Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 416/04
PDF · 252.84 KB
No categories available
IV. ÚS 416/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2005 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní
o sťažnosti Štefana Luptáka, bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., ktorou
namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 162/03,
za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo Štefana Luptáka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 162/03
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C 162/03 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Štefanovi Luptákovi p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume
20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť Štefanovi Luptákovi trovy
právneho zastúpenia v sume 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských
korún) na účet advokáta JUDr. M. K., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 416/04 z 15. decembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Štefana Luptáka (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 162/03.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom súdneho konania vedeného pred
okresným súdom, ktoré bolo začaté na základe ním podaného návrhu „o zapl. 65. 320,- Sk
s prísl.“ proti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky
(ďalej len „odporca“).
Podľa sťažovateľa napriek tomu, že od podania návrhu do podania sťažnosti
ústavnému súdu uplynulo takmer 16 mesiacov, „nedošlo (...) ani len k určeniu termínu
prvého pojednávania, na ktorom by došlo k náležitému vyporiadaniu sa s námietkami
žalovanej uvedenými v odpore proti platobnému rozkazu týkajúcimi sa len príslušenstva
pohľadávky a tak k meritórnemu uzavretiu celej veci“.
Okresný súd podaním sp. zn. Spr. 3367/04 doručeným ústavnému súdu 17. februára
2005 predložil k sťažnosti vyjadrenie, súčasťou ktorého je aj táto chronológia úkonov
okresného súdu:
„Dňa 21. 7. 2003 podal navrhovateľ návrh na začatie konania na Okresný súd
Košice I. Z dôvodu miestnej príslušnosti bol spis dňa 29. 7. 2003 postúpený na Okresný
súd Bratislava I. Konajúci súd v predmetnej veci vydal dňa 12. 8. 2003 platobný rozkaz
sp. zn. Ro/2041/03, proti ktorému podal v rámci zákonnej lehoty odporca odpor. Odporca
súhlasil v podanom odpore s vyplatením istiny vo výške 65.320,- Sk, nesúhlasil však
s vyplatením 17,6 % úroku z omeškania od 4. 10. 2002 až do zaplatenia. Z dôvodu
podaného odporu bol dňa 6. 10. 2003 spis sp. zn. Ro/2041/03 prevedený do oddelenia
civilné veci vedený pod sp. zn. 7 C 162/03.
Dňa 13. 10. 2003 bol odpor zaslaný navrhovateľovi na vyjadrenie. Podanie
navrhovateľa obsahujúce vyjadrenie k odporu bolo súdu doručené dňa 3. 11. 2003.
Navrhovateľ dňa 9. 2. 2004 požiadal konajúci súd o vytýčenie termínu pojednávania
dôvodiac, že od podania odporu uplynulo takmer 6 mesiacov.
Konajúci súd dňa 25. 8. 2004 požiadal Krajský úrad vyšetrovania Policajného zboru
o zapožičanie spisu týkajúceho sa navrhovateľa v lehote 15 dní odo dňa doručenia prípisu.
Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície v Košiciach,
dňa 16. 9. 2004 oznámil konajúcemu súdu, že predmetný spis bol zapožičaný na Okresný
súd Košice I dňa 23. 7. 2002.
Dňa 15. 12. 2002 konajúci súd opätovne požiadal Krajský úrad vyšetrovania
Policajného zboru v Košiciach o zaslanie spisu týkajúceho sa navrhovateľa, na uvedenú
žiadosť však vyšetrovateľ policajného zboru oznámil, že predmetný spis je naďalej
zapožičaný Okresnému súdu Košice I. Súdny tajomník zopakoval žiadosť o zapožičanie
spisu dňa 11. 1. 2005, ktorú adresoval Okresnému súdu Košice I. Do dnešného dňa
konajúci súd neobdržal odpoveď“ (24. januára 2005 došla okresnému súdu odpoveď
Okresného súdu Košice I, že spis nie je možné zapožičať, z dôvodu jeho predloženia spolu
s iným spisom odvolaciemu súdu, pozn. ústavného súdu).
