Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 118/05
PDF · 190.67 KB
No categories available
I. ÚS 118/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 118/05-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2005
predbežne prerokoval sťažnosť R. T., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K.,
ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod
sp. zn. 12 C 1344/95 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 Co 482/02, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť R. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára
2005 doručená sťažnosť R. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1344/95 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 482/02.
Zo sťažnosti a predložených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom
súdneho konania v procesnom postavení žalobcu vedeného na okresnom súde
pod sp. zn. 12 C 1344/95. Sťažovateľ doručil 19. decembra 1994 krajskému súdu žalobu
o zaplatenie sumy 3 768 741 Sk s príslušenstvom, ktorý vyslovil vo veci svoju vecnú
nepríslušnosť a vec postúpil vtedajšiemu Obvodnému súdu Košice 2. Obsahom žaloby bola
skutočnosť, že sťažovateľ sa domáhal zaplatenia dlžnej sumy po tom, ako kúpnou zmluvou
previedol na R., s. r. o. K. (ďalej len „odporca“), vlastnícke právo k návesným ťahačom
značky VOLVO, pričom odporca prevzal za neho nesplatenú časť úveru. Daňový úrad
Košice II sťažovateľovi vyrubil dodatočnú daň z pridanej hodnoty platobným výmerom z
22. júna 1994, ktorý sťažovateľ zaslal odporcovi. Odporca sa zaviazal, že predmetnú daň
z pridanej hodnoty si uplatní na Daňovom úrade Košice IV, ktorú potom vyplatí
sťažovateľovi. Daňový úrad Košice IV daň z pridanej hodnoty vyplatil priamo odporcovi
(hoci ju mohol a mal uhradiť priamo na účet Daňového úradu Košice II ako príslušnému
daňovému úradu sťažovateľa), tento ju však sťažovateľovi nepreviedol. Okresný súd vo
veci nariadil pojednávania na 12. jún 1998, 11. máj 1999, 1. júl 1999, 26. október 1999,
30. november 1999, 2. máj 2000, 12. október 2000, 9. november 2000 a na pojednávaní
27. februára 2001 rozhodol rozsudkom, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť
sťažovateľovi sumu 3 768 741 Sk s príslušenstvom. Proti rozsudku okresného súdu z
27. februára 2001 podal odporca odvolanie. Krajský súd pojednávania nariadené na
27. október 2003, 8. december 2003 a 15. marec 2004 odročil z titulu neúčasti odporcu a
jeho právneho zástupcu, resp. z titulu ich ospravedlnenia. Podľa sťažovateľa krajský súd od
15. marca 2004 nekoná.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd uznesením sp. zn. 2 K 609/95 z 20. februára
2002 zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok odporcu pre nedostatok majetku.
Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 21. marca 2002 a 24. marca 2004 došlo k
výmazu odporcu z obchodného registra. Dňa 12. októbra 2004 podal sťažovateľ okresnému
súdu sťažnosť na prieťahy v konaní a 28. januára 2005 sťažnosť aj krajskému súdu.
Poukazujúc na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby
„rozhodol týmto nálezom:
1) Právo sťažovateľa zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 vety prvej
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, bolo
v konaní pred Okresným súdom Košice II pod č. k. 12 C 1344/95 a v konaní pred Krajským
súdom v Košiciach pod č. k. 15 Co 482/02 porušené.
2) Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Krajský súd v Košiciach vo veci
č. k. 15 Co 482/02 konal bez prieťahov.
3) Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 1.000.000,- Sk.
4) Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi trovy konania, ktoré
sú povinní odporcovia v 1) a 2) rade sťažovateľovi nahradiť spoločne a nerozdielne“.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania v predmetnej veci sťažovateľa:
Sťažovateľ 19. decembra 1994 doručil krajskému súdu návrh na zaplatenie sumy
3 768 741 Sk s príslušenstvom, krajský súd uznesením sp. zn. 7 Cb 13138/94 z
27. decembra 1994 vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť a vec postúpil okresnému súdu.
Okresný súd nariadil pojednávania na 12. jún 1998, 11. máj 1999, 1. júl 1999,
26. október 1999, 2. máj 2000, 12. október 2000, 9. november 2000, 7. december 2000 a na
27. február 2001, na ktorom rozhodol rozsudkom, ktorým uložil povinnosť odporcovi
zaplatiť sťažovateľom žiadanú sumu s príslušenstvom. Dňa 22. júna 2001 podal proti
predmetnému rozsudku odporca odvolanie. Krajský súd nariadil pojednávania na
27. október 2003, 8. december 2003 a 15. marec 2004. Uznesením krajského súdu sp. zn.
