Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 117/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2005

predbežne prerokoval sťažnosť Jána Štefíka, bytom H., zastúpeného advokátom JUDr. J. V.,

P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a 2 uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 30. novembra 2004 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jána Štefíka o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2005

doručená sťažnosť Jána Štefíka (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva podľa a a 2

(ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 27. septembra 2004 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 30. novembra 2004.

Skutkový stav, ktorý viedol k podaniu sťažnosti ústavnému súdu, je v sťažnosti

opísaný od 31. mája 2004, keď sa sťažovateľ návrhom podaným okresnému súdu domáhal

náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie od 1. augusta

2001 do 31. decembra 2003. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností ďalej vyplýva,

že okresný súd uznesením sp. zn. z 27. septembra 2004 konanie v právnej veci

sťažovateľa zastavil a zároveň rozhodol, že po právoplatnosti rozhodnutia bude spis

postúpený Sociálnej poisťovni, ústrediu Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“).

Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie poukazom na § 85, § 178, § 179 a § 272 ods. 5

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o sociálnom poistení“) argumentujúc tým, že od 1. januára 2004 o úrazových

dávkach prináleží rozhodovať len Sociálnej poisťovni, keďže nárok uplatnený sťažovateľom

už nie upravený v v znení platnom v relevantnom čase. Proti uzneseniu

okresného súdu sťažovateľ podal v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, navrhol

ho zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na to, že

do 31. decembra 2003 úrazové dávky neboli, ale v ustanovení a nasl.

riešil náhradu škody vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania

a v ustanovení § 272 ods. 5 zákona o sociálnom poistení uvádza, že v konaniach o náhrade

za stratu na zárobku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. decembra 2003, sa rozhodne

podľa doterajších predpisov účinných do 31. decembra 2003. To platí aj pre danú vec

a všeobecný súd má právomoc o nej konať. Krajský súd po tom, čo dospel k záveru, že

odvolanie sťažovateľa nie je opodstatnené, uznesením sp. zn. z 30. novembra

2004 napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

K porušeniu a 4

Podľa názoru sťažovateľa išlo zo strany označených všeobecných súdov o chybný

výklad považujúc „... za nesporné, že môj nárok

na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti uplatňovaný za obdobie

od 01. 08. 2001 do 31. 12. 2003 je v oblasti hmotného práva nárokom na náhradu škody

z titulu pracovného úrazu a ako taký je upravený v a nasl. –

, podľa ktorých treba právny vzťah posúdiť s poukazom na zák.

č. – nový . Takto je podľa môjho názoru situácia riešená aj

v , o sociálnom poistení a právomoc Sociálnej

poisťovne Bratislava je daná k rozhodovaniu o úrazovej rente až od vzniku nároku po 1. 1.

2004“.

K porušeniu a 2

Sťažovateľ vidí porušenie v tom, že „V danom prípade je podľa

môjho názoru daná príslušnosť Okresného súdu v Prievidzi, ktorá vyplýva z § 7 ods. 1,

a Zákonným sudcom je podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu

na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie

a rozhodovanie v prejednávanej veci“.

Sťažovateľ v nadväznosti na uvedené tvrdí, že zákonná sudkyňa, ktorej bola jeho vec

pridelená, malo o jeho nároku konať a rozhodnúť. Zastavením konania bolo preto porušené

jeho základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi. K porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov došlo podľa sťažovateľa

tým, že o jeho návrhu z 31. mája 2004 nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Pretože sťažovateľ zastáva názor, že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

a krajského súdu boli porušené jeho označené základné práva, navrhuje, aby ústavný súd

podľa Z. z o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) prijal jeho sťažnosť na ďalšie

konanie a po jej prerokovaní rozhodol týmto nálezom:

„1. Právo Jána Štefíka na spravodlivé rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov

a zákonným sudcom podľa a 48 ods. 1, 2 v konaní

vedenom na Okresnom súde v Prievidzi pod č. a na Krajskom súde v Trenčíne

pod č. porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu v Prievidzi č. -12 zo dňa 27. 09. 2004

a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. -26 zo dňa 30. 11. 2004 sa zrušuje

a Okresnému súdu v Prievidzi sa prikazuje vo veci konať bez zbytočných

prieťahov.

3. Jánovi Štefíkovi súd priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

Sk 100 000 (slovom jednostotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Trenčíne

povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť Jánovi Štefíkovi trovy právneho

zastúpenia v sume Sk 5 302 (slovom päťtisíctristodva korún slovenských) k rukám advokáta

JUDr. J. V. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo

sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd zastavením konania v jeho právnej veci

uznesením sp. zn. z 27. septembra 2004 a krajský súd potvrdením uvedeného

prvostupňového rozhodnutia uznesením sp. zn. z 30. novembra 2004 porušili

jeho označené základné práva.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa zisťoval, či ochranu tomuto základnému právu neposkytujú všeobecné súdy

na základe opravných prostriedkov jemu dostupných, ktoré možno považovať za účinné

právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označeného práva.

