Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 51/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2005

predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. Vojtecha Keszeliho, trvale bytom Š., zastúpeného

advokátom JUDr. I. K., so sídlom B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v Slovenskej základného

republiky a práva na spravodlivý proces upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

4 Obdo 13/2004- 217 z 25. novembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. Vojtecha Keszeliho o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n en i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2005 doručená sťažnosť PhDr. Vojtecha Keszeliho, trvale bytom Š.(ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. I. K., so sídlom B., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v

Slovenskej základného republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces

upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „Dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) č. k. 13/2004- 217 z 25. novembra 2004.

Sťažovateľ doručil 3. júna 1999 Okresnému súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný

súd“) žalobu podľa (ďalej len „OSP“)

o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, proti Slovenskej televízii

Bratislava. Dňa 3. februára 2000 sťažovateľ svoj pôvodný návrh prekvalifikoval na návrh

na plnenie podľa . Na výzvu okresného súdu sťažovateľ vyčíslil škodu

vo výške 17 881 420 Sk a požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov podľa .

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 7. augusta 2002 nepriznal sťažovateľovi

oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti uzneseniu okresného súdu sa sťažovateľ odvolal.

V odvolaní sťažovateľ poukázal podľa sťažnosti na to, že žalobou uplatňuje svoj nárok proti

orgánu štátu, ktorý má právnu formu verejnoprávnej inštitúcie, ktorý mu zničil majetok

(autorské právo), v dôsledku čoho sa dostal do hmotnej núdze, a preto by bolo „neetické,

nemorálne, ale najmä v rozpore so zákonom, keby s prihliadnutím na všetko, sťažovateľ bol

nútený platiť štátu... súdne poplatky vo veci, v ktorej mu orgán štátu... zničil majetok,

autorské dielo, ktoré podľa dohody strán vzniklo na realizáciu verejnoprávneho účelu“.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k.

162 z 24. októbra 2002 napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný

súd uznesením č. k. -184 z 15. augusta 2003 sťažovateľovi opätovne nepriznal

oslobodenie od súdnych poplatkov. O ďalšom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd

uznesením č. k. -192 z 30. januára 2004, ktorým napadnuté uznesenie

okresného súdu zmenil tak, že sťažovateľovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov v

rozsahu 50 % s ohľadom na majetkové pomery sťažovateľa. V odôvodnení tohto uznesenia

odvolací súd zároveň uviedol: „Odvolací súd pre úplnosť považuje za potrebné uviesť, že

tvrdením žalobcu o tom, že konanie je podľa § 4 ods. 1 písm. c) zák. č. 71/92 Zb. o súdnych

poplatkoch oslobodené od platenia súdnych poplatkov, sa nezaoberal, pretože pre

posúdenie oslobodenia od súdnych poplatkov je táto skutočnosť irelevantná a naviac nebola

predmetom prvostupňového rozhodnutia.“.

Na tomto základe okresný súd uznesením č. k. -194 z 10. marca 2004

vyrubil sťažovateľovi súdny poplatok 300 000 Sk. Sťažovateľ sa proti tomuto uzneseniu

okresného súdu odvolal s odôvodnením, že je nepreskúmateľné, nerešpektuje rozhodnutie

odvolacieho súdu, nie je v súlade so zákonnou kvalifikáciou veci a je v rozpore so zákonom

Slovenskej národnej rady č. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľ zároveň podal dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k.

192 z 30. januára 2004 z dôvodu zmätočnosti a nezákonnosti s poukazom na to, že sa

odmietol zaoberať uplatnením , čím

v konečnom dôsledku odňal sťažovateľovi právo konať pred súdom podľa § 237

písm. f) .

Najvyšší súd uznesením č. k. -217 z 25. novembra 2004 dovolanie

sťažovateľa odmietol. V odôvodnení svojho uznesenia okrem iného uviedol:

„Konanie o oslobodení od súdnych poplatkov podľa sa začína na

návrh účastníka. Ustanovenie upravuje oslobodenie od súdnych poplatkov

s ohľadom na majetkové pomery účastníka. Od oslobodenia od súdnych poplatkov podľa

tohto ustanovenia treba odlišovať oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré priznáva

priamo o súdnych poplatkoch a ktoré platí pre všetky tam

vymenované konania (vecné oslobodenie) a pre všetky osoby v ňom uvedené (osobné

oslobodenie). Ak je daný dôvod na vecné alebo osobné oslobodenie od poplatkov, účinky

tohto oslobodenia nastávajú priamo zo zákona a súd o oslobodení nevydáva rozhodnutie.

V prejednávanej veci žalobca v konaní o oslobodení od súdnych poplatkov podľa

§ 138 O. s. p . vytýka súdu prvého stupňa, ako aj odvolaciemu súdu, že nerozhodli o vecnom

oslobodení konania od súdneho poplatku v zmysle

Keďže vecné oslobodenie vzniká zo zákona, konanie súdu prvého stupňa, ani konanie

odvolacieho súdu netrpí z tohto dôvodu procesnou vadou.

Vzhľadom na opakované návrhy na zmenu petitu žaloby, ako aj návrh o priznanie

oslobodenia od súdnych poplatkov podľa , žalobca doposiaľ súdny poplatok

nezaplatil. Súd prvého stupňa podľa , preto po čiastočnom

priznaní oslobodenia od súdneho poplatku podľa § 138 O. s. p . odvolacím súdom vyzval

žalobcu, aby zaplatil súdny poplatok za žalobu 3000 000 Sk s tým, ak nebude poplatok

v určenej dobe zaplatený, súd konanie zastaví.

