Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 61/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. apríla 2005

prerokoval sťažnosť Milana Libiča, bytom M., ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky, práva, aby jeho záležitosť bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná,

podľa čl. 6 ods. 1, práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 a práva na

zákaz zneužitia práv podľa čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Vranov nad Topľou v konaniach

vedených pod sp. zn. , , a , a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Milana Libiča v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa , práva, aby jeho záležitosť bola spravodlivo

a v primeranej lehote prejednaná, podľa čl 6 ods. 1, práva na účinný právny prostriedok

nápravy podľa čl. 13 a práva na zákaz zneužitia práv podľa čl. 17 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach

Okresného súdu Vranov nad Topľou vedených pod sp. zn. ,

a a v časti konania vedeného pod sp. zn. vo veci skončenej

čiastkovým rozsudkom z 3. decembra 2003, o d m i e t a ako podanú oneskorene.

2. Sťažnosť Milana Libiča vo zvyšnej časti o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2005

doručená sťažnosť Milana Libiča, bytom M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“), práva, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná, podľa čl. 6 ods. 1, práva na účinný

právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 a práva na zákaz zneužitia práv podľa čl. 17

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Okresným súdom Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“)

v konaniach vedených pod sp. zn. , , a .

Sťažovateľ namieta porušenie ním označených základných práv v konaní

(resp. konaniach) o rozdelenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len

„BSM“) a o vydanie vecí vedenom na okresnom súde pod uvedenými spisovými značkami.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil porušenie ním označených základných

práv v konaniach vedených na okresnom súde pod sp. zn. , ,

a , aby zaviazal okresný súd „zaplatiť 30 000 Sk so 17,6 % úrokom

z omeškania od 13. septembra 1981 až do zaplatenia“ a aby mu priznal „primerané

finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk“.

Podľa tvrdenia sťažovateľa postupom okresného súdu v uvedených konaniach boli

porušené ním označené základné práva.

II.

Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností ústavný súd zistil:

A)

1. Okresný súd rozsudkom č. k. -93 z 29. októbra 1987:

I. určil okruh vecí patriacich do BSM,

II. prikázal veci z BSM sťažovateľovi a odporkyni,

III. určil pripadnutie vkladnej knižky vedenej v Slovenskej štátnej sporiteľni,

pobočke Vranov nad Topľou (ďalej len „SŠS“), s vkladom 29,90 Kčs

odporkyni,

IV. uložil odporkyni povinnosť nahradiť dlh z mladomanželskej pôžičky SŠS,

- rozhodol o zaplatení súdneho poplatku,

- návrh sťažovateľa v časti týkajúcej sa vydania zlatej retiazky a zaplatenia sumy 5 195 Kčs

vylúčil na samostatné konanie,

- vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Sťažovateľ a odporkyňa napadli rozsudok odvolaním (okrem výroku o vylúčení časti

návrhu na samostatné konanie),

3. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -117

z 3. mája 1988 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti a v rozsahu

zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd zistil, že okresný súd „rozhodol

predčasne, bez úplného zistenia skutočného stavu veci, pričom sa nezaoberal v celom

rozsahu s vecami o ktorých účastníci rozporne tvrdia, že patria, prípadne nepatria do

BSM“.

4. Okresný súd rozsudkom č. k. z 25. novembra 1988:

I. určil okruh vecí patriacich do BSM,

II. prikázal veci z BSM sťažovateľovi a odporkyni,

III. určil pripadnutie vkladných knižiek vedených v SŠS s vkladom 29,90 Kčs

a s kladom 41 Kčs,

IV. uložil odporkyni povinnosť splatiť dlh z mladomanželskej pôžičky SŠS,

V. uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť odporkyni 606,60 Kčs,

- rozhodol o zaplatení súdneho poplatku,

- návrh sťažovateľa v časti týkajúce sa vydania zlatej retiazky a zaplatenia sumy 5 195 Kčs

za veci osobného vlastníctva vylúčil na samostatné konanie,

- nepriznal účastníkom náhradu trov konania.

