Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 132/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júla 2005

predbežne prerokoval sťažnosť T. Š., bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. J. U., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. a

takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2004

doručená sťažnosť T. Š. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 8. decembra 1997 bola zaviazaná „na vypratanie hnuteľných vecí

z bytu po jej nebohom otcovi“ (v konaní bola sťažovateľka v procesnom postavení

odporkyne v 2. rade). Proti predmetnému rozsudku podala 15. mája 1998 odvolanie

Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý na pojednávaní 10. novembra

1998 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa rozsudkom sp. zn. ,

potvrdil. Rozsudok prvostupňového súdu v spojení s rozsudkom odvolacieho

súdu nadobudol právoplatnosť 11. februára 1999. Sťažovateľka podaním doručeným

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 13. marca 2000 osobne

doručila dovolanie proti rozsudku krajského súdu z 10. novembra 1998 a 14. marca 2000

predložila žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov za dovolanie a požiadala v tejto veci

o ustanovenie advokáta exoffo.

Sťažovateľka ďalej uvádza: „V rozsudku KS boli nepresnosti, ktoré sťažovateľka - na

radu MS SR - požiadala odstrániť. Uznesením , -177 zo

dňa 13. 7. 2000 Krajský súd odmietol pre údajnú nedôvodnosť. Dňa 23. 8. 2000 podala

sťažovateľka proti uzneseniu dovolanie. (...)

Okresný súd Bratislava IV doteraz ani vo veci dovolania proti rozsudku KS, ani vo

veci dovolania proti uzneseniu KS, ani vo veci dovolania z 15. 2. 1999 nekonal. (...)

Rozsudok vo veci vypratania hnuteľných vecí – sa stal právoplatným. Na

základe toho navrhovateľ v spore podal žiadosť o výkon exekúcie (...). Sťažovateľka i odp.

v 1. rade podali námietky proti exekúcii ako nedôvodnej (...).“

Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že „súd doteraz neprejednal uvedené dovolania

proti rozsudku i dovolanie proti uzneseniu. Konanie súdu vzhľadom na to, že oba spory má

ten istý sudca, nemôže považovať za objektívne a nezaujaté, resp. predpojaté. Konaním KS

jej bola odňatá možnosť osobne pred súdom konať a obhájiť svoje odvolanie, preto bola

nútená podať dovolanie proti rozsudku. (...) Dovolanie proti uzneseniu, ktorým súd odmietol

opraviť chyby v rozsudku pokladá tiež za dôvodné. (...) Sťažovateľka pripúšťa, že bolo

v prípade podaných niekoľko námietok zaujatosti, ale konanie a postup OS IV

pri ich predkladaní prispel k prieťahom v konaní“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava IV porušil základné právo T. Š. na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa SR i Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd čl. 6 ods. 1.

2. Okresnému súdu IV v Bratislave sa prikazuje konať vo veci

o dovolaniach proti rozsudku KS a uzneseniu KS, ako aj o dovolaní z 15. 2. 1999 proti

rozsudku KS bez ďalších prieťahov.

3. T. Š. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60.000 Sk.

4. Okresný súd Bratislava IV je povinný nahradiť T. Š. trovy právneho zastúpenia na

účet právneho zástupcu.“

Sťažovateľka odôvodňuje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

nesprávnym a protiústavným postupom súdu a tým, že je takmer desať rokov v právnej

neistote.

II.

Z obsahu sťažnosti a súdneho spisu okresného súdu sp. zn. vyplýva:

Rozsudkom okresného súdu z 8. decembra 1997 bola sťažovateľka ako povinná

v 2. rade zaviazaná „na vypratanie hnuteľných vecí z bytu po nebohom otcovi“, proti

ktorému sa sťažovateľka 15. mája 1998 odvolala a zároveň požiadala o oslobodenie od

povinnosti zaplatiť súdny poplatok (odvolanie podala aj odporkyňa v 1. rade

prostredníctvom jej právneho zástupcu).

Sťažovateľka 10. novembra 1998, v deň pojednávania na odvolacom súde, z dôvodu

pravidelného odberu krvi v súvislosti s jej ochorením požiadala prostredníctvom

„splnomocnenky“ o odročenie pojednávania, jej žiadosť však krajský súd neakceptoval, vo

veci pojednával a vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -73, .

Odporkyňa v 1. rade prostredníctvom právneho zástupcu podala 15. februára 1999

dovolanie proti predmetnému rozsudku krajského súdu. (V sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že

dovolanie podali spoločne s odporkyňou v 1. rade prostredníctvom jej právneho zástupcu.

Z predloženého spisu však ústavný súd nenašiel plnomocenstvo sťažovateľky udelené

právnemu zástupcovi odporkyne v 1. rade na jej zastupovanie vo veci podania dovolania).

