Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 228/04
PDF · 112.53 KB
No categories available
I. ÚS 228/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. decembra 2004
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Rozálie Cenigovej, bytom B., zastúpenej advokátkou
JUDr. A. D., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva na verejné
prerokovanie veci v prítomnosti účastníka a práva účastníka vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Najvyšším súdom
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 84/03 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Mgr. Rozálie Cenigovej o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra
2004 doručená sťažnosť Mgr. Rozálie Cenigovej, bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. A. D., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia
základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka a práva účastníka
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 84/03.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48
ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 84/03 z 30. júna 2004, uznesenie
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Z podania vyplýva, že sťažovateľka viedla na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) súdny spor, v ktorom sa domáhala vyslovenia neplatnosti výpovede
z pracovného pomeru. V priebehu konania došlo medzi sťažovateľkou a zamestnávateľom
ku uzavretiu zmieru, avšak uznesením okresného súdu č. k. 12 C 95/00-147 z 28. júna 2002
zmier nebol schválený. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,
v ktorom namietala nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. Uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 376/02 z 31. januára
2003, ktoré bolo vydané bez nariadenia pojednávania, bolo uznesenie okresného súdu
potvrdené, avšak na základe iného skutkového zistenia než na okresnom súde. Krajský súd
považoval uzavretý zmier za rozporný s hmotným právom nie z toho dôvodu, ktorý uviedol
okresný súd, ale na základe skutkového ustálenia, podľa ktorého vraj sťažovateľka na
ďalšom zamestnávaní netrvala. Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 14 Co 376/02
z 31. januára 2003 podala sťažovateľka dovolanie, ktorého oprávnenosť vyvodzovala
z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, teda z tvrdenia, že postupom
krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať vo veci. Konkrétne šlo o to, že hoci odvolací
súd vychádzal z odlišného skutkového ustálenia ako okresný súd, urobil tak bez toho, aby
vykonal potrebné dokazovanie, hoci odvolací súd môže vychádzať z odlišného skutkového
ustálenia iba na základe ním samotným vykonaného dokazovania v odvolacom konaní.
Pritom dokazovanie môže odvolací súd vykonávať iba na pojednávaní. Keďže pojednávanie
nariadené nebolo, nedostala sťažovateľka ani možnosť zaujať stanovisko ku odlišnému
skutkovému ustáleniu, resp. navrhnúť v tomto smere vykonanie potrebného dokazovania.
Takýto protizákonný postup odvolacieho súdu spočívajúci v pozmenení skutkového
ustálenia bez vykonania vlastného dokazovania a bez nariadenia pojednávania považovala
sťažovateľka za postup, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 84/03 z 30. júna 2004, ktoré bolo právnej
zástupkyni sťažovateľky doručené 23. septembra 2004, bolo dovolanie odmietnuté ako
neprípustné.
Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd odmietnutím dovolania nenapravil
pochybenie, ktorého sa dopustil odvolací súd. Tým najvyšší súd porušil čl. 48 ods. 2 ústavy.
V skutočnosti totiž dovolanie bolo prípustné, lebo postupom krajského súdu bola
sťažovateľke odňatá možnosť osobne konať na odvolacom pojednávaní. To znamená, že
bolo povinnosťou najvyššieho súdu o dovolaní meritórne rozhodnúť.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 84/03 z 30. júna 2004 vyplýva, že
najvyšší súd dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 14 Co 376/02
z 31. januára 2003 odmietol. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľkou tvrdený dôvod
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku nebol splnený.
Pod odňatím možnosti pred súdom konať [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku]
treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní
realizácia jeho procesných práv za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Vzhľadom na obsah spisu a obsah námietok sťažovateľky dospel
najvyšší súd k záveru, že tieto sú právne bezvýznamné. Otázka trvania alebo netrvania na
ďalšom zamestnávaní je záležitosťou zisťovania skutkového stavu a k nej sa bude môcť
sťažovateľka vyjadriť v ďalšom konaní o neplatnosti výpovede, keďže neschválením zmieru
konanie ďalej pokračuje. Uznesenie o neschválení zmieru má iba procesnú povahu
a konanie vo veci samej sa ním nekončí, čo znamená, že účastník má ďalej v konaní
možnosť domáhať sa svojich práv.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonávaným dôkazom.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto
možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Z podanej sťažnosti, a to nielen z návrhu nálezu (petitu), ale aj z obsahu sťažnosti je
jednoznačné, že podľa názoru sťažovateľky postupom krajského súdu, ktorý bez nariadenia
pojednávania a bez vykonania dôkazov dospel ku odlišným skutkovým ustáleniam ako
okresný súd, došlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľky. Najvyššiemu
súdu sťažovateľka vlastne vytýka, že pochybenie krajského súdu nenapravil. Sťažovateľka
v tom vidí porušenie tých istých základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj zo strany
najvyššieho súdu.
Podľa právneho názoru ústavného súdu možno považovať za zrejmé už na prvý
pohľad, že uznesením najvyššieho súdu nedošlo a ani nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 48
ods. 2 ústavy, lebo k tomu by mohlo dôjsť iba vtedy, keby bol najvyšší súd považoval
dovolanie za prípustné, bol by o ňom meritórne konal a napokon rozhodol v neprospech
sťažovateľky. Len vtedy by mohla prípadne obstáť úvaha sťažovateľky o tom, že aj najvyšší
súd porušil čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že nenapravil porušenie tohto článku, ktorého sa
dopustil krajský súd.
Skutočnosť je taká, že najvyšší súd považoval dovolanie za neprípustné a ako také ho
odmietol. To znamená, že o dovolaní meritórne nekonal a nerozhodol. Podľa názoru
sťažovateľky bolo dovolanie prípustné, preto najvyšší súd podľa nej mal o dovolaní
meritórne konať a rozhodnúť. Takýto stav je z pohľadu sťažovateľky vlastne odopretím
spravodlivosti (denegatio iustitiae) zo strany najvyššieho súdu, čo by zakladalo porušenie
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na
začatie konania (sťažnosťou) okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Keďže
sťažovateľka, ktorá bola v tomto konaní kvalifikovane zastúpená advokátkou, domáhala sa
vyslovenia porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo treba sťažnosť považovať za zjavne
neopodstatnenú.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2004