Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 116/05
PDF · 83.61 KB
No categories available
II. ÚS 116/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. mája 2005
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., bytom L., zastúpeného advokátom JUDr. I. B., L.,
ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-29 Cb 7/92 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 152/04, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť J. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2005
doručená sťažnosť J. B., bytom L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-29 Cb 7/92 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Obo 152/04.
Okrem vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ požadoval priznať mu primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk a úhradu trov konania.
Z príloh pripojených k sťažnosti ústavný súd zistil, že konanie pred krajským súdom
skončilo rozsudkom zo 14. marca 2003 a konanie pred najvyšším súdom skončilo
vyhlásením rozsudku 9. marca 2005. Konanie v spore sťažovateľa právoplatne skončilo
doručením rozsudku najvyššieho súdu 15. apríla 2005.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní
pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení
alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2
Iným zásahom sú aj tvrdené zbytočné prieťahy v postupe krajského súdu. Tie však
skončili vynesením rozsudku 14. marca 2003, ktorý bol v napadnutej časti potvrdený
najvyšším súdom ako odvolacím súdom, takže sa vec krajskému súdu po vynesení tohto
rozsudku už nevrátila na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť proti krajskému súdu podaná
oneskorene a z toho dôvodu bola ústavným súdom odmietnutá (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Ústavný súd podľa svojej stabilnej a prevažujúcej judikatúry považuje sťažnosť
v konaní, v ktorom sa namietajú zbytočné prieťahy v postupe všeobecného súdu, za zjavne
neopodstatnenú, ak sťažnosť bola ústavnému súdu doručená po právoplatnom skončení
veci. Právoplatnosťou konečných rozhodnutí všeobecných súdov bola podľa názoru
ústavného súdu odstránená právna neistota účastníka konania. Súčasne zaniklo aj konanie
(postup) všeobecného súdu, v ktorom dochádzalo k zbytočným prieťahom, ktoré by bolo
spôsobilým predmetom skúmania v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Celé konanie v spore sťažovateľa právoplatne skončilo 15. apríla 2005 a sťažnosť
bola ústavnému súdu doručená 26. apríla 2005. V sťažnosti nie je uvedené, prečo sa
sťažovateľ, zastúpený advokátom, domnieva, že sťažnosť je podaná včas, resp. prečo je
podaná až po právoplatnom skončení sporu. Preto je jeho sťažnosť proti najvyššiemu súdu
zjavne neopodstatnená a musela byť odmietnutá už po jej predbežnom prerokovaní.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného
finančného zadosťučinenia je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody
sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou
sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, nezaoberal.