Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 59/05
PDF · 179.35 KB
No categories available
I. ÚS 59/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 59/05-25
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí v senátu 7. apríla 2005
predbežne prerokoval sťažnosť Stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s., Partizánska
cesta 5, Banská Bystrica, zastúpenej advokátom JUDr. J. L., B. B., ktorou namietala
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 3 Er 278/02-31, EX 128/2002
z 8. júna 2004, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s., Banská Bystrica,
Partizánska cesta 5, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta
2004 doručená sťažnosť Stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s., Partizánska
cesta 5, Banská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 3 Er 278/02-31, EX 128/2002 z 28. júna 2004.
Sťažovateľka porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu vidí v tom, že
okresný súd zastavil súdnu exekúciu vedenú pred súdnym exekútorom Bc. T. B. pod sp. zn.
EX 128/2002 v celom rozsahu napriek tomu, že exekučný príkaz (príkaz na vykonanie
exekúcie) bol vydaný na exekúciu prikázaním inej peňažnej pohľadávky (pohľadávka
povinného voči zdravotnej poisťovni na náhradu nákladov spojených s poskytnutím a
zabezpečením zdravotnej starostlivosti), ktorá nepatrí k veciam a pohľadávkam vylúčeným
zo súdnej exekúcie § 54a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z.
o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej
zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych
zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“),
ktorý ustanovuje:
(1) Z exekúcií a výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov je vylúčené splatné
poistné a poistné, ktoré sa stane splatným až v budúcnosti, poplatok z omeškania, poplatok
za nesplnenie oznamovacej povinnosti a pokuty s výnimkou pohľadávok na poistnom podľa
§ 59.
(2) Z exekúcií a výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov sú vylúčené aj
a) finančné prostriedky zdravotných poisťovní podľa § 50 až 52, ktoré sú určené na
úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, na úhradu platieb za služby súvisiace
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a na úhradu služieb súvisiacich so zabezpečovaním
zdravotnej starostlivosti o poistencov,
b) finančné prostriedky na účtoch zdravotníckych zariadení, ktoré sú určené na
poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti,
c) majetok zdravotných poisťovní, ak je obstaraný z prostriedkov poistného,
z poplatku z omeškania, z pokút a z poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti,
d) majetok zdravotníckych zariadení, ak je obstaraný z prostriedkov poistného,
a majetok určený na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,
e) lieky a zdravotnícke pomôcky.
(3) Exekúciu alebo výkon rozhodnutia, ktoré sa začali podľa osobitných predpisov,
súd zastaví, ak exekúcia alebo výkon rozhodnutia postihujú majetok podľa odseku 2.
Podľa názoru sťažovateľky postihnutie inej peňažnej pohľadávky povinného než
takej, ktorá je uvedená v citovanom § 54a ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z., mala viesť
okresný súd k zastaveniu exekúcie len sčasti, tak ako mu to ukladá § 57 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Okresný súd však podľa názoru sťažovateľky
zastavil exekúciu v celom rozsahu.
II.
Z rovnopisu uznesenia okresného súdu č. k. 3 Er 278/02-31, EX 128/2002 z 28. júna
2004 ústavný súd zistil, že výrok tohto uznesenia znie:
„Súd exekúciu vedenú pred súdnym exekútorom Bc. T. B. so sídlom Exekútorského
úradu v B. B., vedenú pod jeho č. k. EX 128/2002 zastavuje“.
V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol:
„(...) Dňa 23. 6. 2004 podal povinný na tunajší súd návrh na povolenie odkladu
exekúcie a následné jej zastavenie, kde ako dôvod poukázal na novelu zákona č. 273/1994
Zb. zákonov o zdravotnom poistení.
Dňom 15. júna 2004 nadobudol účinnosť zákon č. 345/2004 Zbierky zákonov, ktorý
mení a dopĺňa zákon č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, konkrétne paragrafové znenie
54a v odstavci 2 pod písmenami a až e.
Podľa odstavca 3 § 54a exekúciu alebo výkon rozhodnutia, ktoré sa začali podľa
osobitných predpisov, súd zastaví, ak exekúcia alebo výkon rozhodnutia postihujú majetok
podľa odstavca 2.
Osobitným predpisom v danom prípade je aj exekučný poriadok (zákon č. 233/1995
zbierky). Podľa týchto osobitných predpisov je teda z exekúcie a výkonu rozhodnutia
vylúčené:
- finančné prostriedky zdravotných poisťovní podľa § 50 až 52, ktoré sú určené na
úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, na úhradu platieb za služby súvisiace
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a na úhradu služieb súvisiacich
so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti o poistencov,
- finančné prostriedky na účtoch zdravotných zariadení (zákon č. 277/1994), ktoré sú
určené na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej
starostlivosti,
- majetok zdravotných poisťovní ak je obstaraný z prostriedkov poistného, z poplatku
z omeškania, z pokút a z poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti,
- majetok zdravotných zariadení, ak je obstaraný z prostriedkov poistného, a majetok
určený na poskytovanie zdravotnej starostlivosti
- lieky a zdravotnícke pomôcky (Zákon č. 140/1998 Z. z.)