Obranu proti postupu súdu ohľadne nepriznania oslobodenia od súdneho poplatku

podľa môže žalobca uplatniť v odvolaní proti

uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Procesným postupom súdu prvého stupňa, ani odvolacieho súdu, nebola žalobcovi

odňatá možnosť realizácie procesných práv, ktoré mu dáva ,

preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu s poukazom na § 243 ods. 4

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p . odmietol. “.

Podľa názoru sťažovateľa je namietané uznesenie najvyššieho súdu nesprávne a je

v rozpore s dlhodobo „kultivovanou“ judikatúrou. Sťažovateľ poukazuje na to, že

„rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov je rozhodovaním s hmotnoprávnym

obsahom dotýkajúcim sa základných práv účastníka (právo prístupu na súd, právo

vlastníctva). Nepriznanie vecného oslobodenia od súdnych poplatkov v situácii, kedy na

takéto oslobodenie účastník právo má by viedlo k porušeniu konkrétnych ustanovení

(čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4) i Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Znamenalo by i skryté zvýhodnenie sťažovateľovho odporcu v konaní pred všeobecným

súdom.“.

Sťažovateľ sa vo svojej argumentácii opiera okrem iného aj o stanovisko

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. , podľa ktorého

„Ak súd vymeral účastníkovi súdny poplatok a účastník napáda odvolaním

rozhodnutie ktorým bol zaviazaný na zaplatenie poplatku a v odvolacom konaní sa zistí, že

ide o oslobodenie zo zákona, odvolací súd zruší vynesené rozhodnutie; na to, že ide

o oslobodenie zo zákona, poukáže súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. O tomto odvolaní

môže rozhodnúť aj súd prvého stupňa podľa ustanovenia “.

Podľa názoru sťažovateľa „bolo zákonnou povinnosťou odvolacieho súdu sa

s námietkami sťažovateľa riadnym spôsobom zaoberať, zisťovať okrem iného i to, či mu

nepatrí vecné oslobodenie a s jeho argumentmi sa mal náležito vysporiadať v odôvodnení

svojho rozhodnutia. Keďže tak nepostupoval, bola i dovolacia námietka o nezákonnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu (teda o odňatí možnosti konať pred súdom) uplatnená

v súlade s

Ak za týchto okolností najvyšší súd dovolanie odmietol, porušil ústavnou sťažnosťou

namietané základné práva sťažovateľa“.

Sťažovateľ považuje „za neprijateľný názor dovolacieho súdu i o tom, že obranu

proti postupu súdu ohľadne nepriznania oslobodenia od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1

písm. c) môže sťažovateľ uplatniť v budúcnosti v odvolaní proti

uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Takémuto právnemu

názoru protirečí aj citované stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR

č. 14/1976, podľa ktorého s otázkou, či vznikla povinnosť platiť poplatok sa súd musí

komplexne vysporiadať bezodkladne, hneď na začiatku konania...

Spôsob obrany navrhovaný dovolacím súdom v situácii, kedy konanie trvá šesť rokov

bez akýchkoľvek úkonov súdu 1. stupňa v merite veci, za okolností, keď nálezom č. k.

-13 ústavný súd konštatoval zbytočné prieťahy v konaní by bol súčasne

i v zásadnom rozpore s princípom hospodárnosti konania.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti prijal nasledovné

rozhodnutie:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. -217 zo dňa

25. novembra 2004 porušil právo PhDr. Vojtecha Keszeliho na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a právo na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -217 zo

dňa 25. novembra 2004 sa zrušuje. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k.

-192 zo dňa 30. januára 2004. Zrušujú sa uznesenia Okresného súdu

Bratislava IV č. k. -184 zo dňa 15. augusta 2003, č. k. -194 zo

dňa 10. marca 2004 a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.

3. PhDr. Vojtechovi Keszelimu sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie

v sume 70-tisíc korún, ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

PhDr. Vojtechovi Keszelimu na účet advokáta JUDr. I. K., B., č. ... vedený v Tatra banke,

a. s., Bratislava, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene.

Podľa a sťažnosť môže podať

fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom boli porušené jej základné práva alebo slobody, alebo ľudské práva

a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto

základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd tým, že odmietol jeho dovolanie týkajúce sa

nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov, porušil jeho ním označené základné právo

na súdnu ochranu podľa .

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že porušenia základného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu podľa by bolo možno kvalifikovať ako porušenie jeho

základného práva upraveného v v súvislosti so zastavením súdneho

konania pre nezaplatenie súdneho poplatku len v prípade, ak by k nemu došlo v rozpore

s , podľa ktorého „Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej

ochrane ustanoví zákon.“, čo však sťažovateľ nenamieta ani porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu nedáva do súvislosti s .

Je potrebné uviesť, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov však

ešte neznamená zastavenie súdneho konania. Sťažovateľ má možnosť uplatniť ochranu

pred porušením podaním odvolania aj dovolania proti uzneseniam

o zastavení konania, k čomu zatiaľ nedošlo. Pokiaľ sťažovateľ takúto možnosť má, nie je

daná právomoc ústavného súdu, čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2

.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok

právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2005