Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 117/05
PDF · 189.96 KB
No categories available
IV. ÚS 117/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2005
predbežne prerokoval sťažnosť Jána Štefíka, bytom H., zastúpeného advokátom JUDr. J. V.,
P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 270/04
z 30. novembra 2004 takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Jána Štefíka o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2005
doručená sťažnosť Jána Štefíka (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
16 C 64/04 z 27. septembra 2004 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 4 Co 270/04 z 30. novembra 2004.
Skutkový stav, ktorý viedol k podaniu sťažnosti ústavnému súdu, je v sťažnosti
opísaný od 31. mája 2004, keď sa sťažovateľ návrhom podaným okresnému súdu domáhal
náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie od 1. augusta
2001 do 31. decembra 2003. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností ďalej vyplýva,
že okresný súd uznesením sp. zn. 16 C 64/04 z 27. septembra 2004 konanie v právnej veci
sťažovateľa zastavil a zároveň rozhodol, že po právoplatnosti rozhodnutia bude spis
postúpený Sociálnej poisťovni, ústrediu Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“).
Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie poukazom na § 85, § 178, § 179 a § 272 ods. 5
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o sociálnom poistení“) argumentujúc tým, že od 1. januára 2004 o úrazových
dávkach prináleží rozhodovať len Sociálnej poisťovni, keďže nárok uplatnený sťažovateľom
už nie upravený v Zákonníku práce v znení platnom v relevantnom čase. Proti uzneseniu
okresného súdu sťažovateľ podal v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, navrhol
ho zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na to, že
do 31. decembra 2003 úrazové dávky neboli, ale Zákonník práce v ustanovení § 195 a nasl.
riešil náhradu škody vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania
a v ustanovení § 272 ods. 5 zákona o sociálnom poistení uvádza, že v konaniach o náhrade
za stratu na zárobku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. decembra 2003, sa rozhodne
podľa doterajších predpisov účinných do 31. decembra 2003. To platí aj pre danú vec
a všeobecný súd má právomoc o nej konať. Krajský súd po tom, čo dospel k záveru, že
odvolanie sťažovateľa nie je opodstatnené, uznesením sp. zn. 4 Co 270/04 z 30. novembra
2004 napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
K porušeniu čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy
Podľa názoru sťažovateľa išlo zo strany označených všeobecných súdov o chybný
výklad § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku považujúc „... za nesporné, že môj nárok
na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti uplatňovaný za obdobie
od 01. 08. 2001 do 31. 12. 2003 je v oblasti hmotného práva nárokom na náhradu škody
z titulu pracovného úrazu a ako taký je upravený v § 190 a nasl. zák. č. 65/1965 Zb. –
Zákonník práce, podľa ktorých treba právny vzťah posúdiť s poukazom na § 251 ods. 1 zák.
č. 311/2001 Z. z. – nový Zákonník práce. Takto je podľa môjho názoru situácia riešená aj
v § 272 ods. 1, 5 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a právomoc Sociálnej
poisťovne Bratislava je daná k rozhodovaniu o úrazovej rente až od vzniku nároku po 1. 1.
2004“.
K porušeniu čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy
Sťažovateľ vidí porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy v tom, že „V danom prípade je podľa
môjho názoru daná príslušnosť Okresného súdu v Prievidzi, ktorá vyplýva z § 7 ods. 1,
§ 9 ods. 1 a § 84 O. s. p. Zákonným sudcom je podľa § 3 ods. 3 zák. č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu
na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie
a rozhodovanie v prejednávanej veci“.
Sťažovateľ v nadväznosti na uvedené tvrdí, že zákonná sudkyňa, ktorej bola jeho vec
pridelená, malo o jeho nároku konať a rozhodnúť. Zastavením konania bolo preto porušené
jeho základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi. K porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov došlo podľa sťažovateľa
tým, že o jeho návrhu z 31. mája 2004 nebolo dosiaľ rozhodnuté.
Pretože sťažovateľ zastáva názor, že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
a krajského súdu boli porušené jeho označené základné práva, navrhuje, aby ústavný súd
podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal jeho sťažnosť na ďalšie
konanie a po jej prerokovaní rozhodol týmto nálezom:
„1. Právo Jána Štefíka na spravodlivé rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov
a zákonným sudcom podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní
vedenom na Okresnom súde v Prievidzi pod č. 16 C 64/2004 a na Krajskom súde v Trenčíne
pod č. 4 Co 270/04 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu v Prievidzi č. 16 C 64/2004-12 zo dňa 27. 09. 2004
a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. 4 Co 270/04-26 zo dňa 30. 11. 2004 sa zrušuje
a Okresnému súdu v Prievidzi sa prikazuje vo veci 16 C 64/02004 konať bez zbytočných
prieťahov.