5. Sťažovateľ (18. januára 1989) a aj odporkyňa napadli rozsudok odvolaním.

6. Krajský súd rozsudkom č. k. -154 z 21. marca 1989:

- potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch pod bodmi I a V a vo výroku o trovách

konania a o súdnom poplatku,

- zrušil výrok prvostupňového rozsudku o vylúčení návrhu sťažovateľa na samostatné

konanie,

- nepriznal účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že „... Odvolací súd podľa § 212 ods. 1

preskúmal prvostupňový rozsudok, tiež konanie jemu predchádzajúce a dospel

k záveru, že tento je vecne správny, zodpovedajúci zákonu a že odvolanie navrhovateľa, ako

aj odporkyne, nemožno považovať za dôvodné.

Odvolací súd tak zistil, že v prvostupňovom rozsudku je nadbytočným výrok

o vylúčení časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal vydania retiazky a zaplatenie 5.195,-

Kčs na samostatné konanie, lebo takýto výrok je obsiahnutý v prvostupňovom rozsudku zo

dňa 29. 10. 1987, ktorý v tejto časti zrušený nebol a stal sa právoplatným. Preto bolo nutné

tento výrok rozsudku zrušiť, lebo neboli splnené podmienky pre potvrdenie alebo zmenu

tohto výroku ( ).

Ako vyplýva z výsledkov dokazovania vykonaných súdom prvého stupňa, súd sa riadil

dôsledne vyslovenými zásadami v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu

(-117) a vec aj z hľadiska právneho správne posúdil.

... Z týchto dôvodom, ale najmä z dôvodov uvedených v prvostupňovom rozsudku,

odvolací súd tento (mimo zrušenej časti popísanej vyššie) podľa potvrdil“.

Ako to z citovaného znenia odôvodnenia rozsudku vyplýva, krajský súd

prvostupňový rozsudok potvrdil vo všetkých jeho výrokoch, t. j. aj pod bodmi I až V (okrem

zrušenej časti), a nie ako je to uvedené (zrejme omylom) v jeho výroku len „pod bodmi I.

a V.“ (pozri aj nižšie pod bodom 11).

Rozsudok okresného súdu vo veci sp. zn. nadobudol právoplatnosť

3. mája 1989.

7. V sťažnosti z 9. marca 2005 na neočíslovanej v poradí tretej strane sťažovateľ

uviedol „... Rozsudok zo dňa 25. 11. 1988 pod bodmi 2, 3 a 4 nebol nikdy

potvrdený. Mnou podanými návrhmi zo dňa 13. 9. 1984, 11. 5. 1985 a 28. 4. 1986

v k. č. 6 C 361/84 a až po mnohých urgenciách Okresný súd vo Vranove n./T.

začal konať vydaním uznesenia , zo dňa 11. 11. 2002.“

8. Okresný súd uznesením č. k. -15, -16 z 11. novembra 2002

(ktoré nadobudlo právoplatnosť 22. novembra 2002) uložil sťažovateľovi, „... aby súdu

v lehote 20 dní od doručenia uznesenia oznámil:

- či trvá na návrhu o vydanie nehnuteľných vecí, ktorý uplatnil v konaní o vysporiadanie

BSM, ako protinávrh, vedenom na tun. súde pod sp. zn. ,

- či trvá na pokračovaní v konaní o vydanie zlatej retiazky a zaplatení sumy 5.195 Sk, ktorá

časť návrhu bola vylúčená rozsudkom zo dňa 29. 11. 1987 v konaní sp. zn. “.

V odôvodnení uznesenia okresný súdu uviedol, že „Žalobca v konaní vedenom na

tun. súde pod sp. zn. , o vyporiadanie BSM po rozvode manželstva, doručil do

spisu dňa 14. 5. 1985 návrh na spojenie vecí – 1/ vyporiadanie BSM a 2/ vydanie

hnuteľných vecí do jeho osobného vlastníctva.

Konanie o vyporiadanie BSM bolo zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu uznesením

tun. súdu zo dňa 21. 5. 1985, proti ktorému podal terajší žalobca odvolanie, a to voči

výroku o trovách konania, ktorému odvolaniu KS v Košiciach vyhovel uznesením zo dňa

29. 11. 1985, sp. zn. -61, pričom na 3 strane uznesenia, v ostatnom odstavci,

uložil tun. súdu, aby protinávrh vylúčil na samostatné konanie a pokračoval v ňom. Tun.

súd po právoplatnosti uznesenia KS nepostupoval v súlade s uvedeným pokynom a do

dnešného dňa o protinávrhu nerozhodol.