V závere vyjadrenia okresný súd uvádza, že: „Vo veci je potrebné skonštatovať,
že v konaní nastali iné okolnosti, ktoré mali podľa môjho názoru vplyv na prieťahy v konaní
a síce skutočnosť, že konajúcemu súdu nebol zaslaný žiadaný spis z Krajského úradu
vyšetrovania Policajného zboru v Košiciach aj napriek opakovaným výzvam, pretože bol
vyžiadaný sudcom Okresného súdu Košice I ku konaniu sp. zn. 23 C 415/02 a do dnešného
dňa nebol vrátený.
V uvedenej veci je rovnako potrebné upozorniť na skutočnosť, že vzhľadom
na neúmerne vysoké stavy vecí v pridelených oddeleniach súd konal bez zbytočných
prieťahov. Po odchode zákonnej sudkyne Mgr. E. S. do starobného dôchodku v marci 2004
prebrala zastupujúcu agendu v oddelení 7 C (cca 623 vecí) JUDr. E. T., ktorá sa snažila
popri priemernom mesačnom nápade nových vecí konať bez zbytočných prieťahov.
Ctený Ústavný súd SR, s poukazom na uvedené dovoľujem si Vás požiadať, aby bola
vzatá na vedomie skutočnosť, že súd konal v súlade s platnými právnymi predpismi
s ohľadom na množstvo vecí vybavovaných v oddelení 7 C.
V prípade, že Ústavný súd SR dospeje k záveru, že bolo porušené základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, navrhujeme, aby Ústavný súd SR nepriznal
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie z dôvodu pretrvávajúceho nedostatočného
personálneho obsadenia Okresného súdu Bratislava I sudcami, vzniknutého po odchode
sudkýň do dôchodku a na Krajský súd v Bratislave, ako i neúmerne vysoký nápad vecí
na občianskoprávnom úseku.“
Podaním doručeným ústavnému súdu 1. marca 2005 sa právny zástupca sťažovateľa
vyjadril k stanovisku okresného súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza, že: „Sťažovateľ
zastáva právny názor, že neexistoval a ani neexistuje žiaden skutočný dôvod, pre ktorý
by porušovateľ jeho práva na konanie bez prieťahov potreboval na rozhodnutie vo veci
samej v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 162/03 oboznámiť sa s obsahom vyšetrovacieho
spisu KÚV PZ v Košiciach týkajúceho sa sťažovateľa.
Do konania bol sťažovateľom predložený dôkaz o zastavení trestného stíhania
s uvedením konkrétnych dôvodov, pre ktoré došlo k jeho zastaveniu a týmto dôkazom bolo
a je možné náležité preskúmať v spojení s ostatnými dôkazmi predloženými sťažovateľom,
či boli splnené predpoklady na náhradu škody určené zákonom č. 58/1969 Zb.
Je pravdou, že podľa ust. § 120 ods. 1 veta tretia O. s. p. súd môže výnimočne
vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci. V predmetnom v občianskoprávnom konaní
však neexistuje taká výnimočná okolnosť, ktorá by vynútila potrebu dokazovať skutočnosti,
ktoré nie sú medzi účastníkmi sporné. Ani samotná žalovaná SR - Ministerstvo
spravodlivosti SR v konaní nemá žiadne námietky voči nárokom sťažovateľa, ktorý
preukázal splnenie všetkých podmienok v súlade so zákonom č. 58/1969 Zb. na náhradu
škody, čo vyplýva z jeho odporu zo dňa 10. 9. 2003, ktorý sťažovateľ obdržal
dňa 29. 10. 2003 od porušovateľa k vyjadreniu, v ktorom žalovaná nenamieta výšku
požadovaného nároku ani jeho právny základ, ale obsahuje podľa názoru sťažovateľa
zjavne účelové námietky týkajúce sa údajnej nedôvodnosti výšky úrokov z omeškania,
pretože sa žalovaná domnieva, že okolnosť zmeškania zákonnej lehoty na vybavenie žiadosti
sťažovateľa z dôvodu fluktuácie a vysokej zaneprázdnenosti by mala mať za následok
zamietnutie nároku sťažovateľa na úrok z omeškania, tak ako to požaduje v návrhu
na začatie konania.
