Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 93/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2005

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., K., zastúpenej advokátom JUDr. R. R., B., vo veci

namietaného porušenia uznesením Okresného

súdu Lučenec sp. zn. z 30. júna 2004 a uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. zo 16. septembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra

2004 doručená sťažnosť J. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) uznesením Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 30. júna 2004 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 16. septembra 2004.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že: „(...) Mám za to, že mne žalobcovi ako

účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď súd zastavil konanie bez

toho, aby danú vec prejednal. Stotožnil sa pritom s názorom žalovaného, a to že o danej

veci má rozhodovať na základe novely o sociálnom poistení, ktorý

nadobudol účinnosť dňa 1. 1. 2004 S. p.

Tento názor považujem za nesprávny, pretože pracovný úraz na základe ktorého som

podala žalobu o náhradu škody z pracovného úrazu sa stal pred účinnosťou tohto zákona

dňa 27. 11. 2002 a teda mám za to, že danú vec bolo potrebné posudzovať podľa vtedy

platných právnych predpisov. Považujem za nesprávne tvrdenie súdu, že v danej veci môže

rozhodovať iba S. p., keďže táto vec je predmetom sporu, pretože žalovaný s danou úhradou

ani pracovným úrazom nesúhlasí a preto mám pochybnosti ako môže S. p. rozhodnúť v môj

prospech bez predchádzajúceho rozhodnutia súdu, keďže poisťovni ako takej neprináležia

oprávnenia súdu ohľadne zisťovania skutkového stavu a rozhodovania vo veci. Podľa

rozhodnutia súdu sa totiž môj návrh dostane do slepej uličky, keďže S. p. je tá, ktorá by

mala platiť za žalovaného náhradu škody a teda sama by mala rozhodnúť akú výšku

náhrady uhradí, čo považujem za nesprávne. Mám za to, že o tejto veci by mal rozhodnúť

nestranný orgán, ktorý môže byť len súd.

Taktiež podotýkam, že o časti návrhu týkajúceho sa niekoľkonásobného zvýšenia

sadzby bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle vyhlášky č. by

mal tiež rozhodovať iba súd.

Podľa odôvodnenia súdu má S. p. rozhodovať o mojich nárokoch podľa predpisov

platných do 31. 12. 2003, avšak ako orgán na základe predpisov platných po 1. 1. 2004,

z čoho mi vyplýva rozpor v posudzovaní aplikácie hmotného a procesného práva.

Mám za to, že rozhodnou dobou na posúdenie podľa akých predpisov je potrebné

danú vec posudzovať je dátum kedy sa stal pracovný úraz a nie kedy bola podaná žaloba

resp. kedy sa začalo súdne konanie vo veci. Týmto dátumom je 27. 11. 2002 teda pred

1. 1. 2004 a preto sa domnievam, že súdy majú právomoc na rozhodovanie v mojej veci.

Taktiež uvádzam, že stanovisko S. p., ktorého kópiu prikladám, je také, že bez

právoplatného rozhodnutia súdu o tom, či daný úraz je alebo nie je pracovným úrazom,

vzhľadom na to, že zamestnávateľ odmieta uznať úraz za pracovný, poisťovňa nevyplatí

žiadne úrazové dávky. Z toho vyplýva, že Okresný súd v Lučenci sa mal v prvom rade

zaoberať skutočnosťou či daný úraz je alebo nie je pracovným úrazom, čo mal posúdiť ako

predbežnú otázku v danej veci.

Uvedeným rozhodnutím súdu o zastavení konania bolo porušené moje ústavné právo

na súdnu ochranu, čo mi spôsobuje nemožnosť domáhať sa svojho práva na odškodnenie

pracovného úrazu.

V zmysle vyššie uvedeného sa domnievam, že mi bola taktiež spôsobená škoda

a preto žiadam v zmysle aj primerané finančné

zadosťučinenie ako náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, a to

vo výške 100.000,- Sk, ktoré predstavujú odmenu a náklady za služby právnych zástupcov,

zvýšené náklady na cestovanie za právnikmi do L. a B., ako aj telefonické poplatky

a poštovné, taktiež ma táto skutočnosť ničí psychicky, keďže mám odôvodnenú obavu

o výsledok daných konaní a obávam sa o to, že nikto nebude riešiť môj prípad. Vzhľadom

na to, že som imobilná a odkázaná na invalidný vozík mi daná situácia a domáhanie sa

svojho práva spôsobuje značné komplikácie a to zdravotné aj materiálne.

Záverom uvádzam, že som v danej veci podala aj Dovolanie zo dňa 28. 10. 2004 na

Okresný súd v Lučenci, pričom vo veci ešte nerozhodoval Najvyšší súd SR. Mám za to, že

túto sťažnosť podávam v súlade z ktorý hovorí, že

sťažnosť, je možné podať do 2 mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia,

pričom napadnuté uznesenia nadobudli právoplatnosť dňa 4. 10. 2004 a teda daná lehota

uplynie dňa 4. 12. 2004. Vzhľadom na to, že podanie dovolania nemá odkladný účinok na

právoplatnosť napádaných rozhodnutí mám za to, že moja sťažnosť je podaná v súlade so

zákonnými podmienkami na podanie ústavnej sťažnosti. Týmto poukazujem ako aj vyššie

uvedeným na dôvody hodné osobitného zreteľa a možnosť konania súdu podľa § 53 odsek 2

uvedeného zákona“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa sťažovateľka domáha toho, aby ústavný súd jej

ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne vydal nasledovný nález:

„Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 16. 9. 2004 č. k. ,

a Okresný súd v Lučenci č. k. uznesením zo dňa 30. 6. 2004, porušili právo J. K.

na súdnu ochranu podľa SR.

Ústavný súd priznáva J. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk

a náhradu trov právneho zastúpenia pred Ústavným súdom SR. Okresný súd Lučenec ako aj

Krajský súd Banská Bystrica uhradia primerané finančné zadosťučinenie spoločne

a nerozdielne do 2 mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

uznesením okresného súdu sp. zn. z 30. júna 2004 a uznesením krajského

súdu sp. zn. zo 16. septembra 2004, pretože jej „ako účastníkovi konania

bola odňatá možnosť konať“ pred uvedenými súdmi.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľka

napadla tak uznesenie okresného súdu, ako aj uznesenie krajského súdu. Avšak vzhľadom

na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného , ústavný súd nemá

právomoc preskúmavať uznesenie okresného súdu, pretože o odvolaní voči tomuto

uzneseniu rozhodoval krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Z citovaného tiež vyplýva, že ústavný súd rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv

alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa

sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej

právomoci na jej prerokovanie (napr. , ).

Podľa (ďalej len „OSP“) je vo vymenovaných

prípadoch proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie. Podľa § 237

písm. f) je dovolanie prípustné aj v prípade, ak sa účastníkovi konania postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom. Sťažovateľka túto svoju zákonnú možnosť napokon aj

využila, keď 28. októbra 2004 podala proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

zo 16. septembra 2004 dovolanie. Podľa zistenia ústavného súdu

predmetné dovolacie konanie sa vedie na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.

a do dňa rozhodovania o danej sťažnosti na ústavnom súde toto dovolacie

konanie ukončené nebolo.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka má v občianskom súdnom konaní na

ochranu svojich základných práv, ktorých porušenie namieta predmetnou sťažnosťou

v konaní pred ústavným súdom, účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, čo je

okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z vylučuje

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach

porušenia označených základných práv.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní

odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2005