Podobne v konaní vedenom na tun. súde pod sp. zn. , bola časť žaloby

vylúčená rozsudkom zo dňa 29. októbra 1987 na samostatné konanie (vydanie zlatej

retiazky a zaplatenie sumy 5.195 Sk), v ktorom sa nepokračovalo.

Žalobca pri informatívnom výsluchu vo veci dňa 6. 4. 2001 oznámil, že

nemá dôveru v tun. súd z toho dôvodu, že nekonal vo veci , ani v ďalšej veci

, pričom súdny poplatok v obidvoch konaniach zaplatil. Mal záujem, aby sa

prednostne vyriešili tieto staré prípady a až potom jeho nový návrh o zníženie výživného

voči dcére Diane (sp. zn. ). (...)

V prípade márneho uplynutia súdom stanovenej lehoty, súd bude pokračovať

v obidvoch konaniach ustanovením opatrovníka žalovanej J. P. v osobe D. L., so súčasným

doručovaním do USA na jej známu adresu a po splnení procesných podmienok stanoví

termín pojednávania v obidvoch veciach“.

9. Okresný súd čiastočným rozsudkom č. k. -44 z 3. decembra 2003

o žalobe o vydanie zlatej retiazky a zaplatenie sumy 5 195 Sk rozhodol tak, že žalobu

„v časti týkajúcej sa vnesených osobných vecí žalobcom do manželstva v sume 2 830 Sk,

predajom ktorých bol zakúpený skrinkový kuchynský robot zn. ETA v sume 2 750 Sk

zamieta. O trovách bude rozhodnuté konečným rozhodnutím o celom petite žaloby“.

V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že „Na rozhodnutie ostal nárok na vydanie

zlatej retiazky a na vydanie osobných vecí v celkovej hodnote 2 365 Sk, ktoré ostali

v spoločnom byte pri jeho odchode. O trovách rozhodne súd konečným rozsudkom vo veci

samej“.

10. Čiastočný rozsudok napadol sťažovateľ odvolaním z 2. februára 2004. Žiadal

„zrušiť rozhodnutia sp. zn. a a vydať rozsudok o vydanie zlatej

retiazky a zaplatenie sumy 30 000 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 13. septembra 1984

až do zaplatenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku“.

11. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. -90 z 23. novembra 2004

(ktorý bol sťažovateľovi podľa jeho tvrdenia doručený 14. januára 2005) potvrdil „...

rozsudok v jeho napadnutej časti, okrem výroku, ktorým súd prvého stupňa určil, že

o trovách konania bude rozhodnuté konečným rozhodnutím o celom petite žaloby“.

V odôvodnení svojho rozhodnutia Krajský súd v Prešove uviedol: „... Majetok

nadobudnutý počas trvania manželstva bol vysporiadaný rozsudkom vydaným Okresným

súdom Vranov nad Topľou dňa 25. 11. 1988, č. k. -136 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach č. k. -154 zo dňa 21. marca 1989. Nebolo už

možné previesť započítanie nároku žalobcu na majetok nadobudnutý za trvania manželstva,

a preto súd v tejto časti žalobu zamietol.

Ohľadne nároku na vydanie zlatej retiazky a na vydanie osobných vecí v celkovej

hodnote 2 365 Sk, ktoré ostali v spoločnom byte pri jeho odchode, súd prvého stupňa vylúčil

na samostatné konanie s tým, že o trovách konania rozhodne konečným rozsudkom vo veci

samej (...).

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo podľa zásad uvedených v a zistil, že odvolanie žalobcu

nie je opodstatnené.

Právoplatným rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou (predtým vo Vranove

nad Topľou) č. k. -136 zo dňa 25. novembra 1988 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach č. k. -154 zo dňa 21. marca 1989 bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch pod bodmi I. a V. a výroku o trovách konania

a o súdnom poplatku. Bolo vyslovené, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov

odvolacieho konania a zrušený bol len výrok prvostupňového rozsudku o vylúčení návrhu

navrhovateľa na samostatné konanie.