Ako je vyššie konštatované, povinný podal návrh na odklad exekúcie a jej následné
zastavenie, ale v danom prípade súd toto jeho písomné podanie považoval za podnet
pretože je toho názoru, že ak sú splnené podmienky §-u 54a ods. 2, dochádza podľa ods. 3
k zastaveniu exekúcie alebo výkonu rozhodnutia priamo zo zákona a teda netreba podľa
názoru súdu podať návrh na zastavenie exekúcie.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd preto považoval za potrebné
rozhodnúť v zmysle § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
Zároveň súd náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal od oprávneného
nakoľko podľa názoru súdu oprávnený procesne nezavinil že by malo dôjsť k zastaveniu
exekúcie, nakoľko k jej samotnému zastaveniu došlo zo zákona teda legislatívnou úpravou,
ktorú oprávnený nemohol a ani nemôže ovplyvniť.“
Z predložených listín ústavný súd zistil aj to, že v exekučnej veci
sp. zn. EX 128/2002 boli vydané upovedomenie o začatí exekúcie, upovedomenie o spôsobe
vykonania exekúcie, ako aj exekučný príkaz.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu
bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní
odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebné
uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové
zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných
zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí.
Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí
(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov, proti ktorým nie je prípustný opravný
prostriedok, kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem
a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu
v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo alebo napadnutým rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom), došlo
k porušeniu základného práva alebo základnej slobody.
Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (napríklad
I. ÚS 20/03). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných
súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami
alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných
súdov. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia
základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci,
osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi (IV. ÚS 43/04).
Ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 143/02 dospel k záveru: „Nútený
výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je
súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Všeobecné súdy musia dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane
v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný. Zastavenie súdnej exekúcie všeobecným
súdom bez preukázania takýchto okolností spôsobuje porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.
IV.
Výrok každého rozhodnutia všeobecného súdu konajúceho v civilnom procese
vrátane núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí vyjadruje záväzný a zásadne
nezmeniteľný názor súdu na predmet jeho rozhodovania. Výrok súdneho rozhodnutia však
nemožno vnímať oddelene od odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a to najmä v prípadoch,
v ktorých je s určitosťou preukázané, z akých skutkových a právnych dôvodov bol prijatý
výrok rozhodnutia, pričom tieto skutkové a právne dôvody sú jedinými dôvodmi na
vynesenie výroku (obdobne napr. IV. ÚS 292/04, III. ÚS 308/04).
Z výroku napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd zastavil exekúciu vedenú
pod sp. zn. EX 128/2002, avšak z dôvodov tohto uznesenia je zjavné, že k zastaveniu došlo
len v rozsahu § 54a ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z.
Okresný súd vychádzajúc z doslovného textu výroku napadnutého uznesenia
v konfrontácii s obsahom dôvodov tohto rozhodnutia zastavil exekúciu len na majetok
povinného uvedený v citovanom § 54a ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z. Účinky tohto
uznesenia preto nie je možné vzťahovať na iný majetok povinného než ten, ktorý bol týmto
ustanovením výslovne vylúčený z núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Opačný
záver nemá oporu v odôvodnení napadnutého uznesenia. Tento postup okresného súdu je
v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, pretože k dátumu vynesenia napadnutého uznesenia bolo
ustanovenie § 54a ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z. platnou súčasťou slovenského právneho
poriadku, a preto bolo povinnosťou okresného súdu v rozsahu a spôsobom vyplývajúcim
z označeného ustanovenia rozhodnúť.
Takýmto rozhodnutím však nie je možné porušiť základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Nemôže existovať žiadna príčinná súvislosť medzi týmto
základným právom a tým, že okresný súd použil pri rozhodovaní platné ustanovenie
osobitného zákona upravujúceho vylúčenie majetku z núteného výkonu súdnych a iných
rozhodnutí, ak pri tomto použití nedošlo k popretiu zmyslu a účelu použitej právnej normy.
K takému použitiu právnej normy podľa názoru ústavného súdu ani nemohlo dôjsť, pretože
okresný súd svoju argumentáciu obmedzil len na citovanie § 54a ods. 2 zákona
č. 273/1994 Z. z. bez toho, aby výkladom menil, dopĺňal, rozširoval alebo zužoval jeho
znenie.
Z toho vyplýva, že sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu je zjavne
neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Obsah tohto uznesenia nebráni tomu,
aby sa uplatnilo a realizovalo základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu v súdnej
exekúcii podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vo vzťahu k majetku, ktorý nie je zahrnutý do § 54a
ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z. Potvrdzuje to aj vydanie upovedomenia o začatí exekúcie,
ktorého účinky sa vzťahujú na celý majetok povinného, nielen na taký majetok, ktorý podľa
Exekučného poriadku alebo osobitných predpisov je vylúčený zo súdnej exekúcie.
V tejto spojitosti ústavný súd pripomína, že ak by sťažnosť nebola zjavne
neopodstatnená, potom by bolo potrebné je odmietnuť pre neprípustnosť vyplývajúcu z § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľka
nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu
jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľka
oprávnená podľa osobitných predpisov (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Takýmto
iným právnym prostriedkom je možnosť opakovaného návrhu na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na výkon rozhodnutia podľa VI. časti Občianskeho súdneho poriadku vo vzťahu
k majetku povinného, ktorý nie je podľa Exekučného poriadku alebo osobitných predpisov
vylúčený zo súdnej exekúcie. K tomu treba dodať, že napadnuté uznesenie práve kvôli
obsahu jeho odôvodnenia nevytvára prekážku veci rozsúdenej a nebráni takému novému
návrhu na nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí, ak budú splnené zákonné predpoklady
na prípustnosť a dôvodnosť takého návrhu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú
s poukazom aj na neprípustnosť takejto sťažnosti so zreteľom na osobitnosti súdnej
exekúcie ako subsystému núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. apríla 2005