Sťažovateľ zastáva taktiež názor, že argumentácia porušovateľa, že v danej veci
konal bez prieťahov, nakoľko zákonná sudkyňa sťažovateľa JUDr. E. T. je pracovne
vyťažená, o čom svedčí množstvo prevzatej agendy po iných kolegoch, či nemôžu brániť
v zákonnej povinnosti súdu konať bez prieťahov a táto skutočnosť podľa názoru sťažovateľa
nezbavuje súd povinnosti rozhodnúť vo veci samej.
Sťažovateľ taktiež nesúhlasí s návrhom porušovateľa na nepriznanie primeraného
finančného zadosťučinenia, nakoľko nedostatočné personálne obsadenie súdu nemôže mať
žiaden vplyv na okolnosť, že v danej veci súd koná s prieťahmi a naviac považuje
za potrebné vykonávať nadbytočné dokazovanie ohľadom nesporných skutočností medzi
účastníkmi.
Záverom sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že škoda, ktorá vznikla v súvislosti
s nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu pred vyše 7 rokmi, mu do dnešného dňa
v podstatnej časti nebola uhradená a napriek nespornej existencii zodpovednosti
za predmetnú škodu žalovanou bol nútený voči inému štátnemu orgánu SR - Ministerstvu
spravodlivosti domáhať sa jej náhrady v súdnom konaní, pričom porušovateľ (finančne
a organizačne napojený na žalovanú) ako ďalší štátny orgán svojím doterajším postupom
utvrdzuje sťažovateľa v správnosti názoru o nemožnosti domôcť sa účinnej ochrany svojich
práv súdnou cestou.“
Obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené vo vyjadrení predsedu
okresného súdu z 2. februára 2005, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony v ňom
uvedené, ktoré považuje za preukázané. Pri celkovom posúdení, či došlo k zbytočným
prieťahom v konaní, však ústavný súd prihliadol na celý obsah predloženého spisu
a zohľadnil ďalšie okolnosti, ktoré z neho vyplývali.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...“.
Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
„Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Samosudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby
sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.
1. Ústavný súd konštatuje, že predmetom konania pred okresným súdom je návrh
na zaplatenie finančnej sumy z titulu náhrady škody spočívajúcej v náhrade trov obhajoby
sťažovateľa v trestnom konaní z dôvodu zastavenia trestného stíhania, ktoré bolo proti nemu
vedené. Z hľadiska posudzovania kritéria, či išlo o zložitú vec po právnej a skutkovej
stránke, ústavný súd konštatuje, že okresný súd od vydania platobného rozkazu prakticky
počas celého trvania súdneho konania vo veci nevykonal meritórny úkon. Z uvedeného
dôvodu zložitosť veci (predmet, skutková a právna povaha sporu) nemohla mať žiadny
vplyv na dĺžku konania pred okresným súdom.
2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným
prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania. Ústavný súd
z obsahu spisu uzaviera, že postup sťažovateľa nezapríčinil žiadne prieťahy a ani
spomalenie postupu okresného súdu.
3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd
prihliadal na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Okresný súd už v auguste 2003 (vec pôvodne došla Okresnému súdu Košice I v júli
2003, keď bola z dôvodu miestnej nepríslušnosti postúpená okresnému súdu) vydal
platobný rozkaz sp. zn. Ro 2041/03, proti ktorému podal odporca v zákonnej lehote odpor.
Z toho dôvodu bol spis 6. októbra 2003 preradený do registra „C“ a sťažovateľ bol vyzvaný
na podanie písomného vyjadrenia k podanému odporu, čo vykonal podaním doručeným
okresnému súdu 3. novembra 2003.