Z pripojeného spisu sp. zn. Okresného súdu Vranov nad Topľou odvolací

súd zistil, že aj z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach vyplýva, že čo do

rozsahu BSM bolo rozhodnutiami oboch súdov právoplatne rozhodnuté, čo patrí do BSM

navrhovateľa a odporkyne, a že z vecí patriacich BSM prikázal právoplatne súd prvého

stupňa navrhovateľovi televízor, robot, sifónovú fľašu a nôž, spolu v hodnote 4 359 Kčs

(teraz Sk). Odporkyni prikázal koberec, práčku, vaničku, botník, vešiakovú stenu, stôl,

stoličky, koberec, chladničku, drevenú poličku, taniere, skrinku na chlieb, strojček na

hranolky, nožnice na hydinu, klepáč na mäso, obrus, ďalší koberec, záves a prehoz,

postieľku, zapaľovač plynu, obývaciu stenu, gaučovú súpravu, luster, obrusy, všetko

v hodnote 34 598 Kčs. Ďalej bolo rozhodnuté, že odporkyňa je povinná vydať

navrhovateľovi jemu prikázané veci do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a to že odporkyni

pripadla aj vkladná knižka č. 130248 a vkladná knižka č. 145290-6, obe vedené

v Slovenskej štátnej sporiteľni.

Okrem toho z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolania tak

navrhovateľa ako aj odporkyne nie sú dôvodné, lebo zistil, že v prvostupňovom rozsudku je

nadbytočný výrok o vylúčení časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal vydania retiazky

a zaplatenia 5 195 Kčs na samostatné konanie a takýto výrok je obsiahnutý

v prvostupňovom rozsudku zo dňa 29. 10. 1987, ktorý v tejto časti zrušený nebol a stal sa

právoplatným. Preto bolo nutné tento výrok v rozsudku zrušiť podľa ale

žiaden iný výrok rozsudku, ktorým bol preskúmaný v odvolacom konaní zrušený nebol...

Aj z obsahu spisu sp. zn. , z uznesenia Krajského súdu v Košiciach

č. k. -117 zo dňa 3. 5. 1988 je zrejmé, že bol zrušený rozsudok súdu prvého

stupňa v jeho napadnutej časti a v rozsahu zrušenia vec vrátená na ďalšie konanie, okrem

výroku, o vylúčení časti návrhu na samostatné konanie.

Podľa , , v znení neskorších predpisov,

rozsudkom rozhoduje súd o veci samej. Zákon ustanovuje kedy súd rozhoduje vo veci samej

uznesením.

Rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môže

súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe.

Podľa súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného

z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,

ak o nich alebo ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Na základe citovaných zákonných ustanovení správne postupoval aj súd prvého

stupňa, keď rozhodol tak, že návrh žalobcu zamietol. Nesporné v konaní bolo to, že pri

vyporiadaní BSM obidve rozhodnutia, tak rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou

ako aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach uvádzajú, že do BSM patrí skrinkový

kuchynský robot zn. ETA v sume 2 750 Sk. Pokiaľ ide o vnesenie osobných vecí žalobcu do

manželstva v sume 2 830 Sk, predajom ktorých bol zakúpený skrinkový kuchynský robot zn.

ETA v sume 2 750 Sk, správne je rozhodnutie súdu prvého stupňa o tom, že majetok

nadobudnutý počas trvania manželstva bol vyporiadaný a žalobca na základe rozsudku

Krajského súdu v Košiciach č. k. -154 zo dňa 21. 3. 1989 mohol vykonať svoje

právo, mohol navrhnúť výkon rozhodnutia (teraz návrh na exekúciu).

Preto nemôže byť opodstatnené odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvého

stupňa len z dôvodu, že on z bytu žiadnu vec nevyniesol a všetky hnuteľné veci nechal

v byte. On trvá na tom, že nespravodlivosť voči nemu trvá od 14. 7. 1981, keď žalovaná

vymenila zámok a on sa do bytu nemohol dostať a nemohol odniesť svoje veci. Pritom

z konania jednoznačne vyplýva, že ani jedným rozhodnutím vo vzťahu k účastníkom konania

nebolo rozhodované o vznesenej námietke zaujatosti, aby sa mohli potvrdiť pochybnosti

žalobcu vo vzťahu k priateľom bývalého svokra. Zákonné ustanovenie

umožňuje rozsudkom rozhodnúť najskôr len o časti veci, teda len čiastočne alebo len

o základe, nemusí súd rozhodovať o celej prejednávanej veci, ak má v takomto rozsahu

zistený skutkový stav vo veci. Žalobca pritom nepreukázal žeby z jeho osobného majetku sa

vynaložila aj iná suma ohľadne zamietajúcej časti žaloby, t. j. o zaplatenie sumy 2 830 Sk,

čo do vnesenia osobných vecí do manželstva.