3. Jánovi Štefíkovi súd priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
Sk 100 000 (slovom jednostotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Trenčíne
povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť Jánovi Štefíkovi trovy právneho
zastúpenia v sume Sk 5 302 (slovom päťtisíctristodva korún slovenských) k rukám advokáta
JUDr. J. V. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ namieta, že okresný súd zastavením konania v jeho právnej veci
uznesením sp. zn. 16 C 64/04 z 27. septembra 2004 a krajský súd potvrdením uvedeného
prvostupňového rozhodnutia uznesením sp. zn. 4 Co 270/04 z 30. novembra 2004 porušili
jeho označené základné práva.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľa zisťoval, či ochranu tomuto základnému právu neposkytujú všeobecné súdy
na základe opravných prostriedkov jemu dostupných, ktoré možno považovať za účinné
právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označeného práva.
O postupe a uznesení okresného súdu konal v odvolacom konaní krajský súd. Preto
v súlade s ustanovením čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde nie je daná
právomoc ústavného súdu na opätovné preskúmanie uznesenia súdu prvého stupňa.
Vychádzajúc z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu ústavný súd sťažnosť proti
okresnému súdu odmietol pre nedostatok právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa ustálenej súdnej praxe proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je
prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“). Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú
splnené podmienky uvedené v § 239 OSP. Okrem iného ide aj o prípad, ak bola postupom
súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle stabilnej súdnej praxe [pozri
napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
z 27. septembra 2001 sp. zn. 5 Cdo 102/01] rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny
poriadok. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá
rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (II. ÚS 102/04).
V inej veci najvyšší súd v odôvodnení uviedol (rozsudok najvyššieho súdu
z 28. februára 2001 sp. zn. 2 Cdo 114/2000): „Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný dovolací
dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba
rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia
jeho procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.“
Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú
v § 237 OSP a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 a § 239 OSP sa vždy
zaoberá aj prípadnou prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných procesných vád konania
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd konštatoval,
že nevyužil v danej veci dovolanie (zo sťažnosti to nevyplýva) ako mimoriadny opravný
prostriedok podľa § 236 a nasl. OSP.
Dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP (postupom súdu bola
účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) bolo podľa názoru ústavného súdu
v prípade sťažovateľa prípustné, čo potvrdzuje aj doterajšia súdna prax najvyššieho súdu
ako súdu dovolacieho, podľa ktorého je dovolanie v prípadoch zmätočnosti konania, ktorá
spočíva v odňatí možnosti konať pred súdom v dôsledku zastavenia konania [§ 237 písm. f)
OSP], efektívnym prostriedkom ochrany práv účastníkov občianskeho súdneho konania
(z publikovanej judikatúry je to R 50/97, z nepublikovanej judikatúry je to rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 43/98 z 25. marca 1999).
Nevyužitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno nahradzovať sťažnosťou ústavnému súdu, ktorý môže
založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba (alebo právnická osoba)
nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je oprávnený poskytovať
ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní
pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom
ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napríklad IV. ÚS 49/05, II. ÚS 73/05).
Na základne uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ dovolanie proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu nepodal a priamo sa obrátil so sťažnosťou
na ústavný súd, v ktorej tvrdí také porušenie jeho procesných oprávnení, ktoré napĺňajú
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Ústava ani zákon o ústavnom súde
(§ 53 ods. 1) nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany
porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje
vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.
Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom
ústavný súd uzavrel, že v jeho veci vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 nie je daná jeho právomoc. Preto sťažnosť v tejto časti z uvedeného
dôvodu odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.
Za porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1
ústavy považuje sťažovateľ to, že zákonná sudkyňa, ktorej bola jeho vec pridelená, o jeho
nároku, nerozhodla, ale konanie zastavila. Z uvedeného možno vyvodiť, že sťažovateľ
namieta porušenie označeného základného práva iba z dôvodu arbitrárnosti záverov
napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Keďže sťažovateľ nevyužil možnosť napadnúť
predmetné rozhodnutie [čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde a v spojení s § 237 ods. 1 písm. f) OSP] v rámci sústavy všeobecného súdnictva,
na základe čoho ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť v časti týkajúcej sa porušenia jeho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 odmietol pre
nedostatok svojej právomoci, musel ústavný súd s ohľadom na dôvody, ktorými sťažovateľ
odôvodňuje porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (arbitrárnosť
rozhodnutia), sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť z toho istého dôvodu.
Sťažovateľ namieta aj porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu
v označených konaniach. Podľa zistenia ústavného súdu bol spis v právnej veci sťažovateľa
postúpený 7. februára 2005 na prejednanie a rozhodnutie Sociálnej poisťovni.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v konaní, ktoré
skončilo právoplatným rozhodnutím krajského súdu doručeným jeho právnemu zástupcovi
25. januára 2005. Z uvedeného vyplýva, že jeho právna neistota vo vzťahu k namietaným
postupom všeobecných súdov, ktorej odstránenie je zmyslom a účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, bola odstránená pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu (23. marca 2005). V takej situácii už nemožno, pokiaľ ide o postup
okresného súdu a krajského súdu, hovoriť o právnej neistote, pričom treba zdôrazniť,
že krajský súd rozhodol vo veci už 27. septembra 2004. Preto je sťažnosť v tejto časti
zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľa, čo sa týka prípadných prieťahov
v postupe Sociálnej poisťovne, nie je premietnutá do petitu sťažnosti, preto súc viazaný
petitom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) sa touto nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. apríla 2005