Okresný súd bol od novembra 2003 do augusta 2004 absolútne nečinný. V období
od septembra 2004 až doteraz (marec 2005) iba opakovane žiadal Krajský úrad justičnej
polície Policajného zboru Slovenskej republiky a Okresný súd Košice I o zapožičanie
vyšetrovacieho spisu týkajúceho sa sťažovateľa. Tento mu ale z dôvodu, „že bol vyžiadaný
sudcom Okresného súdu Košice I ku konaniu 23 C 415/02“, a neskôr bol „predložený dňa
6. 10. 2004 Krajskému súdu v Košiciach“ zapožičaný dosiaľ nebol.
Podľa okresného súdu bola uvedená skutočnosť (nepredloženie vyšetrovacieho spisu)
dôvodom majúcim vplyv na prieťahy v konaní. Ústavný súd však takéto odôvodnenie
zbytočných prieťahov v postupe okresného súdu nemohol akceptovať. Konanie okresného
súdu poukazuje na to, že okresný súd nedokázal zvoliť vhodnejší prístup k zabezpečeniu
vyšetrovacieho spisu, napr. žiadať o vytvorenie kópie spisu, resp. relevantnej časti spisu
týkajúcej sa sťažovateľa potrebnej pre rozhodovanie okresného súdu. V súvislosti s tým
sťažovateľ uviedol, že: „neexistuje žiaden skutočný dôvod, pre ktorý by porušovateľ jeho
práva (...) potreboval na rozhodnutie vo veci samej v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C 162/03 oboznámiť sa s obsahom vyšetrovacieho spisu (...) týkajúceho sa sťažovateľa.“
Na uvedené nadväzuje aj argumentácia právneho zástupcu sťažovateľa, podľa ktorej
„do konania bol sťažovateľom predložený dôkaz o zastavení trestného stíhania s uvedením
konkrétnych dôvodov, pre ktoré došlo k jeho zastaveniu, a týmto dôkazom bolo a je možné
náležite preskúmať v spojení s ostatnými dôkazmi predloženými sťažovateľom, či boli
splnené predpoklady na náhradu škody určené zákonom č. 58/1969 Zb“.
A napokon treba uviesť, že odporca v odpore proti platobnému rozkazu nenamietal
výšku uplatneného nároku ani jeho právny základ, ale len výšku úrokov z omeškania
a výslovne súhlasil s vyplatením istiny vo výške 65 230 Sk. Výška uplatneného nároku teda
nebola medzi účastníkmi sporná a okresný súd v nadväznosti na uvedené mal zvoliť
vhodnejší postup v tejto veci (§ 153 ods. 1 OSP).
Ústavný súd preto vyhodnotil obdobie od novembra 2003, keď bolo okresnému súdu
doručené vyjadrenie sťažovateľa k odporu, do vydania tohto nálezu, t. j. 1 rok a 4 mesiace,
ako obdobie zbytočných prieťahov, v ktorom postup okresného súdu nesmeroval
k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa na neho
obrátil, aby o jeho veci rozhodol.
Obranu okresného súdu spočívajúcu v objektívnych skutočnostiach, ako sú
„neúmerné vysoké stavy vecí v pridelených oddeleniach“ a nedostatočné personálne
obsadenie okresného súdu po odchode sudcov do starobného dôchodku a na vyšší súd,
ktoré mali byť objektívnymi príčinami spôsobujúcimi prieťahy v konaní a dôvodmi
na nepriznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ústavný súd neakceptoval.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 133/03, I. ÚS 142/03,
II. ÚS 69/04 a iné) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako
aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť
primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt
požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní, ktoré bolo na ňom vedené pod sp. zn. 7 C 162/03, došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho označených práv.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu,
aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo veci samej.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie“.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume
60 000 Sk z dôvodu, že: „úplne stratil vieru v spravodlivé a promptné rozhodnutie súdu
vo veci.“
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 C 162/03, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ústavný súd považoval
priznanie sumy 20 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde. Sťažovateľom požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia
ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. K.
Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie
sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške 4 534 Sk
a k tomu 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume
9 342 Sk.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2005