Návrhová povinnosť žalobcu podľa stíha tu predovšetkým jeho

a dôkazné bremeno práve jeho ťaží.

Súd prvého stupňa nemohol tak predísť započítaniu nároku žalobcu na majetok

nadobudnutý za trvania manželstva v tejto časti, a preto správne žalobu zamietol.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. okrem

výroku, ktorým súd prvého stupňa určil, že o trovách konania bude rozhodnuté konečným

rozhodnutím o celom petite žaloby, ako vecne správny potvrdil podľa (...)“.

V závere odôvodnenia rozsudku Krajský súd v Prešove načrtol ďalší postup konania

v predmetnej veci:

„... Súd prvého stupňa následne musí rozhodnúť osobitným uznesením podľa § 112

o vylúčení časti nároku na samostatné konanie tak, ako uvádza v rozsudku zo dňa

3. decembra 2003, aby bolo jasné o akom určitom petite bude rozhodovať.

Vo vylúčenej časti, ktorou je vydanie osobných vecí žalobcu v celkovej hodnote

2 365 Sk ako aj vydanie zlatej retiazky a iné, potom rozhodne aj o trovách celého konania

tak prvostupňového ako aj odvolacieho konania so zreteľom na a “

B) Ústavný súd na okresnom súde zistil, že

1. Konanie o zvyšnej časti návrhu (t. j. vydanie zlatej retiazky a osobných vecí

v celkovej sume 2 365 Sk) vo veci sp. zn. pokračuje pojednávaním, ktorého

termín bo stanovený na 12. apríl 2005.

2. Konanie vo veci sp. zn. okresný súd uznesením č. k. -24

z 29. septembra 2003 zastavil. V odôvodnení uznesenia uviedol:

„... Z pôvodného spisu súd zistil, že o vyporiadanie BSM sa viedlo konanie na

tun. súde pod sp. zn. , z obsahu ktorého zistil, že návrh podala terajšia žalovaná,

ktorý zobrala späť a konanie o vyporiadanie BSM bolo zastavené. V tomto konaní však

terajší žalobca podal protinávrh, ktorým sa domáhal vrátenia zlatej retiazky, osobných vecí

v hodnote 2 365 Sk a sumy 2 830 Sk, za ktorú bol zakúpený elektrický kuchynský robot.

Spolu ide o sumu 5 195 Sk. Tento protinávrh po právoplatnom zastavení konania

6 C 361/84 bol zapísaný pod sp. zn. .

Porovnaním predmetu konania a okruhu účastníkov konania súd zistil, že protinávrh

v konaní bol podaný skôr, než vylúčený návrh v konaní , čím vznikla

prekážka začatého konania (§ 83 Obč. súd. por.) o tom istom predmete (zlatá retiazka

a zaplatenie sumy 5 195 Sk), preto konanie o vylúčenej časti návrhu z pôvodného konania

(teraz sp. zn. ), zastavil podľa § 104, ods. 1, veta prvá Obč. súd.

por.“

Krajský súd v Prešove na základe odvolania sťažovateľa potvrdil prvostupňové

rozhodnutie uznesením č. k. -46 z 30. júna 2004, v ktorého odôvodnení uviedol:

„... Podľa ustanovenia začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci

prebiehalo na súde iné konanie.

V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, veci vedené pod sp. zn.

a sa týkajú tých istých účastníkov, rovnakého predmetu konania a opierajú sa

o totožné skutkové okolnosti. Preto skôr začaté konanie vo veci vytvára

prekážku litispendencie. Táto je prekážkou neodstrániteľnou, majúcou za následok

zastavenie konania podľa ustanovenia veta prvá

Odvolací súd preto postupom vyplývajúcim z ustanovenia napadnuté

uznesenie ako vecne správne potvrdil ...“

Uznesenie č. k. -24 nadobudlo právoplatnosť 2. augusta 2004.