O postupe a uznesení okresného súdu konal v odvolacom konaní krajský súd. Preto

v súlade s ustanovením i. f. a nie je daná

právomoc ústavného súdu na opätovné preskúmanie uznesenia súdu prvého stupňa.

Vychádzajúc z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu ústavný súd sťažnosť proti

okresnému súdu odmietol pre nedostatok právomoci ( ).

Podľa ustálenej súdnej praxe proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je

prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v (ďalej

aj „OSP“). Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú

splnené podmienky uvedené v . Okrem iného ide aj o prípad, ak bola postupom

súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom [ ].

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle stabilnej súdnej praxe [pozri

napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

z 27. septembra 2001 sp. zn. ] rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny

poriadok. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá

rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím ().

V inej veci najvyšší súd v odôvodnení uviedol (rozsudok najvyššieho súdu

z 28. februára 2001 sp. zn. ): „Podľa dovolanie je

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný dovolací

dôvod podľa aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba

rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia

jeho procesných práv priznaných mu za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.“

Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú

v a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa a sa vždy

zaoberá aj prípadnou prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných procesných vád konania

vymenovaných v .

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd konštatoval,

že nevyužil v danej veci dovolanie (zo sťažnosti to nevyplýva) ako mimoriadny opravný

prostriedok podľa a nasl. .

Dovolanie z dôvodu uvedeného v (postupom súdu bola

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) bolo podľa názoru ústavného súdu

v prípade sťažovateľa prípustné, čo potvrdzuje aj doterajšia súdna prax najvyššieho súdu

ako súdu dovolacieho, podľa ktorého je dovolanie v prípadoch zmätočnosti konania, ktorá

spočíva v odňatí možnosti konať pred súdom v dôsledku zastavenia konania [§ 237 písm. f)

], efektívnym prostriedkom ochrany práv účastníkov občianskeho súdneho konania

(z publikovanej judikatúry je to R 50/97, z nepublikovanej judikatúry je to rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. marca 1999).

Nevyužitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva sťažovateľa

podľa nemožno nahradzovať sťažnosťou ústavnému súdu, ktorý môže

založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba (alebo právnická osoba)

nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je oprávnený poskytovať

ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní

pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a

ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napríklad , ).

Na základne uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ dovolanie proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu nepodal a priamo sa obrátil so sťažnosťou

na ústavný súd, v ktorej tvrdí také porušenie jeho procesných oprávnení, ktoré napĺňajú

prípustnosť dovolania podľa . ani

(§ 53 ods. 1) nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany

porušených základných práv a slobôd, naopak, jednoznačne požaduje

vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom

ústavný súd uzavrel, že v jeho veci vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva

podľa čl. 46 ods. 1 nie je daná jeho právomoc. Preto sťažnosť v tejto časti z uvedeného

dôvodu odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

Za porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1

považuje sťažovateľ to, že zákonná sudkyňa, ktorej bola jeho vec pridelená, o jeho

nároku, nerozhodla, ale konanie zastavila. Z uvedeného možno vyvodiť, že sťažovateľ

namieta porušenie označeného základného práva iba z dôvodu arbitrárnosti záverov

napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Keďže sťažovateľ nevyužil možnosť napadnúť

predmetné rozhodnutie [ v spojení s zákona o ústavnom

súde a v spojení s ] v rámci sústavy všeobecného súdnictva,

na základe čoho ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť v časti týkajúcej sa porušenia jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 odmietol pre

nedostatok svojej právomoci, musel ústavný súd s ohľadom na dôvody, ktorými sťažovateľ

odôvodňuje porušenie jeho základného práva podľa (arbitrárnosť

rozhodnutia), sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť z toho istého dôvodu.

Sťažovateľ namieta aj porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu a krajského súdu

v označených konaniach. Podľa zistenia ústavného súdu bol spis v právnej veci sťažovateľa

postúpený 7. februára 2005 na prejednanie a rozhodnutie Sociálnej poisťovni.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v konaní, ktoré

skončilo právoplatným rozhodnutím krajského súdu doručeným jeho právnemu zástupcovi

25. januára 2005. Z uvedeného vyplýva, že jeho právna neistota vo vzťahu k namietaným

postupom všeobecných súdov, ktorej odstránenie je zmyslom a účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, bola odstránená pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu (23. marca 2005). V takej situácii už nemožno, pokiaľ ide o postup

okresného súdu a krajského súdu, hovoriť o právnej neistote, pričom treba zdôrazniť,

že krajský súd rozhodol vo veci už 27. septembra 2004. Preto je sťažnosť v tejto časti

zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľa, čo sa týka prípadných prieťahov

v postupe Sociálnej poisťovne, nie je premietnutá do petitu sťažnosti, preto súc viazaný

petitom ( ) sa touto nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2005