Proti rozsudku krajského súdu podala osobne sťažovateľka dovolanie 13. marca 2000

najvyššiemu súdu a 14. marca 2000 doručila aj žiadosť o oslobodenie od povinnosti zaplatiť

súdny poplatok a o ustanovenie advokáta exoffo.

Dňa 15. marca 2000 najvyšší súd pod sp. zn. Ncv 79/2000 postúpil dovolanie

sťažovateľky okresnému súdu „na prípadný ďalší procesný postup“.

V rozsudku krajského súdu zistila sťažovateľka nepresnosti, ktoré žiadala odstrániť.

Krajský súd uznesením č. k. , -177 z 13. júla 2000 návrh

sťažovateľky odmietol. Dňa 23. augusta 2000 podala proti predmetnému uzneseniu

sťažovateľka dovolanie.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané

náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže

ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že súd doteraz neprejednal „uvedené dovolania

proti rozsudku i dovolanie proti uzneseniu“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza z ustálenej

judikatúry, v súvislosti s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom

a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote“

(m. m. ).

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri skúmaní porušenia základného práva na

konanie bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zohľadňuje aj to, či

u sťažovateľov objektívne ide o odstránenie právnej neistoty v ich veciach, pretože len

v takom prípade možno uvažovať o namietanom porušení základného práva.

1) Ako už bolo uvedené sťažovateľka, 13. marca 2000 osobne doručila najvyššiemu

súdu dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. ,

z 15. mája 1998.

Prípustnosť dovolania zdôvodňuje sťažovateľka tým, že „konaním KS jej bola

odňatá možnosť osobne pred súdom konať a obhájiť svoje odvolanie“, čím malo byť

porušené jej základné právo podľa a právo podľa dohovoru.

Podľa (ďalej aj „OSP“) dovolanie je

prípustné, ak „účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom“.

Podľa „Účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od

právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (...)“.

Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť

11. februára 1999, dovolanie s viac ako jednoročným oneskorením, t. j. až 13. marca 2000.

Oneskoreným podaním dovolania sťažovateľka nepokračovala riadne v dovolacom konaní,

tým nevyčerpala opravný prostriedok (dovolanie), ktorý jej na

ochranu jej základných práv a slobôd poskytuje.

Sťažovateľka oneskoreným podaním dovolania zapríčinila stav straty účinného

prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“), teda sama zapríčinila stav, pre ktorý nemohla využiť účinný opravný prostriedok.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že ak právna úprava

poskytuje tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorého sa namieta, účinnú

právnu ochranu prostredníctvom opravného prostriedku dostupného fyzickej osobe alebo

právnickej osobe, ale táto ju nevyužije, také podanie ústavný súd odmietne pre zjavnú

neopodstatnenosť (, ). Ústavný súd preto rozhodol tak, že sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

2) Sťažovateľka podala 23. augusta 2000 dovolanie proti uzneseniu krajského súdu

z 13. júla 2000, ktorým krajský súd zamietol návrh sťažovateľky a odporkyni v 1. rade na

opravu odôvodnenia rozsudku krajského súdu zo dňa 10. novembra 1999 č. k. 15 Co

257/98, -73 z dôvodu oneskoreného podania.

V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol: «Napádaný rozsudok totiž nadobudol

právoplatnosť dňa 27. 1. 1999, teda skôr než bol doručený súdu ktorýkoľvek návrh

odporkýň 1), 2) na opravu „rozsudku“ súdu. Po vyššie uvedenom nadobudnutí

právoplatnosti totiž nie je možné odôvodnenie rozsudku opraviť. Prakticky to znamená, že

návrh na opravu odôvodnenia môže byť úspešne podaný dovtedy, než rozsudok nadobudne

právoplatnosť. To ďalej znamená, že nie je možné opraviť vôbec odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu, ktorý sa stáva právoplatný už doručením ( ) (...)

Návrhy na opravu odôvodnenia rozsudku teda boli podané oneskorene.» V poučení

uznesenia krajský súd uviedol: „Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.“

Ústavný súd ohľadom uvedených skutočností konštatuje, že aj práva na uplatnenie

dovolania a rovnako aj práva na opravu odôvodnenia rozsudku je nevyhnutné domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom ( ). Ak odmietne súd podania, ktoré

evidentne nespĺňali náležitosti ustanovené ohľadom dovolania proti takémuto rozhodnutiu

(viac ako jednoročná oneskorenosť), opravy odôvodnenia rozsudku (po nadobudnutí

právoplatnosti rozsudku), resp. ak súd nepostupoval plynulo ohľadom dovolania, ktorým sa

sťažovateľka evidentne nedomáhala svojho práva zákonom ustanoveným postupom,

nemožno vo vzťahu k takému postupu súdu namietať porušenie práva sťažovateľky na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na

prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť

sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2005