3. Konanie vo veci sp. zn. (navrhovateľka J. P., býv. manželka

sťažovateľa, ktorý bol v spore odporcom) o vyporiadanie BSM bolo uznesením

č. k. -49 z 21. mája 1985 zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu. Uznesenie

nadobudlo (v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -61 z 29. novembra

1985, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa) právoplatnosť 9. januára 1986.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

A) Podľa ustanovenia sťažnosť možno podať

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd vychádzajúc zo zistení uvedených v II. časti odôvodnenia tohto

uznesenia (t. j. že: a) konanie vo veci sp. zn. bolo právoplatne skončené

9. januára 1986, b) konanie vo veci sp. zn. sp. zn. bolo právoplatne

skončené 3. mája 1989, c) konanie vo veci sp. zn. bolo právoplatne

skončené 2. augusta 2004, d) v konaní vo veci sp. zn. bol rozsudok krajského

súdu č. k. -90 z 23. novembra 2004 potvrdzujúci čiastkový rozsudok okresného

súdu č. k. -44 z 3. decembra 2003 doručený sťažovateľovi 14. januára 2005 a vo

zvyšnej časti nariadil okresný súd pojednávanie na 12. apríl 2005 a skutočnosti, že

sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu 10. marca 2005, teda po uplynutí vyššie

uvedenej zákonom a stanovenej dvojmesačnej lehoty, rozhodol tak, ako to je uvedené

v bode 1 výrokovej časti tohto uznesenia.

B) Sťažnosť v časti napádajúcej konanie vedené na okresnom súde pod

sp. zn. , týkajúce sa rozhodovania o návrhu na vydanie zlatej retiazky a vydania

osobných vecí v celkovej hodnote 2 365 Sk (t. j. nároku, o ktorom nebolo rozhodnuté

čiastkovým rozsudkom z 3. decembra 2003) ústavný súd odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Od vydania uznesenia okresného súdu z 11. novembra 2002 (pozri bod 8 II. časti

a bod A d) III. časti odôvodnenia) okresný súd vo veci riadne konal a uplynulú dobu

konania (od 11. novembra 2002 dosiaľ) nepovažuje ústavný súd s prihliadnutím na všetky

okolnosti prípadu za takú, ktorú by bolo možné kvalifikovať za neprimeranú „so

zbytočnými prieťahmi“ v zmysle a dohovoru.

Vychádzajúc zo skutoční, že sťažovateľ (okrem deklarovania porušenia práv)

v sťažnosti bližšie nekonkretizoval postup, resp. konanie (činnosť) okresného súdu, ktorého

dôsledkom malo byť porušenie ostatných ním označených základných práv v tejto časti

(etape) konania (a z obsahu sťažnosti nie je možné zistiť príčinnú súvislosť medzi postupom

okresného súdu a porušením sťažovateľom označených základných práv), ústavný súd jeho

sťažnosť aj v tejto časti odmietol.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom

2 výrokovej časti tohto nálezu.

C) Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal uloženia povinnosti okresnému súdu zaplatiť

30 000 Sk so 17,56 % úrokom z omeškania (pozri vyššie I. časť odôvodnenia), ktorej

dôvody (a ani právny titul) v sťažnosti neuviedol, ústavný súd nad rámec už vyššie

uvedeného poukazuje na to, že ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti

rozhoduje v rámci právomoci taxatívne vymedzenej . Obsahom právomoci

ústavného súdu nie je nahradzovanie iných štátnych orgánov vo veciach, ktoré sú im

a zákonmi Slovenskej republiky dané do ich rozhodovacej právomoci (napr.

rozhodovanie o náhrade škody nie je v právomoci ústavného súdu, ale v právomoci

všeobecných súdov, resp. iných štátnych orgánov na to určených zákonom). Taktiež

uloženie povinnosti okresné súdu uhradiť sťažovateľom požadovanú platbu nie je

v právomoci ústavného súdu.

D) Ústavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o ďalších nárokoch

sťažovateľa uvedených v jeho sťažnosti by prichádzalo do úvahy iba v tom prípade, ak by

nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jeho základných práv. Vzhľadom na to,

že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie

(petitu sťažnosti) nerozhodoval.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2005