2 K 609/95 z 20. februára 2002 bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok
odporcu pre nedostatok majetku a 24. marca 2004 bol vymazaný odporca z obchodného
registra.
Podľa sťažovateľa všeobecné súdy, ktorých konania namieta, do dňa podania
sťažnosti ústavnému súdu vo veci právoplatne nerozhodli.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa (sťažovateľa). Pri predbežnom prerokovaní každého nároku ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci - krajského súdu,
v občianskoprávnom konaní nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom, porušenie ktorých sa namietalo. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
IV.
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu prieťahov v súdnom
konaní na okresnom súde vedenom pod sp. zn. 12 C 1344/95 a krajskom súde vedenom
pod sp. zn. 15 Co 482/02, v ktorom vystupoval ako žalobca.
1. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1344/95 v čase pred
prerušením konania v dôsledku vyhláseného konkurzu, ústavný súd uvádza:
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd 27. februára 2001 rozhodol
rozsudkom, ktorým uložil povinnosť odporcovi zaplatiť sťažovateľom žiadanú sumu
s príslušenstvom. Dňa 22. júna 2001 podal proti predmetnému rozsudku odporca odvolanie,
ktoré okresný súd spolu so spisom predložil krajskému súdu 12. septembra 2002.
Sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu až 31. januára 2005.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovi v časti sťažnosti
proti okresnému súdu uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, z dôvodu
ktorého sťažnosť sťažovateľa odmietol už na jej predbežnom prerokovaní pre oneskorenosť
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že uznesením krajského súdu sp. zn. 2 K
609/95 z 20. februára 2002 bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok
odporcu a odporca bol 24. marca 2004 vymazaný z obchodného registra.
Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 482/02, ústavný súd uvádza:
Podľa § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ak po začatí
konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak
právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.
Odporca v konaní zanikol ako právnická osoba bez právneho nástupcu, a preto
jediným procesným úkonom krajského súdu je uznesenie o zastavení konania pre taký
nedostatok konania na strane odporcu, ktorý nie je odstrániteľný.
V konaní, v ktorom odporca stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, tak ako to je
v namietanom konaní pre krajským súdom, však nemôže dochádzať k porušeniu
označených ústavoprocesných princípov, resp. základných práv. Konanie pred všeobecným
súdom v takom prípade trpí takou neúplnosťou, ktorá pojmovo vylučuje porušovanie týchto
základných práv. V celom konaní existuje len jediná zákonom ustanovená možnosť
vyjadrená v § 107 ods. 1 OSP - zastavenie konania. Zastaveniu konania sa v tomto prípade
nedá zabrániť, pretože do úvahy neprichádza ani zámena, či zmena účastníka na strane
odporcu (§ 92 OSP), pretože odporca nemá právneho nástupcu a zmena účastníka prichádza
do úvahy len v okamihu, do ktorého existuje účastník, ktorý má byť zmenený (m. m. II. ÚS
75/04).
Ústavný súd konštatuje, že v namietanom konaní zistil dlhodobú nečinnosť krajského
súdu, túto však nemôže hodnotiť ako zbytočné prieťahy v konaní, pretože odvolacie
konanie stratilo spôsobilosť vyvolať zbytočné prieťahy z dôvodu, že už v čase jeho začatia
na krajskom súde odporca fakticky neexistoval (krajský súd uznesením č. k. 2 K 609/95-47
z 20. februára 2002 zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok odporcu pre
nedostatok majetku, ktoré nadobudlo právoplatnosť 21. marca 2002, na základe čoho došlo
24. marca 2004 k výmazu odporcu z obchodného registra).
Z uvedeného vyplýva, že zánikom odporcu v posudzovanom prípade došlo
k vytvoreniu stavu, ktorého podstata spočíva v tom, že konanie sa v tejto veci musí zastaviť
a niet žiadneho zákonom dovoleného alebo predvídaného spôsobu, ako v tejto veci
rozhodovať ešte iným rozhodnutím, než zastavením konania. Na tomto stave nemení nič ani
to, že krajský súd nevydal uznesenie o zastavení konania, a naopak, robí viaceré procesné
úkony, ktoré však dôsledok § 107 ods. 1 OSP v spojení s tým, že odporca zanikol bez
právneho nástupcu, nemôžu odvrátiť, len oddialiť.
Tieto skutkové poznatky a právne závery viedli ústavný súd k tomu, že sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), pretože nezistil žiadnu možnosť porušenie označeného základného práva
alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, z tohto dôvodu sa sťažovateľom
požadovaného prikázania vo veci konať a priznania primeraného finančného zadosťučinenia
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 2005