Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 80/07
PDF · 163.32 KB
No categories available
III. ÚS 80/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2007
predbežne prerokoval sťažnosť M. P., T., zastúpenej advokátkou JUDr. J. Č., J., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v D. S. sp. zn. 415/2004-OSU
zo 6. februára 2004 v spojení s rozhodnutím Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny B.
sp. zn. 3367/2004/525-OÚ z 23. apríla 2004, ako aj postupom uvedených orgánov, ktorý
vydaniu označených rozhodnutí predchádzal, a taktiež pre namietané porušenie jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-KS 52/2005, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára
2007 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojho základného práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v D. S. (ďalej len „úrad
práce“) sp. zn. 415/2004-OSU zo 6. februára 2004 v spojení s rozhodnutím Ústredia práce,
sociálnych vecí a rodiny B. (ďalej len „ústredie práce“) sp. zn. 3367/2004/525-OÚ
z 23. apríla 2004, ako aj postupom uvedených orgánov, ktorý vydaniu označených
rozhodnutí predchádzal, a taktiež porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-KS 52/2005.
Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že úrad práce rozhodnutím
sp. zn. 415/2004-OSU zo 6. februára 2004 rozhodol o skončení štátnozamestnaneckého
pomeru sťažovateľky odvolaním podľa § 163 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej
službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o štátnej službe“) uvedúc, že v súlade so schválenou systemizáciou
štátnozamestnaneckých miest platnou od 1. februára 2004 došlo k zrušeniu jej
štátnozamestnaneckého miesta, v dôsledku čoho sa stala nadbytočnou. Sťažovateľka sa proti
uvedenému rozhodnutiu odvolala. Ústredie práce však ako odvolací orgán rozhodnutím
sp. zn. 3367/2004/525-OÚ z 23. apríla 2004 odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie
úradu práce zo 6. februára 2004 potvrdil.
Sťažovateľka sa žalobou z 21. mája 2004 domáhala preskúmania uvedených
právoplatných rozhodnutí vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru (§ 144 zákona
o štátnej službe v spojení s § 244 až 250k Občianskeho súdneho poriadku - ďalej aj „OSP“).
Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom č. k. 14 S 75/2004-38
zo 17. marca 2005 jej žalobu zamietol. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu
zo 17. marca 2005 podala sťažovateľka odvolanie. Najvyšší súd v odvolacom konaní
potvrdil rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-KS 52/2005 z 27. októbra 2006 prvostupňový rozsudok
krajského súdu č. k. 14 S 75/2004-38 zo 17. marca 2005.
Sťažovateľka v návrhu podanom ústavnému súdu tvrdí, že rozhodnutím úradu práce
sp. zn. 415/2004-OSU zo 6. februára 2004 v spojení s rozhodnutím ústredia práce
sp. zn. 3367/2004/525-OÚ z 23. apríla 2004, ako aj postupom uvedených orgánov, ktorý
vydaniu označených rozhodnutí predchádzal, bolo porušené jej základné právo na prácu
podľa čl. 35 ods. 3 ústavy. Prvostupňové rozhodnutie o odvolaní zo štátnozamestneneckého
pomeru bolo nezákonné. Pokiaľ chcel služobný úrad ukončiť jej štátnozamestnenecký pomer
z dôvodu ktorý skutkovo vymedzil (zrušenie štátnozamestnaneckého miesta v súlade so
schválenou zmenou systemizácii štátnozamestnaneckých miest), mal postupovať podľa § 40
ods. 2 písm. a) zákona o štátnej službe, ktorý podmieňuje skončenie štátnozamestnaneckého
pomeru aj ďalšími okolnosťami (napr. nesúhlasom štátneho zamestnanca s trvalým
preložením podľa § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe). Rozhodnutie bolo podľa sťažovateľky
nedostatočne odôvodnené a nepresné. Navyše nebolo podpísané oprávnenou osobou.
Ústredie práce však ako odvolací orgán ochranu sťažovateľkiným právam neposkytol
a nezákonné prvostupňové rozhodnutie úradu práce zo 6. februára 2004 potvrdil.
Sťažovateľka tvrdí, že dôvod ukončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru zo strany
služobného úradu je vykonštruovaný. Skutočným dôvodom je podľa nej skutočnosť,
že v minulosti upozorňovala na nezákonné nakladanie, resp. machinácie a pri nakladaní
s finančnými prostriedkami štátu v súvislosti s predmetom činnosti služobného úradu.
