hoci odvolací

súd vychádzal z odlišného skutkového ustálenia ako okresný súd, urobil tak bez toho, aby

vykonal potrebné dokazovanie, hoci odvolací súd môže vychádzať z odlišného skutkového

ustálenia iba na základe ním samotným vykonaného dokazovania v odvolacom konaní.

Pritom dokazovanie môže odvolací súd vykonávať iba na pojednávaní. Keďže pojednávanie

nariadené nebolo, nedostala sťažovateľka ani možnosť zaujať stanovisko ku odlišnému

skutkovému ustáleniu, resp. navrhnúť v tomto smere vykonanie potrebného dokazovania.

Takýto protizákonný postup odvolacieho súdu spočívajúci v pozmenení skutkového

ustálenia bez vykonania vlastného dokazovania a bez nariadenia pojednávania považovala

sťažovateľka za postup, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2004, ktoré bolo právnej

zástupkyni sťažovateľky doručené 23. septembra 2004, bolo dovolanie odmietnuté ako

neprípustné.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd odmietnutím dovolania nenapravil

pochybenie, ktorého sa dopustil odvolací súd. Tým najvyšší súd porušil .

V skutočnosti totiž dovolanie bolo prípustné, lebo postupom krajského súdu bola

sťažovateľke odňatá možnosť osobne konať na odvolacom pojednávaní. To znamená, že

bolo povinnosťou najvyššieho súdu o dovolaní meritórne rozhodnúť.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2004 vyplýva, že

najvyšší súd dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 31. januára 2003 odmietol. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľkou tvrdený dôvod

prípustnosti dovolania podľa nebol splnený.

Pod odňatím možnosti pred súdom konať [ ]

treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní

realizácia jeho procesných práv za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Vzhľadom na obsah spisu a obsah námietok sťažovateľky dospel

najvyšší súd k záveru, že tieto sú právne bezvýznamné. Otázka trvania alebo netrvania na

ďalšom zamestnávaní je záležitosťou zisťovania skutkového stavu a k nej sa bude môcť

sťažovateľka vyjadriť v ďalšom konaní o neplatnosti výpovede, keďže neschválením zmieru

konanie ďalej pokračuje. Uznesenie o neschválení zmieru má iba procesnú povahu

a konanie vo veci samej sa ním nekončí, čo znamená, že účastník má ďalej v konaní

možnosť domáhať sa svojich práv.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku

všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto

možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Z podanej sťažnosti, a to nielen z návrhu nálezu (petitu), ale aj z obsahu sťažnosti je

jednoznačné, že podľa názoru sťažovateľky postupom krajského súdu, ktorý bez nariadenia

pojednávania a bez vykonania dôkazov dospel ku odlišným skutkovým ustáleniam ako

okresný súd, došlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľky. Najvyššiemu

súdu sťažovateľka vlastne vytýka, že pochybenie krajského súdu nenapravil. Sťažovateľka

v tom vidí porušenie tých istých základných práv podľa aj zo strany

najvyššieho súdu.

Podľa právneho názoru ústavného súdu možno považovať za zrejmé už na prvý

pohľad, že uznesením najvyššieho súdu nedošlo a ani nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 48

ods. 2 , lebo k tomu by mohlo dôjsť iba vtedy, keby bol najvyšší súd považoval

dovolanie za prípustné, bol by o ňom meritórne konal a napokon rozhodol v neprospech

sťažovateľky. Len vtedy by mohla prípadne obstáť úvaha sťažovateľky o tom, že aj najvyšší

súd porušil tým, že nenapravil porušenie tohto článku, ktorého sa

dopustil krajský súd.

Skutočnosť je taká, že najvyšší súd považoval dovolanie za neprípustné a ako také ho

odmietol. To znamená, že o dovolaní meritórne nekonal a nerozhodol. Podľa názoru

sťažovateľky bolo dovolanie prípustné, preto najvyšší súd podľa nej mal o dovolaní

meritórne konať a rozhodnúť. Takýto stav je z pohľadu sťažovateľky vlastne odopretím

spravodlivosti (denegatio iustitiae) zo strany najvyššieho súdu, čo by zakladalo porušenie

.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania (sťažnosťou) okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Keďže

sťažovateľka, ktorá bola v tomto konaní kvalifikovane zastúpená advokátkou, domáhala sa

vyslovenia porušenia , bolo treba sťažnosť považovať za zjavne

neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2004