Preskúmania zákonnosti právoplatných rozhodnutí vo veci ukončenia
štátnozamestnaneckého pomeru sa sťažovateľka domáhala aj v konaní pred krajským
súdom (sp. zn. 14 S 75/2004) a následne prostredníctvom odvolania aj pred najvyšším
súdom. Najvyšší súd však v konaní (sp. zn. 1 Sž-o-KS 52/2005) nepostupoval plynulo,
dokonca viac ako rok bol vo veci úplne nečinný.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že rozhodnutím úradu práce sp. zn. 415/2004-OSU zo 6. februára 2004 v spojení
s rozhodnutím ústredia práce sp. zn. 3367/2004/525-OÚ z 23. apríla 2004, ako aj postupom
uvedených orgánov, ktorý vydaniu označených rozhodnutí predchádzal, bolo porušené jej
základné právo na prácu podľa čl. 35 ods. 3 ústavy a postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-KS 52/2005 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Zároveň požiadala o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
II.
2.1 Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.2 Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý
označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Konanie pred ústavným súdom
je navyše ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal
do konania o sťažnosti iný orgán verejnej moci bez výslovného návrhu sťažovateľa.
V časti týkajúcej sa sťažovateľkou namietaného porušenia jej základného práva
na prácu zaručeného v čl. 35 ods. 3 ústavy smeruje sťažnosť proti procesnému postupu
a rozhodnutiam úradu práce a ústredia práce.
Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu
k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný
súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (ďalej
aj „sťažovatelia“) vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Uvedený princíp sa nepochybne týka aj prípadov, v ktorých sa sťažovatelia ako
účastníci konania pred orgánom verejnej správy môžu domáhať ochrany svojich základných
práv alebo slobôd, využitím právnych prostriedkov nápravy, ktoré im na tento účel dáva
k dispozícii zákon.
V danom prípade sa sťažovateľka mohla ochrany svojich práv vo vzťahu
k zákonnosti postupu a označených rozhodnutí úradu práce a ústredia práce domáhať
využitím žaloby podľa § 144 zákona o štátnej službe v spojení s § 244 až 250k OSP.
Sťažovateľka teda vo vzťahu k procesnému postupu a napádaným rozhodnutiam
úradu práce zo 6. februára 2004 a ústredia práce z 23. apríla 2004 disponovala dostupným
a účinným prostriedkom nápravy v záujme ochrany jej základných práv priamo v konaní
pred všeobecnými súdmi podľa prvej a druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku. Vzhľadom na túto okolnosť je bezprostredne vo vzťahu k sťažovateľkou
napádanému procesnému postupu a napádaným rozhodnutiam úradu práce a ústredia práce
v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy vylúčená právomoc ústavného súdu.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2.3 Sťažovateľka tvrdí, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Sž-o-KS 52/2005 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Z obsahu listín pripojených k sťažnosti vyplýva, že pred podaním ústavnej sťažnosti
(sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 29. januára 2007) najvyšší súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-KS 52/2005 už rozhodol rozsudkom z 27. októbra 2006, ktorý
nadobudol právoplatnosť 1. decembra 2006.
V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti (návrhu) hovoriť aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci, proti ktorému
sťažnosť smeruje, vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento
orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti spočívajúcej v namietanom porušení základného
práva sťažovateľky zbytočnými prieťahmi v konaní v danom prípade vyplýva z toho,
že porušenie svojich práv uvedeným zásahom sťažovateľka namieta v konaní
pred všeobecným súdom, ktorý už vo veci právoplatne rozhodol pred podaním sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavná úloha najvyššieho súdu pri naplnení účelu základného
práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy skončila právoplatným rozhodnutím vo veci samej (odstránením právnej neistoty
sťažovateľky) pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.
V čase podania sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu už najvyšší súd nemohol
žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy
v ňom. Tento stav viedol ústavný súd so zreteľom na podstatu a účel základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov k záveru, že sťažnosť podaná proti
najvyššiemu súdu je zjavne neopodstatnená (obdobne napr. IV. ÚS 248/04 - uznesenie
o predbežnom prerokovaní sťažnosti, IV. ÚS 46/05, II. ÚS 298/06).
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.